Pátranie po Veľkej Morave
Možno to veľa ľudí na Slovensku a v Čechách prekvapí, ale nie všetci odborníci v Európe či vo svete sú tak skalopevne presvedčený o tom, že Veľkomoravská ríša skutočne ležala na území dnešnej Českej a Slovenskej republiky. Priznám sa, že ma to tiež najskôr zaskočilo, ale keďže som presvedčený o tom, že len slobodná a otvorená diskusia vedená bez akýchkoľvek predsudkov nás môže doviesť ku skutočnej pravde, začal som sa sám zaujímať, ako to vlastne s Veľkou Moravou je. Ako sa mohli čitatelia mojich starších článkov presvedčiť, nejde mi o lacné budovanie vlastnej popularity založenej na borení základov národnej histórie, ale naopak o jej upevnenie očistením od rôznych starých legiend. Tým chcem dosiahnuť to, aby sme sa mohli oprieť vo svojich dejinách o skutočné fakty, ktoré obstoja aj v modernej odbornej kritike a ktoré by nám umožnili ako národnej a ľudskej pospolitosti konečne dospieť, vyrovnať sa so svojou minulosťou a vyzuť detské topánočky, ktoré stále nosíme už od čias národného obrodenia v 19.storočí. Len tak sa staneme skutočne moderným európskym národom na úrovni doby.
Teraz už k veci samotnej. Na problém s neistou lokalizáciou Veľkej Moravy upozornil profesor univerzity v Edinburgu pán Roger Collins vo svojej knihe "Early Medieval Europe 300-1000". Profesora Collinsa poznám z jeho viacerých kníh a veľmi si ho vážim pre jeho erudovanosť a nestrannosť. Popri tradičnom názore na polohu centra Veľkomoravskej ríše na Morave spomína aj iné alternatívy a otvorene uznáva, že lokalizácia tohto štátneho útvaru je sporná pretože písomné historické pramene si jednoducho v tejto veci protirečia. Tieto pochybnosti boli zhrnuté v prácach dvoch autorov, ktoré uvádza v príslušných poznámkach. Prvým autorom je C.R.Bowlus a jeho kniha "Franks, Magyars and Moravians. The Struggle for the Middle Danube, 788-907" vydaná vo Philadephii v r.1995. Druhým autorom je Martin Eggers a jeho kniha "Das Grossmährische Reich-Realität oder Fiktion?" vydaná v Stuttgarte v r.1995. Môžem teraz len ľutovať, že obidve práce som nemal možnosť osobne čítať a musím vystačiť s tým čo o nich napísal prof. Collins.
Pán Bowlus píše, že centrum Veľkomoravskej ríše mohlo byť na dolnej Sáve okolo Sremskej Mitrovice kedysi starovekého rímskeho mesta Sirmium. Pán Eggers zase oproti tomu navrhuje oblasť maďarského Alföldu, resp. Sedmohradsko v dnešnom západnom Rumunsku. Nie je pre mňa vôbec ľahké nejako zodpovedne diskutovať s týmito názormi, pretože neviem presne o aké argumenty sa opierajú. To čo ale môžem urobiť, je pokúsiť sa na základe mojich skromných možností vysvetliť a ak sa bude dať aj dokázať naše tradičné stanovisko o polohe Veľkej Moravy.
Treba na začiatok povedať, že správ o Moravanoch a ich vládcoch, moravskej politike, náboženstve a kultúre je v historických prameňoch relatívne dosť, čiže poprieť ich existenciu a istý stupeň dosiahnutej štátnosti určite nie je možné.
S geografickou lokalizáciou ich vlasti je to už o čosi horšie, pretože konkrétnych zemepisných zmienok nie je v starých kronikách a listinách zrovna veľa, nie sú veľmi presné a konkrétne a čo je najhoršie ešte si aj občas protirečia.
Kde sa vlastne vzali a o čo sa môžu oprieť uvedené názory zahraničných historikov? Keďže som spomínané knihy nemal možnosť čítať, môžem sa pokúsiť iba o odhad na základe toho čo je mi známe s prameňov ktoré mám k dispozícii. Najdôležitejším zdrojom kontroverzií o polohe Veľkej Moravy je podľa mňa dielo byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta - "O spravovaní ríše". Poskytuje základnú bázu pre obidva názory na podklade protichodných informácií ktoré tento učený cisár uvádza vo svojej knihe. Dielo je plné zaujímavých legiend ktoré autor vždy príhodne priradil snáď ku každému opisovanému národu a zdá sa, že do istej miery nahrádzali neznalosť ich skutočnej histórie, alebo vysvetľovali a približovali skutočné udalosti kultúrne vzdialenému a ťažšie sa orientujúcemu gréckemu čitateľovi. S tejto knihy poznáme napríklad známu legendu o Svätoplukových prútoch, ktorá sa snaží ďalším generáciám vysvetliť ako môžu nesvornosť a vnútorné rozbroje rozložiť aj mocnú ríšu. Historici dnes vďaka známym faktom celkom vážne uznávajú, že tieto faktory hrali dosť podstatnú úlohu pri rozpade Veľkomoravskej ríše. Problematické pasáže knihy na ktoré sa tu chcem zamerať sa týkajú informácií, kde vlastne tá Veľká Morava ležala. Cisár Konštantín najprv spomína kraje ležiace za mestom Sirmium na sever za Dunajom a potom o pár kapitol ďalej neustále zdôrazňujúc fakt, že Maďari zabrali územie Veľkej Moravy píše, že maďarské sídla ležia v podstate v dnešnom rumunskom Sedmohradsku na riekach Temeš, Maroš, Kriš a Tisa.
"V susedstve Turkov (Maďarov) sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je Morava, totiž krajina Svätoplukova, ktorú títo Turci(Maďari) úplne spustošili a zaujali. Zo strany hôr susedia s Turkami (Maďarmi) Chorváti....
...Turci (Maďari) sa po vyhnaní Pečenehmi usadili vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenúť most cisára Trajána nachádzajúci sa na začiatku krajiny Turkov (Maďarov). Na tri dni cesty od tohto mosta sa nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a veľkého cisára Konštantína. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera nepokrstená (Veľká) Morava, ktorej sa zmocnili Turci (Maďari) a v ktorej predtým vládol Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami (Maďarmi), sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov (Maďarov) sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti....
...Turci (Maďari) sídlia za riekou Dunaj na území Moravy, ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou..."
"O spravovaní ríše" Konštantín Porfyrogenetos, byzantský cisár (r.912-959)
Odhliadnuc od možných emócií a počiatočného dojmu, že ide o značne chaotickú a nepresnú informáciu sa mi text po bližšom rozbore zdá predsa len prijatelne vysvetliteľný.
Podľa spomínaných západorumunských riek a lokalizácie tureckého kmeňa Pečenehov na sever od maďarských sídiel sa ukazuje, že správa zachytáva situáciu v karpatskej kotline na prelome 9. a 10. storočia, tesne po vyhnaní Maďarov z ich bývalých sídiel medzi Dnestrom a Dneprom. Maďari sa po prechode Vereckého priesmyku usídlili práve v rumunskom Sedmohradsku kde si ich náčelníci vraj postavili oných legendárnych sedem hradov. Ich najzápadnejšie sídla vtedy nesiahali ďalej ako po rieku Tisu. Až postupom času prenikli ďalej do uhorskej nížiny. V súvislosti s tým by som rád obrátil pozornosť na zvláštne slovo ktoré cisár priraďuje na jednom mieste k pomenovaniu Morava. Ide o grécke slovo "Megalé", ktoré sa prekladá buď ako Veľká, alebo ako Nepokrstená. Čiže celý názov sa dá preložiť ako Veľká Morava, alebo ako Nepokrstená Morava. Ale ak existovala "Veľká" Morava, musela predtým existovať aj tzv. "Malá" Morava. Myslím, že tým autor naznačuje, že ide o územie ktoré Svätopluk pripojil k svojej doméne vojenskou expanziou teda "zväčšil" oproti rozsahu pôvodnej Moravy.
Aj druhý variant termínu Megalé teda "Nepokrstená" podľa mňa naznačuje túto hypotézu, pretože ako je všeobecne známe Morava s kresťanskou cirkvou, ktorú založili svätí bratia Konštantín a Metod práve na základe poverenia byzantského cisára Michala III., určite nebola nepokrstená. Tento fakt musel byť nástupcovi Michala III. určite dobre známy. Prečo teda použil Porfyrogenetos výraz nepokrstená? Pretože hovorí o územiach ktoré ešte neboli christianizované a ktoré sa teda logicky museli stať súčasťou Svätoplukovej ríše iba nedávno a na krátku dobu. Pred Svätoplukom a po ňom už súčasť moravskej ríše netvorili, ale vedomie, že tam patrili počas vlády jej najmocnejšieho a najslávnejšieho vládcu zostalo v pamäti pomerne dlho. Naznačuje to aj známy fakt, že následník uhorského trónu až do 12. storočia dostával do svojej držby územie Slovenska plus časť rumunského Sedmohradska okolo mesta Bihar.
Ďalším faktom ktorý treba spomenúť je známy údaj, že Metod bol arcibiskupom zo sídlom v Sirmiu v bývalej rímskej provincii Pannonia. V pápežskom liste Hadriána II. adresovanom Koceľovi, Rastislavovi a Svätoplukovi sa hovorí iba o Metodovom vysvätení a sídelná lokalita nového arcibiskupa sa nespomína. Konkrétnejšiu informáciu možno nájsť v známej slovanskej Moravsko-panónskej legende:
"Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo."
Život Metoda, Moravsko-panónska legenda (napísaná okolo r. 885)
Svätý Andronikos bol biskupom práve v starom rímskom meste Sirmium, ktoré bolo v jeho časoch významným politickým centrom. Mesto sa dnes volá Sremska Mitrovica a leží na dolnej Sáve v Srbsku čo je ako každý uzná dosť ďaleko od Moravy a Slovenska. Presné určenie Metodovho sídla je teda dosť dôležité ak uvážime, že je vysoko pravdepodobne zhodné aj so Svätoplukovým sídlom.
Za veľmi podstatné považujem v uvedenom citáte legendy, že Metoda vyslal k pápežovi na biskupskú vysviacku Koceľ a nie Svätopluk. Koceľ ako vieme, bol grófom a franským vazalom v Panónii a zo Svätoplukovou ríšou nebol nijako politicky spojený. Preto je z jeho pohľadu pochopiteľné, že sledujúc vlastné záujmy žiadal o vysviacku arcibiskupa pre svoju oblasť a moravské záujmy boli preňho druhoradé. Najbližšie prijateľné biskupské sídlo bolo v Avarmi spustošenom Sirmiu a tak bolo len prirodzené, že sa snažil zaniknutý biskupský stolec obnoviť. Pápež v snahe vyhovieť slovanským kniežatám Koceľovi, Rastislavovi a Svätoplukovi vysvätil im spoločného arcibiskupa pre všetky oblasti ktoré menovaní vládcovia ovládali a ktoré používali spoločnú slovanskú liturgiu. Najprv sa Metodovo biskupstvo označuje v pápežských listoch ako Panónske:
"A tak po prinavrátení a obnovení nášho Panónskeho biskupstva nech sa dovolí nášmu bratovi Metodovi, ktorého tam podľa dávneho zvyku ustanovila apoštolská stolica, slobodne vykonávať povinnosti biskupa."
List pápeža Jána VIII. vojvodovi Karlomanovi, r.873
Neskôr už v slávnom liste kniežaťu Svätoplukovi pápež Ján VIII. píše:
"Tvojej horlivosti chceme dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemežizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred našu pápežskú tvár..."
"Aj toho kňaza menom Wiching, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa svätej nitrianskej cirkvi; prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, tak ako to sväté kánony učia."
List pápeža Jána VIII.(872-882) "Industriae Tuae" kniežaťu Svätoplukovi I. jún r.880
Za veľmi dôležitú informáciu vyplývajúcu s tohto pápežského listu považujem fakt, že sa v ňom spomína práve Nitra ako sídlo Metodovi podriadeného biskupa. Nitra jednoznačne spája Svätopluka i Metoda zo Slovenskom a českou Moravou. Podľa historika Lubomíra Havlíka s uvedeného odseku vyplýva, že pravdepodobne existovalo mesto, alebo osídlenie s názvom Morava, ktoré bolo sídlom Metodovho arcibiskupského úradu. Cirkvou moravskou sa nemyslí územie Moravy, ale tak ako vo Wichingovom prípade konkrétna lokalita. Týmto spôsobom podľa sídla a nie podľa krajiny sa vtedy v listinách bežne oslovovali všetci biskupi bez ohľadu nato odkiaľ boli. Archeológia dáva niekoľko dobrých tipov kde by to v Metodovom prípade mohlo byť, ale istotu bohužiaľ nemáme.
Za najdôležitejšie zdroje informácií o polohe Veľkej Moravy však považujem najmä východofranský súpis oblastí na sever od Dunaja známy ako Bavorský geograf a vynikajúcu knihu anglosaského kráľa Alfréda Veľkého. Najprv tzv.Bavorský geograf:
"Tí čo sídlia bližšie k hraniciam Dánov, sa nazývajú severní Obodriti. na ich území je 53 hradísk rozdelených medzi ich vojvodov. Veleti disponujú 95 hradiskami, ktoré sa nachádzajú v 4 samostatných regiónoch. Liňania sú ľud, ktorý disponuje 7 hradiskami. Blízko nich sídlia tí, čo sa nazývajú Betenci, Smolinci a Moričania, ktorí majú 11 hradísk. Vedľa nich sídlia tí, čo sa nazývajú Havolania, a patrí im 8 hradísk. Pri nich je krajina polabských Srbov, rozdelená na viacero oblastí, ktoré majú spolu 50 hradísk. Vedľa nich sídlia tí, čo sa nazývajú Daleminci, a patrí im 14 hradísk. Ďalej nasledujú Česi s 15 hradiskami a Moravania (Marharii), ktorí majú 11 hradísk. Krajina Bulharov je rozsiahla a žije v nej početný ľud. Hoci ich je veľké množstvo, majú iba 5 hradísk, pretože tu nie je zvykom budovať hradiská. Existuje aj ľud, zvaný Moravania (Merehani), a tí majú 30 hradísk. Toto sú územia, ktoré susedia s našimi hranicami."
Opis miest a území na severnej strane Dunaja, tzv.Bavorský geograf. (napísaný okolo rokov 817 až 843)
Bavorský geograf je veľmi starý a jeho vznik sa datuje približne do rokov vlády Mojmíra I. Začína opisom území polabských Slovanov od pobrežia Baltského mora a pokračuje postupne na juh až k Čechom, Moravanom a Bulharom. Podstatné pre nás je, že Moravanov spomína hneď za Čechmi, teda ako bezprostredných susedov. Bulharská ríša v 9. aj v 10. storočí ovládala rozsiahle územia na sever od Dunaja v Rumunsku a v Srbsku, preto do tohto súpisu tiež patrí. Jej severozápadná hranica viedla zrejme v tom čase až k Tise, čiže veľmi blízko nášmu územiu a tak ju možno považovať za významného suseda.
Otázky historikov vyvoláva zmienka o tzv. druhých Moravanoch s 30 hradiskami. Autor Bavorského geografa ich označil odlišným pomenovaním ako prvých Moravanov s 11 hradiskami. Prví sú Marharii a druhí Merehani. Existujú názory, že ide buď o dodatok s obdobia keď sa Morava rozrástla o územie Pribinovho Nitrianska, alebo o Moravanov ktorí žili na rieke Morave, ktorá sa vlieva do Dunaja v Srbsku. Obidva názory majú niečo do seba a mne teraz neostávajú možnosti a priestor na skúmanie ktorý z nich má definitívnu pravdu. Podstatné je, že Moravania podľa tohto zdroja susedia jednak s Čechmi a jednak s Frankmi a sídlia na sever od Dunaja. To hneď vylučuje ich lokalizáciu na rieku Sávu, ako tvrdí pán Bowlus, lebo tá tečie južne od neho. Keby zase žili niekde v Sedmohradsku podľa pána Eggersa, neboli by susedmi Frankov. Srbská rieka Morava je opäť južným prítokom Dunaja a navyše bola súčasťou bulharskej ríše čiže jej obyvatelia by sotva boli zahrnutí v tomto súpise.
Druhou vynikajúcou pomôckou pri hľadaní Veľkej Moravy je kniha Alfréda Veľkého, kráľa anglického Wessexu, ktorý hoc bol nútený brániť krajinu pred nájazdami pohanských Dánov našial si čas aj na vedu a literatúru. Tento súčasník Svätopluka zanechal pri preklade Svetových dejín rímskeho kresťanského autora Pavla Orosia z roku 417, pozoruhodne presný popis strednej Európy.
"Na západ od starých Sasov je ústie rieky Labe a zem Frízov. A odtiaľ na severozápad je krajina, ktorá sa nazýva Anglia a Zelandia a určitá časť krajiny Dánov. Na sever od nich sú Obodriti a severovýchodne od nich sídlia zase Veleti, ktorých nazývajú aj Havolania. Na východ od nich je krajina Vinidov zvaných Suselci a smerom na juhovýchod, avšak trochu väčšmi vzdialení sú Moravania. A títo Moravania majú na západ od seba Durínčanov a Čechov a aj časť Bavorov. Na juh od nich na druhej strane rieky Dunaj je Korutánsko, siahajúce na juhu až k horám zvaným Alpy. K tým istým horám sa tiahnu aj hranice Bavorov a Švábov. Ďalej na východ od krajiny Korutáncov za pustatinou je krajina Bulharov. A na východ od nich je krajina Grékov.
Na východ od krajiny Moravanov je krajina Vislanov. A na východ od nich Dácia, kde kedysi bývali Góti....
...Od Dalmácie na sever sú Bulhari a Istria. A od Istrie na juh je Stredozemné more, ktoré sa volá Jadranské, a na západ hory, ktoré sa nazývajú Alpy, a na severe je tá pustatina, ktorá sa rozprestiera medzi Korutánskom a Bulharskom."
"Kniha, ktorá sa nazýva Orosius", napísaná r.888-897
Alfréd Veľký (r.871-899), kráľ anglického Wessexu
Pustatina ktorú spomína Alfréd Veľký je dnešné Maďarsko, ktoré bolo vtedy len riedko osídlené najmä vo svojej východnej časti, kde sa na rozdiel od Koceľovho Zadunajska potulovali iba zvyšky Avarov a iných kočovníkov až kým to všetko nezmenil maďarský zábor. K tomuto úryvku snáď ani netreba nič dodávať len že si Alfréd svoj prívlastok Veľký naozaj zaslúži, lebo v jeho dobe takých ľudí ako on veľa nebolo.
Zaujímavým zdrojom o lokalizácii Veľkej Moravy môže byť aj niekoľko východofranských správ, ktoré tvrdia, že Morava patrila do sféry Pasovského biskupstva(rak. Passau):
"Avšak od Vás prišli, ako sami vyhlásili, traja biskupi a to arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, do krajiny Slovanov, nazývaných Moravanmi, ktorá bola so svojimi obyvateľmi podrobená našim vladárom a nášmu ľudu, ako aj nám tak v pestovaní kresťanskej viery, ako aj v poplatku za pozemský majetok, pretože až potom boli vyučení vo viere a z pohanov sa stali kresťanmi. A preto biskup mesta Pasova, v ktorého diecéze žijú ľudia onej krajiny, od začiatku ich pokresťančenia prichádzal tam bez akejkoľvek prekážky..."
Sťažnosť salzburského arcibiskupa Theotmara pápežovi Jánovi IX.
Salzburg r.900
Aby sme si vedeli predstaviť kam siahali hranice tohto biskupstva na východe, treba tu spomenúť rozhodnutie východofranského kráľa Ľudovíta Nemca o ich určení:
"Oznamuje sa veľkému počtu našich verných, terajších aj budúcich, že ctihodní muži Adalrám, arcibiskup cirkvi salzburskej a Reginhar, biskup pasovskej stolice, predstúpili pred nás s nie malým sporom o územie, ktoré leží za Viedenským lesom...
...prikázali sme spomínané územie tak medzi nich rozdeliť, aby biskup Reginhar mal vo svojej diecéze územie na západnej strane riečky zvanej Spraza(dnes Rabica), ktorá sa vlieva do inej Sprazy a tá sa vlieva do Ráby a arcibiskup Adalram aby mal vo svojej Salzburskej diecéze naďalej, tak ako to mal jeho predchodca Arno, územie od západného brehu spomínaných vodných tokov na východ a na juh."
Regensburg 18. novembra 829
Rába ktorá sa ako prítok vlieva do Dunaja neďaleko maďarského Györu jasne naznačuje, že samotné jadro Veľkej Moravy muselo ležať na západ od nej, aby jej ľud patril do diecézy pasovského biskupa ako to spomína arcibiskup Theotmar. Keby ležala niekde viac na východ, alebo na juh už by patrila do územia salzburského arcibiskupstva.
Ďalšími dôležitými správami, ktoré pomáhajú určiť polohu Veľkej Moravy sú zmienky o neraz napätých vzťahoch Svätopluka zo svojimi susedmi, najmä s Čechmi:
"Roku osemstodeväťdesiateho od Vtelenia Pána kráľ Arnulf udelil kráľovi moravských Slovanov Svätoplukovi vojvodstvo Čechov, ktorí mali až do tých čias nad sebou vládcov zo svojej krvi a zo svojho národa a zachovávali franským kráľom sľúbenú vernosť bez toho, aby porušovali prijaté záväzky."
Regino z Prümu, r.890
"V polovici júla sa v Regensburgu konal všeobecný snem. Sem prišli z územia Slovanov všetci vojvodovia Čechov, ktorých predtým vojvoda Svätopluk násilne odlúčil a odtrhol zo spoločenstva a moci národa Bavorov. Na čele Čechov boli Spytihněv a Vitislav, ktorých kráľ dôstojne prijal podaním ruky, ako bolo zvykom, zmierili sa a poddali kráľovskej moci."
Fuldské anály, r.895
"Vojvodovia národa Čechov prišli k cisárovi Arnulfovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v Regensburgu. Obdarovali ho kráľovskými darmi a požiadali o pomoc proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako to sami dosvedčili, veľmi kruto utláčali. Kráľ a cisár týchto vojvodov milostivo prijal, vlial im hojnosť slov útechy do sŕdc a natešených a poctených darmi ich prepustil do vlasti. Počas celej jesene sa potom zdržiaval v susedných krajoch na sever od rieky Dunaj a jeho prítoku Regen, aby bol so svojimi vernými pripravený zasiahnuť, keby onen národ naliehavo potreboval jeho pomoc."
Altaišské pokračovanie Fuldských análov, r.897
"Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov."
Altaišské pokračovanie Fuldských análov, r.900
Ako s uvedeného vidno, Svätopluk na istý čas pripojil buď oficiálne ako hovorí Regino s Prümu, alebo násilím, podľa Fuldských análov české územie k svojej doméne a to by podľa mňa nebolo možné keby s ním priamo nesusedil alebo keby centrum jeho ríše bolo až kdesi pri Belehrade, alebo v Sedmohradsku. Zároveň je jasne vidieť, že keď vpád Bavorov na Moravu smeroval cez spojenecké Čechy, sotva by to autor spomínal keby Morava ležala niekde ďaleko na východe, alebo na juhu. Aký význam by to malo?
Veľmi podobne vyznieva i správa o vojne s pohanskými Vislanmi, ktorí žili na severovýchod od Moravy, ako to skoro presne uvádza aj kráľ Alfréd Veľký:
"Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Poslal však k nemu (Metod) posolstvo a hovoril: "Bolo by dobré synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo vlastnej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a cudzej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš." To sa aj stalo.
Raz zasa Svätopluk bojoval proti pohanom a nič nedosiahol, ale vyčkával. Keď sa približovala omša svätého Petra, to jest služba, odkázal mu (Metod) prostredníctvom poslov: "Ak mi sľúbiš, že so svojím vojskom stráviš Petrov sviatok u mňa, verím v Boha, že ti ich čoskoro vydá." Čo sa aj stalo."
Život Metoda, Moravsko-panónska legenda (napísaná okolo r. 885)
Po opakovaných vpádoch do Panónie v r.884-885 Svätopluk na čas ovládol aj tieto oblasti, takže poslovia franského kráľa Arnulfa na ceste k bulharskému chánovi museli ísť značnou okľukou, aby sa vyhli jeho nástrahám:
"Odtiaľ tiež vyslal v septembri poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili u nich nakupovať soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli."
Fuldské anály, r.892
Myslím, že táto z viacerých dôvodov pozoruhodná správa má s témou môjho článku priamy vzťah. Ak by totiž Veľká Morava ležala na dolnej Sáve ako si myslí pán Bowlus, tak by Arnulfovo posolstvo týmto manévrom vletelo Svätoplukovi rovno do náručia a keby mala centrum niekde v Alfölde a Sedmohradsku ako hovorí pán Eggers, tak by tento úhybný ťah nemal zas žiadny praktický význam.
V neposlednom rade sa k uvedenému ukážkovému výberu zo starých kroník a listín, ktorý rozhodne nie je vyčerpávajúci a úplný, dajú pridať aj o niečo mladšie kroniky ako napr. známa česká Kosmasova kronika ktorá bola síce napísaná asi 200 rokov po zániku Veľkej Moravy, ale jednoznačne odhaľuje hĺbku vtedajšieho povedomia o moravskej štátnosti. K tomu treba prirátať fakt, že moravské vojvodstvo si udržalo svoju územnú integritu a svojbytnosť aj v rámci českého stredovekého štátu ako územie prideľované následníkom trónu vládnuceho rodu, alebo jeho mladším vetvám až hlboko do stredoveku. Fungovalo oveľa dlhšie, ako s podobným významom založené Nitrianske údelné vojvodstvo v rámci Uhorska. Archeológiu s rozsiahlymi vykopávkami na Starom Měste, Mikulčiciach, Devíne a Nitre s ich kresťanskými kostolmi, byzantskými krížmi, obrovskými opevneniami, množstvom zbraní a zlatníckych šperkov určite nemožno ignorovať. Vyzerá to tak, že Veľkú Moravu nájdeme skutočne skôr na českej Morave a Slovensku ako niekde inde kde nie je nič podľa čoho by dostala svoje meno, alebo kde ľudia nemajú žiadnu tradíciu či vedomosť o jej existencii. Názory sa môžu rôzniť, ale zatiaľ to podľa mňa nevyzerá na blízke prepisovanie našich učebníc dejepisu.
Robert Hellebrand
Pán Bowlus píše, že centrum Veľkomoravskej ríše mohlo byť na dolnej Sáve okolo Sremskej Mitrovice kedysi starovekého rímskeho mesta Sirmium. Pán Eggers zase oproti tomu navrhuje oblasť maďarského Alföldu, resp. Sedmohradsko v dnešnom západnom Rumunsku. Nie je pre mňa vôbec ľahké nejako zodpovedne diskutovať s týmito názormi, pretože neviem presne o aké argumenty sa opierajú. To čo ale môžem urobiť, je pokúsiť sa na základe mojich skromných možností vysvetliť a ak sa bude dať aj dokázať naše tradičné stanovisko o polohe Veľkej Moravy.
Treba na začiatok povedať, že správ o Moravanoch a ich vládcoch, moravskej politike, náboženstve a kultúre je v historických prameňoch relatívne dosť, čiže poprieť ich existenciu a istý stupeň dosiahnutej štátnosti určite nie je možné.
S geografickou lokalizáciou ich vlasti je to už o čosi horšie, pretože konkrétnych zemepisných zmienok nie je v starých kronikách a listinách zrovna veľa, nie sú veľmi presné a konkrétne a čo je najhoršie ešte si aj občas protirečia.
Kde sa vlastne vzali a o čo sa môžu oprieť uvedené názory zahraničných historikov? Keďže som spomínané knihy nemal možnosť čítať, môžem sa pokúsiť iba o odhad na základe toho čo je mi známe s prameňov ktoré mám k dispozícii. Najdôležitejším zdrojom kontroverzií o polohe Veľkej Moravy je podľa mňa dielo byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta - "O spravovaní ríše". Poskytuje základnú bázu pre obidva názory na podklade protichodných informácií ktoré tento učený cisár uvádza vo svojej knihe. Dielo je plné zaujímavých legiend ktoré autor vždy príhodne priradil snáď ku každému opisovanému národu a zdá sa, že do istej miery nahrádzali neznalosť ich skutočnej histórie, alebo vysvetľovali a približovali skutočné udalosti kultúrne vzdialenému a ťažšie sa orientujúcemu gréckemu čitateľovi. S tejto knihy poznáme napríklad známu legendu o Svätoplukových prútoch, ktorá sa snaží ďalším generáciám vysvetliť ako môžu nesvornosť a vnútorné rozbroje rozložiť aj mocnú ríšu. Historici dnes vďaka známym faktom celkom vážne uznávajú, že tieto faktory hrali dosť podstatnú úlohu pri rozpade Veľkomoravskej ríše. Problematické pasáže knihy na ktoré sa tu chcem zamerať sa týkajú informácií, kde vlastne tá Veľká Morava ležala. Cisár Konštantín najprv spomína kraje ležiace za mestom Sirmium na sever za Dunajom a potom o pár kapitol ďalej neustále zdôrazňujúc fakt, že Maďari zabrali územie Veľkej Moravy píše, že maďarské sídla ležia v podstate v dnešnom rumunskom Sedmohradsku na riekach Temeš, Maroš, Kriš a Tisa.
"V susedstve Turkov (Maďarov) sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je Morava, totiž krajina Svätoplukova, ktorú títo Turci(Maďari) úplne spustošili a zaujali. Zo strany hôr susedia s Turkami (Maďarmi) Chorváti....
...Turci (Maďari) sa po vyhnaní Pečenehmi usadili vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenúť most cisára Trajána nachádzajúci sa na začiatku krajiny Turkov (Maďarov). Na tri dni cesty od tohto mosta sa nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a veľkého cisára Konštantína. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera nepokrstená (Veľká) Morava, ktorej sa zmocnili Turci (Maďari) a v ktorej predtým vládol Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami (Maďarmi), sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov (Maďarov) sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti....
...Turci (Maďari) sídlia za riekou Dunaj na území Moravy, ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou..."
"O spravovaní ríše" Konštantín Porfyrogenetos, byzantský cisár (r.912-959)
Odhliadnuc od možných emócií a počiatočného dojmu, že ide o značne chaotickú a nepresnú informáciu sa mi text po bližšom rozbore zdá predsa len prijatelne vysvetliteľný.
Podľa spomínaných západorumunských riek a lokalizácie tureckého kmeňa Pečenehov na sever od maďarských sídiel sa ukazuje, že správa zachytáva situáciu v karpatskej kotline na prelome 9. a 10. storočia, tesne po vyhnaní Maďarov z ich bývalých sídiel medzi Dnestrom a Dneprom. Maďari sa po prechode Vereckého priesmyku usídlili práve v rumunskom Sedmohradsku kde si ich náčelníci vraj postavili oných legendárnych sedem hradov. Ich najzápadnejšie sídla vtedy nesiahali ďalej ako po rieku Tisu. Až postupom času prenikli ďalej do uhorskej nížiny. V súvislosti s tým by som rád obrátil pozornosť na zvláštne slovo ktoré cisár priraďuje na jednom mieste k pomenovaniu Morava. Ide o grécke slovo "Megalé", ktoré sa prekladá buď ako Veľká, alebo ako Nepokrstená. Čiže celý názov sa dá preložiť ako Veľká Morava, alebo ako Nepokrstená Morava. Ale ak existovala "Veľká" Morava, musela predtým existovať aj tzv. "Malá" Morava. Myslím, že tým autor naznačuje, že ide o územie ktoré Svätopluk pripojil k svojej doméne vojenskou expanziou teda "zväčšil" oproti rozsahu pôvodnej Moravy.
Aj druhý variant termínu Megalé teda "Nepokrstená" podľa mňa naznačuje túto hypotézu, pretože ako je všeobecne známe Morava s kresťanskou cirkvou, ktorú založili svätí bratia Konštantín a Metod práve na základe poverenia byzantského cisára Michala III., určite nebola nepokrstená. Tento fakt musel byť nástupcovi Michala III. určite dobre známy. Prečo teda použil Porfyrogenetos výraz nepokrstená? Pretože hovorí o územiach ktoré ešte neboli christianizované a ktoré sa teda logicky museli stať súčasťou Svätoplukovej ríše iba nedávno a na krátku dobu. Pred Svätoplukom a po ňom už súčasť moravskej ríše netvorili, ale vedomie, že tam patrili počas vlády jej najmocnejšieho a najslávnejšieho vládcu zostalo v pamäti pomerne dlho. Naznačuje to aj známy fakt, že následník uhorského trónu až do 12. storočia dostával do svojej držby územie Slovenska plus časť rumunského Sedmohradska okolo mesta Bihar.
Ďalším faktom ktorý treba spomenúť je známy údaj, že Metod bol arcibiskupom zo sídlom v Sirmiu v bývalej rímskej provincii Pannonia. V pápežskom liste Hadriána II. adresovanom Koceľovi, Rastislavovi a Svätoplukovi sa hovorí iba o Metodovom vysvätení a sídelná lokalita nového arcibiskupa sa nespomína. Konkrétnejšiu informáciu možno nájsť v známej slovanskej Moravsko-panónskej legende:
"Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo."
Život Metoda, Moravsko-panónska legenda (napísaná okolo r. 885)
Svätý Andronikos bol biskupom práve v starom rímskom meste Sirmium, ktoré bolo v jeho časoch významným politickým centrom. Mesto sa dnes volá Sremska Mitrovica a leží na dolnej Sáve v Srbsku čo je ako každý uzná dosť ďaleko od Moravy a Slovenska. Presné určenie Metodovho sídla je teda dosť dôležité ak uvážime, že je vysoko pravdepodobne zhodné aj so Svätoplukovým sídlom.
Za veľmi podstatné považujem v uvedenom citáte legendy, že Metoda vyslal k pápežovi na biskupskú vysviacku Koceľ a nie Svätopluk. Koceľ ako vieme, bol grófom a franským vazalom v Panónii a zo Svätoplukovou ríšou nebol nijako politicky spojený. Preto je z jeho pohľadu pochopiteľné, že sledujúc vlastné záujmy žiadal o vysviacku arcibiskupa pre svoju oblasť a moravské záujmy boli preňho druhoradé. Najbližšie prijateľné biskupské sídlo bolo v Avarmi spustošenom Sirmiu a tak bolo len prirodzené, že sa snažil zaniknutý biskupský stolec obnoviť. Pápež v snahe vyhovieť slovanským kniežatám Koceľovi, Rastislavovi a Svätoplukovi vysvätil im spoločného arcibiskupa pre všetky oblasti ktoré menovaní vládcovia ovládali a ktoré používali spoločnú slovanskú liturgiu. Najprv sa Metodovo biskupstvo označuje v pápežských listoch ako Panónske:
"A tak po prinavrátení a obnovení nášho Panónskeho biskupstva nech sa dovolí nášmu bratovi Metodovi, ktorého tam podľa dávneho zvyku ustanovila apoštolská stolica, slobodne vykonávať povinnosti biskupa."
List pápeža Jána VIII. vojvodovi Karlomanovi, r.873
Neskôr už v slávnom liste kniežaťu Svätoplukovi pápež Ján VIII. píše:
"Tvojej horlivosti chceme dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemežizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred našu pápežskú tvár..."
"Aj toho kňaza menom Wiching, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa svätej nitrianskej cirkvi; prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, tak ako to sväté kánony učia."
List pápeža Jána VIII.(872-882) "Industriae Tuae" kniežaťu Svätoplukovi I. jún r.880
Za veľmi dôležitú informáciu vyplývajúcu s tohto pápežského listu považujem fakt, že sa v ňom spomína práve Nitra ako sídlo Metodovi podriadeného biskupa. Nitra jednoznačne spája Svätopluka i Metoda zo Slovenskom a českou Moravou. Podľa historika Lubomíra Havlíka s uvedeného odseku vyplýva, že pravdepodobne existovalo mesto, alebo osídlenie s názvom Morava, ktoré bolo sídlom Metodovho arcibiskupského úradu. Cirkvou moravskou sa nemyslí územie Moravy, ale tak ako vo Wichingovom prípade konkrétna lokalita. Týmto spôsobom podľa sídla a nie podľa krajiny sa vtedy v listinách bežne oslovovali všetci biskupi bez ohľadu nato odkiaľ boli. Archeológia dáva niekoľko dobrých tipov kde by to v Metodovom prípade mohlo byť, ale istotu bohužiaľ nemáme.
Za najdôležitejšie zdroje informácií o polohe Veľkej Moravy však považujem najmä východofranský súpis oblastí na sever od Dunaja známy ako Bavorský geograf a vynikajúcu knihu anglosaského kráľa Alfréda Veľkého. Najprv tzv.Bavorský geograf:
"Tí čo sídlia bližšie k hraniciam Dánov, sa nazývajú severní Obodriti. na ich území je 53 hradísk rozdelených medzi ich vojvodov. Veleti disponujú 95 hradiskami, ktoré sa nachádzajú v 4 samostatných regiónoch. Liňania sú ľud, ktorý disponuje 7 hradiskami. Blízko nich sídlia tí, čo sa nazývajú Betenci, Smolinci a Moričania, ktorí majú 11 hradísk. Vedľa nich sídlia tí, čo sa nazývajú Havolania, a patrí im 8 hradísk. Pri nich je krajina polabských Srbov, rozdelená na viacero oblastí, ktoré majú spolu 50 hradísk. Vedľa nich sídlia tí, čo sa nazývajú Daleminci, a patrí im 14 hradísk. Ďalej nasledujú Česi s 15 hradiskami a Moravania (Marharii), ktorí majú 11 hradísk. Krajina Bulharov je rozsiahla a žije v nej početný ľud. Hoci ich je veľké množstvo, majú iba 5 hradísk, pretože tu nie je zvykom budovať hradiská. Existuje aj ľud, zvaný Moravania (Merehani), a tí majú 30 hradísk. Toto sú územia, ktoré susedia s našimi hranicami."
Opis miest a území na severnej strane Dunaja, tzv.Bavorský geograf. (napísaný okolo rokov 817 až 843)
Bavorský geograf je veľmi starý a jeho vznik sa datuje približne do rokov vlády Mojmíra I. Začína opisom území polabských Slovanov od pobrežia Baltského mora a pokračuje postupne na juh až k Čechom, Moravanom a Bulharom. Podstatné pre nás je, že Moravanov spomína hneď za Čechmi, teda ako bezprostredných susedov. Bulharská ríša v 9. aj v 10. storočí ovládala rozsiahle územia na sever od Dunaja v Rumunsku a v Srbsku, preto do tohto súpisu tiež patrí. Jej severozápadná hranica viedla zrejme v tom čase až k Tise, čiže veľmi blízko nášmu územiu a tak ju možno považovať za významného suseda.
Otázky historikov vyvoláva zmienka o tzv. druhých Moravanoch s 30 hradiskami. Autor Bavorského geografa ich označil odlišným pomenovaním ako prvých Moravanov s 11 hradiskami. Prví sú Marharii a druhí Merehani. Existujú názory, že ide buď o dodatok s obdobia keď sa Morava rozrástla o územie Pribinovho Nitrianska, alebo o Moravanov ktorí žili na rieke Morave, ktorá sa vlieva do Dunaja v Srbsku. Obidva názory majú niečo do seba a mne teraz neostávajú možnosti a priestor na skúmanie ktorý z nich má definitívnu pravdu. Podstatné je, že Moravania podľa tohto zdroja susedia jednak s Čechmi a jednak s Frankmi a sídlia na sever od Dunaja. To hneď vylučuje ich lokalizáciu na rieku Sávu, ako tvrdí pán Bowlus, lebo tá tečie južne od neho. Keby zase žili niekde v Sedmohradsku podľa pána Eggersa, neboli by susedmi Frankov. Srbská rieka Morava je opäť južným prítokom Dunaja a navyše bola súčasťou bulharskej ríše čiže jej obyvatelia by sotva boli zahrnutí v tomto súpise.
Druhou vynikajúcou pomôckou pri hľadaní Veľkej Moravy je kniha Alfréda Veľkého, kráľa anglického Wessexu, ktorý hoc bol nútený brániť krajinu pred nájazdami pohanských Dánov našial si čas aj na vedu a literatúru. Tento súčasník Svätopluka zanechal pri preklade Svetových dejín rímskeho kresťanského autora Pavla Orosia z roku 417, pozoruhodne presný popis strednej Európy.
"Na západ od starých Sasov je ústie rieky Labe a zem Frízov. A odtiaľ na severozápad je krajina, ktorá sa nazýva Anglia a Zelandia a určitá časť krajiny Dánov. Na sever od nich sú Obodriti a severovýchodne od nich sídlia zase Veleti, ktorých nazývajú aj Havolania. Na východ od nich je krajina Vinidov zvaných Suselci a smerom na juhovýchod, avšak trochu väčšmi vzdialení sú Moravania. A títo Moravania majú na západ od seba Durínčanov a Čechov a aj časť Bavorov. Na juh od nich na druhej strane rieky Dunaj je Korutánsko, siahajúce na juhu až k horám zvaným Alpy. K tým istým horám sa tiahnu aj hranice Bavorov a Švábov. Ďalej na východ od krajiny Korutáncov za pustatinou je krajina Bulharov. A na východ od nich je krajina Grékov.
Na východ od krajiny Moravanov je krajina Vislanov. A na východ od nich Dácia, kde kedysi bývali Góti....
...Od Dalmácie na sever sú Bulhari a Istria. A od Istrie na juh je Stredozemné more, ktoré sa volá Jadranské, a na západ hory, ktoré sa nazývajú Alpy, a na severe je tá pustatina, ktorá sa rozprestiera medzi Korutánskom a Bulharskom."
"Kniha, ktorá sa nazýva Orosius", napísaná r.888-897
Alfréd Veľký (r.871-899), kráľ anglického Wessexu
Pustatina ktorú spomína Alfréd Veľký je dnešné Maďarsko, ktoré bolo vtedy len riedko osídlené najmä vo svojej východnej časti, kde sa na rozdiel od Koceľovho Zadunajska potulovali iba zvyšky Avarov a iných kočovníkov až kým to všetko nezmenil maďarský zábor. K tomuto úryvku snáď ani netreba nič dodávať len že si Alfréd svoj prívlastok Veľký naozaj zaslúži, lebo v jeho dobe takých ľudí ako on veľa nebolo.
Zaujímavým zdrojom o lokalizácii Veľkej Moravy môže byť aj niekoľko východofranských správ, ktoré tvrdia, že Morava patrila do sféry Pasovského biskupstva(rak. Passau):
"Avšak od Vás prišli, ako sami vyhlásili, traja biskupi a to arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, do krajiny Slovanov, nazývaných Moravanmi, ktorá bola so svojimi obyvateľmi podrobená našim vladárom a nášmu ľudu, ako aj nám tak v pestovaní kresťanskej viery, ako aj v poplatku za pozemský majetok, pretože až potom boli vyučení vo viere a z pohanov sa stali kresťanmi. A preto biskup mesta Pasova, v ktorého diecéze žijú ľudia onej krajiny, od začiatku ich pokresťančenia prichádzal tam bez akejkoľvek prekážky..."
Sťažnosť salzburského arcibiskupa Theotmara pápežovi Jánovi IX.
Salzburg r.900
Aby sme si vedeli predstaviť kam siahali hranice tohto biskupstva na východe, treba tu spomenúť rozhodnutie východofranského kráľa Ľudovíta Nemca o ich určení:
"Oznamuje sa veľkému počtu našich verných, terajších aj budúcich, že ctihodní muži Adalrám, arcibiskup cirkvi salzburskej a Reginhar, biskup pasovskej stolice, predstúpili pred nás s nie malým sporom o územie, ktoré leží za Viedenským lesom...
...prikázali sme spomínané územie tak medzi nich rozdeliť, aby biskup Reginhar mal vo svojej diecéze územie na západnej strane riečky zvanej Spraza(dnes Rabica), ktorá sa vlieva do inej Sprazy a tá sa vlieva do Ráby a arcibiskup Adalram aby mal vo svojej Salzburskej diecéze naďalej, tak ako to mal jeho predchodca Arno, územie od západného brehu spomínaných vodných tokov na východ a na juh."
Regensburg 18. novembra 829
Rába ktorá sa ako prítok vlieva do Dunaja neďaleko maďarského Györu jasne naznačuje, že samotné jadro Veľkej Moravy muselo ležať na západ od nej, aby jej ľud patril do diecézy pasovského biskupa ako to spomína arcibiskup Theotmar. Keby ležala niekde viac na východ, alebo na juh už by patrila do územia salzburského arcibiskupstva.
Ďalšími dôležitými správami, ktoré pomáhajú určiť polohu Veľkej Moravy sú zmienky o neraz napätých vzťahoch Svätopluka zo svojimi susedmi, najmä s Čechmi:
"Roku osemstodeväťdesiateho od Vtelenia Pána kráľ Arnulf udelil kráľovi moravských Slovanov Svätoplukovi vojvodstvo Čechov, ktorí mali až do tých čias nad sebou vládcov zo svojej krvi a zo svojho národa a zachovávali franským kráľom sľúbenú vernosť bez toho, aby porušovali prijaté záväzky."
Regino z Prümu, r.890
"V polovici júla sa v Regensburgu konal všeobecný snem. Sem prišli z územia Slovanov všetci vojvodovia Čechov, ktorých predtým vojvoda Svätopluk násilne odlúčil a odtrhol zo spoločenstva a moci národa Bavorov. Na čele Čechov boli Spytihněv a Vitislav, ktorých kráľ dôstojne prijal podaním ruky, ako bolo zvykom, zmierili sa a poddali kráľovskej moci."
Fuldské anály, r.895
"Vojvodovia národa Čechov prišli k cisárovi Arnulfovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v Regensburgu. Obdarovali ho kráľovskými darmi a požiadali o pomoc proti svojim nepriateľom Moravanom, ktorí ich často, ako to sami dosvedčili, veľmi kruto utláčali. Kráľ a cisár týchto vojvodov milostivo prijal, vlial im hojnosť slov útechy do sŕdc a natešených a poctených darmi ich prepustil do vlasti. Počas celej jesene sa potom zdržiaval v susedných krajoch na sever od rieky Dunaj a jeho prítoku Regen, aby bol so svojimi vernými pripravený zasiahnuť, keby onen národ naliehavo potreboval jeho pomoc."
Altaišské pokračovanie Fuldských análov, r.897
"Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov."
Altaišské pokračovanie Fuldských análov, r.900
Ako s uvedeného vidno, Svätopluk na istý čas pripojil buď oficiálne ako hovorí Regino s Prümu, alebo násilím, podľa Fuldských análov české územie k svojej doméne a to by podľa mňa nebolo možné keby s ním priamo nesusedil alebo keby centrum jeho ríše bolo až kdesi pri Belehrade, alebo v Sedmohradsku. Zároveň je jasne vidieť, že keď vpád Bavorov na Moravu smeroval cez spojenecké Čechy, sotva by to autor spomínal keby Morava ležala niekde ďaleko na východe, alebo na juhu. Aký význam by to malo?
Veľmi podobne vyznieva i správa o vojne s pohanskými Vislanmi, ktorí žili na severovýchod od Moravy, ako to skoro presne uvádza aj kráľ Alfréd Veľký:
"Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Poslal však k nemu (Metod) posolstvo a hovoril: "Bolo by dobré synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo vlastnej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a cudzej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš." To sa aj stalo.
Raz zasa Svätopluk bojoval proti pohanom a nič nedosiahol, ale vyčkával. Keď sa približovala omša svätého Petra, to jest služba, odkázal mu (Metod) prostredníctvom poslov: "Ak mi sľúbiš, že so svojím vojskom stráviš Petrov sviatok u mňa, verím v Boha, že ti ich čoskoro vydá." Čo sa aj stalo."
Život Metoda, Moravsko-panónska legenda (napísaná okolo r. 885)
Po opakovaných vpádoch do Panónie v r.884-885 Svätopluk na čas ovládol aj tieto oblasti, takže poslovia franského kráľa Arnulfa na ceste k bulharskému chánovi museli ísť značnou okľukou, aby sa vyhli jeho nástrahám:
"Odtiaľ tiež vyslal v septembri poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili u nich nakupovať soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli."
Fuldské anály, r.892
Myslím, že táto z viacerých dôvodov pozoruhodná správa má s témou môjho článku priamy vzťah. Ak by totiž Veľká Morava ležala na dolnej Sáve ako si myslí pán Bowlus, tak by Arnulfovo posolstvo týmto manévrom vletelo Svätoplukovi rovno do náručia a keby mala centrum niekde v Alfölde a Sedmohradsku ako hovorí pán Eggers, tak by tento úhybný ťah nemal zas žiadny praktický význam.
V neposlednom rade sa k uvedenému ukážkovému výberu zo starých kroník a listín, ktorý rozhodne nie je vyčerpávajúci a úplný, dajú pridať aj o niečo mladšie kroniky ako napr. známa česká Kosmasova kronika ktorá bola síce napísaná asi 200 rokov po zániku Veľkej Moravy, ale jednoznačne odhaľuje hĺbku vtedajšieho povedomia o moravskej štátnosti. K tomu treba prirátať fakt, že moravské vojvodstvo si udržalo svoju územnú integritu a svojbytnosť aj v rámci českého stredovekého štátu ako územie prideľované následníkom trónu vládnuceho rodu, alebo jeho mladším vetvám až hlboko do stredoveku. Fungovalo oveľa dlhšie, ako s podobným významom založené Nitrianske údelné vojvodstvo v rámci Uhorska. Archeológiu s rozsiahlymi vykopávkami na Starom Měste, Mikulčiciach, Devíne a Nitre s ich kresťanskými kostolmi, byzantskými krížmi, obrovskými opevneniami, množstvom zbraní a zlatníckych šperkov určite nemožno ignorovať. Vyzerá to tak, že Veľkú Moravu nájdeme skutočne skôr na českej Morave a Slovensku ako niekde inde kde nie je nič podľa čoho by dostala svoje meno, alebo kde ľudia nemajú žiadnu tradíciu či vedomosť o jej existencii. Názory sa môžu rôzniť, ale zatiaľ to podľa mňa nevyzerá na blízke prepisovanie našich učebníc dejepisu.
Robert Hellebrand
05.01.2006