Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - VI. II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému národu.

 

Aby naše stanovisko k tejto chúlostivej otázke bolo jasné a jednoznačné, opa­kujeme predovšetkým to, čo sme povedali na začiatku:

     „Treba si jasne uvedomiť, že nie všetci Židia boli alebo sú judaisti. Medzi ži­dovským národom je mnoho vyznávačov čistého učenia Mojžišovho a proro­kov, ba aj mnoho úprimných nasledovníkov Ježiša Krista. Preto je nevyhnutné rozlišovať medzi Židmi a judaistami, ako sme rozlišovali jasný rozdiel medzi Nemcami a nacistami."

Naše stanovisko úplne súhlasí so slovami vydavateľa francúzskeho vydania Protokolov siónskych mudrcov na str. 2:

      „Nie sme antisemiti. Bojujeme proti zvráteným Židom, ktorí sa snažia zničiť Božie kráľovstvo. Nie je ich mnoho, ale sú všemocní. Židom boli dané vynika­júce vlastnosti vyvoleného národa. Zachovali si tieto vlastnosti, tieto neoddiskutovatelné dary, ale dali ich do služieb zla, do služieb zvráteného mamonu. V deň predvídaný Písmom svätým (Iz. 2, 1-5), kedy sa obrátia a navrátia ku Kristovi, ktorý vyšiel z ich krvi, využijú tieto vlastnosti v službách dobra. Po­tom im bez váhania priznáme právo na riadenie sveta. Potom opäť nájdu svoje poslanie a my budeme ich poddanými podľa Božieho práva".

Antisemitizmus sa bude potom definovať záporným výmerom, ktorý sme pre­vzali z knihy kardinála Beu: „Cirkev a židovský národ" (Freiburg - Bazilej - Wie­deň 1966, str. 80):

      „Antisemitizmus nespočíva v priznaní nepopierateľných historických skutoč­ností, ale v nesprávnom výklade týchto skutočností a z nich vyplývajúcich ne­vhodných záverov".

Kardinál Bea je zodpovedný za „Vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám", ktoré uskutočnil II. Vatikánsky koncil.

Nasledujúce údaje sme čerpali z Herdrovho Lexikonu pre teológiu a Cirkev, zv. „Druhý Vatikánsky koncil", diel II. z roku 1967. Číslo v zátvorke znamená odkaz na stránku tohto lexikonu.

---

---

Príchodom Jána XXIII. nastal aj nový vzťah k židovskému náboženstvu. Nový pápež bol zvolený 28.10.1958 a už 15.12.1958 menoval ako prvého kardinála svojho predurčeného nástupcu a pokračovateľa milánskeho arcibiskupa Monti­niho. Pre prvú Veľkú noc svojho pontifikátu prikázal, aby z príhovoru na Veľký Piatok za Židov, ktorý znel: „Modlime sa aj za zradných Židov, aby Boh a Pán náš zosňal clonu z ich srdca, aby aj oni uznali Ježiša Krista nášho Pána", bolo vyškrtnuté slovo „zradných", Vtedy sme všetci vedeli, kam padne tieň stromu, ktorý pápež takto zasadil. A skutočne v pokoncilovej liturgii veľkopiatočnej číta­me príslušný príhovor úplne inak:

      „Modlime sa aj za Židov. Veď oni sú prví, kto spoznal meno Hospodina, nášho Boha. Nech ho stále milujú a nech verne zachovávajú zmluvu, ktorú s nimi uzavrel."

K tejto veci sa ešte vrátime.

O rok neskôr sa k slovu prihlásili jezuiti. Dňa 24. apríla 1960 predložil rektor Rímskeho biblického ústavu Ernest Vegt S. J. menom ďalších 18 profesorov tohto ústavu, všetko jezuitov z najrôznejších krajín, predsedovi Ústrednej príp­ravnej komisie koncilu podanie, v ktorom sa hovorí:

      „Nikdy sa nesmie tvrdiť, že židovský národ je ako taký zavrhnutý. Veď už v minulosti sa časť obrátila ku Kristovi". (140)

Dňa 8. júla 1960, krátko po menovaní kardinála Beu predsedom Sekretariátu pre jednotu kresťanov, bolo oznámené, že prelát Johannes, riaditeľ Ústavu pre židovsko-krestanské štúdium pri Seton-halské univerzite v Spojených štátoch, zaslal petíciu podobného obsahu kardinálovi Beaovi. (140)

Niekoľko dní nato intervenoval priamo u pápeža „francúzsky" historik Jules Issak, opierajúc sa o podporu francúzskej národnej lóže všesvetového židovsko­slobodomurárskeho rádu B'nai B'rith (60).

18. septembra 1960 dal Ján XXIII. kardinálovi Beaovi ústny príkaz, aby pre koncil pripravil návrh vyhlásenia o vnútorných vzťahoch medzi Cirkvou a izrael­ským národom (496).

6. februára 1961 ustanovil kardinál Bea Subkomisiu pre židovskú problemati­ku, jadrom ktorej boli vedľa už zmieneného preláta Casterreichera ešte opát Leo Rudolff O. S. B. a Žid Gregory Baum z USA. (415)

Tento postup vyvolal odpor početných cirkevných hodnostárov. Bol to predo­všetkým kardinál Ruffini, ktorý znovu upozorňoval na „Talmud", ktorý učí Židov, aby opovrhovali všetkými ostatnými ľuďmi, pretože sa tí rovnajú zvieratám. Upo­zorňoval aj na neblahý vplyv slobodného murárstva. Hovoril: „Či nie je táto zhub­ná sekta, tento neustály proticirkevný pletichár, udržovaný a podporovaný Žid­mi?" (447}

Z ostatných musíme menovať patriarchu Maxima, ktorý vystúpil s tvrdením, že silný zásah amerických biskupov v prospech Židov je dôsledkom komerčných záujmov početných Američanov, ktorí udržujú so Židmi úzke obchodné styky. Vyhlásil:

      „Dokiaľ židovský národ ostane odlúčený od Krista Spasiteľa, bude na jeho če­le znamenie hanby, ako učili proroci Starého zákona." (448)

Podobne sa vyjadril Johan Humpe:

      „Nie je to len katolícky štýl, ale štýl tohto koncilu, že rozlíšenie a odlúčenie náboženských systémov sa buď úplne prehliada alebo je formulované veľmi ironicky. O tom, že bohov hinduizmu a pokusy o spásu v týchto nábožen­stvách, že budhistický svetový pesimizmus so svojimi požiadavkami premôcť akúkoľvek predstavu o Bohu, nemožno žiadnym spôsobom zlúčiť s kresťan­skou vierou, sa vo „Vyhlásení" hovorí rovnako málo ako o dejinnom proteste Izraelu proti Mesiášovi Ježišovi Kristovi z Nazaretu". (454)

V októbri 1964 vyslal Vrchný arabský výbor Palestíny do Vatikánu delegáciu, aby odvrátila koncil od úmyslu vyhlásiť Židov za nevinných. V komuniké, ktoré táto delegácia vydala, sa hovorí:

      „Za podobnými úmyslami sa skrývajú Imperialisticko-sionistické manévre, ktoré sa snažia, aby Cirkev zaujala stanovisko k palestínskemu konfliktu v pro­spech medzinárodného Židovstva."

Po jeho boku sa postavil koptický patriarcha Kyrilles VL, ktorý vyhlásil, že čin koncilu je dôsledkom spiknutia a že so všetkými arcibiskupmi a biskupmi svojej cirkvi bude protestovať proti imperialistickému pokusu zneužiť II. Vatikánsky kongres. (461)

---

---

V čl. 4 koncilného „Vyhlásenia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským nábožen­stvám" sa objavuje veta:

      „Aj keď je Cirkev novým ľudom božím, nesmú byt Židia predstavovaní ako by boli Bohom zavrhnutí, či prekliati a akoby táto skutočnosť vyplývala z Pís­ma Svätého."

Tento výrok je hrubým pokleskom proti pravidlám logiky, ktorá vyžaduje, aby podnetom výroku bol pojem buď jedinečný, čiastočný alebo všeobecný. Pretože podmet tohto výroku je v množnom čísle, bude tento výrok určitý iba v dvoch verziách:

      a) žiadny Žid nesmie byť predstavovaný, akoby bol zavrhnutý či prekliaty, alebo

      b) niektorí Židia nesmú byť predstavovaní akoby boli zavrhnutí či prekliati.

      Ad a) tento výrok je v rozpore s Písmom Svätým, z ktorého plynie, že Židia, ktorí neveria Kristovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad nimi vyslovil Mojžiš. Nikto nás nemôže hrešiť za to, ak máme za to, že istí konciloví činitelia úmyselne presadili neurčitú formuláciu, aby povrchnejší čitatelia pokla­dali za koncilom vyhlásené, že Židia nie sú prekliatym národom. Toto tvrdenie dokazujeme skutočnosťou, že sa stratil, bol odstránený pred­koncilový veľkopiatočný príhovor.

      Ad b) Tento výrok je v úplnej zhode s Písmom svätým, pretože Židia, ktorí uz­návajú Ježiša Krista, prekliati nie sú.

---

---

A čo povedať na dekrét z konca januára 1975, v ktorom sa hovorí, že katolík, ktorý vstúpi do slobodomurárskeho rádu, už nebude postihnutý exkomuniká­ciou? Tí, ktorí zničili Portugalsko. Tí, ktorí sa zúčastnili Allendovho diela v Chile. A teraz sú činní v Južnom Vietname. Ktorí si zaumienili rozdrviť katolícke štáty: Rakúsko-Uhorsko za 1. svetovej vojny, Maďarsko a Poľsko. Slobodní murári chcú skazu katolíckych krajín. čo sa stane o rok so Španielskom, Talianskom atď.?

Prečo Cirkev otvára náruč týmto ľuďom, ktorí sú jej zaprisahaní nepriatelia? Ach, koľko sa budeme musieť ešte modliť, modliť. Dnes prežívame nápor diabla proti Cirkvi, akého doposiaľ nebolo. Musíme sa utiekať k Najsvätejšej Panne Má­rii, aby nám prišla na pomoc, lebo skutočne nevieme, čo nás čaká zajtra. Je vy­lúčené, že Boh znesie všetko to rúhanie, všetky tie svätokrádeže, ktoré sa dotý­kajú jeho cti, jeho božskej velebnosti. Pomyslime na zákony, ktorými sa legalizu­je interrupcia, ktoré sú teraz aktuálne vo všetkých krajinách, na rozlukový zákon v Taliansku, na totálne zrútenie morálky, na zrútenie pravdy. Iba ťažko možno uveriť, že by sa to všetko malo diať nadlho, bez toho aby sa jedného dňa nepri­hlásil k slovu Boh, udrel a potrestal svet strašnými ranami. Preto musíme prosiť Pána Boha o milosrdenstvo pre seba i našich bratov. Ale rovnako sa musíme aj brániť, musíme bojovať. Bojovať za uchovanie tradície, nesmieme mať strach. Musíme za každú cenu udržať rítus našich Omší Svätých, lebo Omša Svätá je základom Cirkvi a kresťanskej civilizácie. Keby Cirkev nemala pravú Omšu, zmizla by z povrchu zemského. Musíme zachovať vernosť tomuto rítu, tejto obeti, všetky naše kostoly boli pre túto Omšu vybudované a nie pre inú „omšu", pre túto omšovú obeť a nie na oslavu poslednej večere, pre hostinu, pre pamätnú oslavu, pre oslavu komunis, - nie boli vybudované pre Obeť našeho Pána Ježiša Krista, ktorý zotrváva na našich oltároch.