China Miéville: Železná rada
Napriek tomu, že sci-fi a fantasy čítam intenzívnejšie už niekoľko rokov, chápem, že z týchto žánrov poznám len zlomok a nechcem sa hrať na odborníka. No v China Miévillovi a literárnom smere New Weird som objavila nový imaginárny svet.
Tento mladý spisovateľ píše temné mestské industriálne fantasy, majstrovsky tká fantazijnú realitu, ktorá v sebe mixuje termíny známe súčasným ľuďom s novotvarmi, stredovek s modernou veľkomestskou kultúrou, mágiu s kybernetikou, najrôznejšie rasy mysliacich bytostí s obyčajnými ľuďmi aj nadpozemskými entitami a vytvára z toho všetkého realistický obraz nereálneho sveta, Bas-Lagu. Preto chcem v tejto recenzii čitateľov oboznámiť okrem Železnej rady aj s predošlými dvoma knihami o Bas-Lagu a taktiež so samotným žánrom New Weird, ktorého sú Miévillove romány vlajkovou loďou.
Dnes iba 33 ročný angličan China (Tom) Miéville je už medzi fanúšikmi takmer legendou a zdá sa, že má ešte veľa skvelých diel pred sebou. Vzhľad holohlavého rebela s uchom plným náušníc príliš neladí s jemným hlasom, vysokým vzdelaním a spisovateľským talentom rovným genialite. Okrem toho je China Miéville ľavičiar a marxista. V jeho románoch je to občas cítiť a rozhovory s ním, v ktorých sa zabŕdne do tejto témy, končia obvykle vášnivou obojstrannou argumentáciou. To však vôbec neznižuje hodnotu jeho diel, ani nekazí dojem z jeho prepracovaného štýlu. Enfant terrible súčasnej fantastickej literatúry je jednoducho originálny autor aj zjav.
V literatúre sa prvý krát zviditeľnil ako nádejný nováčik v roku 1998 románovým debutom King Rat (Kráľ Potkan) a hneď jeho ďalšie dielo, obsiahly román Perdido Street Station (Nádraží Perdido, vyd. Laser, 2003) vyvolal senzáciu a potvrdil jeho pozíciu vychádzajúcej hviezdy fantasy. Pozbieral viacero cien i nominácií na najuznávanejšie i menej významné ocenenia v tejto oblasti.
Nádraží Perdido predstavilo čitateľom mestský štát Nový Krobuzon, stredoveko-magicko-futuristickú megapolis, obývanú tuctami rás, sužovanú politikou policajného štátu, biedou aj vlastnou monštróznosťou a diverzitou. A navyše aj Nočnými morami, apokalyptickými lietajúcimi príšerami, ktoré svojim obetiam vysávajú dušu aj zdravý rozum z tela.
Jeho ďalší román, Jizva (vyd. Laser, 2004), s Novým Krobuzonom súvisí, aj keď sa odohráva tisíce kilometrov ďaleko a úlohu vzrušujúceho veľkomesta preberá plávajúca Armada, morská pirátska veľmoc vedená bizarnou dvojicou zvanou Milenci a bránená lojalitou obyvateľov na čele s charizmatickým bojovníkom Utherom Doulom.
Všetky snaženia Armady vedú k jedinému cieľu – získať bájneho avanka a s jeho pomocou nájsť jazvu planéty, z ktorej možno ťažiť pravdepodobnosť.
Železná rada (vyd. Laser, 2005) je tretím románom voľnej trilógie z Bas-Lagu a dostane sa vám v nej najväčšej porcie vzbúr, špinavej politiky a bojov. Nechýbajú kontroverzní a zároveň fascinujúci hlavní hrdinovia, riadna dávka nepredstaviteľných fantaskností a jemne prepracovaná psychológia postáv. Nový Krobuzon sa opäť, a tentokrát v plnej sile otriasa štrajkami, rebéliami a rasovými útokmi. Všemocný parlament plytvá mužmi aj peniazmi v zbytočnej vojne proti Tešu, v podzemí silnejú odbojové organizácie a kdesi ďaleko, veľmi ďaleko, žije mýtus slobody – obrovský vlak posúvajúci sa po ukladaných a vzápätí rozoberaných koľajniciach, ktorý pred vyše dvadsiatimi rokmi skorumpovanej vláde ukradla banda robotníkov, prostitútok a väzňov – Železná rada. Vlak, ktorý mal byť pýchou novokrobuzonskej moci, mal križovať kontinent a spojiť mesto s morom, ale stal sa symbolom víťazného odporu proti utláčateľom. Žije v mysliach obyvateľov Nového Krobuzonu ako rozprávka, chiméra, nádej či istota, a prestupuje celou knihou ako spojivo. Pre vládnucu oligarchiu je však stále tŕňom v oku a skupinka zanietencov sa ju vyberie hľadať, aby železných radných varovala pred útokom...
V akýchkoľvek veľkých projektoch, či už sú to megalomanské stavby, povstania, alebo pocit ohrozenia, ide vždy o stret záujmov, pretože nič nie je také čiernobiele, aby masa ľudí ťahala za jeden koniec. A tak aj v zdanlivo jednoliatej spoločnosti existuje množstvo pnutí, ktoré vplývajú na konanie ľudí, a hnutí, ktoré bojujú za rôzne ciele. Miévillove príbehy nikdy nestoja na vopred určenej schéme boja dobra a zla, končiacej jednoznačným víťazstvom dobra. Dejinami hýbu ľudia a China veľmi dobre vie, ako udržiavať svojich čitateľov v napätí a aj vo vymyslenom príbehu ich fackovať drsným a nevyspytateľným realizmom. Humor od neho neočakávajte, ale skepsy, dezilúzie, no aj odvahy a statočnosti sa nabažíte do sýtosti. I všetkých ostatných ľudských pocitov, ktoré sú také prirodzené, keď zažívate ťažké časy a nemáte práve chuť sedieť v krčme a vtipne glosovať.
Miéville je veľký znalec ľudských charakterov a má citlivý rukopis. Príbeh predstavuje z pohľadu hrdinov, ktorí sú obyčajní svojou existenciou, ale zaujímaví, komplikovaní či uhrančiví svojou podstatou. V jeho románoch akčnosť alebo dej nehrá prím, ale ide ruku v ruke s motívmi, pozadím a vnútorným svetom postáv. Jeho spisovateľský štýl snáď ani nemá slabé miesto, s opismi, slovami aj psychológiou narába so šikovnosťou ostrieľaného majstra pera. Každá kniha postupne košatie, otehotnieva novými postavami, príbehmi a tajomstvami, ktoré pomaly dôjdu rozuzlenia... a niektoré možno nie.
New Weird, ako ste už možno pochopili, je charakterizovaný prelínaním a spájaním žánrov fantasy, sci-fi a hororu. Korene takéhoto miešania siahajú k svetoznámemu H. P. Lovecraftovi, ktorý kombinoval prvky fantasy s existenciálnou hrôzou, násilím a vedecko-fantastickými prístrojmi. Inšpirovali sa ním mnohí autori hororov aj detektívok. Za zrodom New Weird však stoja až oveľa súčasnejší spisovatelia, píšuci od deväťdesiatych rokov, ktorí týmto spôsobom reformujú fantasy literatúru a dávajú jej ďalší rozmer. Samotné pomenovanie, "New Weird" (nové čudné) má na svedomí pravdepodobne sám Miéville, aj keď ho verejne ako prvý použil spisovateľ M. John Harrison. Predpokladám, že v budúcnosti bude China Miéville oficiálne uvádzaný ako zakladateľ tohto literárneho smeru, a to už je predsa len nezanedbateľná pocta.
Ak ste sa dočítali až sem, znamená to, že ste (potenciálny) fanúšik fantasy literatúry a ak vás láka New Weird, s chuťou do toho! V susednej Českej republike má samostatná edícia vydavateľstva Laser-Books veľký úspech a verím, že to tak zostane aj v budúcnosti. Výlet do nového divného sveta stojí za tie peniaze aj čas venovaný čítaniu.
Dnes iba 33 ročný angličan China (Tom) Miéville je už medzi fanúšikmi takmer legendou a zdá sa, že má ešte veľa skvelých diel pred sebou. Vzhľad holohlavého rebela s uchom plným náušníc príliš neladí s jemným hlasom, vysokým vzdelaním a spisovateľským talentom rovným genialite. Okrem toho je China Miéville ľavičiar a marxista. V jeho románoch je to občas cítiť a rozhovory s ním, v ktorých sa zabŕdne do tejto témy, končia obvykle vášnivou obojstrannou argumentáciou. To však vôbec neznižuje hodnotu jeho diel, ani nekazí dojem z jeho prepracovaného štýlu. Enfant terrible súčasnej fantastickej literatúry je jednoducho originálny autor aj zjav.
V literatúre sa prvý krát zviditeľnil ako nádejný nováčik v roku 1998 románovým debutom King Rat (Kráľ Potkan) a hneď jeho ďalšie dielo, obsiahly román Perdido Street Station (Nádraží Perdido, vyd. Laser, 2003) vyvolal senzáciu a potvrdil jeho pozíciu vychádzajúcej hviezdy fantasy. Pozbieral viacero cien i nominácií na najuznávanejšie i menej významné ocenenia v tejto oblasti.
Nádraží Perdido predstavilo čitateľom mestský štát Nový Krobuzon, stredoveko-magicko-futuristickú megapolis, obývanú tuctami rás, sužovanú politikou policajného štátu, biedou aj vlastnou monštróznosťou a diverzitou. A navyše aj Nočnými morami, apokalyptickými lietajúcimi príšerami, ktoré svojim obetiam vysávajú dušu aj zdravý rozum z tela.
Jeho ďalší román, Jizva (vyd. Laser, 2004), s Novým Krobuzonom súvisí, aj keď sa odohráva tisíce kilometrov ďaleko a úlohu vzrušujúceho veľkomesta preberá plávajúca Armada, morská pirátska veľmoc vedená bizarnou dvojicou zvanou Milenci a bránená lojalitou obyvateľov na čele s charizmatickým bojovníkom Utherom Doulom.
Všetky snaženia Armady vedú k jedinému cieľu – získať bájneho avanka a s jeho pomocou nájsť jazvu planéty, z ktorej možno ťažiť pravdepodobnosť.
Železná rada (vyd. Laser, 2005) je tretím románom voľnej trilógie z Bas-Lagu a dostane sa vám v nej najväčšej porcie vzbúr, špinavej politiky a bojov. Nechýbajú kontroverzní a zároveň fascinujúci hlavní hrdinovia, riadna dávka nepredstaviteľných fantaskností a jemne prepracovaná psychológia postáv. Nový Krobuzon sa opäť, a tentokrát v plnej sile otriasa štrajkami, rebéliami a rasovými útokmi. Všemocný parlament plytvá mužmi aj peniazmi v zbytočnej vojne proti Tešu, v podzemí silnejú odbojové organizácie a kdesi ďaleko, veľmi ďaleko, žije mýtus slobody – obrovský vlak posúvajúci sa po ukladaných a vzápätí rozoberaných koľajniciach, ktorý pred vyše dvadsiatimi rokmi skorumpovanej vláde ukradla banda robotníkov, prostitútok a väzňov – Železná rada. Vlak, ktorý mal byť pýchou novokrobuzonskej moci, mal križovať kontinent a spojiť mesto s morom, ale stal sa symbolom víťazného odporu proti utláčateľom. Žije v mysliach obyvateľov Nového Krobuzonu ako rozprávka, chiméra, nádej či istota, a prestupuje celou knihou ako spojivo. Pre vládnucu oligarchiu je však stále tŕňom v oku a skupinka zanietencov sa ju vyberie hľadať, aby železných radných varovala pred útokom...
V akýchkoľvek veľkých projektoch, či už sú to megalomanské stavby, povstania, alebo pocit ohrozenia, ide vždy o stret záujmov, pretože nič nie je také čiernobiele, aby masa ľudí ťahala za jeden koniec. A tak aj v zdanlivo jednoliatej spoločnosti existuje množstvo pnutí, ktoré vplývajú na konanie ľudí, a hnutí, ktoré bojujú za rôzne ciele. Miévillove príbehy nikdy nestoja na vopred určenej schéme boja dobra a zla, končiacej jednoznačným víťazstvom dobra. Dejinami hýbu ľudia a China veľmi dobre vie, ako udržiavať svojich čitateľov v napätí a aj vo vymyslenom príbehu ich fackovať drsným a nevyspytateľným realizmom. Humor od neho neočakávajte, ale skepsy, dezilúzie, no aj odvahy a statočnosti sa nabažíte do sýtosti. I všetkých ostatných ľudských pocitov, ktoré sú také prirodzené, keď zažívate ťažké časy a nemáte práve chuť sedieť v krčme a vtipne glosovať.
Miéville je veľký znalec ľudských charakterov a má citlivý rukopis. Príbeh predstavuje z pohľadu hrdinov, ktorí sú obyčajní svojou existenciou, ale zaujímaví, komplikovaní či uhrančiví svojou podstatou. V jeho románoch akčnosť alebo dej nehrá prím, ale ide ruku v ruke s motívmi, pozadím a vnútorným svetom postáv. Jeho spisovateľský štýl snáď ani nemá slabé miesto, s opismi, slovami aj psychológiou narába so šikovnosťou ostrieľaného majstra pera. Každá kniha postupne košatie, otehotnieva novými postavami, príbehmi a tajomstvami, ktoré pomaly dôjdu rozuzlenia... a niektoré možno nie.
New Weird, ako ste už možno pochopili, je charakterizovaný prelínaním a spájaním žánrov fantasy, sci-fi a hororu. Korene takéhoto miešania siahajú k svetoznámemu H. P. Lovecraftovi, ktorý kombinoval prvky fantasy s existenciálnou hrôzou, násilím a vedecko-fantastickými prístrojmi. Inšpirovali sa ním mnohí autori hororov aj detektívok. Za zrodom New Weird však stoja až oveľa súčasnejší spisovatelia, píšuci od deväťdesiatych rokov, ktorí týmto spôsobom reformujú fantasy literatúru a dávajú jej ďalší rozmer. Samotné pomenovanie, "New Weird" (nové čudné) má na svedomí pravdepodobne sám Miéville, aj keď ho verejne ako prvý použil spisovateľ M. John Harrison. Predpokladám, že v budúcnosti bude China Miéville oficiálne uvádzaný ako zakladateľ tohto literárneho smeru, a to už je predsa len nezanedbateľná pocta.
Ak ste sa dočítali až sem, znamená to, že ste (potenciálny) fanúšik fantasy literatúry a ak vás láka New Weird, s chuťou do toho! V susednej Českej republike má samostatná edícia vydavateľstva Laser-Books veľký úspech a verím, že to tak zostane aj v budúcnosti. Výlet do nového divného sveta stojí za tie peniaze aj čas venovaný čítaniu.
05.12.2005