Rodáci - Ľudmila Riznerová - Podjavorinská

Ľudmila sa narodila ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej, rod. Klimáčkovej v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou), dedinke kúsok od Nového Mesta pod Veľkou Javorinou. Dostalo sa jej len základného vzdelania, a to u svojho otca v ľudovej škole. Ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu, z českých autorov boli jej obľúbencami Božena Němcová, Karolína Světlá a Alois Jirásek. Na sklonku života sa venovala prekladom diel ruských a juhoslovanských básnikov. Veľkými podporovateľmi a zároveň kritikmi boli jej strýko Ľudovít V. Rizner, vynikajúci slovenský bibliograf a národný buditeľ, ako aj miestny evanjelický farár a literárne rozhľadený vzdelanec Ján Pravoslav Leško.

S písaním začala už v mladom veku – ako pätnásťročná. Vtedy jej vyšla Turecká svadba v Slovenských novinách, o rok neskôr to bola črta Na Štedrý večer. Pod svoje práce sa podpisovala rôznymi pseudonymami - Ružodolská, Damascéna, Nechtík, Božena, Podjavorinská, Šeršelínová, Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Ľudmila R., Veselohorská, Vrzalovská, M. Ružodolský, Milko Ružodolský, Nevädza, Podjavorinský, Podjavorský, Sojka, Teta Ľudmila, Teta Ľudmila Podjavorinská.

Publikovala v peštianskych Slovenských novinách (1887) a v promaďarsky orientovanom časopise Vlasť a svet (1888), no do literárnych Slovenských pohľadov si svoje práce posielať netrúfala. Zmenilo sa to v roku 1892, kedy začala svoje príspevky posielať nielen do Slovenských pohľadov, ale aj do martinských Národných novín.

Vyspelosťou básní v jej prvotine Z vesny života (1895) ju kritika uznala prvou slovenskou poetkou. Uznanie jej vyslovovali Terézia Vansová, P. O. Hviezdoslav aj Timrava. Tá vyzdvihovala najmä jej detskú poéziu. Podjavorinská bola prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. Jej básne sú plné sentimentálnych snov, clivoty zo samoty, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Veršované poviedky sú kritikou meštianskej spoločnosti a jej morálky. Vrcholom veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa sústreďuje na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja.

V prozaickej tvorbe nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu, prózy, v ktorých si spočiatku všimla skôr vonkajšiu stránku odpozorovaného života. Neskoršie prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910). Zobrazuje v nich pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život.

Uverejňovala práce z folklóru a nárečia Bziniec, profily, jubilejné portréty a nekrológy významných osobností slovenského národného života v rôznych periodikách. Najčastejšou témou jej publicistiky boli otázky postavenia matky, ženy v spoločnosti, možnosti vzdelávania pre ženy, výchova mladej generácie, potreby časopisov a kníh pre deti a mládež. Zastávala názor, podľa ktorého je symbolom slobody človeka a národa úroveň jeho vzdelania a kultúry.

Azda najznámejšou je jej tvorba pre deti. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa. Verše začala uverejňovať v Novinách malých, Zorničke, Včelke, Priateľovi dietok a Slniečku. Ich tematickou dominantou bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip. Postupom času prevažujúce detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako zápalisto, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími "zvieracími eposmi" sú Zajko Bojko (1930) a Čin-čin (1943). Okrem poézie písala pre deti a prózu. Vyvrcholením je prozaickej tvorby pre deti a jednou z jej najlepších próz je samostatne vydaná poviedka Baránok boží (1932).

Ľudmila Podjavorinská žila v rodných Bzinciach do roku 1910. Pomáhala rodičom na gazdovstve, publikovala a žila z písania. Stretávala sa so svojimi priateľkami, spisovateľkami Šoltésovou, Timravou a Vansovou. Za redigovania ženského časopisu Dennica Vansovou bola jej pravidelnou prispievateľkou. V roku 1910 sa spolu s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom.

Po vzniku republiky (1918) bola krátko úradníčkou Červeného kríža na okresnom úrade, predsedala miestnemu výboru Matice slovenskej. Žila zo skromných príjmov za literárnu prácu v novinách a časopisoch. V rokoch prvej svetovej vojny sa spisovateľka umelecky odmlčala – starala sa o rodičov a na písanie jej nezostával čas, ani sily. Po smrti rodičov a brata Žigmunda zostala sama, no nie opustená. „Samota je mojím živlom, ako má ním byť každému tvoriacemu človeku. Všetky moje detské knihy viem naspamäť a neraz recitujem veršíky a smejem sa.“

V 30. a 40. rokoch 20. storočia písala lyrické básne, balady, no predovšetkým svoje nesmrteľné verše pre deti. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde aj 2. marca 1951 zomrela. Najslávnejšia z rodu Riznerovcov odpočíva po boku svojich predkov, pod obrovskou lipou na cintoríne v rodných Bzinciach.