Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2010 > > História Slovenska : Slovensko na Ptolemaiovej mape

História Slovenska : Slovensko na Ptolemaiovej mape

"Dokiaľ antilopy nebudú mať svojich historikov, príbehy o love budú vždy glorifikovať lovcov." (africké príslovie)


 Doteraz najstarší zachovaný mapový obraz celého Slovenska je na mape Uhorska "Tabula Hungariae", ktorú zostavil roku 1513 talian Lazar Roseti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Mapa bola vydaná až po jeho smrti roku 1528.

 

 Klaudios Ptolemaios , veľký grécky matematik, astronóm a zemepisec (latinsky písaný Claudius Ptolemaeus) žil v rokoch 85 až 165 po Kristovi. Väčšinu svojho života pôsobil v egyptskej Alexandrii.

 

 Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA zachytáva územie strednej Európy približne do roku 150 n.l.. Mapa popisuje všetky významné hradiská na Slovensku v období pred Markomanskými vojnami, ktoré historici datujú medzi roky 165 až 180 nášho letopočtu.


!
Obr. Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA 

 

 Ptolemaios naše územia nikdy nenavštívil, z čoho pramenia veľké vzdialenostné rozdiely v zobrazení hradísk na mape. Pravdepodobne vychádzal z diela kartografa Marina z Tyru a z iných jemu dostupných prameňov. Tieto mapy boli veľmi nepresné a chyby sa preniesli aj na mapu MAGNA GERMANIA. Ďalší faktor, ktorý sa mohol podpísať pod nepresnosť, je v minulosti používaná dĺžková miera (napr. parasang), ktorej samotná hodnota dĺžky veľmi kolísala, pretože ju určovala nielen vzdialenosť ale aj schodnosť terénu. Na rovinách bol teda parasang dlhší ako v neschodných horách. Táto miera sa využívala aj v armáde pri presune vojenských jednotiek.

 

 Nemalú úlohu pri zostavovaní mapy zohrali informácie od kupcov a obchodníkov, keďže cez naše územie prechádzala praveká obchodná trasa tzv. Jantárová cesta.

 

 Jantárová cesta bola obchodná, suchozemská trasa v praveku aj staroveku, ktorá spájala Aquileiu pri Jadrane s východobaltskými oblasťami pri ústi rieky Visla. Najviac používaná bola od konca 7. storočia pred Kristom do 5. storočia nášho letopočtu. Najsilnejšia frekvencia bola v 2. storočí po Kristovi, kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše. Prepravoval sa po nej jantár (podľa ktorého dostala svoje pomenovanie) z východobaltských nálezísk, ďalej dobytok, kože, kožušiny, perie a otroci smerom na juh. Sklenené, strieborné, bronzové výrobky a iné smerom na sever. Jantárová cesta mala niekoľko trás. Tá, ktorá prechádzala cez územie Slovenska, bola pravdepodobne najkratšou a teda možno aj najpoužívanejšou trasou vôbec, čo sa prejavilo v počte zaznamenaných obchodných staníc na mape.

 

 Aristoteles, narodil sa v meste Stageira v roku 384 pred Kristom, vo svojom diele ,,Meteorologica,, píše nasledovné: “...Ister (Dunaj) tečie celou Európou do Euxeinského (Čierneho) mora. Z ostatných riek tečie väčšina z hôr Arkinských, ktoré sú ako výškou, tak aj rozlohou, v tých krajoch najväčšie, na sever. Spomínané hory sú na Ptolemaiovej mape písané v tvare ASBICVRGIVS, ktorý historici prekladajú do tvaru Askiburgion. Tento názov dal súčasné pomenovanie českým Jesenníkom etymológiou slova odvodeného od nemeckého základu pre slovo jaseň. Pod slovom Askiburgion si však môžeme predstaviť aj ,,zasnežené a ľadové pohorie,, (as-kiburion ako anglické ice, čítané ako ajs, poprípade sneh, lyže od a-ski-burion a nakoniec aski-burgion ako vrch, hora, pohorie. Askimáci resp. eskimáci obývajú krajinu ľadu a snehu).

