Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas

Po čase, keď už povyrásli, pobrali sa všetci dvanásti slúžiť k jednému kráľovi. Po roku služby si každý doviedol domov pekného vola. Po druhom roku si vyslúžili dvanásť pekných kráv a keď sa im končil tretí rok služby, kráľ si ich zavolal a spýtal sa: No čím vám zaplatím za tento rok?
Slávny, najslávnejší kráľ, dajte nám po jednom koňovi. – povedali bratia.
Dobre – vraví kráľ – na lúke sa pasie veľká črieda, vyberte si, ktoré sa vám budú páčiť.
Bratia teda šli na tú lúku a jedenásti si hneď vybrali tie najkrajšie. Zato dvanásty len chodil pomedzi tie kone, a nie a nie si vybrať. Dobrého sa bál, že ho zhodí, a zlého, že ho neunesie. Ako tak chodil pomedzi tú čriedu, pri jednej mláke naďabil na vychudnutého a vypĺznutého koníka a ten sa mu takto prihovoril: Janko, vezmi si mňa, budem ti na dobrej pomoci. Ale, keď prídeme ku kráľovi a budú ti dávať najkrajšie sedlo, neber ho. Pýtaj si iba to, čo už sedem rokov na povale leží.
A tak aj bolo. Kráľ sa dlho vzpieral, ale keď Janko iné sedlo nechcel, nakoniec mu ho rozkázal priniesť a vyčistiť. Jedenásti bratia sa hrdo niesli zo služby domov, zato Janko s koníkom sa všetkým na posmech vliekli iba z nohy na nohu. Ale keď už boli hodný kus pred nimi, koník zastal a opýtal sa: Janko, akože pôjdeme, či ako slnce či ako vietor?
Tak, koníček môj, aby si ani sebe, ani mne neublížil. Koník sa iba raz otriasol a hneď ostal medený a aj Janko bol celý v medenom brnení a medenej zbroji.
Ako tak letia, Janko vidí na ceste zlatú podkovu. Hop, koníček - zvolal – na ceste leží zlatá podkova, či ju mám zodvihnúť?
A tátoš mu vraví: Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!
Janko skočil, podkovu zodvihol, schoval do kapsy, vysadol na tátoša a bol v hostinci, kde sa mali zastaviť na ceste domov, prv ako bratia. Koník sa otriasol a zasa bol biedny a z medeného rytiera zasa pecúch Janko.
Bratia prídu a Janko si už za stolom sedí. Hej, ty pecivál, vari ťa sem zlí doniesli? – okríkli ho.
Čože ja, ako ja – vraví Janko – Ja som išiel pomaličky po chodníku, zato ktovie po akých záletoch ste chodili vy!
A bratia doňho: Mlč, ty sprosták, keby si bol išiel s nami, mohol si vidieť medeného princa na medenom koni!
Janko čušal, nepovedal ani slova. Keď odišli z toho hostinca a bratia už boli ďaleko, koníček sa spýtal: Janko, akože pôjdeme, či ako slnko, či ako vietor?
Tak koníček môj, aby si ani sebe, ani mne neublížil. Koníček sa otriasol a hneď ostal strieborný a aj Janko strieborný. Pustili sa letom svetom a zrazu Janko vidí na ceste zlaté pero. Hop, koníček – zvolal – na ceste leží zlaté pero, či ho môžem zodvihnúť?
A tátoš mu hovorí: Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!
Janko skočil, zodvihol pero, schoval si ho do kapsy a leteli ďalej. Aj bratov predbehli, až zastali pred druhým hostincom. Koník sa otriasol, hneď ledva nohami zapletal a strieborný rytier sa premenil na pecúcha Janka.
Po hodnej chvíli došli do hostinca bratia a vidia Janka za stolom sedieť. Vari ťa zas zlí sem doniesli? – oborili sa naňho.
Čože ja, ako ja, ja si idem pomaličky po chodníčku, a vy ktovie po akých záletoch!
Mlč, ty sprosták – okríkli ho – mohol si ísť s nami, bol by si videl strieborného princa na striebornom koni!
Bratia sa občerstvili a potom sa jedenásti pobrali napred, ale Janko sa zasa iba z nohy na nohu vlečie. Hodný kus za hostincom sa ho koník spýta: Janko, akože pôjdeme, či ako slnko, či ako vietor?
