Medveď a komár
Išiel medveď za komárom a vraví mu:
„Ty komár, sadáš na každé stvorenie a vyciciavaš ho, povedz mi, ktorá krv je najsladšia.
Komár mu vraví: „Ľudská krv je najsladšia.“
A tak sa medveď vybral koštovať ľudskú krv. Postretne chlapca a zreve: „Stoj! Si človek?“
„Ja ešte len budem!“ – poskočil chlapec hrdo, akoby chcel naraz podrásť ja celého človeka.
„No len si poskakuj,“ mrmlal medveď „to, čo ešte len bude, nie je pre mňa.“
Ide ďalej a stretne starého žobráka: „Stoj! Si človek?“
„Ja som už bol.“ Zahuhňal žobrák a ukrčil sa, aby ho ani vidieť nebolo.
„No len sa krč,“ mrmlal medveď „čo už bolo, je pre mňa ešte menej.“
Ide, ide a stretne statného junáka na koni. „Stoj! Kto si?“
„Človek, čo nemá kedy tu s medveďom čas strácať!“ zahrmel junák a popchol koňa.
Ale medveď poďho za ním a len doňho a doňho. Tu sa junák zvrtol a zaťal medveďovi sekeru rovno do živého, len tak z neho striekala krv. Medveď to nebral na ľahkú váhu a ukázal junákovi päty. Junák však strhol z luk a vystrel za ním zopár šípov.
Po čase sa medveď znova stretol s komárom: „Komár, ty môžeš mať pravdu, že ľudská krv je najsladšia, ale ma viac nenamaškrť na ňu!“
„Nuž a prečo?“ Začudoval sa komár.
„Preto lebo človek nepozná žarty. Ešte som sa doňho iba púšťal, už vytiahol pazúrisko, ale taký veľký, čo ma aj z metrovej vzdialenosti zasiahol a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho i tak nechal a dal sa vnohy, ale on sa ešte obrátil, zapľuval za mnou a takú slinu mi chriakol do boku, že som skoro skapal od hroznej bolesti, ešte aj teraz mi pod kožou rana hnisá.“
„Ja ešte len budem!“ – poskočil chlapec hrdo, akoby chcel naraz podrásť ja celého človeka.
„No len si poskakuj,“ mrmlal medveď „to, čo ešte len bude, nie je pre mňa.“
Ide ďalej a stretne starého žobráka: „Stoj! Si človek?“
„Ja som už bol.“ Zahuhňal žobrák a ukrčil sa, aby ho ani vidieť nebolo.
„No len sa krč,“ mrmlal medveď „čo už bolo, je pre mňa ešte menej.“
Ide, ide a stretne statného junáka na koni. „Stoj! Kto si?“
„Človek, čo nemá kedy tu s medveďom čas strácať!“ zahrmel junák a popchol koňa.
Ale medveď poďho za ním a len doňho a doňho. Tu sa junák zvrtol a zaťal medveďovi sekeru rovno do živého, len tak z neho striekala krv. Medveď to nebral na ľahkú váhu a ukázal junákovi päty. Junák však strhol z luk a vystrel za ním zopár šípov.
Po čase sa medveď znova stretol s komárom: „Komár, ty môžeš mať pravdu, že ľudská krv je najsladšia, ale ma viac nenamaškrť na ňu!“
„Nuž a prečo?“ Začudoval sa komár.
„Preto lebo človek nepozná žarty. Ešte som sa doňho iba púšťal, už vytiahol pazúrisko, ale taký veľký, čo ma aj z metrovej vzdialenosti zasiahol a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho i tak nechal a dal sa vnohy, ale on sa ešte obrátil, zapľuval za mnou a takú slinu mi chriakol do boku, že som skoro skapal od hroznej bolesti, ešte aj teraz mi pod kožou rana hnisá.“
21.03.2010