S L O V E N I - Etnogenéza Slovanov 2/2
Tu už sa dostávame k problematike pravlasti Slovanov a k samotnému vzniku slovanských jazykov a národov. Najstaršie slovanské kroniky kládli pôvodné sídliská Slovanov do oblasti stredného a dolného toku Dunaja (čiže na územie dnešného Slovenska a jeho širšieho okolia).
Takéto údaje nájdeme u staroruského letopisca Nestora okolo roku 1113 a v poľských kronikách Kadlubkovej, Boguchwalovej a Dlugoszovej. Staroruský kronikár Nestor na začiatku 12. storočia hovorí:
˝Po dlhom čase Slovieni sa osadili pozdĺž Dunaja, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovienov sa rozišli po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Ako tí, čo príduc osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, aj nazvali sa Moravou, a iní Čechami sa pomenovali, a to tiež Slovieni - Bieli Chorváti a Korutani. Slovieni však, ktorí príduc osadili sa na Visle, pomenovali sa Ľachmi, a od tých Ľachov nazvali sa Poľanmi, iní Ľachmi, Ľutičmi, iní Mazovšanmi, iní Pomoranmi.
Taktiež aj Slovieni, ktorí príduc osadili sa na Dnepri, nazvali sa Poľanmi, iní však Drevľanmi, lebo sa osadili v lesoch. Iní sa osadili medzi Pripjaťom a Dvinou a nazvali sa Dregovičmi. Iní sa osadili na Dvine a pomenovali sa Poločanmi podľa riečky, ktorá ústí do Dviny a volá sa Polota.
Slovieni sa však osadili okolo jazera Iľmena a nazvali sa vlastným, svojím menom a vystavili hrad, ktorý pomenovali Novgorod. A iní sa osadili popri Desne a popri Semi a popri Sule a nazvali sa Severmi.
A takto sa rozišiel sloviensky národ...
Uhri príduc z východu, vrhli sa cez veľké vrchy, ktoré pomenovali Uhorskými vrchmi, a začali útočiť na tu žijúcich Vlachov a Slovienov, lebo sídlili tu najprv Slovieni a Vlasi, a vzali Sloviensku zem.
Bol to jeden národ sloviensky: Slovieni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri, i Morava, i Česi, i Ľasi, i Poľani, ktorí sa teraz volajú Rusou.˝
Názor o dunajskej pravlasti Slovanov bol všeobecne prijímaný až do 19. storočia. Rozvinul ho Pavol Jozef Šafárik vo svojich Slovanských starožitnostiach, držal sa ho i Ľudovít Štúr. Neskôr najmä nemecká historická veda začala presadzovať tzv. migračnú teóriu, ktorá vytesnila slovanskú pravlasť do pinských močiarov.
Zatiaľ čo sa migračná teória dostala do učebníc, autochtónna teória sa začala opäť presadzovať vo vedeckom svete. Zaslúžil sa o to najvýznamnejší ruský slavista Oleg Trubačov.
Akým jazykom hovorili naši predkovia?
Pripomeňme si údaje o praslovanskom jazyku. Praslovanský jazyk patril do satemovej skupiny indoeurópskych jazykov spolu s iránskymi a indickými jazykmi. V slavistike sa predpokladá, že praslovanský jazyk, ktorý sa osamostatnil v rámci indoeurópskych jazykov asi na konci druhého tisícročia pred naším letopočtom, bol viac-menej jednotným jazykom blízko príbuzných kmeňov. Jazyková jednota Praslovanov trvala veľmi dlho, asi 2000 rokov, dokiaľ praslovanské kmene žili vo svojej pravlasti. V tomto staršom období prevládali vo vývine praslovanského jazyka integračné, konvergentné tendencie. Keď Praslovania opustili svoju pravlasť a zaujali rozsiahlejšie územia, praslovanský jazyk sa postupne diferencoval do nárečia, z ktorých sa neskôr vyvinuli jednotlivé slovanské jazyky, respektíve skupiny slovanských jazykov. Koniec praslovanskej jazykovej jednoty kladú bádatelia zvyčajne do 10. storočia.
O tom ako sa slovenčina vyvinula z praslovanského základu, hovorí viacero teórií. Prvou je centrická, ktorú zastávali takí významní slovenskí dejatelia ako Matej Bel, Pavol Jozef Šafárik, ale aj Anton Bernolák a Ľudovít Štúr. Výchádzala z presvedčenia, že slovenčina je zvyškom slovanského prajazyka, ktorý sa zrodil na strednom Dunaji. Odtiaľto sa potom Slovania rozišli do svojich dnešných sídiel, ako o tom svedčí Nestorova kronika. Podľa tejto predstavy je slovenčina starobylým útvarom zachovaným v centre slovanských jazykov.
Neskôr sa objavili teórie o nehomogénnom a homogénnom praslovanskom základe slovenčiny a teória migračno-integračná.
Zdroj: http://www.last.fm/user/Rugievit
˝Po dlhom čase Slovieni sa osadili pozdĺž Dunaja, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovienov sa rozišli po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Ako tí, čo príduc osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, aj nazvali sa Moravou, a iní Čechami sa pomenovali, a to tiež Slovieni - Bieli Chorváti a Korutani. Slovieni však, ktorí príduc osadili sa na Visle, pomenovali sa Ľachmi, a od tých Ľachov nazvali sa Poľanmi, iní Ľachmi, Ľutičmi, iní Mazovšanmi, iní Pomoranmi.
Taktiež aj Slovieni, ktorí príduc osadili sa na Dnepri, nazvali sa Poľanmi, iní však Drevľanmi, lebo sa osadili v lesoch. Iní sa osadili medzi Pripjaťom a Dvinou a nazvali sa Dregovičmi. Iní sa osadili na Dvine a pomenovali sa Poločanmi podľa riečky, ktorá ústí do Dviny a volá sa Polota.
Slovieni sa však osadili okolo jazera Iľmena a nazvali sa vlastným, svojím menom a vystavili hrad, ktorý pomenovali Novgorod. A iní sa osadili popri Desne a popri Semi a popri Sule a nazvali sa Severmi.
A takto sa rozišiel sloviensky národ...
Uhri príduc z východu, vrhli sa cez veľké vrchy, ktoré pomenovali Uhorskými vrchmi, a začali útočiť na tu žijúcich Vlachov a Slovienov, lebo sídlili tu najprv Slovieni a Vlasi, a vzali Sloviensku zem.
Bol to jeden národ sloviensky: Slovieni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri, i Morava, i Česi, i Ľasi, i Poľani, ktorí sa teraz volajú Rusou.˝
Názor o dunajskej pravlasti Slovanov bol všeobecne prijímaný až do 19. storočia. Rozvinul ho Pavol Jozef Šafárik vo svojich Slovanských starožitnostiach, držal sa ho i Ľudovít Štúr. Neskôr najmä nemecká historická veda začala presadzovať tzv. migračnú teóriu, ktorá vytesnila slovanskú pravlasť do pinských močiarov.
Zatiaľ čo sa migračná teória dostala do učebníc, autochtónna teória sa začala opäť presadzovať vo vedeckom svete. Zaslúžil sa o to najvýznamnejší ruský slavista Oleg Trubačov.
Akým jazykom hovorili naši predkovia?
Pripomeňme si údaje o praslovanskom jazyku. Praslovanský jazyk patril do satemovej skupiny indoeurópskych jazykov spolu s iránskymi a indickými jazykmi. V slavistike sa predpokladá, že praslovanský jazyk, ktorý sa osamostatnil v rámci indoeurópskych jazykov asi na konci druhého tisícročia pred naším letopočtom, bol viac-menej jednotným jazykom blízko príbuzných kmeňov. Jazyková jednota Praslovanov trvala veľmi dlho, asi 2000 rokov, dokiaľ praslovanské kmene žili vo svojej pravlasti. V tomto staršom období prevládali vo vývine praslovanského jazyka integračné, konvergentné tendencie. Keď Praslovania opustili svoju pravlasť a zaujali rozsiahlejšie územia, praslovanský jazyk sa postupne diferencoval do nárečia, z ktorých sa neskôr vyvinuli jednotlivé slovanské jazyky, respektíve skupiny slovanských jazykov. Koniec praslovanskej jazykovej jednoty kladú bádatelia zvyčajne do 10. storočia.
O tom ako sa slovenčina vyvinula z praslovanského základu, hovorí viacero teórií. Prvou je centrická, ktorú zastávali takí významní slovenskí dejatelia ako Matej Bel, Pavol Jozef Šafárik, ale aj Anton Bernolák a Ľudovít Štúr. Výchádzala z presvedčenia, že slovenčina je zvyškom slovanského prajazyka, ktorý sa zrodil na strednom Dunaji. Odtiaľto sa potom Slovania rozišli do svojich dnešných sídiel, ako o tom svedčí Nestorova kronika. Podľa tejto predstavy je slovenčina starobylým útvarom zachovaným v centre slovanských jazykov.
Neskôr sa objavili teórie o nehomogénnom a homogénnom praslovanskom základe slovenčiny a teória migračno-integračná.
Zdroj: http://www.last.fm/user/Rugievit
13.04.2010