Franský kupec Samo, kráľ staroslovenský - Potomkovia
Historikové mají velkou moc, a někteří z nich to vědí. Znovuvytvářejí minulost, mění ji tak, aby potvrzovala jejich vlastní výklad. Tím zároveň mění i budoucnost. F.Herbert
Podľa franského zvyku, ktorý uzákonil kráľ Chlodovik, sa majetok po smrti otca delil medzi všetkých jeho synov. Toto bolo príčinou mnohých bratovražedných bojov, ktoré sa stali trvalou súčasťou fungovania franského štátu. Boje medzi jednotlivými Merovejovcami dominovali franským dejinám počas celého 6. a 7. storočia. Každý mužský potomok z generácie na generáciu chcel mať svoj vlastný diel a tak sa pôvodne veľká ríša delila medzi nich na drobné kráľovstvá, kde každý panoval. Rozdeľovanie a fragmentácia ríše mala za následok stratu moci a politického vplyvu. Tento scenár sa vyskytoval nie len u Merovejovcov, ale aj na konci trvania Samovej ríše, a v závere existencie Veľkej Moravy.
V atmosfére bratovražedných bojov o čo najväčší kus koláča nie je potom až tak neprirodzené, že sa jeden z príslušníkov merovejovského rodu vydal hľadať nové kráľovstvo, kde by mohol vládnuť. Najlepšie kúsok ďalej od svojich svárivých príbuzných, ale zase nie príliš ďaleko, aby v prípade potreby nebol odrezaný od prípadnej podpory.
Samov osud pripomína rozprávku, v ktorej mladý, no šikovný kráľovič po oslobodení krajiny od zlého draka získal ruku princeznej a pol kráľovstva k tomu. Ak za „zlého draka“ dosadíme „Avarov“, „princeznú“ nahradíme „dcérami staroslovenských vladykov“ a „pol kráľovstva“ pochopíme ako „celú ríšu“, tak nikto nemôže mať námietky. Fredegar píše o tomto nasledovne:
„Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho za kráľa nad sebou...Samo mal 12 žien z kmeňa Vinidov, z ktorých splodil 22 synov a 15 dcér.“
Toto je ďalšie pojítko medzi Merovejovcami a Samom, a to práve vyššie spomenuté mnohoženstvo. Nie že by Merovejovci mali bežne desiatky žien, to množstvo je zrejme výrazom vďačnosti a spokojnosti Slovenov so svojim kráľom Samom, no mnohoženstvo sa v merovejovskej dynastii bežne vyskytovalo. Merovejovský panovníci aj po konverzii na kresťanstvo, podobne ako patriarchovia v Starej zmluve, boli polygamní. Príležitostne si zakladali háremy orientálnych rozmerov. A keď sa pod tlakom cirkvi aristokracia stala monogamnou, panovníci tvorili výnimku. A čo je dosť zvláštne, toto privilégium akceptovala aj cirkev bez väčších protestov. Chlotar I. (kráľ Soissonsu, 511-558, franský kráľ) mal 6 manželiek. Chlotar II. (584-628, franský kráľ) mal 3 manželky. Dagobert I. (602-638, kráľ Austrázie 622, franský kráľ 630, súčasník Samov) mal 5 manželiek. Ešte v 10. storočí španielsky cestovateľ Ibrahim ibn Jakub spomína, že slovanskí vladári majú 20 a viac žien zatvorených len pre seba. Starý ruský letopisec spomína, že knieža Vladimír mal 5 žien a 800 súložníc rozmiestnených v rôznych mestách svojej krajiny (Kyjevská Rus). Ani v našich krajinách to nebolo inak. České knieža Slavník mal vraj „zástup“ žien. Pomoranské knieža ešte aj pri návšteve biskupa Ota nezatajilo, že má niekoľko žien a 24 súložníc.
Zrejme sa už nikdy nedozvieme čo sa stalo so Samovými potomkami, pretože Merovejovci vo Franskej ríši zoslabli, ich vodcovskú úlohu prebrali majordómovia a tí sa o odbojných a samostaných Slovenov za hranicami svojej ríše prestali zaujímať v tom zmysle, že ich už v kronikách nespomínali. Vlastné písomnosti Slovenov sa nezachovali a tak osud Samových potomkov môžeme iba odhadovať. Je možné, i pravdepodobné, že sa opakoval scenár z Franskej ríše, keď sa potomkovia podelili o stávajúcu ríšu a časom boli pohltení buď svojimi výbojnejšími príbuznými, alebo mocnejšími susedmi. Až po dlhšej dobe sa historické územie dnešného Slovenska opäť vynára v písomnostiach dejín a to silným Nitrianskym a Moravským kniežatstvom. Boli panovníci Nitry a Moravy potomkovia Sama? Oni sami príbuzní boli, a nič túto tézu nevyvracia, takže je možné, že aj v žilách Svätopluka kolovala merovejovská krv. Mohli byť Samovi príbuzní aj staroslovenskí veľmoži Hunt a Poznan, ktorí v roku 977 v rieke Hron podľa staroslovenského zvyku opásali mečom mladého Vajka (neskôr Sv. Štefan I.), pasovali ho tým za kráľa Uhorska a aktívne sa so svojim vojskom podieľali na jeho víťazstve proti Kopáňovmu povstaniu?
Keďže sa kráľovstvo Veľkej Moravy rozdelilo medzi Svätoplukových synov (zrejme znova v duchu merovejovských zvyklostí), rozdrobené a oslabené nedokázalo vzdorovať náporom zvonku. Veľká Morava ako sebaurčujúci element zaniká, i keď jej samosprávne časti existovali v Uhorskom kráľovstve ešte niekoľko sto rokov a jej jadro v podobe Slovenska existuje dodnes. Územie dnešného západného Slovenska, poťažmo súčasné Slovensko ako také, bolo jadrom staroslovenských kráľovstiev, už minimálne od 1.str n.l. v podobe Vanniovho kráľovstva (regnum Vannianum).
Toto územie bolo stále významné a udržiavalo si svoje hranice viac-menej v nezmenenej podobe, či už patrilo pod Samovu ríšu, Veľkú Moravu, alebo bolo začlenené do Uhorska.
Renomovaný genetický odborník Vladimír Ferák preukázal 85 percentnú prítomnosť génov mladších paleolitikov v našich terajších slovenských populáciách. To je dokladom transkontinuitného mostíka medzi našou genetickou a etnickou výbavou. Slovanský živel je prinajmenšom od mladšieho paleolitu autochtónny a teda naozaj má obdivuhodnú kontinuitu identity, ktorá hovorí o jeho rekordnej dlhovekosti. S výnimkou Ferákovho zistenia, že sme v priestore terajšieho Slovenska boli už v mladšom paleolite, o formovacích podmienkach Slovenska v praveku, a staroveku vieme pomerne málo. Okrem epizodických „príhod“ migrácie Sarmatov, Skytov, Keltov, Germánov, Dákov a Rimanov vieme iba to, že sme asi boli autochtónnym pozadím a teda „tlmičom“ týchto pohybov. Prvým pomenovaným priestorom bolo zrejme Samovo kráľovstvo a neskôr nitrianske a veľkomoravské emancipovanie.
Samo prišiel do krajiny s hlbokou históriou slovanského osídlenia, s vyvinutým poľnohospodárstvom a pohostinným obyvateľstvom. Prišiel do krajiny, kde stálo za to zostať a žiť. Či Samo prijal zvyky a obyčaje Slovenov si povieme v nasledujúcom článku.
Samov osud pripomína rozprávku, v ktorej mladý, no šikovný kráľovič po oslobodení krajiny od zlého draka získal ruku princeznej a pol kráľovstva k tomu. Ak za „zlého draka“ dosadíme „Avarov“, „princeznú“ nahradíme „dcérami staroslovenských vladykov“ a „pol kráľovstva“ pochopíme ako „celú ríšu“, tak nikto nemôže mať námietky. Fredegar píše o tomto nasledovne:
„Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho za kráľa nad sebou...Samo mal 12 žien z kmeňa Vinidov, z ktorých splodil 22 synov a 15 dcér.“
Toto je ďalšie pojítko medzi Merovejovcami a Samom, a to práve vyššie spomenuté mnohoženstvo. Nie že by Merovejovci mali bežne desiatky žien, to množstvo je zrejme výrazom vďačnosti a spokojnosti Slovenov so svojim kráľom Samom, no mnohoženstvo sa v merovejovskej dynastii bežne vyskytovalo. Merovejovský panovníci aj po konverzii na kresťanstvo, podobne ako patriarchovia v Starej zmluve, boli polygamní. Príležitostne si zakladali háremy orientálnych rozmerov. A keď sa pod tlakom cirkvi aristokracia stala monogamnou, panovníci tvorili výnimku. A čo je dosť zvláštne, toto privilégium akceptovala aj cirkev bez väčších protestov. Chlotar I. (kráľ Soissonsu, 511-558, franský kráľ) mal 6 manželiek. Chlotar II. (584-628, franský kráľ) mal 3 manželky. Dagobert I. (602-638, kráľ Austrázie 622, franský kráľ 630, súčasník Samov) mal 5 manželiek. Ešte v 10. storočí španielsky cestovateľ Ibrahim ibn Jakub spomína, že slovanskí vladári majú 20 a viac žien zatvorených len pre seba. Starý ruský letopisec spomína, že knieža Vladimír mal 5 žien a 800 súložníc rozmiestnených v rôznych mestách svojej krajiny (Kyjevská Rus). Ani v našich krajinách to nebolo inak. České knieža Slavník mal vraj „zástup“ žien. Pomoranské knieža ešte aj pri návšteve biskupa Ota nezatajilo, že má niekoľko žien a 24 súložníc.
Zrejme sa už nikdy nedozvieme čo sa stalo so Samovými potomkami, pretože Merovejovci vo Franskej ríši zoslabli, ich vodcovskú úlohu prebrali majordómovia a tí sa o odbojných a samostaných Slovenov za hranicami svojej ríše prestali zaujímať v tom zmysle, že ich už v kronikách nespomínali. Vlastné písomnosti Slovenov sa nezachovali a tak osud Samových potomkov môžeme iba odhadovať. Je možné, i pravdepodobné, že sa opakoval scenár z Franskej ríše, keď sa potomkovia podelili o stávajúcu ríšu a časom boli pohltení buď svojimi výbojnejšími príbuznými, alebo mocnejšími susedmi. Až po dlhšej dobe sa historické územie dnešného Slovenska opäť vynára v písomnostiach dejín a to silným Nitrianskym a Moravským kniežatstvom. Boli panovníci Nitry a Moravy potomkovia Sama? Oni sami príbuzní boli, a nič túto tézu nevyvracia, takže je možné, že aj v žilách Svätopluka kolovala merovejovská krv. Mohli byť Samovi príbuzní aj staroslovenskí veľmoži Hunt a Poznan, ktorí v roku 977 v rieke Hron podľa staroslovenského zvyku opásali mečom mladého Vajka (neskôr Sv. Štefan I.), pasovali ho tým za kráľa Uhorska a aktívne sa so svojim vojskom podieľali na jeho víťazstve proti Kopáňovmu povstaniu?
Keďže sa kráľovstvo Veľkej Moravy rozdelilo medzi Svätoplukových synov (zrejme znova v duchu merovejovských zvyklostí), rozdrobené a oslabené nedokázalo vzdorovať náporom zvonku. Veľká Morava ako sebaurčujúci element zaniká, i keď jej samosprávne časti existovali v Uhorskom kráľovstve ešte niekoľko sto rokov a jej jadro v podobe Slovenska existuje dodnes. Územie dnešného západného Slovenska, poťažmo súčasné Slovensko ako také, bolo jadrom staroslovenských kráľovstiev, už minimálne od 1.str n.l. v podobe Vanniovho kráľovstva (regnum Vannianum).
Toto územie bolo stále významné a udržiavalo si svoje hranice viac-menej v nezmenenej podobe, či už patrilo pod Samovu ríšu, Veľkú Moravu, alebo bolo začlenené do Uhorska.
Renomovaný genetický odborník Vladimír Ferák preukázal 85 percentnú prítomnosť génov mladších paleolitikov v našich terajších slovenských populáciách. To je dokladom transkontinuitného mostíka medzi našou genetickou a etnickou výbavou. Slovanský živel je prinajmenšom od mladšieho paleolitu autochtónny a teda naozaj má obdivuhodnú kontinuitu identity, ktorá hovorí o jeho rekordnej dlhovekosti. S výnimkou Ferákovho zistenia, že sme v priestore terajšieho Slovenska boli už v mladšom paleolite, o formovacích podmienkach Slovenska v praveku, a staroveku vieme pomerne málo. Okrem epizodických „príhod“ migrácie Sarmatov, Skytov, Keltov, Germánov, Dákov a Rimanov vieme iba to, že sme asi boli autochtónnym pozadím a teda „tlmičom“ týchto pohybov. Prvým pomenovaným priestorom bolo zrejme Samovo kráľovstvo a neskôr nitrianske a veľkomoravské emancipovanie.
Samo prišiel do krajiny s hlbokou históriou slovanského osídlenia, s vyvinutým poľnohospodárstvom a pohostinným obyvateľstvom. Prišiel do krajiny, kde stálo za to zostať a žiť. Či Samo prijal zvyky a obyčaje Slovenov si povieme v nasledujúcom článku.
02.06.2010
Fotogaléria
Franský kupec Samo - Potomkovia