 

 Podľa Aristotela je pohorie Askiburgion najvyššie (Jesenníky - Praded 1492 m, Tatry - Gerlachovský štít 2655 m.). Ptolemaios názvom ASBICVRGIVS teda nepomenoval Jesenníky, ale pomenoval celý horský pás severného Slovenska s Tatrami. Táto prírodná hranica si do dnešných čias zachovala svoje tradičné pomenovanie Beskydy (poľ. Beskidy), ktoré sa používa pre niektoré poľské pohoria ako napr. Beskid wyspovy alebo Beskid niski, na Morave Moravsko-Sliezke Beskydy a samozrejme nemôžem vynechať naše Oravské Beskydy.


Na základe predchádzajúceho výkladu dostávame prvú lokalizáciu na Ptolemaiovej mape:

 

· ASBICVRGIVS - Beskydy

 

 Pre určenie južnej hranice Slovenska na mape môžeme použiť akýkoľvek atlas dejín kde zistíme, že oblasť severne nad rímskou provinciou Panónie tvorí Podunajská nížina. Na zodpovedajúcom území nad PANNONIAE PARS hľadáme Ptolemaiove pomenovania pre slovenské mestá a hradiská. Ľahko čitateľný nápis SETINA zodpovedá slovenskému Sitnu. Na internete sa okrem iného dočítame “Na vrchu Sitno bolo v prvých storočiach n.l. opevnené hradisko vybudované Kvádmi“, čomu zodpovedá kmeň CUADI situovaný pri Sitne.

 

 Dostávame druhý názov:

 

 · SETINA - Sitno

 

 Markomani a Kvádi sa považujú za nemecké kmene, ktoré žili na našom území. Kmeň Markomanov je odvodený, od etymológie nemeckého slova vzťahujúcemu sa k hraniciam – k marke, ako pohraničný kmeň. Slovenský výklad slova je následovný: slovná časť “mar-coma-ni“ ako predpona pre vodu alebo pre oblasť Maravy, u nás oblasť terajších Zlatých Moraviec (mar môže byť odvodené vo vzťahu k bohu, napr. meno Mária v preklade znamená milovaná Bohom), ďalej “mar-coma-ni“, ako chumáč vlasov, chochol (Slovania boli vlasatý) a nakoniec “mar-coma-ni“, ni je slovenská prípona, ktorú bežne používame napr. Taliani. Obdobným spôsobom pre kmeň Kvádov dostaneme slovenských ,,kováčov,,. S kmeňom CUADI - kováčov na mape susedí kmeň FERRI MINERA – baníkov. Podrobnejšiemu rozboru etymológie jednotlivých slov sa budeme venovať v kapitole Slovensko a Markomanské vojny.

 

 Tacitus vo svojom diele Germania opisuje Suebov následovne: “Teraz musím prehovoriť o Sueboch, ktorí netvoria len jediný kmeň ako Chattovia alebo Tencterovia. Zaberajú totiž väčšiu časť Germánie, doteraz sa rozdeľujú na zvláštne kmene s vlastnými menami aj napriek tomu, že majú spoločný názov Suebovia. Pre kmeň je príznačné, že si vyčesávajú vlasy dohora a zaväzujú do uzla, týmto sa jednak odlišujú Suebovia od ostatných Germánov, jednak slobodní Suebovia od otrokov. U iných kmeňov sa často stáva, že ich napodobňujú, avšak k tomu dochádza len zriedka a u mladých. U Suebov si až do staroby sčesávajú svoje ježaté vlasy dozadu a často si ich zaväzujú na temene, náčelníci majú účes ešte ozdobnejší. Takúto starostlivosť venujú svojmu zovňajšku, ale je to staroslivosť nevinná, nekrášlia sa totiž a neupravujú ani za tým účelom, aby milovali alebo boli milovaní, ale pre zrak nepriateľa, aby vyzerali vyšší a strašnejší, keď majú ísť do vojny.

 

 Nemecké kmene po svojej kultúre nezanechali na našom území žiadne archeologické stopy a dôkazy. Historické pramene z Ptolemaiovho obdobia spomínajúce germánske kmene sa neviažu na nemecké kmene, ktoré sa v historických prameňoch objavujú oveľa neskôr. Na Ptolemaiovej mape sa nápis MAGNA GERMANIA nachádza výlučne nad územím Slovenska, nepokrýva mapu od Nemecka po Slovensko, čo môže symbolizovať centrum ríše. Na mladších rekonštrukciách Ptolemaiových máp od nemeckých kartografov sa nápis MAGNA GERMANIA posúva už nad územie Nemecka, čo bolo spôsobené snahou písať dejiny v prospech svojej krajiny. (GERMANIA má spoločný slovný základ ako región Gemer, ďalej toponymá Gerlach, Gerlachov, Giraltovce a pod. Pri výklade slova german sa používa nemecké rozdelenie slova na ger-man. Slovenský ekvivalent by bol asi následovný: germ-an, čiže germ ako grom, hrom a prípona -an, ktorá je u nás bežná pri slovách historického pôvodu ako zem-an, kraj-an, Pavol Kleb-an :o). Slovania uctievali boha Hromu. Je veľmi pravdepodobné, že kmene Markomanov a Kvádov boli staroslovenské kmene a spoločne sa volali Suebovia. Tento kmeň (národ) bol dominantný a rozšíril sa po celej Germánii. Pojem Germánia si ale netreba zamieňať so súčasným Nemeckom. Ptolemaiovi Germáni neboli Nemci. Avšak tak ako Nemecku, dali názov aj pre iné krajiny ako Fínsko (Suomi), Švédsko, Švábsko. Osídlenie na týchto územiach Slovanmi je už dokázané.

 

 Názov Cuadi (hebrejsky quados znamená svätý v zmysle vyvolený, oddelený) sa mohol pretransformovať na neskorší názov Sclavi, ten na Sloveni (obdobne Slovenky, Slovensko) a nakoniec na Slováci :o) Obdobne potom staroslovenský Markomani môžu byť Marhaari (po latinsky vlasy, chumač vlasov coma, vlasy po nemecky die Haare) z obdobia Veľkej Moravy. Tak by sme mohli vysvetliť stratenú kontinuitu obyvateľov na Slovensku. Ale podrobnejšia analýza inokedy.

 

 Za zmienku stojí, že Strabón spomína a vysvetľuje pojem Germáni následovne: “V ich reči totiž Germani znamená rýdzi v zmysle pôvodný.“ obdobne ako u Slovanov, kde to vystihuje najlepšie Biblia: Na počiatku bolo Slovo. Viac o tejto zaujímavej téme v inej kapitole.

 

 Jediným slovenským mestom lokalizovaným na Ptolemaiovej mape bol Trenčin pod menom Laugaricio na Ptolemaiovej mape ako LEUKARIFT. Nápis, ktorý sa zachoval na skale pri Trenčíne “Na počesť Augusta od 855 vojakov II. légie z vojska, ktoré táborilo v Laugaricione. Maximianus, II. Légia pomocná.“, nám nepomôže, nakoľko by Trenčín musel ležať pod Tatrami. Došlo k nesprávnemu výkladu historických prameňov a chybný výklad sa ujal (samotný nápis na skale Laugaricio, sa nemusí vzťahovať na Trenčín. Pokiaľ II. Légia pomocná táborila počas výbojov v Laugaricione, pri presúvaní jednotiek späť do rímskych táborov pri toku Dunaja, sa mohlo vojsko pri Trenčíne dočasne utáboriť).

 

 Trenčín je na mape zobrazený ako STRENIATA. Spomínané hradisko LEUKARIFT je historická Levoča , ktorá je ešte na mape TABULA HUNGARIA zapísaná ako Leufch.

 

 Dostávame ďalšie Ptolemaiove pomenovania:

 

· STRENIATA – Trenčín

· LEUKARIFT - Levoča

 

 Ďalšie hradisko, ktoré vieme určiť podľa názvu je Strečno, na mape ako STRAGONA. Strečno leží na rozhraní Turčianskej a Žilinskej kotliny. Na Ptolemaiovej mape sa pri Strečne nachádza kmeň TARACI, čo je slovenský región Turiec.

 

 · STRAGONA – Strečno

 

 
!
Obr. Detail Ptolemaiovej mapy MAGNA GERMANIA
 

 Najstaršia známa obchodná cesta na Slovensku je tzv. severná cesta, ktorá spája Bratislavu – Trenčín – Žilinu – Prešov – Košice. Túto trasu na mape vykresľuje fialová čiara. Pre Ptolemaiove pomenovania slovenských miest a hradísk dostávame teda: Bratislava – ABILUM??, Trnava – FHURGIFATA, Piešťany – CORIDORGIS, Nové Mesto nad Váhom – MELIODUM, Trenčín - STRENIATA, Žilina – GALEGIA, Strečno – STRAGONA, Martin – ?LUGIDUM, Ružomberok – BUDORCIGIUS, Levoča – LEUKARIFT ( Laugaricio), Prešov – ARFEMIUM (na mape TABULA HUNGARIAE  je Prešov označený ako Eperješ, čo je maďarské pomenovanie pre “jahodové mesto“. V latinčine je jahodovník alebo jahoda nazývaná fragaria, pravdepodobná presmyčka z pôvodneho arf-emium na fra-garia. Prešov po latinsky Fragopolis). Posledným mestom na trase sú Košice – CORRODUNION. Historický názov Košíc bol Cassovia, náhrada CORRO-dunion za CASSO-via. Pri oblasti Prešova a Košíc sa naľavo nachádzajú kmene CORRONTI a COGNI. Podľa kmeňa CORRONTI sú pomenované Košice – CORRODUNION. Prešovčania do dnešného dňa volajú Košičanov vraňare. Vrana túlava po latinsky Corvus corone cornic – čiže CORRONTI. Prešovčania si hovoria koňare, čo pomenúva kmeň COGNI. Je pravdepodobné, že silné germánske (nie nemecké) jazdectvo, spomínané v historických prameňoch, tvoril kmeň COGNI – koniarov resp. jazdcov.

 

 Pre ďalšie hradiská na obchodnej trase získavame názvy:

 

· ABILUM?? - Bratislava

· FHURGIFATA – Trnava

· CORIDORGIS – Piešťany

· MELIODUM – Nové Mesto nad Váhom

· GALEGIA – Žilina

· LUGIDUM – Martin

· BUDORCIGIUS – Ružomberok

· ARFEMIUM – Prešov

· CORRODUNION - Košice

 

  Pomyselná trasa nám vytvára hranicu, vo vnútri ktorej sa nachádzajú výlučne mestá na Slovensku. Porovnaním so súčasnou mapou Slovenska, zisťujeme názvy miest pre Nitru – PHILECIA, Nové Zámky – EBURRODA (názov eburroda pre slovanský gorod alebo hrad), Dunajská Streda – MEDIOTAMI (streda, respektíve v strede – označuje pojem medio. Dunajská Streda je mesto ležiace pri strednom toku Dunaja), Prievidza – PARIENA?, Skalica – SETUACOTUM?, Iža – SINGONA. Pri Iži je situovaný aj rímsky tábor KELEMANTIA, ktorý je na mape napísaný po grécky. Iža – Kelemantia je dnes archeologická lokalita.

 

· PHILECIA – Nitra

· EBURRODA – Nové Zámky

· MEDIOTAMI – Dunajská Streda

· PARIENA – Prievidza?

· SETUACOTUM – Skalica

· EGREMATIA – Kremnica?

· SINGONA – Iža

· KELEMANTIA – rímsky tábor Kelemantia

· ANDUATUM? - Komárno?

· ANATUM? - Komárom?

 

 Strabón, žil v rokoch 64 p. n. l. až 19 n. l. , vo svojom diele Geografica píše: “Tam je Hercýnsky les a kmene Suebov, z ktorých niektoré sídlia vo vnútri lesa, medzi nimi leží aj Buiaimon, kráľovstvo Marobudove. Na toto miesto presídlil okrem mnoho iných aj svojich súkmeňovcov Markomanov.

 

 Legendárny kráľ Marobud bol vytlačený zo svojho pôvodného sídla Marobudonu (Uherské Hradište) na Morave. Zobral všetko bohatstvo a presídlil svojich Markomanov do Hercýnskeho lesa, kde vybudoval svoje nové sídlo a nové hradisko: Nové Zámky - EBURRODA. Polohu pôvodného sídla Marobuda podporuje aj Hofmannova Encyklopédia, kde je zapísaná poloha MAROBUDONU.

 

 
!
Obr. Detail Hofmannovej Encyklopédie – MARCOMANNI
 

 Podčiarknutý text môžeme preložiť: Toto kráľovstvo bolo Marobodum. Druhá časť v preklade znamená: medzi riekami Morava a Váh (Cusum). Polohu MAROBUDONU nám teda ohraničujú rieky Morava a Váh. Zároveň nám tento údaj vymedzuje západnú hranicu Slovenska na Ptolemaiovej mape. Odchodom Marobuda z Moravy sa presúva kmeň Markomanov a ich história na Slovensko do Nových Zámkov a blízko susediacej Nitry – budúceho kniežatstva Pribinu.

 

 Hercýnskym lesom bolo označované celé, v tej dobe veľmi zalesnené, územie Čiech a Slovenska. Srdce Hercýnskeho lesa však bolo na Slovensku, veľmi úrodná oblasť Podunajskej nížiny. V čase keď žil Gaius Iulius Caesar, narodil sa v roku 100 pred Kristom, bolo o Hercýnskom lese známe: “Vyššie spomenutý Hercýnsky les má rozlohu deviatich denných pochodov, pokiaľ sa ide bez batožiny, nie je možné to určiť inak a meranie ciest nepoznajú. Začína sa u hraníc Helvétov, Nemetov a Raurakov a tiahne sa priamo v smere rieky Dunaj až k územiu Dákov a Anartov. Odtiaľ sa obracia doľava, v opačnom smere rieky a pri svojej veľkej rozlohe sa dotýka mnohých kmeňov. A na tejto strane Germánie nie je nikoho, kto by mohol povedať, že sa dostal na začiatok toho lesa aj keď prešiel cestu 60 dní, a nikoho kto by sa dopočul na ktorom mieste začína.“ Takto Hercýnsky les opísal Gaius vo svojich Zápiskoch o galskej vojne.

 

 Strabón ďalej píše: “Z tejto strany Suebov je ešte jeden veľký les Gabreta, na opačnej strane leží les Hercýnsky, aj ten je nimi (Suebmi) osídlený.“ S určitosťou môžeme stotožniť les Gabreta s Ptolemaiovym lesom GORETA. Podľa Ptolemaiovej mapy sa les Gabreta nachádzal medzi tokmi riek Dunaja a Malého Dunaja. Potvrdenie tejto teórie podporuje poloha Dunajskej Stredy na súčasnej mape (na Ptolemaiovej mape MEDIOTAMI ) a taktiež správne zakreslený čiastočný tok Malého Dunaja. Je pravdepodobné, že les sa tiahol aj za Malým Dunajom smerom ku Galante (Galanta – Gabreta?). V každom prípade vieme aké udalosti sa odohrávali v týchto končinách.


 Velleius Paterculus, žil v rokoch 19 p.n.l. až 31 n.l., slúžil v rímskej armáde ako veliteľ jazdy v Germánii a Panónni pod Tiberiovým velením. Ten mu taktiež pre rok 15 n.l. zveril praetorský úrad. Vo svojom diele Rímske dejiny píše: “V Germánií už neostalo k pokoreniu nič, len kmeň Markomanov, ktorý bol vypudený zo svojich sídel (MAROBUDONU) a ustupujúc pod velením Marobudovým do vnútrozemia, obýval roviny obkolesené Hercýnskym lesom. V žiadnom prípade nemôžem nespomenúť zmienku o tomto mužovi. Marobud, človek urodzený, mohutného tela, neskrotnej vôle, barbar skôr rodom ako rozumom, nezískal medzi svojimi vrcholné postavenie len tak, ani náhodou, ani nakrátko, ani natrvalo z vôle predkov, ale svoju bezpečnú vládu a kráľovskú moc získal, rozhodol sa odviesť svoj kmeň ďaleko od Rimanov a postúpil na miesta, kde by mohol – pretože sa stiahol pred silnejšími zbraňami – svoje zbrane pozdvihnúť k vyššej moci. Keď teda obsadil spomenuté miesta, všetkých svojich susedov pokoril buď vojnou, alebo ich uviedol pod svoju zvrchovanosť zmluvami.

 

