Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2005 > > Mor ho!

Mor ho!

Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.



Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:

Nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali
Pod tým hradom Ríman-cár zastal si táborom;
Belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.

Pokraj táboru sedí cár na zlatom stoľci;
Okol neho cárska stráž, tuhí to paholci.
A pred cárom družina neveliká stojí:
Sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobeľavé kaderia šije jim otáča;
Modré jích oči bystro v okolo si páča.
Rostom sú ako jedle, pevní - ani skala;
Zdalo-by sa ti, že jich jedna mater mala.
Krásná zem, - jej končiny vaľný Dunaj vlaží!
A Tatra skaľnou hradbou okol nej sa väží: -
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírné môravy;
To vlasť jích, to kolíska dávna synov slávy.
Slovanský rod ich poslal zo slavného snemu,
Aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu,
oni čelom nebijú do nôh nepadajú do nôh nepadajú:
Taká otroč neznáma slovenskému kraju;
Lež Božie dary nesú, chlieb a soľ cárovi,
A smelými sa jemu primlúvajú slovy:
Národ slovenský, kňazstvo a staršina naša,
Kroz nás ti, slavný cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
To je zem naša, daná Slovenom od Boha.
Pozri, tu jej kočiny vaľný Dunaj vlaží,
Tam Tatra skaľnou hradbou okol nej sa važí
A zem to požehnaná: chvala Bohu z neba,
Máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie, napád
ať cudzé vlasti zbojom
Sloven na svojom seje, i žnie len na svojom,
Cudzé nežiada. Ale keď na naše dvere
Zaklope ruka cudzá v úprimnej dôvere:
Kto je, ten je; či je on z blíza, či z ďaleka,
Vo dne v noci na stole dar Boží ho čeká
Pravda, Bohý vydaná, káže nám Slovanom;
Pána mať, je nepravnosť, a vätšia, byť pánom
A človek nad človeka u nás mená práva.
Sväté hoslo naše je: svoboda a sláva!
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý;
Na púšť obrátily sa bujné naše nivy.
Mestá ľahly popolom; a ľud náš ubohý,
Bitý biedami, cudzým dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
Vôľu svoju na veky po slovenskej vlasti
A žiť z naších mozolov: ale bláhal darmo;
Dal nám Bôh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
Kde že sú? My stojíme, ale oni padli.
Lebo, - veky to svedčia vo knihách osudu
Tak stojí napísané o slovenskom ľudu:
Zem, ktorú v údeľ dali Slovenom nebesá,
Tá zem hrobom každému vrahovi stane sa
Nuž, povedz že nám, cáre! mocná ruka tvoja
Čo že nám nesie, či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre, meče máme i my;
A poznáš, že narábäť dobre vieme s nimi;
Ak s pokojom, - pozdrav ťa pán neba i zeme.
Lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme.
Tieto dary Božie sú priazni našej znaky;
Z daky ti jich dávame, ber ich aj ty z ďaky.
Nevzal cár Božie dary; z jeho mračnej tvári
Urazená sa pýcha ľútym hnevom žiari.
A zo stoľca zlatého takovým sa hoslom.
Ozvaly ústa jeho ku slovenským poslom;
Pán mocný, ktorému Bôh celú zem podnožil,
A osudy národov v ruku jeho vložil,
Ten pán velí: Slovenia pozrite po svete:
Medzi národy jeho či jeden najdete,
Ktorý-by putá minul abo nezahynul,
Ak-že oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy; tie pekné roviny,
Túto zem vaších dedov, dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu mojím junákom pripojím,
A z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojím rozkazom postaví,
Beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa, to vám na odvetu.
Hriema pyšný cár, hriema, so stolca zlatého,
Len že Sloven nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krev slovenská divoko,
A junák ti cárovi pozrel okom v oko,
A z oka ti mu Božia zablisla sa strela,
Ruka sa napružila, a na zbroj udrela,
A jedným veľkým citom srdcia jim zahraly,
A jeden strašný ohlas ústa jim vydaly:
Mor ho! krikla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovenská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
Koľko pýchy vo tvojej, care, bolo reči.
Ale ten nie! Zbroje sa bojí, podlá duša,
A tu ti o svobodu dobrý ľud pokúša.
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu,
A zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
A mečom za ním Sloven cestu si preráža,
A junák za junákom padá cárska stráža.
Zasurmily surmity, volajú do zbroje:
Povstal tábor; do šíkov svíjajú sa voje;
A voj za vojom divým útokom ta letí,
Kde boj na cára bijú tie slovenské detí.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa;
Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.
A tá naša rodinka, tá slovenská čata,
Už vám je zúkol-vúkol od vrahov obstatá
Sto mečov sa každému nado hlavou bliští,
Lež Sloven nečíta vrahov na bojišti,
Ale morí. Hoj mor ho, detvo môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju svobodu:
A čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom,
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Zúri boj, a našina stala si dokola:
To vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
Lež brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
To-že mi padni, ako víťazom pristojí, -
A môj Sloven ešte raz bystré hodil zraky
Ponad tie šíre rovne, na kraj svoj deľaký.
Tam na tých horách sivé myhajú sa väže,
Čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj stovekými zelený lipami
V tajné tam lôno túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom; v nom jeho rod milý;
A v čistom poli dedov posvätné mohyly:
Dedov, ktorých niekdy ľud riadevaly rady,
Ktorých meč divých vrahov odrážal nápady;
Jích popoly dávno už čierna zem tam kryje,
Ale jích meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
A duša jeho svätým ohňom zplápolala;
A meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja,
Bleskom blíska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia,
A pyšné príľby rimské do prachu sa ronia.
Hynú i naší, hynú, - ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst ím nevyrazí;
Vďačne lejú vernú krev po osúdnom poli:
Oj, veď padnúť za národ, - oj, veď to nebolí!
A boj pomály tíchne: strašná búry sila
Divým svojím zúrením sama sa zničila.
A naši, čo tu bili ten Rím svetovládny,
Lebo koval úmysel na Slovenstvo zrádny:
Kde naši? Hojže Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad vaľným Dunajom krvavé pobrežia:
Tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto-by tú vesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli:
Na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
Tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.
A cár okom sklopeným na bojiští stojí:
A čo, aždaj tých padlých Slovenov sa bojí?
Nie; lež bezdušné svojích hromady tam vidí,
A zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No, zahyň, hanbou večnou zahyň, podlá duša,
Čo o svobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
Kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty, mor ho! hoj, mor ho! detvo môjho rodu
Kto kradmou rukou siahne na tvoju svobodu;
A čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

 

- Samo Chalupka -
22.10.2005

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet