Do roka a do dňa
Zhodnotenie súčasnej situácie v Tatrách - sporné miesta v právnom systéme,
zdroje konfliktov vo vzájomných vzťahoch a kompetenciách, na ktoré
poukazujú zainteresované subjekty a skupiny
Súčasná štruktúra riadenia je veľmi zložitá, so zmesou sektorových a viacúčelových orgánov, pracujúcich v rôznom priestorovom rozsahu a s rôznymi, nie vždy všeobecne známymi právomocami, čo potvrdili aj závery a odporúčania zo Záverečnej správy z misie IUCN v TANAP-e (apríl, 2005):
„Neexistuje žiadna jasná právomoc a konkrétne žiaden orgán celkového manažmentu národného parku, nejestvuje jednotná stratégia alebo manažmentový plán, súčasný schválený systém zonácie je neadekvátny“, resp. „súčasný prístup je zmätočný a protirečivý.“
Problém by sa dal pomenovať ako neúčinný režim starostlivosti o TANAP ako spoločné vlastníctvo, ktorý pozostáva z dvoch aspektov:
1. Neefektívne usporiadanie vlastníckych a užívateľských práv (fragmentácia vlastníkov, zlyhanie formálnych mechanizmov kompenzácie ekonomickej ujmy neštátnym vlastníkom atď.).
2. Absencia adekvátnych pravidiel spravovania územia, čoho dôsledkom je fragmentácia a
nekoordinovanosť územnej správy a právomocí kompetentných autorít s celkovo nedostatočnou autoritou orgánov a organizácií štátnej ochrany prírody.
V ďalšom texte sme zhrnuli niektoré dôležité sporné miesta, vyvolávajúce strety záujmov a konflikty vo vzájomných vzťahoch a kompetenciách, na ktoré upozorňovali zainteresované subjekty a skupiny už pri pripomienkovaní Návrhu programu starostlivosti o TANAP, ako aj početné vyhlásenia Mimovládneho výboru Naše Tatry, odporúčania Akademického senátu Univerzity Komenského, Snemu SAV, Slovenskej ekologickej spoločnosti pri SAV, závery z konferencií, ktoré sa konali k téme tatranského regiónu po 19. 11. 2004, ako aj Záverečná správa misie IUCN v TANAP-e (apríl, 2005).
Za jeden z hlavných problémov považujeme to, že Správa TANAP-u a jej nadriadený orgán Štátna ochrana prírody SR nemajú na území TANAP-u žiadnu rozhodovaciu právomoc, napriek tomu, že by mali rozhodovať o jeho území. Pred rokom 1994 bola iba jedna štátna organizácia zabezpečujúca riadenie a správu TANAP-u v gescii dnešného Ministerstva pôdohospodárstva (MP) SR, kým novovzniknuté Ministerstvo životného prostredia (MŽP) SR dozeralo na implementáciu ochrany prírody a krajiny. Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (OpaK) s účinnosťou od 1.1.1995 sa predpokladalo, že Správa TANAP prejde pod MŽP, kam ochrana prírody a teda aj správa národných parkov kompetenčne spadajú. Nestalo sa tak a TANAP sa dostal pod správu novovzniknutej organizácie v riadení MP – Štátnych lesov TANAP-u. Následne bola v roku 1996 zriadená nová Správa Tatranského národného parku, v pôsobnosti Správy národných parkov SR, neskôr Štátnej ochrany prírody SR a bola oddelená od riadenia štátnych lesov.
Takto vznikla súčasná dvojkoľajnosť v riadení TANAP, pričom Správa TANAP-u v gescii MŽP je len odbornou organizáciou s mnohonásobne nižším rozpočtom, kapacitami i reálnou právomocou v porovnaní so ŠL TANAP.
Vznikla tak nelogická situácia, že rozhodujúce slovo na území národného parku má organizácia v gescii hospodárskeho rezortu. Navyše, ingerencie ŠL TANAP sa de jure týkajú len niečo viac ako polovice lesov TANAP-u, lebo zvyšok nie je vo vlastníctve štátu, ale neštátnych subjektov. TANAP spĺňa iba niektoré zo základných cieľov manažmentu v kategórii II IUCN pre národné parky.
Podľa Záverečnej správy Misie IUCN (2005) sa zaznamenali dva kritické problémové okruhy:
- ťažba na území národného parku a zabezpečovanie kompatibilného environmentálneho a kultúrneho, duševného, vedeckého, výchovného, rekreačného a návštevného manažmentu. Ale ani ďalšie ciele: vedecký výskum, ochrana divočiny a ochrana špecifickej prírodnej/kultúrnej funkcie a výchovy, rovnako ako potenciálne aplikovateľné ciele udržateľného využitia zdrojov z prírodných ekosystémov nie sú presne definované v zákone 543/2002 o ochrane prírody a krajiny ani v žiadnom inom zákone.
Podľa citovanej správy IUCN:
“... v súčasnosti nie je jasná kompetencia a autorita, ktorá by určovala manažment pre park a nejestvuje žiadna komplexná stratégia, ktorá by určovala plán manažmentu, alebo pripravovala dokumenty, ktoré by zodpovedali vytvoreniu adekvátneho zonálneho systém pre celé územie národného parku a jeho ochranného pásma. Neexistuje integrovaný prístup k stratégii a starostlivosti o národný park, pretože tá je rozdrobená na mnoho administratívnych úrovní, každá s rôznymi kompetenciami.
Názory z nižších úrovní verejnej správy a miestnych zastupiteľstiev sa často pri výsledných rozhodnutiach na vyšších úrovniach neberú do úvahy.
Chýba jasne vymedzený mechanizmus, ktorý by uvádzal do súladu očakávania súkromných vlastníkov a im zákonom ustanovené odškodnenia. Zo strany súkromných vlastníkov lesov sme získali silný dojem,... že ich práva na kompenzácie za straty príjmu sa ignorujú.
Tento stav spôsobuje zmätok na úrovni vlády a mestských a obecných zastupiteľstiev i ostatných zúčastnených orgánov“. (Záverečná správa z misie IUCN, 2005).
Podľa citovanej správy sa tiež výrazne prejavuje narušenie medzirezortnej spolupráce presadzovaním záujmových riešení, nerešpektovaním funkcií národného parku a biosférickej rezervácie. Jasne sa celá situácia preukázala po vetrovej kalamite, po ktorej sa verejne prezentovali a presadzovali exploatačné zámery jednotlivých podnikateľských subjektov, ale aj niektorých vládnych predstaviteľov na rozvoj masového a konzumného cestovného ruchu. Pritom treba zdôrazniť, že nekoordinovaný, nesystémovo a jednostranne orientovaný postup subjektov pôsobiacich v oblasti cestovného ruchu s cieľom krátkodobých profitov na úkor ochrany prírody môže viesť k jeho ďalšej fragmentácii a postupnému úpadku chráneného územia a následnému trvalému znehodnoteniu jeho hodnôt.
„Vyššie uvedený stav vytvára situácie, za ktorých dochádza k stretom záujmov medzi vykonávaním prioritnej funkcie ochrany prírody a krajiny, režimu / manažmentu ochrany prírody a krajiny, ďalších funkcií bezprostredne viazaných na územie národného parku (liečebno-kúpeľná funkcia, „mäkký“ turizmus, vedecko-poznávacie aktivity) a ekonomickými funkciami: lesné hospodárstvo, rekreácia a súvisiace služby, vodné hospodárstvo, poľnohospodárstvo, doprava, ...)“.
Kompetenčné spory
Je evidentné, že pri zachovaní platného stavu deľby a výkonu kompetencií, ďalej pri zotrvaní na “dvojkoľajnom” pôsobení organizácií MP a MŽP v území (vrátane ďalšieho pôsobenia Štátnych lesov TANAP pod správou MP) a rovnako aj pri absencii právnej subjektivity a teda i decíznej právomoci STANAP, sú ochrana a trvalo udržateľný rozvoj tatranského regiónu takmer vylúčené.
V tejto súvislosti pripomíname, že potrebu zriadenia “(jednotného) orgánu celkového manažmentu národného parku”, ktorý by mal “výkonnú zodpovednosť vo všetkých záležitostiach TANAP-u”, akcentovala aj misia IUCN.
Nedostatočná náhrada za obmedzenia súkromných vlastníkov
Legislatívne prostredie upravujúce náhradu za majetkovú ujmu je z formálneho hľadiska viac-menej dostatočné. Čo je však absolútne nedostatočné, je prax štátu. Podľa súkromných vlastníkov lesov v TANAP-e, od roku 1994 do roku 2003 nedostali za obmedzenia od štátu ani korunu náhrady. Ich odhadovaná strata na hospodárení je pritom ročne 900 miliónov korún (Hospodárske noviny, 11. 8. 2005).
Prvú náhradu dostal až v roku 2004 urbár Vrbica.
Bez ohľadu na vyššie uvedené, je evidentné, že pretrvávajúci podfinancovaný model je neudržateľný a na súkromných vlastníkov v TANAP-e pôsobí antimotivačne. Zástupcovia urbárov upozorňujú aj na to, že platná legislatíva sa zameriava len na ujmu z drevnej hmoty a nijako nekompenzuje obmedzenie výkonu poľovníctva, zberu lesných
plodov, výstavby či športovo-rekreačných činností (Biela kniha, 2004, s. 100).
(Neúspešné) presadzovanie zonácie TANAP-u
Napriek uvedenému sa však tento dva roky pripravený návrh zatiaľ nepodarilo presadiť do praxe. Najväčším odporcom zonácie sú Štátne lesy TANAPu a majitelia neštátnych pozemkov. Podľa V. Vančuru, koordinátora projektu PAN Parks, “ Štátne lesy TANAP-u v nej vidia hrozbu spochybnenia opodstatnenosti svojej existencie” a majitelia súkromných pozemkov ju zasa vnímajú ako “obmedzovanie svojich vlastníckych práv“. Proces vyhlasovania zonácie TANAP-u je preto v súčasnosti dôsledkom nesúhlasu uvedených subjektov úplne zastavený. Takáto patová situácia je však z dlhodobého hľadiska neudržateľná a vyžaduje si rýchle a jednoznačné riešenie. To majú v tomto štádiu v rukách politici, konkrétne predstavitelia MŽP a MP.
Antienvironmentálne návrhy na zmenu legislatívy
V poslednom období sa objavilo väčšie množstvo návrhov na zmenu legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia. Tieto návrhy, napriek tomu, že majú sčasti svoje racionálne jadro, nezriedka zneužívajú veternú smrť z 19. 11. 2005, resp. inak atakujú štandardy ochrany prírody, platné vo všeobecnosti a na celom území Slovenskej republiky. Príkladom môže byť viacero “pokalamitných” návrhov z dielne MP, ako napr. skrátenie procesu povoľovania výnimiek z podmienok ochrany prírody podľa zákona o OPaK, spracúvanie kalamitnej drevnej hmoty bez výnimky orgánu ochrany prírody, umožnenie vykonávania rôznych “naliehavých opatrení” v procese konania o pozemkových úpravách a pod. (Projekt na spracovanie..., 2005).
Ďalšie návrhy “systémových opatrení” pripravilo ministerstvo hospodárstva, ktoré napr. artikuluje požiadavku prehodnotenia hranice všetkých NP a CHKO na Slovensku s cieľom znížiť stupeň ochrany ich územia či priznať práva nájomcom alebo vypožičiavateľom pozemkov vo vlastníctve štátu zriadiť na nich napr. líniové stavby, resp. športovorekreačné zariadenia a rozšíriť na účely cestovného ruchu ich dispozičné (nájomné) práva k štátnym pozemkom. Potrebu zmeny legislatívy však avizujú aj neštátni vlastníci lesov a tiež niektoré samosprávy, keď napr. odporúčajú zrušiť právo environmentálnych občianskych združení byť účastníkom konaní o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky podľa zákona o OPaK.
Zatiaľ poslednou je iniciatíva Mesta Vysoké Tatry, ktorej cieľom je docieliť stav, aby chránené územie, resp. ochranné pásmo, ktoré je zároveň podľa územného plánu obce (mesta) oblasťou rekreácie s lokalitou sústredeného rozvoja cestovného ruchu, nemohlo byť v prísnejšom ako v druhom stupni územnej ochrany.
Vzťah vlastníkov a správcov k obhospodarovaniu pozemkov v chránených územiach
Podľa názoru niektorých respondentov, príčinou nepriaznivého a zhoršujúceho sa stavu maloplošných chránených území v lesných porastoch je skutočnosť, že tieto boli vyhlásené aj v lesoch, ktoré tomuto účelu stupňom svojej zachovalosti a prirodzenosti nie vždy celkom zodpovedali. Uvedené skutočnosti mali riešiť programy starostlivosti o maloplošné chránené územia, ktoré však pre nedostatok finančných prostriedkov neboli zväčša realizované.
Ku konfliktom medzi záujmami ochrany prírody a záujmami nositeľov iných činnosti dochádza aj z toho dôvodu, že súčasťou národných parkov sú aj zastavané územia obcí a iné urbanizované územia.
http://nasetatry.sk/dokumenty/Strategia-suhrn-31.10.2005.pdf
Viac o problematike na www.nasetatry.sk
„Neexistuje žiadna jasná právomoc a konkrétne žiaden orgán celkového manažmentu národného parku, nejestvuje jednotná stratégia alebo manažmentový plán, súčasný schválený systém zonácie je neadekvátny“, resp. „súčasný prístup je zmätočný a protirečivý.“
Problém by sa dal pomenovať ako neúčinný režim starostlivosti o TANAP ako spoločné vlastníctvo, ktorý pozostáva z dvoch aspektov:
1. Neefektívne usporiadanie vlastníckych a užívateľských práv (fragmentácia vlastníkov, zlyhanie formálnych mechanizmov kompenzácie ekonomickej ujmy neštátnym vlastníkom atď.).
2. Absencia adekvátnych pravidiel spravovania územia, čoho dôsledkom je fragmentácia a
nekoordinovanosť územnej správy a právomocí kompetentných autorít s celkovo nedostatočnou autoritou orgánov a organizácií štátnej ochrany prírody.
V ďalšom texte sme zhrnuli niektoré dôležité sporné miesta, vyvolávajúce strety záujmov a konflikty vo vzájomných vzťahoch a kompetenciách, na ktoré upozorňovali zainteresované subjekty a skupiny už pri pripomienkovaní Návrhu programu starostlivosti o TANAP, ako aj početné vyhlásenia Mimovládneho výboru Naše Tatry, odporúčania Akademického senátu Univerzity Komenského, Snemu SAV, Slovenskej ekologickej spoločnosti pri SAV, závery z konferencií, ktoré sa konali k téme tatranského regiónu po 19. 11. 2004, ako aj Záverečná správa misie IUCN v TANAP-e (apríl, 2005).
Za jeden z hlavných problémov považujeme to, že Správa TANAP-u a jej nadriadený orgán Štátna ochrana prírody SR nemajú na území TANAP-u žiadnu rozhodovaciu právomoc, napriek tomu, že by mali rozhodovať o jeho území. Pred rokom 1994 bola iba jedna štátna organizácia zabezpečujúca riadenie a správu TANAP-u v gescii dnešného Ministerstva pôdohospodárstva (MP) SR, kým novovzniknuté Ministerstvo životného prostredia (MŽP) SR dozeralo na implementáciu ochrany prírody a krajiny. Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (OpaK) s účinnosťou od 1.1.1995 sa predpokladalo, že Správa TANAP prejde pod MŽP, kam ochrana prírody a teda aj správa národných parkov kompetenčne spadajú. Nestalo sa tak a TANAP sa dostal pod správu novovzniknutej organizácie v riadení MP – Štátnych lesov TANAP-u. Následne bola v roku 1996 zriadená nová Správa Tatranského národného parku, v pôsobnosti Správy národných parkov SR, neskôr Štátnej ochrany prírody SR a bola oddelená od riadenia štátnych lesov.
Takto vznikla súčasná dvojkoľajnosť v riadení TANAP, pričom Správa TANAP-u v gescii MŽP je len odbornou organizáciou s mnohonásobne nižším rozpočtom, kapacitami i reálnou právomocou v porovnaní so ŠL TANAP.
Vznikla tak nelogická situácia, že rozhodujúce slovo na území národného parku má organizácia v gescii hospodárskeho rezortu. Navyše, ingerencie ŠL TANAP sa de jure týkajú len niečo viac ako polovice lesov TANAP-u, lebo zvyšok nie je vo vlastníctve štátu, ale neštátnych subjektov. TANAP spĺňa iba niektoré zo základných cieľov manažmentu v kategórii II IUCN pre národné parky.
Podľa Záverečnej správy Misie IUCN (2005) sa zaznamenali dva kritické problémové okruhy:
- ťažba na území národného parku a zabezpečovanie kompatibilného environmentálneho a kultúrneho, duševného, vedeckého, výchovného, rekreačného a návštevného manažmentu. Ale ani ďalšie ciele: vedecký výskum, ochrana divočiny a ochrana špecifickej prírodnej/kultúrnej funkcie a výchovy, rovnako ako potenciálne aplikovateľné ciele udržateľného využitia zdrojov z prírodných ekosystémov nie sú presne definované v zákone 543/2002 o ochrane prírody a krajiny ani v žiadnom inom zákone.
Podľa citovanej správy IUCN:
“... v súčasnosti nie je jasná kompetencia a autorita, ktorá by určovala manažment pre park a nejestvuje žiadna komplexná stratégia, ktorá by určovala plán manažmentu, alebo pripravovala dokumenty, ktoré by zodpovedali vytvoreniu adekvátneho zonálneho systém pre celé územie národného parku a jeho ochranného pásma. Neexistuje integrovaný prístup k stratégii a starostlivosti o národný park, pretože tá je rozdrobená na mnoho administratívnych úrovní, každá s rôznymi kompetenciami.
Názory z nižších úrovní verejnej správy a miestnych zastupiteľstiev sa často pri výsledných rozhodnutiach na vyšších úrovniach neberú do úvahy.
Chýba jasne vymedzený mechanizmus, ktorý by uvádzal do súladu očakávania súkromných vlastníkov a im zákonom ustanovené odškodnenia. Zo strany súkromných vlastníkov lesov sme získali silný dojem,... že ich práva na kompenzácie za straty príjmu sa ignorujú.
Tento stav spôsobuje zmätok na úrovni vlády a mestských a obecných zastupiteľstiev i ostatných zúčastnených orgánov“. (Záverečná správa z misie IUCN, 2005).
Podľa citovanej správy sa tiež výrazne prejavuje narušenie medzirezortnej spolupráce presadzovaním záujmových riešení, nerešpektovaním funkcií národného parku a biosférickej rezervácie. Jasne sa celá situácia preukázala po vetrovej kalamite, po ktorej sa verejne prezentovali a presadzovali exploatačné zámery jednotlivých podnikateľských subjektov, ale aj niektorých vládnych predstaviteľov na rozvoj masového a konzumného cestovného ruchu. Pritom treba zdôrazniť, že nekoordinovaný, nesystémovo a jednostranne orientovaný postup subjektov pôsobiacich v oblasti cestovného ruchu s cieľom krátkodobých profitov na úkor ochrany prírody môže viesť k jeho ďalšej fragmentácii a postupnému úpadku chráneného územia a následnému trvalému znehodnoteniu jeho hodnôt.
„Vyššie uvedený stav vytvára situácie, za ktorých dochádza k stretom záujmov medzi vykonávaním prioritnej funkcie ochrany prírody a krajiny, režimu / manažmentu ochrany prírody a krajiny, ďalších funkcií bezprostredne viazaných na územie národného parku (liečebno-kúpeľná funkcia, „mäkký“ turizmus, vedecko-poznávacie aktivity) a ekonomickými funkciami: lesné hospodárstvo, rekreácia a súvisiace služby, vodné hospodárstvo, poľnohospodárstvo, doprava, ...)“.
Kompetenčné spory
Je evidentné, že pri zachovaní platného stavu deľby a výkonu kompetencií, ďalej pri zotrvaní na “dvojkoľajnom” pôsobení organizácií MP a MŽP v území (vrátane ďalšieho pôsobenia Štátnych lesov TANAP pod správou MP) a rovnako aj pri absencii právnej subjektivity a teda i decíznej právomoci STANAP, sú ochrana a trvalo udržateľný rozvoj tatranského regiónu takmer vylúčené.
V tejto súvislosti pripomíname, že potrebu zriadenia “(jednotného) orgánu celkového manažmentu národného parku”, ktorý by mal “výkonnú zodpovednosť vo všetkých záležitostiach TANAP-u”, akcentovala aj misia IUCN.
Nedostatočná náhrada za obmedzenia súkromných vlastníkov
Legislatívne prostredie upravujúce náhradu za majetkovú ujmu je z formálneho hľadiska viac-menej dostatočné. Čo je však absolútne nedostatočné, je prax štátu. Podľa súkromných vlastníkov lesov v TANAP-e, od roku 1994 do roku 2003 nedostali za obmedzenia od štátu ani korunu náhrady. Ich odhadovaná strata na hospodárení je pritom ročne 900 miliónov korún (Hospodárske noviny, 11. 8. 2005).
Prvú náhradu dostal až v roku 2004 urbár Vrbica.
Bez ohľadu na vyššie uvedené, je evidentné, že pretrvávajúci podfinancovaný model je neudržateľný a na súkromných vlastníkov v TANAP-e pôsobí antimotivačne. Zástupcovia urbárov upozorňujú aj na to, že platná legislatíva sa zameriava len na ujmu z drevnej hmoty a nijako nekompenzuje obmedzenie výkonu poľovníctva, zberu lesných
plodov, výstavby či športovo-rekreačných činností (Biela kniha, 2004, s. 100).
(Neúspešné) presadzovanie zonácie TANAP-u
Napriek uvedenému sa však tento dva roky pripravený návrh zatiaľ nepodarilo presadiť do praxe. Najväčším odporcom zonácie sú Štátne lesy TANAPu a majitelia neštátnych pozemkov. Podľa V. Vančuru, koordinátora projektu PAN Parks, “ Štátne lesy TANAP-u v nej vidia hrozbu spochybnenia opodstatnenosti svojej existencie” a majitelia súkromných pozemkov ju zasa vnímajú ako “obmedzovanie svojich vlastníckych práv“. Proces vyhlasovania zonácie TANAP-u je preto v súčasnosti dôsledkom nesúhlasu uvedených subjektov úplne zastavený. Takáto patová situácia je však z dlhodobého hľadiska neudržateľná a vyžaduje si rýchle a jednoznačné riešenie. To majú v tomto štádiu v rukách politici, konkrétne predstavitelia MŽP a MP.
Antienvironmentálne návrhy na zmenu legislatívy
V poslednom období sa objavilo väčšie množstvo návrhov na zmenu legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia. Tieto návrhy, napriek tomu, že majú sčasti svoje racionálne jadro, nezriedka zneužívajú veternú smrť z 19. 11. 2005, resp. inak atakujú štandardy ochrany prírody, platné vo všeobecnosti a na celom území Slovenskej republiky. Príkladom môže byť viacero “pokalamitných” návrhov z dielne MP, ako napr. skrátenie procesu povoľovania výnimiek z podmienok ochrany prírody podľa zákona o OPaK, spracúvanie kalamitnej drevnej hmoty bez výnimky orgánu ochrany prírody, umožnenie vykonávania rôznych “naliehavých opatrení” v procese konania o pozemkových úpravách a pod. (Projekt na spracovanie..., 2005).
Ďalšie návrhy “systémových opatrení” pripravilo ministerstvo hospodárstva, ktoré napr. artikuluje požiadavku prehodnotenia hranice všetkých NP a CHKO na Slovensku s cieľom znížiť stupeň ochrany ich územia či priznať práva nájomcom alebo vypožičiavateľom pozemkov vo vlastníctve štátu zriadiť na nich napr. líniové stavby, resp. športovorekreačné zariadenia a rozšíriť na účely cestovného ruchu ich dispozičné (nájomné) práva k štátnym pozemkom. Potrebu zmeny legislatívy však avizujú aj neštátni vlastníci lesov a tiež niektoré samosprávy, keď napr. odporúčajú zrušiť právo environmentálnych občianskych združení byť účastníkom konaní o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky podľa zákona o OPaK.
Zatiaľ poslednou je iniciatíva Mesta Vysoké Tatry, ktorej cieľom je docieliť stav, aby chránené územie, resp. ochranné pásmo, ktoré je zároveň podľa územného plánu obce (mesta) oblasťou rekreácie s lokalitou sústredeného rozvoja cestovného ruchu, nemohlo byť v prísnejšom ako v druhom stupni územnej ochrany.
Vzťah vlastníkov a správcov k obhospodarovaniu pozemkov v chránených územiach
Podľa názoru niektorých respondentov, príčinou nepriaznivého a zhoršujúceho sa stavu maloplošných chránených území v lesných porastoch je skutočnosť, že tieto boli vyhlásené aj v lesoch, ktoré tomuto účelu stupňom svojej zachovalosti a prirodzenosti nie vždy celkom zodpovedali. Uvedené skutočnosti mali riešiť programy starostlivosti o maloplošné chránené územia, ktoré však pre nedostatok finančných prostriedkov neboli zväčša realizované.
Ku konfliktom medzi záujmami ochrany prírody a záujmami nositeľov iných činnosti dochádza aj z toho dôvodu, že súčasťou národných parkov sú aj zastavané územia obcí a iné urbanizované územia.
http://nasetatry.sk/dokumenty/Strategia-suhrn-31.10.2005.pdf
Viac o problematike na www.nasetatry.sk
20.11.2005
Rozsah kalamity
