Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2005 > > Konflikt v Sierra Leone a úloha diamantov v ňom

Konflikt v Sierra Leone a úloha diamantov v ňom

Konflikt v Sierra Leone a úloha diamantov v ňom

Sierra Leone je ďalšou z afrických krajín, ktorej jej bohatstvo prinieslo nestabilitu, chudobu a veľa utrpenia. Skorumpovaná vláda, ktorá venovala málo pozornosti hospodárstvu krajiny a jej obyvateľom, časté prevraty a akcie rebelov, ktorí po krátkej dobe zabudli na svoj boj za zlepšenie podmienok v krajine a preorientovali sa na banditov túžiacich po čo najvyšších ziskoch.


Opäť sa tu vyskytuje otázka nad sleposťou ostatných krajín. Ako možné, že sú tolerované režimy podporujúce zločincov a páchajúce zločiny(Libéria)? Ako je možné, že diamanty predávané v Antverpách a luxusných obchodoch v západných krajinách financujú rebelov a teroristov? Horúcou otázkou je i otázka zodpovednosti politikov a vládnych činiteľov za zlé riadenie krajiny, rozkrádanie jej bohatstva a utrpenie obyvateľov, ktorí neraz zomierajú len kvôli neschopnosti či neochote vládnucej špičky stabilizovať krajinu či potlačiť korupciu a potrestať všetky zločiny. Sierra Leone Sierra Leone bola objavená Portugalcami, ktorí dali krajine i jej súčasný názov. Od sedemnásteho storočia začala svoje záujmy v Sierra Leone presadzovať Veľká Británia(V.B.), keď tam zriadila dve obchodné centrá. Po zrušení otroctva vytvorila Británia v Sierra Leone raj pre prepustených otrokov (podobne ako v Libérií). V priebehu 18-teho a 19-teho storočia bolo vo Freetowne (hlavné mesto Sierra Leone) umiestnených 70 000 britských otrokov. Nezávislosť získala Sierra Leone v roku 1961 a republikou sa stala v roku 1971. Politická nestabilita sa začala v priebehu 70-tych rokov pričom sa situácia výrazne zhoršovala v 90 rokoch a v 1991 vyústila do zničujúcej desaťročie trvajúcej občianskej vojny . Sierra Leone je veľmi chudobnou africkou krajinou s bohatými prírodnými zdrojmi, ktoré zatiaľ prispeli viac k deštrukcii krajiny ako k jej bohatstvu. V roku 1990 žilo pod hranicou chudoby až 82% obyvateľov. HDP p.c. sa znížilo v rokoch 1990 až 2000 o 35% a predstavoval len 134 USD (v roku 2000). Populačná explózia spolu s chudobou prispela k devastácii životného prostredia. Nadmerná ťažba dreva, vypaľovanie lesov na získanie poľnohospodárskej pôdy, zdevastovanie lúk hovädzím dobytkom prispelo k degradácii pôdy a odlesneniu. Poľnohospodárstvo má podobu malých fariem a zamestnáva až 90% vidieckeho obyvateľstva. Napriek vhodným podmienkam na poľnohospodárstvo, nerastnému bohatstvu a rybným zdrojom je ekonomická a sociálna infraštruktúra len veľmi málo rozvinutá. Len málo ciest je pokrytých asfaltom, železničná sieť je mizerná. V priemysle dominuje ťažba surovín a ľahký priemysel vyrábajúci pre domáci trh. Takmer neexistujúce cesty na vidieku majú za následok vysoké náklady na dopravu a ochudobňovanie týchto oblastí. V rokoch 1991 až 1999 boli snahy o neustále reformy zamerané na revitalizáciu hospodárstva. Tieto snahy však boli zmarené politickou nestabilitou . Až v roku 2000 sa začala ravitalizácia hospodárstva, keď HDP rástol o 3,8%.pričom sa v roku 2001 tento rast ešte zvýraznil V roku 2000 sa krajina nachádzala medzi krajinami s najnižším indexom ľudského rozvoja. Sierra Leone mala jednu z najvyšších detských úmrtností a úmrtnosti matiek, tak ako najkratšiu očakávanú dĺžku života na svete. Očakávaná dĺžka života v Sierra Leone je iba 38 rokov(priemer v regióne je 49 rokov). Priemerný príjem predstavuje len polovicu priemerného príjmu potrebného na zabezpečenie potravinovej bezpečnosti definovanej podľa OSN. Diamanty v Sierra Leone Intenzívna ťažba diamantov v Sierra Leone sa začala v roku 1935. Vrchol dosiahla ťažba diamantov v roku 1960 (2 mil. karátov ročne), keď produkovala Sierra Leone tretinu ročnej svetovej produkcie. V roku 1935 udelila britská vláda v Sierra Leone licenciu na ťažbu diamantov firme De Beers na 99 rokov, výmenou za zisky v podobe daní zo zisku a zriadenie rozvojového fondu na rozvoj oblasti Kono. V roku 1955 bol však tento monopol zrušený. Následne sa rozmohla čierna ťažba. Obchodníci z Belgicka a Izraela zaznamenali boom a zriadili si pobočky v Hlavnom meste Libérie Monrovia. V roku 1956 bol zavedený Alluvialov ťažobný systém, v ktorom boli ťažobné i nákupné licencie pre diamanty garantované pre pôvodných ťažiteľov. Veľké množstvo licencii tak pripadlo Libanonským obchodníkom, ktorí sa usídlili v Sierra Leone začiatkom storočia (keď utekali pred neutešenými hospodárskymi podmienkami vo svojej krajine, britská vláda ich vrelo privítala a poskytla im mnohé privilégiá, ktoré im umožnili ovládnuť obchod v tejto krajine tak ako i v Senegali či Pobreží Slonoviny) . V roku 1968 vytvoril populistický premiér Siaka Stevens z ťažby diamantov politickú aféru a podporoval ilegálnu ťažbu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol ťažobný priemysel v krajine poznačený korupciou a neefektívnosťou. V roku 1971 sa stal Stevens prezidentom Sierra Leone, na svojom poste odolal viacerým pokusom o prevrat a o atentát. Jeho vláda bola obviňovaná z korupcie a neschopnosti skonsolidovať hospodárstvo krajiny . V roku 1971 vytvoril Stevens Národnú ťažobnú spoločnosť pre ťažbu diamantov (PMMC) s Jamilom Mohamedom, libanonským obchodníkom, spravili dôležité rozhodnutia v oblasti obchodu s diamantmi a udeľovania licencii. Čím si vytvorili priestor pre vlastné obohacovanie. V priebehu osemdesiatych rokov klesla oficiálna ťažba diamantov na štvrtinu. V roku 1986 získal Jamil zostávajúci podiel pôvodnej štátnej ťažobnej spoločnosti. Nový prezident Momoh založil Vládny úrad pre zlato a diamanty, aby nahradil PMMC a dal novému úradu zodpovednosť nad vývozom zlata a diamantov. Momoh sa snažil pretrhnúť spojenie medzi Jamilom a diamantmi v Sierra Leone, za týmto účelom pozval do krajiny izraelských obchodníkov s diamantmi, aby tak vytlačil Libanonských obchodníkov na čele v Jamilom . Tak ako predchádzajúca vládna spoločnosť tak i tento nový úrad zlyhal kvôli korupcii a Jamilovmu vplyvu. V roku 1995 pristúpila vláda k zapojeniu cudzích vojakov aby zaistili kontrolu nad baňami. Diamanty sú prevažne ťažené mladými, miestnymi farmármi, ktorí pracujú pri riekach vo východnej časti krajiny. Lopatami prerývajú brehy riek, štrk premývajú a ak majú šťastie tak nájdu jeden až dva diamanty denne. Pred občianskou vojnou boli diamanty posielané cez sieť bossov. Na konci zväčša stáli Senegalci alebo Libanonci, ktorí ich za pomoci medzinárodných kontaktov vyviezli do Európy. Keď prepukla vojna v roku 1991 boli vyhnaný senegalský a Libanonský priekupníci rebelmi, ktorí tak zaujali koncovú pozíciu v reťazi priekupníkov. Rebeli vymieňali diamanty za zbrane v Libérii a v Guinei. Do roku 1991 ťažili rebeli diamanty len sporadicky a náhodne, až v roku 1995 začali RUF upevňovať svoju moc nad diamantovými poliami v oblasti KONO ( Perez-Katz, 2004) Obzvlášť po smrti vodcu RUF Sankoh-a sa začali rebeli orientovať hlavne na ťažbu diamantov. Do popredia hnutia sa začalo predierať bývalí ilegálni obchodníci s diamantmi. RUF mala plne pod svojim vplyvom oblasť Tongo a Kono, dve najbohatšie oblasti na diamanty v Sierra Leone a mali vlastnú ťažobnú spoločnosť LT. Col Kennedy. I keď nie je množstvo diamantov vyťažených rebelmi malé nie je ani obrovské, nakoľko rebeli nedisponovali žiadnymi ťažkými strojmi a spoliehali iba na ručnú ťažbu. Obchod s diamantmi v Sierra Leone, ktorý prebieha za pomoci skorumpovaných domácich a medzinárodných systémov, je hlavnou príčinou desaťročnej občianskej vojny v Sierra Leone, ktorá prepukla v roku 1991. Diamanty prestavujú hlavný zdroj príjmov pre Zjednotený revolučný front (RUF), vďaka ktorému získavajú politickú, vojenský i hospodársku silu. Diamanty sú predmetom ilegálneho obchodovanie keď sa vymieňajú za drogy a zbrane. Podľa amerických a európskych informačných služieb je do o s diamantmi vyťaženými rebelmi v Sierra Leone je zapojená i Al qaeda a iné teroristický organizácie. Ročne prináša obchod s diamantmi vyťaženými povstalcami viac ako 6.7 mld. USD. Po spracovaní a zapracovaní do šperkov je približne 50 mld. USD. Tento obchod je z prevažnej časti kontrolovaný Juhoafrickou spoločnosťou De Beers, ktorá dodáva 70 až 80 % surových diamantov na svete. Rebelom sa podarilo nadviazať kontakty s krajinami ako je Libéria, Pobrežie slonoviny, Belgicko či Británia, i ťažobnými spoločnosťami, s ktorými vymieňali diamanty za zbrane, lieky a publicitu Taktiež v oficiálnej armáde v Sierra Leone je rozšírený čierny obchod s diamantmi a to na všetkých úrovniach. Niektorí vojaci sa pridali k rebelom a ich obchodu s diamantmi. Tak ako i mnohý členovia vlády, ktorí v ilegálnom obchode s diamantmi našli cestu k rýchlemu zbohatnutiu. Diamanty opúšťajú krajinu zväčša cez Libériu. URF dopraví diamanty na hranice, kde ich preberú kuriéri, tí ich donesú do väčších miest a následne do Monrovie. Podľa viacerých autorov je celý pohyb po Libérii kontrolovaný miestnym prezidentom a najvyššími politikmi. Taktiež sú zaznamenané prípady kedy sa vojaci patriaci pod OSN zapojili do ilegálneho obchodu s diamantmi . Po zmene vlády v 90-tych rokoch sa nová vláda snažila zabezpečiť stále príjmy z ťažby nerastov, preto privítala nové menšie ťažobné spoločnosti. V tej dobe to však bola finančná pozícia vlády tak slabá, že nedokázala zabezpečiť ani vlastnú bezpečnosť. Na ochranu hlavných nálezísk si museli najať súkromnú bezpečnostnú službu zamestnávajúcu britských veteránov. Taktiež ťažobné firmy si museli zabezpečiť svoju bezpečnosť. RUF mala vlastných bezpečnostných expertov z Burkina Faso, Ukrajiny či Libérie. Bezpečnostné služby (slúžiace ťažobným spoločnostiam) neraz zásobovali zbraňami tak povstalcov ako i oficiálnu vládu. Ťažobné spoločnosti si tak zabezpečili ťažobné licencie od vlády a povolenie ťažiť od povstalcov. Vojna sa tak stala veľmi výhodným obchodom pre viacero strán. Stala sa nástrojom na legitimáciu bohatého zdroju ziskov pre vybrané skupiny (niektorých členov vlády, armády, polície, rebelov, bezpečnostné služby, ťažobné spoločnosti, niektoré susediace krajiny či obchodníkov z Antverp). Za krajiny, ktoré najviac ťažia z neutešenej situácie v Sierra Leone sú považované: Libéria, Líbia a Belgicko. Libéria od začiatku aktívne podporovala rebelov, trénovala členov ich armády, poskytovala im zbrane, logistikú podporu, svoje územie na organizovanie útokov. Libéria sa tak stala hlavným obchodníkom s diamantmi zo Sierra Leone. Okrem veľkých ziskov sa Libéria stala i bezpečným prístavom pre organizovaný zločin. Prezident Libérie Charles Taylor používa rebelov zo Sierra Leone i ako svoju osobnú ochranku. Antverpy sú najvýznamnejším miestom s obchodom so surovými diamantmi. I keď je predaj diamantov pod kontrolou Vysokej rady pre diamanty, ktorá zaznamenáva pôvod diamantov dovezených do krajiny, je pašovanie diamantov veľmi rozšírené. Paradoxom je i to, že túto radu tvoria samotní obchodníci s diamantmi. Kontrola pôvodu je len veľmi povrchná a polícia sa tejto činnosti takmer nevenuje. Občianska vojna Po získaní nezávislosti vládol v krajine pluralitný politický systém. V roku 1967 sa zapojila do politiky armáda, ktorá previedla prevrat proti skorumpovanému víťazovi volieb Siaka Stevensovi. O rok neskôr mu bola moc vrátená a vládol od roku 1968 do roku 1985. Jeho následníkom bol Joseeph Saidu Momoh. Až do roku 1991 sa mu podarilo udržať úzku kontrolu nad diamantovými poliami v Kono. V roku 1991 však začal boj rebelov . V marci 1991, skupina rebelov (Revolutionary United Front, RUF) pod vedením bývalého seržanta Fonday Dankou obsadila časť územia krajiny a začala jednu z najkrvavejších občianskych vojen na