KEDY VLASTNE ZANIKLA VEĽKÁ MORAVA?
Odpovedať na túto otázku je nesmierne ťažké, pretože vtedajšia Európa sa v tom čase prepadla do obrovského chaosu, vyvolaného krízou politickej i náboženskej autority. Kríza sa prejavila mravným úpadkom Svätej Stolice, keď sa úradu rímskeho pápeža zmocnila miestna šľachta. Pápeži s jej radov boli osoby zväčša nehodné takého úradu a často zapletené do lokálnych politických šarvátok. Vtedy dočasne stratili vplyv na život ostatnej cirkvi a hodnosť rímskeho biskupa nadobudla výrazne provinčný charakter.Toto obdobie v pápežských dejinách sa preto výstižne nazýva \"Saeculum obscurum\" čiže \"Storočie temna\".
V rovnakom období cisárska hodnosť Karola Veľkého stratila svoje výlučné postavenie, keď len v Taliansku bolo niekoľko mocných šľachticov, ktorý si ju prisvojovali a bojovali o ňu medzi sebou. Vo Francúzsku sužovanom nájazdami Normanov, zápasili potomkovia Karola Veľkého o korunu s prvými Kapetovcami a jeden zo západofranských kráľov, Karol III.Prostáčik dokonca dožil svoj život v r.929 vo väzení.
V Nemecku dynastia Karolovcov v r.911 rovno vymrela a tamojšia šľachta deptaná lúpežnými výpravami Maďarov zúfalo hľadala nejakú schopnú náhradu za nich. Našla ju až v r.919 v ďalekom Sasku, keď sa jeho mladý vojvoda Henrich Vtáčnik presadil oproti iným uchádzačom a preukázal značné schopnosti v obrane ríše proti vonkajším útokom.
Práve v takejto nepokojnej dobe, keď staré zanikalo a nové sa pomaly a bolestne rodilo, v čase krviprelievania a chaosu, bolesti a strachu, v dobe drastického zrodu novej Európy sa zavŕšil osud Veľkomoravskej ríše. Správy o tejto zmätenej dobe sú nedostatočné, útržkovité, všeobecné a niekedy bohužiaľ nespoľahlivé.
10.storočie je v slovenskej histórii jednoznačne obdobím informačného temna. Správ o našich končinách je tak zúfalo málo, že Slovensko môžeme pokojne nazývať "terra incognita" t.j."zem neznáma". Nikde, v žiadnej kronike či listine sa zánik Veľkej Moravy spoľahlivo nespomína. Sú len indície a náznaky. Veľká Morava sa z dokumentov postupne vytráca, ako nejaký duch, alebo prelud.
No práve toto obdobie našej histórie je veľmi zaujímavé tým, že podľa mnohých odborníkov práve tu môžeme začať hľadať korene pôvodu slovenského národa. Rozpad Veľkej Moravy a neskoršie začlenenie tunajších Slovanov do Uhorského kráľovstva vytvorili nevyhnutný priestor pre formovanie moderného slovenského etnika. Osud to zariadil tak, že bolo potrebné vytrhnúť tunajšie slovanské obyvateľstvo s priameho politického a kultúrneho spoločenstva s inými slovanskými národmi, aby si miestni Slovania v konfrontácii s cudzími dobyvateľmi vôbec začali uvedomovať a budovať svoju odlišnosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som sa v rámci mojich skromných možností pokúsil zohnať maximum dôveryhodných dobových správ o tomto období slovenských dejín a vyplniť tak medzeru, ktorá vznikla nepochopiteľným nezáujmom slovenských profesionálnych historikov.
Tu podávam krátky a stručný chronologický prehľad udalostí, ako ich zachytili dobový kronikári:
"Neskôr napádali častými nájazdami končiny Korutánska, Moravanov a Bulharov. Veľmi málo ľudí zahubili mečom, mnoho tisíc však šípmi, ktoré vystreľovali s takým umením s rohových lukov, že ich zásahom sa dalo vyhnúť len ťažko."
Regino z Prümu o Maďaroch, r.889.
"Uhri vpadli do Korutánska a boli pobití v bitke, ktorá sa zbehla v sobotu. V tom istom roku sa s kráľom uzmierili Mojmír, vojvoda moravský a Isanrik gróf norický, ktorý sa k nemu uchýlil."
Švábska svetová kronika, r.901.
"Uhri boli pobití Moravanmi."
Švábska svetová kronika, r.902.
"Uhri boli porazení Moravanmi. Uhri spustošili 22.júla končiny Saska a mnoho ľudí pobili."
Saský letopisec, r.906.
"Najhoršia bitka sa strhla pri Bratislave 4.júla."
Salzburské najväčšie letopisy, r.907.
V tomto zápise je reč o bitke v ktorej Bavorom išlo o znovuzískanie stratených území v západnom Maďarsku a Maďarom zase o ich udržanie a potvrdenie hegemónie v Dunajskej nížine. Bavori prehrali a Maďari tu už navždy zostali. O tejto bitke píše viacero starých kroník, čo jasne naznačuje jej politický význam a značné dôsledky. S prameňov jasne vyplýva, že Moravania sa bitky vôbec nezúčastnili, čo ukazuje, že nešlo o životné záujmy Veľkomoravskej ríše. Naši historici bohužiaľ práve tu vidia koniec tohto mocného štátu a všade píšu, že v čase tejto bitky už Veľká Morava neexistovala. Úprimne povedané, neviem čo ich tomuto názoru vedie, keď zrušili jedným škrtom pera ríšu, ktorá bola schopná, ako sme mali možnosť vidieť prinajmenšom dvakrát zvíťaziť nad maďarskými kočovníkmi. Veľmi dôležitým faktom v tejto veci je aj to, že podľa vykopávok samotná Bratislava pod ktorou sa bitka odohrala, zostala nepostihnutá a nepoškodená existovala ešte polstoročie po nej. Ako príklad účinku vtedajších maďarských nájazdov na postihnuté územie môžem uviesť záznam kronikára Widukinda v jeho Saských dejinách o nasledujúcom roku 908.
"Spomínané vojsko Uhrov, vedené Slovanmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov(Dalemincov), pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo Uhrami spustošené druhýkrát a kým prvé vojsko očakávalo to druhé v Daleminsku, Sasko sa dostalo do takej biedy, že v tom roku Sasi opustili vlastnú pôdu, aby iným národom slúžili za denný chlieb."
Widukind, Saské dejiny, r.908.
Ako vidieť, nemecké Sasko bolo spustošené dokonca dvakrát po sebe a predsa to neprivodilo pád moci tamojšieho vojvodu, pretože nedobyli jeho sídlo a ani žiadnu významnejšiu pevnosť. Jediné čo Maďarov v tom čase zaujímalo, bol okamžitý a ľahký zisk s pustošenia nechráneného vidieka. Preto si myslím, ze ani u nás ich koristnícke nájazdy nemohli vážnejšie ohroziť štátnu moc, keďže v tomto období nedobýjali žiadne opevnené hradiská, ktoré boli práve oporou tejto moci. To potvrdzujú aj vykopávky, ktoré jasne dokazujú, že mocenské centrá Veľkej Moravy, ako Mikulčice na Morave a Bratislava a Nitra zostali celkom nedotknuté.
Čo sa však teda stalo s Veľkomoravskou ríšou? Pár zaujímavých faktov, ktoré tu chcem uviesť vytvára priestor na dohady, ktoré sa možno približujú k pravde.
"Nenásytná krutosť(Uhrov)prekročila za kráľa Henricha hranice Moravanov, ktoré nedlho predtým zabrala bezbožná zvôľa;široko ďaleko spustošili ohňom a mečom väčšinu provincií jeho kráľovstva..."
Folkuin, Skutky lobbeských opátov, r.924
podobne aj Ruotger, Život sv.Bruna, r.924-925
Zároveň chcem spomenúť, že od roku 925 do roku 927 sa ako svedok na listinách salzburského arcibiskupa objavuje akýsi gróf Mojmír a súčasne s ním aj Svätopluk v rokoch 925 až 931. Dokonca ešte v roku 942, maďarský bojovník zajatý počas nájazdu do Španielska pri meste Lérida vypovedal, že na sever od maďarských sídiel leží krajina, alebo mesto Morava.
Týchto pár faktov by mohlo naznačovať, že dátum osudného zvratu v dejinách Veľkej Moravy by sme mohli posunúť až na rok 924, alebo rok 925. Dovolím si teraz vysloviť domnienku, že v tomto čase došlo k nejakej rozhodujúcej bitke, alebo zrážke v ktorej sa Maďarom podarilo zabrať pohraničné územia a rozdrviť hlavné kniežacie vojsko. Spomínaný gróf Mojmír, môže byť pokojne Mojmír II. a Svätopluk jeho mladší brat, ktorí hľadali azyl a pomoc v rovnako sužovanej Východofranskej ríši. Bohužiaľ je to len domnienka a pravda môže byť úplne iná. Každopádne to s osudom celej Veľkomoravskej ríše nebolo také zdrvujúce, ako sme sa to učili v škole. Jej politické osudy zostávajú neznáme a tak hlavným prameňom informácií zostávajú archeologické vykopávky. A tie priniesli zaujímavé výsledky. Hovoria podľa mňa o politickom bezvládí a absencii ústednej štátnej moci, o pustošení a zároveň o húževnatom prežívaní. Jej hlavné centrá zostali nedobyté a nerušene fungovali ďalej. Mikulčice na Morave, pokladané za hlavné mesto ríše, žili ďalej akoby sa nič nestalo a len pozvoľna upadal život v nich celé desaťročia, kým úplne zanikol. Bratislava pod ktorou sa asi odohrala slávna bitka r.907 medzi Bavormi a Maďarmi, takisto nerušene žila ďalej, ba dokonca sa tam našli nedokončené mohutné kamenné hradby, ktoré niekto začal stavať na obranu hradiska dávno potom. A nakoniec Nitra, tá fungovala ďalej, akoby sa nechumelilo, dokonca nitrianske dielne naďalej vyrábali zlaté šperky a vôbec ich nerušila ani neskoršia prítomnosť maďarskej posádky v neďalekých Mlynárciach. Takáto vzájomná tolerancia poukazuje zrejme na výhodné hospodárske vzťahy medzi novými dobyvateľmi a miestnymi vladykami.