Tak koníček môj, aby si ani sebe, ani mne neublížil.
Koník sa otriasol a Janko i tátošík ostali zlatí. Letia si oni, letia, iba keď sa Jankovi na ceste zablyšťal zlatý vlas. Hop, koníček – zvolal – na ceste leží zlatý vlas, či ho môžem zodvihnúť?
Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!
Janko zlatý vlas zodvihol, schoval do kapsy a leteli ďalej. Kúsok cesty od domu tátošík zastal, otriasol sa a všetko bolo ako predtým. Koník sa premenil na mitrhu, zlatý rytier na pecúcha Janka a z nohy na nohu sa dovliekli do otcovho dvora ešte pred bratmi.
Bratia prišli a vidia Janka sedieť pri peci. Pozrite sa, veď vám je ten zas tu! – čudujú sa – ký čert ťa sem dovliekol?
Čože ja, ako ja - odpovedal im Janko - ja si idem pomaličky po chodníčku, a vy ktovie po akých záletoch!
Bratia sa oborili naňho: Mlč, ty sprosták, mohol si ísť s nami, bol by si videl za princa! Celý bol zlatý, aj koňa mal zlatého!
Janko čušal, bál sa čo aj slovo preriecť, aby sa neprezradil. Otec práve nebol doma, ale keď sa vrátil, starších chválil, aké krásne kone si vyslúžili, zato Janko sa mal napočúvať výčitiek za tú chudú prašinu. A tak  to bolo každý deň. Po nejakom čase to už Janko nemohol vydržať, zvesil z klinca kapsu, zavolal všetkých ku koníkovi, ten sa otriasol a hneď sa premenil na medeného tátoša a Janko na rytiera v medenom brnení a medenej zbroji. Vyšvihol sa na koníčka, zamával otcovi a bratom a už leteli letom svetom.
Bratom a otcovi iba teraz svitlo, že Janko je z nich najinakší, ale už bolo neskoro ľutovať, že k nemu neboli lepší.
Ako si tak Janko s tátošíkom leteli, iba keď sa pod nimi objavilo veľké mesto. Janko – ohlásil sa koník – či vidíš to mesto? Tam býva kráľ a k tomu pôjdeš do služby. Statočne mu slúž, škodu mu nerob a keď ti dačo bude chýbať, len mi povedz, ja ti budem na pomoci!
Pred mestskou bránou sa zniesli na zem, koník sa otriasol a hneď ostal chudý, celý pochlpený, akoby ho za dvanásť rokov nikto nečesal. Janko prišiel ku kráľovi, poklonil sa a vraví: Slávny, najslávnejší kráľ, či by ste ma nevzali do služby?
A prečo nie – povedal kráľ – práve mi jeden sluha vypovedal službu.
Dali mu opatrovať dvanásť koní a trinásty tátošík stál v kúte stajne.
Ostatní koniari pri česaní každý týždeň dvanásť sviec spálili, Janko nepotreboval ani jednu, a predsa boli jeho kone najkrajšie. Kráľ sa tomu veľmi čudoval a sluhov hrešil, že veľa sviec spália a aj kone majú horšie. Koniarov to mrzelo a uzhovorili sa, že tej veci musia prísť na koreň.
Ešte v ten večer vystriehli cez škáru, že Janko pri česaní zlatou podkovou svieti. Nebolo im viacej treba, hneď ráno išli za kráľom so žalobou: Slávny, najslávnejší kráľ! Už vieme, prečo Janko nepáli sviece! On má pri sebe zlatú podkovu, tou si svieti.
Kráľ si dal Janka zavolať: Ty - vraví mu - čo to máš za zlatú podkovu, hneď ju sem dones, lebo ťa dám zmárniť!
Janko sa vrátil do maštale, ovesil sa tátošíkovi na šiju a pustil sa do plaču.  Janko, prečo plačeš, čo ti je? Opýtal sa ho tátošík.
Ach, koníček môj, ako by som neplakal, keď mi pán povedal, že ak mu tú podkovu nedám, dá ma zmárniť.
A tátošík mu na to: Povedal som ti, keď zodvihneš, zle bude, no keby si nezodvihol, bolo by horšie bývalo. Neplač Janko, nenariekaj, daj mu ju!
Janko zaniesol podkovu kráľovi a nazdal sa, že bude mať pokoj. Ale kráľ sa ho opýtal: Kde si tú podkovu dostal?
Našiel som ju na ceste. Kráľ hľadí, pozerá tu na sluhu, tu na podkovu a napokon vraví: Pozri do toho ma nič, kde si k nej prišiel, ale teraz dobre počúvaj, čo ti poviem. Ak mi toho koňa, z ktorého je táto podkova, nevystanovíš, bude o hlavu kratší, ale ak ho dovezieš, dostaneš veľa peňazí.
Ach koníček – začal Janko plačúcky vykladať tátošíkovi, keď sa vrátil do maštale – kráľ mi povedal, že ak mu toho koňa, čo je tá podkova z neho, nedovediem, budem o hlavu kratší, ale ak ho dovediem, dostanem veľké bohatstvo.
Vieš Janko – vraví mu tátošík – toho koňa drží v zajatí jedna strašná ježibaba, a či ho dostaneneme, bude záležať iba na tom, ako sa budeš obracať. Ale už sa len netráp, bude, ako bude. Len ma dobre naobroč, zajtra sa vydáme na cestu.
Ešte len začalo svitať, už boli na ceste. Leteli ponad hory, ponad lesy a v noci doleteli k domu strašnej ježibaby. Tátoš sa zniesol na zem a vraví. Tu sme, Janko a práve dobre ideme. Ježibaba spí a toho koňa má v stajni. Vojdi potichu dnu, opatrne jej spopod hlavnice vytiahni kľúče od stajne a meč, čo jej leží pri boku, hoď dakde do kúta. Stajňu otvor a koňa priveď sem. Ale sa chytro poobracaj!
Janko spravil všetko navlas, ako mu poradil koník. Meč zahodil do kúta, otvoril stajňu a tu ho oslepila žiara toho zlatého koňa. No on nemeškal, chytro ho odviazal a priviedol k tátošovi.
Sadaj! Vraví tátoš. A koňa dobre drž! Janko sadol na tátoša, ale keď leteli popod babin oblok, nezdržal sa a zavolal: ... baba, stará baba, vedieme ti preč zlatého koňa!
Ježibaba vyskočila, chce schytiť meč, no toho nikde. Kým ho po kútoch zhľadúvala, Janko s tátošíkom preleteli ponad tri vrchy. Ježibaba ich zazrela, len keď už boli pri mori. Tu končila jej moc, nuž sa musela vrátiť s hanbou a tí dvaja priviedli zlatého koňa domov.
Kráľ sa mu potešil a dal mu postaviť osobitnú krásnu stajňu. Janka vychvaľoval, no že mu sľúbil veľkú odmenu, na to akosi pozabudol. Janka mrzelo, že ho tak naľahko odbavil a chcel kráľa osloviť, ale tátoš mu povedal. Buď trpezlivý Janko, tvoj čas ešte len príde!
Janko teda ďalej opatroval dvanásť koní a trinásty tátošík stál v kúte. Ale ostatní koniari zasa naňho striehli, lebo ani teraz si pri práci nesvietil sviecami a predsa boli jeho kone najkrajšie. Král sa totiž tomu veľmi čudoval a hrešil sluhov. Čo je to za robota?! Už nemá ani zlatú podkovu a predsa sú vaše kone horšie. A ešte aj toľko sviec spálite.
Slávny najslávnejší kráľ, načo by mu boli sviece, keď má zlaté pero?
Kráľovi nebolo viacej treba. Hneď dal Janka zavolať. Dopočul som sa, že máš zlaté pero. Hneď a zaraz mi ho prines, lebo ťa dám zmárniť!
Janko sa vrátil do maštale, ovesil sa tátošíkovi na šiju a pustil sa do veľkého plaču. Prečo zase plačeš? Spýtal sa ho tátošík.
Ach koníček, ako by som neplakal, keď pán kráľ povedal, že ak mu to zlaté pero nedám, dá ma zmárniť.
Povedal som ti: Ak zodvihneš, zle bude. Ak by si nebol zodvihol, horšie by bolo bývalo. Nenariekaj a daj mu ho!