africkom kontinente. I keď boli vzťahy medzi pôvodnými obyvateľmi a prisťahovalcami vždy napäté, nebolo toto napätie hlavnou príčinou tohoto konfliktu. Vojna sa rozšírila do Sierra Leone z Libérie. Došlo k stretu medzi tromi skupinami na východe krajiny. Porazená skupina sa stiahla do Libérie a Líbie, kde dostali zbrane a vojenský výcvik a následne vtrhli späť do Sierra Leone kde obsadili spomínané územia. Od roku 1989 bojovala táto skupina po boku Charlesa Tailora v Libérii . RUF bol pôvodne založený na protest proti korupčným praktikám oficiálnej vlády a zneužívaniu ziskov plynúcich z ťažby diamantov. Čoskoro sa však i vedenie tejto skupiny stalo skorumpovaným a RUF sa stala nástrojom na získanie moci a najmä enormných ziskov. RUF má na svojom konte desaťtisíce zabitých a zmrzačených civilistov. Nespokojné frakcie z radov armády sa čoskoro pripojili k URF, následne sa začala zákerná partizánska vojna. Rebeli prišli s fenoménom detských vojakov. Deti boli mrzačené a ovládané pomocou drog, rebeli tak získali armádu veľmi krutých zabijakov, bez morálnych zábran. Deti používala i oficiálna armáda Sierra Leone, podľa odhadov Spojených Národov je až jedna štvrtina vojakov v oficiálnej armáde Sierra Leone mladších ako 18 rokov. Zarážajúci je postoj medzinárodnej komunity. V porovnaní s Kosovom bolo zabitých až 25-krát viacej ľudí kým sa začalo konať na medzinárodnej úrovni. V roku 1992 bol zvrhnutý v ozbrojenom prevrate Joseph Momoh, k moci sa dostal len 27 ročný armádny kapitán Valentine Strasser, pričom sľuboval, že ukončí korupciu. Išlo o prevrat mladých členov armády. O rok sa k oficiálnej armáde pripojila i milícia Kamajor. Neskôr bol Strasser zosadený svojou pravou rukou Juliom Biom. V roku 1996 umožnil Bio voľby s viacerými politickými stranami (presnejšie povedané bol nátlakom zvnútra a hlavne zvonku donútený umožniť tieto voľby), v ktorých získal moc prezident Ahmad Tejan Kabbah. V roku 1997 však došlo k ďalšiemu ozbrojenému prevratu vedeného Radou Vládnucich Ozbrojených Síl (RVOS) pod velením majora Johny Koroma, toto bola aliancia Armády Sierra Leone a bývalých členov RUF, ktorá vytvorila na istý čas vládu s Sierra Leone. OSN na to reagovala uvalením embarga na dovoz zbraní a ropy . Nigéria taktiež zasiahla v tomto konflikte, keď pomohla potlačiť prezidentovi rebelov z RVOS a opäť získať moc (to všetko s nepriamo podporou V.B.) Po zhoršení situácie pristúpila V.B. k Priamemu zásahu a poslala do krajiny tisícky vojakov. V roku 1999 bola s rebelmi podpísaná veľkorysá mierová dohoda, v ktorej získali rebeli amnestiu na všetky svoje zverstvá a mali vytvoriť regulárnu politickú stranu, aby sa mohli uchádzať o moc vo voľbách v roku 2001 . Celá dohoda sa však zrútila v roku 2000. Jednotky z Nigérie, ktoré pomáhali potlačiť rebelov opustili krajinu. Keď sa jednotky OSN snažili získať kontrolu na diamantovými baňami kontrolovanými rebelmi a odzbrojiť ich došlo k vzájomnému stretu a za pomoci Libérijských elementov sa rebelom podarilo zajať 500 vojakov OSN . Až po zajatí vodcu URF Fondaya Dankou došlo k prepusteniu zajatých vojakov, ďalej však pokračovali strety medzi rebelmi a mierovými jednotkami. V roku 2002 sa podarilo odzbrojiť asi 45 000 rebelov a vojna bola oficiálne vyhlásená za ukončenú. V súčasnosti je Sierra Leone okolo 17 550 Vojakov OSN. V slobodných voľbách v roku 2002 sa vrátil k moci prezident Kabbah. V súčasnosti sa postupne znižuje prítomnosť cudzích vojsk v Sierra Leone a kontrola nad územím je odovzdávaná oficiálnej vláde, taktiež prebieha v Sierra Leone rad súdnych procesov, ktorých cieľom je potrestať zločiny spáchané pod rúškom vojny. Na zozname sú tisíce vrážd, znásilnení, zmrzačení(časté bolo takzvané „osekávanie“, keď boli obetiam kruto osekávané jednotlivé končatiny alebo ich časti, mnoho z týchto obetí sú deti).
- Skovi -
06.10.2005

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet