Ako sa zo zlého škriatka dobrý Domovík stal
Bol raz chudobný rubár a ten sa vybral do hory s malým kúskom chleba a ešte menším kúštičkom syra. Skromné celodenné jedlo niesol v koženej kapsičke a strážil si ho ako oko v hlave. Veľmi dobre si uvedomoval, že to jediný zdroj sily v jeho namáhavom dni. Keď prišiel do hory, kapsičku zavesil na haluz a dal sa do roboty.
Rúbal, neborák, rúbal a kálal hrubé duby, len sa tak z neho cedil pot. No darila sa mu robota, tak ani nezbadal, že sa ku kapsičke ktosi priplichtil. Malá postavička sotva vytŕčajúca z vysokej trávy vyskočí do výšky, schytí kapsičku a s lomozom haluzí spadne na zem. Rubár sa i strhne okom zacieli, ale už len škriatkov chrbát vidí mihnúť sa medzi stromami. Ešte za ním stihne zakričať. „Bodaj by ťa Perun skáral škriatok naničhodný!“
Škret sa vrátil ku svojim kamarátom do hlbokého lesa a hneď sa začal chváliť. „Pozrite sa, tento krajec chleba a kúsok syra mal byť jednému rubárovi na celý deň, a ja som mu ho ukradol!“ Pobavenie tým rozpútal preveliké, rehotali sa nahlas, do stehien plieskali, ba poniektorí i po zemi váľali.
Robili taký hluk na pravé poludnie, že to i zadumaný Veles, ktorý išiel opodiaľ, začul. Vykročil teda k nim a keď už bol takmer pri nich, spustil mocným hlasom „Čo to tu stvárate! Lesnú zver na pravé poludnie plašíte!“ Vystrašení škriatkovia okamžite začali prstom ukazovať, a príhodu za chvastúňa rozprávať.
Veles, keď začal šípiť, čo je vo veci, nenechal ich ani dohovoriť. Buchol kyjakom o zem, až škriatkovia nadskočili a hádam aj najväčšiemu vinníkovi do nohavíc čosi ušlo. Múdry Veles sa na neho pozrel a vskutku vyriekol súd. „Hneď teraz pôjdeš za rubárom a vrátiš mu jeho obed. Po ceste nazbieraš lesné jahody pre jeho hladné detváky a slúžiť mu budeš – v lese i ako domovík.“ Pozrel prísnym pohľadom na ostatných a riekol. „Poberte sa robiť čosi užitočné a neopovážte sa zlé veci dobrým ľuďom vyvádzať!“
Škriatok nazbieral jahôd a utekal za rubárom. Hladného a unaveného ho dobehol na priedomí jeho domu. „Dobrý deň gazda, či by ste ma do služby nevzali?“
Gazda si premeria záujemcu, rukou mávne a odvetí. „Načože by si mi bol? Maličký si, sotva kmienok unesieš. A navyše sám s rodinou nemám, čo do úst vložiť.“
Škriatok sa však nevzdáva. Keby neuspel, do veľkého hnevu Velesovho by sa dostal. A tak rýchlo spustí. „Len ma vezmite Gazdíčko. Ja za službu nechcem nič. Uvidíte, že sa so mnou budete mať lepšie ako doteraz.“
„Príď teda zajtra ráno a pôjdeme do hory.“ – odvetil po dlhej odmlke rubár.
Tak sa aj stalo. Neminuli tri dni a hora, ktorú by nebol rubár ani za tri mesiace schopný porúbať a popíliť, ležala naukladaná na hromade. Až dych vyrážalo pri pohľade na to množstvo rovných radov poukladaných siah.
„No gazdíčko, Vy popredajte drevo, nakúpte zrna a ja pooriem vašu roľu.“ Udivený rubár nestihol ani nič odpovedať a škriatka už nebolo. I zjednal teda predaj dreva a nakúpil zrna, tak ako škriatok navrhoval.
Od tej doby bolo nášmu rubárovi hej. Postupne mu škriatok zaopatril sliepky, kohúta, kozu ba i kone. Deti viacej neplakali od hladu, boli veselé a zdravé ako ryby. Domovík s gazdom si tak padli do oka, že škriatok u neho nadobro zostal.
Škret sa vrátil ku svojim kamarátom do hlbokého lesa a hneď sa začal chváliť. „Pozrite sa, tento krajec chleba a kúsok syra mal byť jednému rubárovi na celý deň, a ja som mu ho ukradol!“ Pobavenie tým rozpútal preveliké, rehotali sa nahlas, do stehien plieskali, ba poniektorí i po zemi váľali.
Robili taký hluk na pravé poludnie, že to i zadumaný Veles, ktorý išiel opodiaľ, začul. Vykročil teda k nim a keď už bol takmer pri nich, spustil mocným hlasom „Čo to tu stvárate! Lesnú zver na pravé poludnie plašíte!“ Vystrašení škriatkovia okamžite začali prstom ukazovať, a príhodu za chvastúňa rozprávať.
Veles, keď začal šípiť, čo je vo veci, nenechal ich ani dohovoriť. Buchol kyjakom o zem, až škriatkovia nadskočili a hádam aj najväčšiemu vinníkovi do nohavíc čosi ušlo. Múdry Veles sa na neho pozrel a vskutku vyriekol súd. „Hneď teraz pôjdeš za rubárom a vrátiš mu jeho obed. Po ceste nazbieraš lesné jahody pre jeho hladné detváky a slúžiť mu budeš – v lese i ako domovík.“ Pozrel prísnym pohľadom na ostatných a riekol. „Poberte sa robiť čosi užitočné a neopovážte sa zlé veci dobrým ľuďom vyvádzať!“
Škriatok nazbieral jahôd a utekal za rubárom. Hladného a unaveného ho dobehol na priedomí jeho domu. „Dobrý deň gazda, či by ste ma do služby nevzali?“
Gazda si premeria záujemcu, rukou mávne a odvetí. „Načože by si mi bol? Maličký si, sotva kmienok unesieš. A navyše sám s rodinou nemám, čo do úst vložiť.“
Škriatok sa však nevzdáva. Keby neuspel, do veľkého hnevu Velesovho by sa dostal. A tak rýchlo spustí. „Len ma vezmite Gazdíčko. Ja za službu nechcem nič. Uvidíte, že sa so mnou budete mať lepšie ako doteraz.“
„Príď teda zajtra ráno a pôjdeme do hory.“ – odvetil po dlhej odmlke rubár.
Tak sa aj stalo. Neminuli tri dni a hora, ktorú by nebol rubár ani za tri mesiace schopný porúbať a popíliť, ležala naukladaná na hromade. Až dych vyrážalo pri pohľade na to množstvo rovných radov poukladaných siah.
„No gazdíčko, Vy popredajte drevo, nakúpte zrna a ja pooriem vašu roľu.“ Udivený rubár nestihol ani nič odpovedať a škriatka už nebolo. I zjednal teda predaj dreva a nakúpil zrna, tak ako škriatok navrhoval.
Od tej doby bolo nášmu rubárovi hej. Postupne mu škriatok zaopatril sliepky, kohúta, kozu ba i kone. Deti viacej neplakali od hladu, boli veselé a zdravé ako ryby. Domovík s gazdom si tak padli do oka, že škriatok u neho nadobro zostal.
28.03.2010