Koniec, ktorý znamená začiatok dobrého čítania
Zigmund a Hanzelka. Mená, ktoré spolu vyslovujeme s prirodzenosťou, ako keď hovoríme o Kremienkovi a Chocholúšikovi. Spojenie Hyža a Kubínyi tak prirodzene vžité nemáme. Zdá sa však, že táto cestovateľská novinársko-fotografická dvojica robí všetko preto, aby budovala svoju legendu.
Spomínate si, ako pri ostnatom plote pod Devínskym hradom stáli otec so synom a pozerali sa cez Dunaj do Rakúska? Syn sa pýta: „Ocko, a kto žije za tým plotom?“ Ten sa zmyslí a po chvíli povie: „My.“
Týmito slovami končí svoj prológ ku knihe Koniec Peter Kubínyi. Ak ste mali v roku 1989 menej ako osemnásť rokov, to, čo bolo pred 17. novembrom, môže byť pre vás reťazou absurdno-komických situácií ako z filmov Pelíšky či Pupendo. Lenže dennodenná realita bola iná. O jej horkej pachuti rozpráva Koniec.
Nie spomienkami na život v bývalej Československej socialistickej republike, ale rozprávaním o krajinách, kde komunizmus prehral svoju víťaznú cestu len pred pár rokmi. Prípadne, kde jeho víťazné ťaženie zabíja ľudí aj vo chvíli, keď čítate tieto riadky. Koniec je viac ako dvestostránková kronika pretkaná rozprávaním ľudí, ktorým marxisticko-leninská idea slobody a sociálnej rovnosti zničila život, doplnená jednoduchým dokumentárnym slovom a obrazom oboch autorov.
Kubínyiho rozprávanie nezaprie školenú ruku žurnalistu. Čo kapitola, to reportáž. Pri mnohých slovách by si čitateľ mohol priať, aby patrili ďalekej minulosti. Šestnásťroční vojaci v Eritrei. Kŕmenie hyen ako v stredoveku v Etiópii. Leprosárium v Rumunsku. Lebky nedospelých dievčat v Kambodži. Dátumy na konci jednotlivých kapitol čitateľa uvedú do obrazu. Nie staršie ako november 1996 (Kuba), najmladšie sú zo začiatku roka 2003 (Juhoslávia).
Ťažko obdivovať technickú a výtvarnú dokonalosť Hyžových fotografií, keď ich atmosféra je smutná. Až zúfalo smutná. Ale pravdivá. Komunizmus v nás neskončil zmenou jedného článku ústavy. Umiera pomaly. Pomalšie, ako by sme chceli. Jeho červený úsmev sa škerí nielen z týchto čiernobielych fotografií, ale aj z tvárí mnohých aktívnych politikov. O to je Hyžova fotografická výpoveď varujúco aktuálna. Jednou vecou ma však prekvapil: prečo do novej knihy opäť zaradil niektoré fotografie už použité v predchádzajúcej publikácii Ríša zla na konci sna.
Sú dve veci, ktoré ma na knihe nepotešili. Formát, riešený „naležato“, prekáža mojej pohodlnosti pri ukladaní knihy do knižnice. Cena, blízka sume 600 Sk, sa mi zdá byť privysoká. Napriek tomu však musím napísať, že je to kniha, na ktorú človek nezabudne. Je to kniha, ktorú by malo minimálne prelistovať veľmi, ale naozaj veľmi veľa ľudí nielen u nás na Slovensku. Zlo medzi ľudí nepadá ako dážď, ale rodí sa medzi nami. Do akej obludnej podoby môže prerásť aj malé zrniečko zla, ukazuje táto kniha. Myslím si, že práve preto na svojej aktuálnosti nikdy nič nestratí.
Peter Kubínyi, Alan Hyža: Koniec. Delta print, Bratislava 2003
lubos_vodicka@culture.gov.sk
Týmito slovami končí svoj prológ ku knihe Koniec Peter Kubínyi. Ak ste mali v roku 1989 menej ako osemnásť rokov, to, čo bolo pred 17. novembrom, môže byť pre vás reťazou absurdno-komických situácií ako z filmov Pelíšky či Pupendo. Lenže dennodenná realita bola iná. O jej horkej pachuti rozpráva Koniec.
Nie spomienkami na život v bývalej Československej socialistickej republike, ale rozprávaním o krajinách, kde komunizmus prehral svoju víťaznú cestu len pred pár rokmi. Prípadne, kde jeho víťazné ťaženie zabíja ľudí aj vo chvíli, keď čítate tieto riadky. Koniec je viac ako dvestostránková kronika pretkaná rozprávaním ľudí, ktorým marxisticko-leninská idea slobody a sociálnej rovnosti zničila život, doplnená jednoduchým dokumentárnym slovom a obrazom oboch autorov.
Kubínyiho rozprávanie nezaprie školenú ruku žurnalistu. Čo kapitola, to reportáž. Pri mnohých slovách by si čitateľ mohol priať, aby patrili ďalekej minulosti. Šestnásťroční vojaci v Eritrei. Kŕmenie hyen ako v stredoveku v Etiópii. Leprosárium v Rumunsku. Lebky nedospelých dievčat v Kambodži. Dátumy na konci jednotlivých kapitol čitateľa uvedú do obrazu. Nie staršie ako november 1996 (Kuba), najmladšie sú zo začiatku roka 2003 (Juhoslávia).
Ťažko obdivovať technickú a výtvarnú dokonalosť Hyžových fotografií, keď ich atmosféra je smutná. Až zúfalo smutná. Ale pravdivá. Komunizmus v nás neskončil zmenou jedného článku ústavy. Umiera pomaly. Pomalšie, ako by sme chceli. Jeho červený úsmev sa škerí nielen z týchto čiernobielych fotografií, ale aj z tvárí mnohých aktívnych politikov. O to je Hyžova fotografická výpoveď varujúco aktuálna. Jednou vecou ma však prekvapil: prečo do novej knihy opäť zaradil niektoré fotografie už použité v predchádzajúcej publikácii Ríša zla na konci sna.
Sú dve veci, ktoré ma na knihe nepotešili. Formát, riešený „naležato“, prekáža mojej pohodlnosti pri ukladaní knihy do knižnice. Cena, blízka sume 600 Sk, sa mi zdá byť privysoká. Napriek tomu však musím napísať, že je to kniha, na ktorú človek nezabudne. Je to kniha, ktorú by malo minimálne prelistovať veľmi, ale naozaj veľmi veľa ľudí nielen u nás na Slovensku. Zlo medzi ľudí nepadá ako dážď, ale rodí sa medzi nami. Do akej obludnej podoby môže prerásť aj malé zrniečko zla, ukazuje táto kniha. Myslím si, že práve preto na svojej aktuálnosti nikdy nič nestratí.
Peter Kubínyi, Alan Hyža: Koniec. Delta print, Bratislava 2003
lubos_vodicka@culture.gov.sk
12.01.2006