Paradoxy našej doby - pravda a lož.

1. Demokracia.

Hovoria nám, že demokracia je účasť ľudu na správe vecí verejných. Hovoria, že máme možnosť ovplyvňovať aktívne a tvorivo našu prítomnosť a podobu spoločnosti, v ktorej žijeme. Spýtajte sa na ulici, koľko ľudí má ten pocit? Koľkí cítia, že ich túžby a predstavy sa napĺňajú a uskutočňujú? A koľkí naopak majú pocit bezmocnosti niečo zmeniť k lepšiemu? A koľkí sa vôbec zaujímajú o spoločnosť a veci verejné a nie len o seba? Tak poznáme, či demokracia je pravda alebo lož.

2. Privatizácia a sloboda.

Jednou z priorít našej demokraticky zvolenej vlády je privatizácia všetkého, čo sa sprivatizovať dá. Privatizácia znamená, že to, čo bolo vo vlastníctve štátu, prejde do súkromných rúk. Teda to, čo bolo spravované volenými zástupcami ľudu, bude teraz ovplyvňované nevolenými vlastníkmi, ktorých záujmy vôbec nemusia byť v súlade so záujmami ľudí. Inak povedané, demokraticky zvolená vláda ruší účasť ľudí na chode ekonomiky a celý chod našej ekonomiky predáva do rúk bohatých zahraničných vlastníkov, ktorí nie sú ani volení, ani nie sú nijako ovplyvňovaní ľuďmi našej krajiny. Prečo teda demokraticky zvolená vláda ruší účasť ľudí na správe vecí verejných a na chode ekonomiky? Smeruje privatizácia k totalitnej moci cudzích vlastníkov nad ľudom našej krajiny? Alebo smeruje privatizácia k slobode, ku šťastiu a k prosperite obyvateľstva? Je privatizácia o slobode, či o otroctve? Odpoveď zistíme, keď sa spýtame robotníkov a zamestnancov, akú majú účasť na riadení firmy.
Kto je vlastne slobodný v spoločnosti, v ktorej hŕstka bohatých vlastní všetko a ostatní sú odkázaní na ich milosť či nemilosť? Ekonóm menom Karol Marx pripodobnil vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom vzťahu medzi otrokárom a otrokom. Kapitalizmus nazval modifikovanou otrokárskou spoločnosťou. Nakoľko mal pravdu, to zistíme, keď sa opýtame robotníka, či si môže dovoliť neprísť jeden deň o šiestej ráno do práce.

3. Privatizácia a znárodnenie.

Po roku 1948 tu prebehla veľká lúpež súkromného majetku, zvaná znárodnenie. Bohatí ľudia boli okradnutí o svoje rodinné majetky. Od roku 1989 tu prebieha opačný proces: Naša spoločnosť sa zbavuje majetkov v prospech spoločnosti zahraničných a nadnárodných. Čo z oboch je väčšia krádež, to zistíme, keď porovnáme rozdiel medzi skutočnou hodnotou majetku a cenou, ktorá bola zaň vyplatená. V každom prípade: Čo je horšie? Zobrať majetok bohatým a dať ho všetkým, či zobrať majetok všetkým a dať ho bohatým?
Je to iste vec dôvery, či tým bohatým veríme, že to myslia s nami dobre. A čím nás presvedčili, že to naozaj myslia dobre? Poznáme ich tváre z televíznych obrazoviek? Poznáme ich mená? Poznáme ich názory na život? V každom prípade, vláda bohatých a mocných nazýva sa oligarchia, nie demokracia. Prečo nás teda zdaním demokracie klamú? Boja sa povedať pravdu, lebo niečo skrývajú? Nemajú snáď čisté svedomie?

4. Dôchodková reforma - druhý pilier.

V podstate ide o to, že obyvateľstvo vypláca veľké peniaze dôchodkového poistenia nie do spoločnej kopy, z ktorej sa prerozdeľuje dôchodcom, ale na účty súkromných bánk, ktoré desať rokov z akumulovaných peňazí nevyplatia ani jedinú korunu. Sen každého bankára: Spravovať vklady, ktoré sa desať rokov nevyberajú a navyše príspevky do nich sú zákonom prikázané. Navyše, keď začnú vyplácať dôchodky, vplyvom neprestajnej devalvácie a zdražovania tovarov, peniaze už nebudú mať tú hodnotu, akú majú teraz. A za ďalšie: Peniaze, ktoré teraz plynú do súkromných rúk, samozrejme štátu chýbajú a na sociálne dávky používa peniaze z privatizácie strategických podnikov. Inak povedané: Štát predal strategické podniky zahraničným spoločnostiam, aby mohli zahraničné banky desať rokov bez výdavkov akumulovať peniaze z našich sociálnych dávok. Komu vlastne naša demokraticky zvolená vláda slúži? A keď naše dôchodky spravujú súkromné banky, prečo je platenie sociálneho poistenia povinné? Prečo štáti núti našich ľudí, ktorí teraz nastupujú do práce, aby povinne platili polovicu sociálneho poistenia do súkromných rúk? Koho záujmy chránia naše zákony? Tak máme tu vlastne kapitalizmus postavený na liberalizme a slobode jednotlivca, či socializmus postavený na povinnosti solidarity všetkých? Či taký hybrid, ktorý najlepšie slúži záujmom bohatých a mocných? Odpoveď zistíme, keď si o desať rokov budú dôchodcovské správcovské spoločnosti zratúvať svoje zisky a dôchodcovia svoje devalvované dôchodky.
Kto je vlastne lepším správcom dôchodkov? Štát, ktorý môže svoje zisky dať jedine na spoločensky užitočné ciele, či banka, o ktorej nevieme, kam plynú jej zisky? Je to asi zase vec dôvery, komu viac veríme, že to s nami myslí dobre. Štátnych predstaviteľov vidíme v televízii. Kde sú však predstavitelia bánk? Čo o nich vieme? Prečo vlastne majú potrebu schovávať sa? Prečo sa nezúčastňujú televíznych diskusií? Nemajú snáď radi svetlo?

5. Zdravotné poistenie.

V zdravotnom poistení stále platí socialistický princíp solidarity, teda platiť sú povinní všetci, bez ohľadu na to, koľko spotrebujú. Aj tí zdraví platia množstvo zbytočných liekov predpisovaných starým, trvale chorým a nevzdelaným ľuďom lekármi, podplatenými farmaceutickými spoločnosťami. Po drogách a zbraniach je farmácia tretím najvýnosnejším priemyslom na svete. Tu zjavne nikomu socializmus nevadí. Veď keby zdravotné poistenie malo byť robené liberálnym systémom sporenia a osobného účtu jednotlivca, každý by si rozmyslel, koľko liekov si dá predpísať a či vôbec k lekárovi pôjde. O čom svedčí rozdiel medzi socialisticko-solidárnym systémom zdravotného poistenia a liberálno-individuálnym systémom druhého piliera sociálneho poistenia? Odpoveď sa dozvieme, keď si farmaceutické spoločnosti zrátajú svoje zisky. A môžeme sa ďalej spýtať: Komu slúžia zákony našej krajiny? Kto má z nich prospech?
Kto má vlastne záujem na potláčaní a hanobení takzvanej alternatívnej medicíny? Kto tu chce diskreditovať také spôsoby liečenia, na ktorých sa nedá veľa zarábať? Dá sa vôbec nazvať lekárskou vedou to, čo slúži viac záujmom zisku, než skutočnému zdraviu? A dá sa lekárskou starostlivosťou nazvať to, čo lieči len dôsledky a nelieči príčiny chorôb?

6. Informačno-dezinformačné médiá.

Ako nazvať kanál, ktorým sa k nám valia správy o katastrofách, vraždách, nešťastiach? Zaiste kanálom strachu. Je strach informácia? Určite. Informuje nás o tom, že sme otrokmi a že nemáme samostatné myslenie a triezvosť úsudku. Informuje nás o tom, že si nemáme navzájom dôverovať a že sa nemáme radovať z krásy prítomného okamžiku. Strach je nástrojom manipulácie, ktorým si mocní udržujú slabých v poslušnosti. Kto sa zbaví strachu, je potencionálne nebezpečný, lebo má moc vidieť veci pravdivo a pravda má moc veci zmeniť.
Ako nazvať kanál, ktorý nás učí násiliu? Iste kanálom zlosti. O čom nás informuje zlosť? O tom, že v živote neexistuje porozumenie, robí z nás v podstate vrahov a učí nás, že všetko, čo je iné, než my, treba zlikvidovať, nie pochopiť. Kto sa zbaví zlosti a dokáže každého pochopiť, je veľmi nebezpečný, lebo nemá nepriateľa a získa si každého, s kým príde do styku. Moc takéhoto človeka stojí nad mocou armád, preto je nebezpečný a preto treba ľudí dôsledne učiť násiliu.
Ako nazvať kanál, ktorý zatajuje podstatné skutočnosti okolo nás a pozornosť ľudí sústreďuje na klebety, ohovárania, nepodstatné informácie, ba dokonca otvorene klame ľudí? Zaiste kanálom manipulácie. Kto má záujem, aby ľudia nepoznali pravdu a žili v lži a ilúzii? Kto má zisk z ľudskej hlúposti a kto ju potrebuje živiť? Nie je to nikto iný, než pán Strach. Strach mocných a bohatých, ktorý ukazuje, že nie sú tak mocní, ani bohatí, ako sa tvária. Ten, kto sa nedokázal pozrieť do očí pravde v sebe samom, sám žije v strachu a v sebaklame, ten zo strachu o svoj strach bude klamať iných.

7. Terorizmus.

Najnovším strašiakom, ktorý na nás vymysleli, je hrozba terorizmu. Zmanipulovaní ľudia s krátkou historickou pamäťou ani nepoznajú výrok amerického černošského kazateľa a bojovníka za ľudské práva, Martina Luthera Kinga, zavraždeného v roku 1968 v USA, ktorý povedal: "Mrzí ma, Je najväčším objednávateľom násilia vo svete je moja vlastná vláda." Jeho vzorom bol Maháima Gándhí a aplikoval Gándhího metódy nenásilného odporu.
A kto je vlastne väčší terorista? Ten, ktorý už nevidí iné riešenie, len zo zúfalstva obetovať svoj život a pri tom sa pomstí tým, o ktorých sa domnieva, že sú príčinou jeho nešťastia, či ten. ktorý v záujme ziskov nastoľuje fašistické, diktátorské a vykorisťovateľské režimy v Afrike, Latinskej Amerike a všade vo svete? Kto je väčší terorista? Ten, kto si bráni svoju krajinu, pôdu, zvyky, kultúru a nábožensktvo, či ten kto investuje dolár, aby získal tri? čo je teroristickejšie: Konzervatívnosť morálnych a náboženských hodnôt, či expanzívnosť ekonomiky a túžba po zisku?
Bol jeden prezident, ktorý chcel zastaviť tú ziskuchtivosť a rozpínavosť USA, volal sa John Fitzgerald Kennedy. Chcel sa sústrediť na riešenie sociálnych problémov, vzdelanosti a s každou krajinou chcel vychádzať v dobrom. Nebolo mu dopriate premeniť USA na skutočnú svetovú vel'moc, ktorá by bola vzorom ostatným krajinám a mala by moc nastoliť na Zemi mier a prosperitu založenú nie na ziskuchtivosti jednotlivcov, ale na spolupatričnosti všetkých I'udí celej planéty. Bol zavraždený v roku 1964 v Texase. Hoci jeho vražda bola vyšetrená, spisy bol i utajené a skutočného objednávatel'a vraždy sa svet nikdy nedozvedel. O štyri roky neskor bol zavraždený jeho brat Robert Kennedy, ked' už bolo isté, že sa stane americkým prezidentom. Chýbalo naozaj málo a svet mohol byť omnoho krajší. Čo sa však nestalo, to ešte može byť.
Bude mi cťou, keď aj mňa zabijú za to, že som si otvoril svoje ústa. Rád sa zaradím do nespočetného zástupu tých, ktorí pre pravdu preliali svoju krv. Telo možno zabiť, pravdu však nie. Tak, páni ziskuchtivci a rozpínavci, tu som, tu ma máte, mierte presne, aby ste zbytočne nemíňali cenné náboje. Kiež by aj moja krv pomohla tomu, aby raz nastúpil u vás prezident, ktorého si svet bude vážiť a ktorého sa vám zabiť nepodarí. Potom zistíte, že je to aj pre vaše dobro a že keď' máte dobrých priateľov, tak nepotrebujete obrovské majetky, ani po zuby ozbrojenú armádu. Raz aj vy pochopíte, že žiť sa dá aj bez strachu a krajšie. A že pre Život toho stačí málo.
Je to divné: ľudia majú strach pred fiktívnymi teroristami, akých im vykresľujú médiá a skutočne najväčšieho teroristu v dejinách ľudstva, krajinu, v šľapajach ktorej je krv a násilie, tú nekriticky obdivujú a považujú za vzor slobody a prosperity. Ľudia sa boja zabijakov naokolo, no pri tom nevidia, že najväčšmi nás zabíja strach a zlosť v nás samých, ktoré sú dôsledkom túžby po zisku a po sláve. A tá zas je dôsledkom vnútorného nenaplnenia, pocitu nedostatku, krivdy a ublíženia, ktorý pramení z toho, že sme sa stratili sami sebe a Láske, z ktorej všetci pochádzame. Naozaj sú ľudia len hlúpe stádo naprogramované informačno-dezinformačnými médiami, ktoré je neschopné pochopiť pravdu, ktoré je neschopné niečo zmeniť, ani v sebe, ani okolo seba? Dúfam, že sedem statočných sa tu ešte nájde. Statočnosťou a odvahou je už to, vedieť sa pozrieť pravde do očí, bez strachu a bez zlosti. Žijeme v paradoxnej dobe, kde lož sa vydáva za pravdu a pravda za lož. Kto to rozpozná?

Aký to má celé zmysel? Prečo sme sa sem narodili? Možno práve pre to, aby sme pochopili svoj strach a svoju zlosť a hľadali cestu vyslobodenia. Čím hlbšia priepasť, tým krajší pocit, keď' znej vyjdeme. Cieľom ani tak nie je večná radosť, ako skôr tá Cesta k nej. Tak dobrú cestu.