 Velleius Paterculus ďalej píše: “Jednotkám, ktoré strážili jeho ríšu, dal ustavičným cvičením vojenskú výchovu takmer rímsku a veľmi skoro ich priviedol na tak vysokú úroveň, že budili obavu aj v našej ríši. Voči Rimanom sa choval tým spôsobom, že nás vojensky nenapadal, avšak ukazoval dostatočne, že keby bol napadnutý, má nadbytok síly aj vôle k odporu. Vyslanci, ktorých posielal k cisárom, ho niekedy doporučovali k ochrane ako prosebníka, inokedy za neho hovorili ako keby bol nám roveň. Kmeňom aj jednotlivcom, ktorí od nás odpadávali, poskytoval útočisko a vôbec bol len slabo maskovaným súperom: vojsko, ktoré zostavil zo 70.000 peších a 4.000 jazdcov si neustálymi vojnami so susedmi vycvičil a pripravoval ich na väčšie dielo, než ktoré konal. Bolo sa ho čo obávať aj preto, že majúc po ľavici a vpredu Germániu, vpravo Panóniu a v tyle svojich sídel Noricum, všetci sa ho báli ako by bol neustále pripravený na všetkých sa vrhnúť. Jeho rozmach nenechával bez starosti ani Taliansko, veď od najvyšších alpských hrebeňov, ktoré ohraničujú Taliansko, začínalo jeho územie nie o viac ďalej ako vo vzdialenosti 200 míľ. Na tohto muža a na tento kraj sa nasledujúceho roku rozhodol zaútočiť z rôznych stran Tiberius Caesar. Sentiovi Saturninovi bolo uložené, aby presekal lesy susediace (Gabreta) s Hercýnskym a aby viedol légie územím Chattov do Boiohaema – čo je jeho zem, ktorú Marobud obýval. Sám (Tiberius) s vojskom , ktoré slúžilo v Illyricu, zahájil ťaženie proti Markomanom od Carnunta z miesta, ktoré bolo z celého norického kráľovstva v tomto smere najbližšie.

 

 Ak Tiberiove vojsko vyrazilo z Carnunta (rímsky tábor na južnej strane Dunaja v mieste, kde sa do Dunaja vlieva rieka Morava, taktiež hraničný bod medzi provinciami Noricum a Panónie) a nebolo miesto odkiaľ by z celeho územia Norica nemohlo napadnúť Marobuda, to znamená že Marobud zaiste nemohol sídliť na území Moravy, ktorá sa nachádza priamo nad územím Norica. Na druhej strane, z Carnunta cez les Gabreta vedie priama cesta do Nových Zámkov (EBURODA) pod ktorými je aj nápis MAGA-BOEMA, kráľovstvo Boiohaema...

 

 Hradiská na iných územiach môžeme určiť na základe ich polohy, ale aj názvu:

 

· BRONDETIA - Breclav

· BERGIN – Brno

· DEOVONA – hrad Devečky na vrchu Devin 40 km od Brna na Morave

· MAROBUDON – Uherské Hradište

· PHEUGA?? - Praha??

· SETINA – Nowy Sacz (Poľsko)

· ASTUADIS – Varšava – Warszava (Poľsko)

· STURGIUM – Štetín – Szczecin (Poľsko)

· RUGIUM – Rujana – Rugen (ostrov v Nemecku)

· MANARMANAS PORT – Hamburg (Nemecko)

· MECHOLAM – Magdeburg (Nemecko)

· RIUSIANA – Regensburg – Rezno (Nemecko)

· ALCIMOENNIS – Linz (Rakúsko)

· ASCIBURG – Essen? (Nemecko), Amsterdam? (Holandsko)

 

    Zvyšné historické mestá a hradiská je možné stanoviť podrobnejšou analýzou. Pri určovaní však nie je možné určovať názvy striktne podľa umiestnenia pri riekach a pohoriach, nakoľko tie sú na mape zakreslené veľmi nepresne a ani názvy riek a pohorí nekorešpondujú so súčasnými, nakoľko minulé výklady Ptolemaiovej mapy boli nesprávne.
 

 Ako príklad môžeme uviesť východnú hranicu Germánie, ktorú má tvoriť rieka Visla na mape ako ISTULA. Jej tok je zakreslený veľmi nesprávne ako všetky rieky. Ak by sme ale stotožnili rieku ISTULA s Dunajcom (Dunaj má historické pomenovanie Ister – rieka života, Dunajec – Istula?) tok rieky by tak bol zakreslený správne aj s prítokom Popradu. Pri sútoku riek Visla a Dunajec môžeme polemizovať, ktorá z riek je prítokom ktorej – Dunajec alebo Visla?

 

 Prvé písomné zmienky slovenských miest a hradísk sa posúvajú do 2. storočia nášho letopočtu. Štúdium historických prameňov, odkazujúcich sa na Ptolemaiove pomenovania, môže túto hranicu posunúť do čias pred Kristom.


Facebook

- Ing. Pavol Kleban -
20.10.2010

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet