Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2010 > > Zo spomienok na bulharských zeleninárov

Zo spomienok na bulharských zeleninárov

Zo spomienok na bulharských zeleninárov

Vraj prišli k nám ešte za monarchie z Bulharska, z kraja na sever od horského masívu Stara Planina, od mesta Veliko Tarnovo, ktoré leží na tamojšej polceste od hôr k Dunaju. Odhady hovoria, že na území Slovenska ich bolo okolo päťtisíc. Bulharskí zeleninári, ľudovo nazývaní Bulhari, pestovatelia zeleniny, boli neoddeliteľným koloritom našich miestnych trhov.


Inak ich nebolo vídať, pri práci akoby zanikali na veľkej ploche svojho poľa (dodnes neviem, či pôdu vlastnili, alebo im ju prenajímali), práca im bola akoby ich modlitbou, boli nesmierne pracovití a húževnatí. Mimo sezónu navštevovali svojich najbližších a zrejme si prinášali do vlasti i svoje skromné úspory.
Stalo sa, že niekoľkí z nich sa tu usadili a založili si svoje rodiny. Niektorých ich potomkov vídavame na trhu ešte i dnes v snahách pokračovať v podnikaní viac podľa odkazu krvi predkov, žiaľ, menej však čo do výnosov tejto drinou poznačenej činnosti. Na jedno takéto ich hospodárstvo v intraviláne nášho mesta si ešte z detstva trochu pamätám.
Bola to viachektárová plocha oproti Financbrehu a Lányiho vily, v susedstve Izbíc, dnešným vyjadrením lokalita vymedzená ulicami Odborárskou, Čulenovou, Sadovou a Ružovou. Na dokreslenie, na rohu Ulíc Sadovej a Ružovej bola vtedy lokalizovaná Rómska kolónia.
Z dnešných pohľadov tvrdého, bezohľadného biznisu na slovenský spôsob pripadá mi ich vtedajší spôsob obživy ako pastorála – mäkký a čistý pastiersky príbeh. Mužská komunita, ktorej občas pri návale prác pomáhali brigádnici a ktorej chodila variť miestna kuchárka, žila v prostom dvoj-trojizbovom stavaní. Ich pracovnú dobu obmedzovalo azda iba počasie.
Hospodárstvo dopĺňala cez dvor z jednej strany provizórna stodola pre ťažné zvieratá, ktoré pomáhali rozvážať tovar po trhoch. Druhé krídlo bola parcela so skleníkmi na dopestovanie priesad. Jedine táto z celého areálu hospodárstva bola ohradená podopretými slamenými rohožami. Ostatok plochy bol bez oplotenia a – dnešným pohľadom - slúžil na ekologické pestovanie pestrého sortimentu zeleniny, ktorú si bolo možné hocikedy od pestovateľa osobne kúpiť.
Vo svojom okolí uplatňovali naši zeleninári limanový spôsob zavlažovania. Výkonné čerpadlo dodávalo vodu do najvyššieho bodu systému samospádovej hrádze, v korune ktorej bol dopravný zavlažovací kanál. Takáto hrádza umne obopínala z vonkajška celý obrábaný areál. Voda sa rozdeľovala prostým prehradením či uvoľnením zeminy na rozvetvení patričného zavlažovacieho kanála v určenom smere pomocou motyky. Tým sa zatápala plocha určená na zavlažovanie.
Na tento spôsob zavlažovania mám obzvlášť príjemné spomienky. Po získaní dôvery našich susedov – zeleninárov som dostal výsadu púšťať si lodičky na takomto „vodnom“ toku. To sa mi rátalo!
Pri prechode frontu v apríli r. 1945 Bulhari utrpeli značné straty. Sovietske Polikarpovy (Raty) zasypali skleníky spŕškou bômb v domnení, že odlesk skleníkov je odlesk strechy nejakého dôležitého objektu. Vzniknutý požiar zachvátil i provizórnu stodolu, v ktorej v bolestnom ručaní uhorel pár volov. Tieto udalosti akoby osudovo predznačili, že tu sú už spočítané dni gazdovania našich zeleninárov. Možno už veľakrát nebudú musieť krikom a vyhrážaním odháňať susediacich Rómov, aby im nerozkrádali úrodu. O málo rokov neskôr došlo k rozparcelovaniu pôdy v prospech bytovej výstavby, Bulhari sa presťahovali na Piešťanskú cestu.
Mne osobne ostali na nich len tie najmilšie spomienky z detstva – na starca Jurka, ktorý dôstojne viedol svoju komunitu, na jeho temperantného syna Penča – Penčeva, ktorý ho vystriedal, na Jordanova i na ďalších.
Čo-to som videl, spoznal, ba musím sa priznať, čo je nedôstojné kmeťovskému veku, že som podchytil i akúsi bulharskú nadávku. Nuž čo! Často, keď na záhradke plejem na záhone burinu a bolia ma kríže, napadne mi myšlienka, ako to robili tí naši Bulhari? Čo sa len všetko stihlo zmeniť za šesť desaťročí. A čo je to oproti nedefinovaným hĺbkam našej dávnej histórie!
A propos, ktorí zeleninári by dnes mohli bez oplotenia a stráženia vôbec niečo dopestovať? - rečníckou otázkou končí svoje spomienky Ing. Gustáv Rumánek.

- Novomestský spravodajca - február 2010 -
19.02.2010

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet