Trianonské blúznenie

Aby sme pochopili podstatu tohto patologického konania, musíme sa vrátiť do obdobia pred I. svetovou vojnou, kedy sa polofeudálne a zaostalé mnohonárodné Uhorsko i rozvi-nutejšie mnohonárodné Rakúsko blížili k svojmu definitívnemu rozpadu (titulný obrázok) a v snahe zabrániť tomuto nezvratnému koncu vyhlásili 29.7.1914 Srbsku vojnu, ktorá napokon stála vyše 15 miliónov ľudských obetí. Vo vojne sa k Rakúsko-Uhorsku pridalo Nemecko, Turecko a Bul-harsko a vytvorili blok tzv. Centrálnych mocností, proti nim sa postavili  mocnosti Dohody, čiže Francúzsko, Veľká Británia, Rusko, Japonsko, Taliansko a od 2.4.1917 aj USA. Za dva roky vojny sa Centrálne mocnosti ocitli pred vojenskou porážkou a v decembri 1916 podali ponuku na uzavretie mieru. Mocnosti Dohody túto perfídnu ponuku odmietli a deklarovali svoje rozhodnutie oslobodiť vo vojne všetky národy, dovtedy utláčané Nemcami a Maďarmi. Tu treba vedieť, že v tom čase malo napríklad Rakúsko-Uhorsko 50,9 miliónov obyvateľov, ale z toho bolo iba 12,0 mil. rakúskych Nemcov (23,6%) a 10,1 mil. štatistických „Maďarov“ (19,8%), avšak až 24,9 mil. Slovanov (48,9%), ktorí boli takmer úplne vylúčení z riadenia štátu, takže oslobodenie týchto národov bolo nielen v súlade s ich prirodzenými právami, ale bolo predovšetkým v súlade s princípmi, deklarovanými už Veľkou francúzskou revolúciou (1).  

Dňa 8.1.1918 vyhlásil prezident USA a neskorší laureát Nobelovej ceny mieru Wood-row Thomas Wilson (1856-1924) známu deklaráciu 14 bodov, ktoré sa stali základom pre mierové zmluvy po I. svetovej vojne. Deklarácia v bode 10. expressis verbis uvádza: zabez-pečenie samostatného vývoja všetkých národov Rakúsko-Uhorska, čo sa potom pri mierových rokovaniach aj uskutočnilo. Avšak ešte pred úplným skončením bojov a dávno pred začatím mierových rokovaní v Paríži jednotlivé národy a národnosti Rakúsko-Uhorska oficiálne deklarovali svoju nezávislosť od rozpadajúcej sa polofeudálnej ríše, napríklad Česi 28.10.1918 vyhlásením T. G. Masaryka, Slováci 30.10.1918 Martinskou deklaráciou, 29.10.1918 Chorváti a uhorskí Srbi na sneme v Záhrebe a 20.11.1918 vyhlásili uhorskí Rumuni svoje spojenie s Rumunským kráľovstvom. Dňa 26.11.1918 (čiže poldruha roka pred Trianonskou mierovou zmluvou!) aj maďarskí politici vyhlásili Maďarskú republiku a zhruba v rovnakom čase vznikla aj Rakúska republika. Čiže celé Rakúsko-Uhorsko sa vojensky i politicky zrútilo a de facto i de iure sa   r o z p a d l o   ešte v roku 1918, teda dávno pred začatím parížskej mierovej konferencie.

Parížska mierová konferencia sa konala sa v roku 1919 a 1920 za účasti zástupcov 27 štátov víťaznej Dohody a usporiadala povojnovú Európu po prvý raz v histórii podľa demo-kratických princípov, deklarovaných v známych 14 bodoch prezidenta W. T. Wilsona do po-doby tzv. versaillso-washingtonského systému. Jeho hlavnými zásadami bolo likvidovanie bývalých mnohonárodných dynastických polofeudálnych ríš a uplatnenie sebaurčovacieho práva oslobodených národov v suverénnych národných štátoch, vrátane suverénnych štátov rakúskych Nemcov a štatistických Maďarov! Výsledkom zložitých rokovaní konferencie bolo podpísanie piatich mierových zmlúv na jednotlivých zámkoch v Paríži a jeho blízkom okolí, podľa ktorých sú tieto zmluvy pomenované:

1. Versaillská mierová zmluva 28.6.1919 s Nemeckom odňala Nemecku dobyté európske územia a zámorské kolónie
2. Saintgermainská mierová zmluva 10.9.1919 s Rakúskom ustanovila hranice Rakúska s Česko-Slovenskom, Poľskom, Juhosláviou a Talianskom
3. Neuillská mierová zmluva 27.11.1919 s Bulharskom ustanovila hranice Bulharska s Juhosláviou, Gréckom a Rumunskom 
4. Trianonská mierová zmluva 4.6.1920 s Maďarskom potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska v závere roka 1918 a ustanovila hranice Maďarska s Juhosláviou, ČSR, Rumun-skom a Rakúskom 
5. Sévreská mierová zmluva 10.8.1920 s Tureckom odňala Turecku okupované územia: Egejské ostrovy, Arménsko, Sýriu a Palestínu.
   

Hranice nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku boli mierovými zmluvami stanovené kompromisne zhruba v prostriedku etnicky zmiešaných území, takže všetky tieto štáty zdedili relatívne početné inonárodné menšiny a s nimi aj povinnosť poskytovať im štandardné menšinové práva. V slovensko-maďarskej relácii to predstavovalo asi 500 tisíc štatistických Maďarov na Slovensku a zhruba rovnaký počet Slovákov v Maďarsku (čiže podľa údajov maďarskej štatistiky z roku 1910 to znamenalo, že na Slovensku zostalo necelých 5% štatistického stavu maďarského národa, kým v Maďarsku zostalo takmer 25% štatistického stavu slovenského národa!), ale do  trianonského Maďarska sa v podobe menšín dostal aj veľký počet občanov iných nemaďarských národností, napríklad asi 900 tisíc Nemcov (2).

Tento versaillsko-washingtonský systém demokratického usporiadania Európy bol v podstate znova potvrdený aj po II. svetovej vojne Parížskou mierovou konferenciou v júli až októbri 1946 a mierovými zmluvami Spojencov s Talianskom, Rumunskom, Maďarskom, Bulharskom a Fínskom.

Ako vidno, Maďarsko nebolo ani jediné a ani prvé či posledné zo štátov, ktoré po I. svetovej vojne mierové zmluvy podpísali a aj ratifikovali. A ako nástupnícky štát bývalého Uhorska nemohlo Trianonskou zmluvou zo 4.6.1920 „stratiť“ nijaké nemaďarské územia bývalého Uhorska, pretože vzniklo po prvý raz v histórii ako maďarský etnický štát 16.11.1918, kedy už nijaké z bývalých uhorských nemaďarských území nevlastnilo.

• Napriek tomu však veľkomaďarskí šovinisti reagovali na Trianonskú mierovú zmluvu od samého začiatku odmietavou ofenzívou v takpovediac troch navzájom prepojených útočných vlnách.Prvou bolo okamžité rozpútanie lživej protitrianonskej kampane doma i v zahraničí so zámerom, aby maďarskí občania i svetoví politici uverili, že mierovou zmluvou Maďarsko bez viny stratilo obrovské „maďarské“ územia bývalej Habsburskej ríše, čím maďarský národ utrpel nepredstaviteľné škody spolu s neznesiteľným duševným otrasom – trianonskou traumou.
• Druhou bolo a naďalej zostáva premyslené používanie „menšinovej sekery“ (kissebségi fejsze – frekventovaná fráza z čias Horthyho fašistického režimu). Išlo o „osekávanie“ či dokonca „rozsekávanie“ susedných štátov zneužívaním maďarských štatistických menšín na ich územiach na iredentu, a to sústavným zvyšovaním ich požiadaviek na „menšinové“ nadpráva a výsady a spolu s tým o systematickú duchovnú genocídu nemaďarských menšín v Maďarsku až po ich úplnú štatistickú likvidáciu.
• Treťou útočnou vlnou a konečným cieľom tejto ofenzívy však bola a dodnes zostáva revízia mierovej zmluvy, čiže znovupripojenie všetkých nemaďarských území bývalého Uhorska k Maďarsku, zreteľne formulovaná v hlavnom hesle veľkomaďarských šovinistov Mindent vissza! – Všetko (nemaďarské) naspäť (k Maďarsku)! To všetko  znamená, že veľkomaďarskí šovinisti chcú k etnickému Maďarsku pripojiť celé rumunské Sedmohradsko, obývané okrem Rumunov aj menšinami Sikulov, Sasov a Slovanov, srbskú Vojvodinu, obývanú okrem srbskej väčšiny aj nemeckými, slovenskými, rumunskými a maďarskými kolonistami, rakúsko-nemecký Burgenland, celé Chorvátsko – jedinú vlasť národa Chorvátov, celé Slovensko – jedinú vlasť národa Slovákov a celú Zakarpatskú Ukrajinu – jedinú vlasť národa Rusínov. Ide o územia, ktoré sú dvakrát väčšie ako etnické Maďarsko a ktoré nikdy neboli sídelnými územiami maďarského etnika. Prvý a hlavný útok smeruje samozrejme proti Slovensku, lebo každý Maďar vie, že Slovensko bolo najbohatším a najvyvinutejším územím Uhorska a že bez Slovenska by nikdy nijaké Uhorsko neexistovalo a ani existovať nemôže.      

Na spresnenie azda treba pripomenúť, že trauma je patologický duševný stav spôsobený ťažkým úrazom a iredenta je šovinistické úsilie o "privtelenie" území obývaných národnostnou menšinou k susednému štátu toho istého národa (3).

V tejto súvislosti však treba tiež pripomenúť, že na Slovensku také menšinové územia neexistujú - (až na malé navzájom izolované enklávy štatistických Maďarov) sú tu len etnicky zmiešané územia s výraznou početnou prevahou občanov autochtónnej slovenskej národnosti! Napriek tomu sa veľkomaďarským šovinistom podarilo v medzivojnovom období s pomocou Hitlera pripojiť k Maďarsku nielen etnicky zmiešané územia južného Slovenska a rumunského Sedmohradska, ale aj okupovať celú ukrajinskú Podkarpatskú Rus a srbskú Vojvodinu. Rovnako je to aj s duchovnou genocídou nemaďarských menšín. Stačí keď pripomenieme, že zo zhruba 500 tisícovej slovenskej menšiny v Maďarsku maďarská štatistika vykázala v roku 1920 už len 141 882 Slovákov, hoci v roku 1910 vykazovala ešte 128 107 Slovákov a 158 747 „Maďarov hovoriacich po slovensky“, čiže 286 854 osôb (4). V roku 1947 sa k slovenskej národnosti znova prihlásilo vyše 477 tisíc občanov Maďarska (z nich vyše 90 tisíc vyjadrilo želanie presídliť sa na Slovensko), ale dnes štatistika v Maďarsku celkom aro-gantne vykazuje už len akýchsi 15 tisíc Slovákov. Tomu sa hovorí duchovná genocída a štatistická likvidácia menšiny! Porovnajme to s nenarušeným pôvodným početným stavom maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku a potom hádam už konečne pochopíme, čo znamená 90 rokov trvajúca absencia rovnoprávnej vzájomnosti čiže reciprocity (5) v slovenskej menšinovej politike!

Rovnako je to aj s ostatnými nemaďarskými územiami bývalého Rakúsko-Uhorska, ktoré „Maďarsko stratilo“ Trianonskou mierovou zmluvou. A čo „stratili“ ostatní?
 
Saintgermainskou mierovou zmluvou „stratilo“ Rakúsko podstatne viac. Na juhu to bolo Slovinsko s Ľubľjanou, Rijekou i Terstom, na severe celé Čechy, Morava, Halič, kus Poľska i Bukovina. Podľa „logiky“ veľkomaďarských šovinistov to všetko boli územia „rakúske“, aj keď z ich obyvateľov rakúsku nemčinu takmer nikto neovládal ani ako cudzí jazyk. Ba, v maďarskom chápaní, Rakúsko „stratilo“ aj celé Uhorsko (vrátane celého dnešného Maďar-ska), ktoré mu podľa Karlovackého mieru od roku 1699 de facto i de iure patrilo a ktorému dynasticky vládlo aj po roku 1867 až do rozpadu Habsburskej ríše. A predsa v Rakúsku nepočuť o akejsi saintgermainskej traume!

A čo tak Sévreská mierová zmluva a „straty“ Osmanskej ríše alias „Turecka“? Vyššie sme vymenovali mnohé „turecké“ územia, ktoré „stratilo“ Turecko po I. svetovej vojne. Lenže podľa duševného stavu a argumentácie dnešných veľkomaďarských šovinistov Turecku predtým „patril“ nielen celý Balkánsky polostrov, ale po bitke pri Moháči aj celé dnešné Maďarsko bolo „tureckým“ územím tureckého štátu – bolo priamou územnou súčasťou Osmanskej ríše ako jej nižší územný celok – Budínsky vilájet! Až po bitke pri Viedni a po Karlovackom mieri Osmanská ríša tieto (a postupne aj ďalšie) „turecké“ územia „stratila“. Podľa logiky maďarských trianonských traumatikov by si však dnešné Turecko mohlo uplatňovať nárok na všetky uvedené územia vrátane Maďarska – veď boli dokázateľne aspoň natoľko turecké, nakoľko boli územia nemaďarských národov bývalého Uhorska „maďarské“.

Ostaňme však radšej pri zdravom rozume a povedzme si, ako sa tento patologický stav maďarskej politiky dá vyliečiť. Lebo, ako každé vážne duševné ochorenie, aj tento chorobný stav sa liečiť musí, ak nemá narobiť ťažké škody nielen svojmu chorému nositeľovi, ale aj jeho zdravému okoliu. Za prvoradé považujem odstrániť z dosahu psychopata nebezpečné zbrane – v tomto prípade jeho „menšinovú sekeru“. To možno uskutočniť iba bezodkladným a dôsledným uplatnením vzájomnej rovnosti čiže reciprocity menšinovej politiky medzi Slovenskom a Maďarskom, a to bez ohľadu na štatisticky vykazovaný počet tých Slovákov v Maďarsku, ktorí ešte doteraz prežili duchovnú genocídu maďarskej menšinovej politiky. Preto etalónom menšinových práv, reálne poskytovaných príslušníkom maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku, odteraz môžu a musia byť len také menšinové práva, aké sa v skutočnosti poskytujú slovenskej národnostnej menšine v Maďarsku.
Nič menej, ale rozhodne nič viac! Slovenská menšinová politika už nesmie tlačiť Slovákov do postavenia druhotriednych či treťotriednych občanov Európskej únie, ako je tomu doteraz. A do protiofenzívy musí už konečne nastúpiť aj zahraničná politika nášho (zatiaľ ešte) slobodného štátu. Lživú maďarskú „trianonskú“ kampaň musí už konečne vyvažovať našou pravdivou a objektívne obhájiteľnou kampaňou.

Hra na naivného hlupáčika Európy v menšinovej politike a na spiacu Ruženku v politike zahraničnej, sladké ničnerobenie a zápecníctvo niektorých našich štátnych orgánov sa nám totiž môžu kruto vypomstiť – politickú letargiu už v minulosti neprežili aj oveľa väčšie a silnejšie štáty než je Slovensko. Je čas zobudiť sa, aby sme neprespali to najcennejšie, čo máme – slobodu a suverenitu nášho národa a štátu!  



Použitá literatúra:
1.    Gurňák, Daniel: Štáty v premenách storočí, Bratislava 2006
2.    Weidlein, Johann: A Magyarországi németség küzdelme fennmaradásáért, Dokumen-táció 1930-1950, Schorndorf 1958
3.    Slovník cizích slov, Praha 1966
4.    Slovenský náučný slovník, Praha 1932, zv. III., s.179
5.    Slovník cudzích slov, Bratislava 1990

Zdroj: http://chelemendik.sk/