Janko teda zaniesol zlaté pero kráľovi. Kráľ hľadí na pero, potom na sluhu, ... na pero, ... na sluhu. Zrazu sa zaškerí a riekne: Zlatého koňa si mi priviedol. Teraz mi dones kačku, z ktorej je toto pero! Ak to vykonáš, dostaneš pol kráľovstva, ale ak nie, budeš o hlavu kratší.
Janko prišiel za tátošíkom a rozpovedal mu ako u kráľa pochodil. Už sa len netráp, bude ako bude! Vraví mu na to verný koník. Len ma dobre naobroč, zajtra sa vydáme na cestu.
Ešte len začalo svitať, už boli zas na ceste. Leteli ponad hory, ponad doly a v noci doleteli k ježibabinmu domu. Tu sme Janko a práve sme dobre prišli. Rozhovoril sa tátošík.
Ježibaba zase spí a tá kačka sedí v druhej izbe v zlatej klietke na dvanástich zlatých vajciach. Každý deň znesie jedno. Ty vojdi potichučky dnu, ale daj pozor, aby si starú nezobudil, lebo teraz má kľúče za pásom! Tie pomaličky vytiahni, meč, čo jej leží po boku, polám a porozhadzuj po dvore, otvor izbu a kačku aj s klietkou a vajcami dones. Ale všetko ticho a rýchlo!
Janko spravil navlas tak, ako mu koník poradil. Kľúče spoza pása pomaličky vytiahol, meč polámal a po dvore porozhadzoval, otvoril izbu, schytil klietku s kačkou a doniesol k tátošovi.
Sadaj – vraví mu tátoš – a klietku si dobre drž! Janko vysadol a keď leteli popod oblok, nezdržal sa a zavolal: Baba, stará baba, odnášame si zlatú kačku!
Ježibaba vyskočila na rovné nohy, chce schytiť meč, ale niet ho. Kým po dvore pozbierala všetky kusy, bežala ku kováčovi a letovať ho dala, tátošík s Jankom preleteli päť vrchov. Zazrela ich, len keď už boli pri mori, kde končila jej moc.
Kráľ sa zlatej kačke so zlatými vajcami veľmi potešil a zavesil si ju nad posteľ. Janka chválil, vychvaľoval, potľapkával, ale že mu sľúbil pol kráľovstva, o tom ani nemukol. Janka to ešte väčšmi mrzelo, že mu iba sľubujú a nič nedajú. Tátošík ho však opäť krotil. Buď trpezlivý Janko, tvoj čas ešte len príde!
A tak bolo všetko ako dosiaľ. Janko opatroval dvanásť koní a trinásty tátoš stál v kúte. Sviece nebral ani teraz a predsa boli jeho kone najkrajšie, preto ostatní sluhovia z neho ani na chvíľu nespúšťali oči. Kráľ sa tomu veľmi čudoval a hrešil ich: Čo je to za robotu?! Už nemá ani zlatú podkovu, ani zlaté pero a vaše kone sú horšie a pritom vám nové sviece nestačím dávať!
Lenže ostatní zase vysnorili, čo je vo veci a takto spustili: Slávny, najslávnejší kráľ, načo by mu boli sviece, keď má zlatý vlas?
Kráľ si hneď dal zavolať Janka a vraví: Počúvam, že máš zlatý vlas. Čo je to za vlas? Zaraz mi ho dones, lebo ťa dám bez milosti zmárniť!
Janko sa zase koníčkovi posťažoval. Ten mu však opäť pripomenul: Povedal som ti, ak zodvihneš, zle bude. No ale keby si nebol zodvihol, bolo by horšie bývalo. Choď dať rýchlo kráľovi zlatý vlas!
Janko teda urobil ako mu koník poradil. Kráľ pozerá na vlas, na Janka, na vlas, ... A napokon rozkáže: Už si mi doniesol zlatého koňa, zlatú kačku a teraz mi doveď dievčinu, čo tento zlatý vlas stratila. Ak to dokážeš, dám ti celé kráľovstvo, ale ak nie, budeš o hlavu kratší!
Koník už vedel s čím Janko za ním kráča a už z diaľky na neho kričal. Netráp sa už! Len ma dobre naobroč a zajtra ráno sa dáme na cestu.
A tak sa aj stalo. Ešte len začalo svitať, už boli na ceste. Leteli ponad hory, ponad doly a v noci, keď bola tma, že ju mohol nožom krájať, doleteli k ježibabinmu domu.
Tu sme Janko a opäť sme dobre prišli – vraví tátošík. Ježibaba zase spí a dievčinu má v tretej izbe za sklom. Ty choď dnu, ale dávaj dobrý pozor, lebo baba tentoraz kľúče v zuboch drží. Keby sa prebudila, bolo by nám beda! Ty kľúče pomaličky vytiahni, meč polám na kusy a vyhoď von oknom. Potom otvor dvere na tretej izbe a ďalej sa netráp. Zlatá dievčina sama pôjde s tebou. Ale to ti hovorím, neopováž sa ju bozkať, lebo sa nám zle povodí. Tak už choď a dobre sa obracaj!
Janko spravil všetko tak, ako mu kázal tátoš. No keď mu oči ako slnko oslepila krásna zlatá dievčina, rozbehol sa k nej a len málo chýbalo, aby ju pobozkal. Spomenul si však na koníkove varovanie, tak ju len schytil za ruku a vyviedol von.
Šikovný chlap si – povedal tátoš Jankovi – no teraz rýchlo sadajte a ideme! Janko s dievčinou vysadli a keď leteli popod oblok, Janko zvolal: Baba, stará baba, odnášame ti zlatú dievčinu!
Ježibaba vyskočila na rovné nohy, chce schytiť meč, ale niet ho. Kým po dvore pozbierala všetky kusy, bežala ku kováčovi a letovať ho dala, tátošík s Jankom a dievčinou preleteli sedem vrchov. Zazrela ich, len keď už boli pri mori, kde končila jej moc.
Ešte však stihla zakričať: Janko a či ešte ku mne niekedy prídeš?
Neprídem viac, stará baba! Pre mňa už môžeš pokojne spávať. Keď to tá počula, strašne zakliala a od jedu sa na kolomaž rozliala.
Keď sa vrátili, kráľ od veľkej radosti nevedel ani či sedí, ani či stojí, hneď chcel, aby sa zlatá dievčina za neho vydala. No tá nemala ani trocha chuti vydať sa za starigáňa. Povedala, že ona len za toho pôjde, kto ju vyslobodil. Všelijako sa kráľ okolo nej mal, i pekne, i zle, ale všetko bolo márne, ona ho nechcela ani vidieť.
Tu mu v hneve zišlo na um to najhoršie. Rozhodol sa, že Janka zmárni, lebo sa nazdal, že keď toho nebude, dievčina si ho zamiluje. A len čo mu to skrslo v hlave, odkázal Jankovi, že zajtra musí zomrieť, ale že si môže vybrať smrť, akú sám chce.
Janko dobre z nôh nespadol, keď počul tú hroznú zvesť. Rozpovedal to tátošovi. Ten priznal, že to nie sú žarty, no upokojoval Janka. Nič sa neboj, aj tomu spomôžeme. Vyžiadaj si, aby dali do kotla zovrieť mlieko a v tom nech ťa uvaria. Ale si vypros, aby ma priviedli k tebe, že sa chceš ešte so mnou rozlúčiť.
Na druhý deň sa kráľ spýtal Janka, či sa už rozhodol. Keď je tak, že musím zomrieť – odpovedal Janko – uvarte ma v mlieku! Ako povedal, tak sa i stalo.
Mlieko sa už v kotle varilo a Janko smutný pri ňom stál. Ach – vzdychol si. Len Vás, pán kráľ, ešte o jedno prosím, doveďte mi sem môjho koníka, aby som sa s ním mohol rozlúčiť.
Doveďte ho teda! – privolil kráľ.
Keď už mlieko najväčšmi vrelo a Janko mal do neho skočiť, tátošík na jedno vdýchnutie vtiahol do seba všetku horúčosť a šuhaj skočil dnu a hneď ostal celý zlatý.
Ako to kráľ videl, aj on chcel omladnúť, opeknieť a byť zlatý. Prikázal Jankovi vyskočiť z kotla a on skočil dnu. V tom tátošík všetku horúčosť zase vdúchol do kotla, kráľ omdlel a uvaril sa.
Zlatá dievčina potom zlatému Jankovi rada podala ruku a toho si ľudia radi zvolili za kráľa. Od tých čias mu bolo sveta žiť a pri ňom aj jeho vernému koníkovi. A kto tomu neverí, nech tam beží.