Nie všetky kraje, ale mali podobný osud. Niektoré hradiská a sídliská boli v priebehu nájazdov natoľko zničené, že už nikdy neboli obnovené. Príkladom môže byť veľké a významné hradisko v Sadoch pri Uherskom Hradišti na Morave a malé šľachtické sídlo v Ducovom pri Piešťanoch. Tie boli zničené náhlym útokom v priebehu storočia, ako potvrdzujú vykopávky početnými nálezmi mŕtvych, ktorých zastihla smrť často na prahu vlastného domu. Zdá sa, že tieto lokality ležali priamo na trase hlavného ťahu maďarských nájazdov do severonemeckého Saska a boli takpovediac na rane.
Cirkevná organizácia prežívala oproti politickej úspešne ešte niekoľko rokov. Svedčí o tom aj tento zachovaný list z 10.storočia:
"...lebo aj kedysi za dôb Rimanov a Gepidov mala tá istá východná Panónia a Moesia sedem vlastných biskupov, podliehajúcich mojej svätej loršskej cirkvi, ktorú ja nehodný spravujem; z nich dokonca štyria, ako sa sa v terajšej dobe zistilo, ostali na Morave aj vtedy, keď Maďari napadli bavorskú krajinu."
list pasovského biskupa Pilgrima pápežovi Benediktovi VI.,r.974
Takisto kronika zo 14.storočia nazývaná "Jadro katalógu moravských biskupov" spomína meno biskupa Jána, ktorý zasadol na žiadosť Mojmíra II. na pápežom obnovený Metodov stolec v rokoch 900-925 a meno jeho nástupcu biskupa Silvestra v rokoch 925-945.
Bez ústrednej moci presadzovanej vládnucou dynastiou, bez účinnej spoločnej armády, prežívaly jednotlivé kraje bývalej mocnej ríše, spravované miestnymi vladykami a biskupmi ešte dlhé roky na vlastnú päsť, tak ako najlepšie vedeli. Iba od ich šikovnosti záviselo aký dlhý čas sa udržali. Len postupne vzniknuté mocenské vákuum vypĺňali novovznikajúce okolité štáty. Maďari si naše územie začali bližšie všímať až po svojej obrovskej porážke pri nemeckom Augsburgu v roku 955. Dlho však museli oň bojovať s mocnejúcimi Čechmi, ktorý za vlády Boleslava I.(935-967)ovládli bývalé veľkomoravské územie až po Váh.
"Čo sa týka krajiny Boleslava, jej dĺžka od mesta Prahy po mesto Krakov obnáša 3 týždne cesty. Susedí po dĺžke s územiami Turkov(Maďarov)."
arabský cestovateľ Íbrahím ibn Jaqúb,r965
Po smrti jeho syna Boleslava II. sa k slovu prihlásili zase Poliaci a za vlády Boleslava Chrabrého(992-1025), ovládali celé slovenské územie od Tatier až po Dunaj od r.1000 do r.1018. Až po vzájomnej dohode s poľským Boleslavom mohol zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. pripojiť slovenské územie k svojej ríši a ustanoviť jedného zo svojich bratancov za miestodržiteľa v Nitre.
"Či snáď on sám(Boleslav Chrabrý)neporazil často v boji Uhrov a celé ich územie až po Dunaj nepripojil k svojmu panstvu?"
Anonymus Gallus, Kronika Poľanov, r.999
Môžeme len ľutovať, že sa nezachovala žiadna originálna kronika veľkomoravského pôvodu a sme tak odkázaní na správy našich susedov, ale s toho čo je dostupné som sa tu snažil sprístupniť všetko čo malo nejakú výpovednú hodnotu. Bystrý čitateľ nech si s toho utvorí svoj názor sám.
V Nemecku dynastia Karolovcov v r.911 rovno vymrela a tamojšia šľachta deptaná lúpežnými výpravami Maďarov zúfalo hľadala nejakú schopnú náhradu za nich. Našla ju až v r.919 v ďalekom Sasku, keď sa jeho mladý vojvoda Henrich Vtáčnik presadil oproti iným uchádzačom a preukázal značné schopnosti v obrane ríše proti vonkajším útokom.
Práve v takejto nepokojnej dobe, keď staré zanikalo a nové sa pomaly a bolestne rodilo, v čase krviprelievania a chaosu, bolesti a strachu, v dobe drastického zrodu novej Európy sa zavŕšil osud Veľkomoravskej ríše. Správy o tejto zmätenej dobe sú nedostatočné, útržkovité, všeobecné a niekedy bohužiaľ nespoľahlivé.
10.storočie je v slovenskej histórii jednoznačne obdobím informačného temna. Správ o našich končinách je tak zúfalo málo, že Slovensko môžeme pokojne nazývať "terra incognita" t.j."zem neznáma". Nikde, v žiadnej kronike či listine sa zánik Veľkej Moravy spoľahlivo nespomína. Sú len indície a náznaky. Veľká Morava sa z dokumentov postupne vytráca, ako nejaký duch, alebo prelud.
No práve toto obdobie našej histórie je veľmi zaujímavé tým, že podľa mnohých odborníkov práve tu môžeme začať hľadať korene pôvodu slovenského národa. Rozpad Veľkej Moravy a neskoršie začlenenie tunajších Slovanov do Uhorského kráľovstva vytvorili nevyhnutný priestor pre formovanie moderného slovenského etnika. Osud to zariadil tak, že bolo potrebné vytrhnúť tunajšie slovanské obyvateľstvo s priameho politického a kultúrneho spoločenstva s inými slovanskými národmi, aby si miestni Slovania v konfrontácii s cudzími dobyvateľmi vôbec začali uvedomovať a budovať svoju odlišnosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som sa v rámci mojich skromných možností pokúsil zohnať maximum dôveryhodných dobových správ o tomto období slovenských dejín a vyplniť tak medzeru, ktorá vznikla nepochopiteľným nezáujmom slovenských profesionálnych historikov.
Tu podávam krátky a stručný chronologický prehľad udalostí, ako ich zachytili dobový kronikári:
"Neskôr napádali častými nájazdami končiny Korutánska, Moravanov a Bulharov. Veľmi málo ľudí zahubili mečom, mnoho tisíc však šípmi, ktoré vystreľovali s takým umením s rohových lukov, že ich zásahom sa dalo vyhnúť len ťažko."
Regino z Prümu o Maďaroch, r.889.
"Uhri vpadli do Korutánska a boli pobití v bitke, ktorá sa zbehla v sobotu. V tom istom roku sa s kráľom uzmierili Mojmír, vojvoda moravský a Isanrik gróf norický, ktorý sa k nemu uchýlil."
Švábska svetová kronika, r.901.
"Uhri boli pobití Moravanmi."
Švábska svetová kronika, r.902.
"Uhri boli porazení Moravanmi. Uhri spustošili 22.júla končiny Saska a mnoho ľudí pobili."
Saský letopisec, r.906.
"Najhoršia bitka sa strhla pri Bratislave 4.júla."
Salzburské najväčšie letopisy, r.907.
V tomto zápise je reč o bitke v ktorej Bavorom išlo o znovuzískanie stratených území v západnom Maďarsku a Maďarom zase o ich udržanie a potvrdenie hegemónie v Dunajskej nížine. Bavori prehrali a Maďari tu už navždy zostali. O tejto bitke píše viacero starých kroník, čo jasne naznačuje jej politický význam a značné dôsledky. S prameňov jasne vyplýva, že Moravania sa bitky vôbec nezúčastnili, čo ukazuje, že nešlo o životné záujmy Veľkomoravskej ríše. Naši historici bohužiaľ práve tu vidia koniec tohto mocného štátu a všade píšu, že v čase tejto bitky už Veľká Morava neexistovala. Úprimne povedané, neviem čo ich tomuto názoru vedie, keď zrušili jedným škrtom pera ríšu, ktorá bola schopná, ako sme mali možnosť vidieť prinajmenšom dvakrát zvíťaziť nad maďarskými kočovníkmi. Veľmi dôležitým faktom v tejto veci je aj to, že podľa vykopávok samotná Bratislava pod ktorou sa bitka odohrala, zostala nepostihnutá a nepoškodená existovala ešte polstoročie po nej. Ako príklad účinku vtedajších maďarských nájazdov na postihnuté územie môžem uviesť záznam kronikára Widukinda v jeho Saských dejinách o nasledujúcom roku 908.
"Spomínané vojsko Uhrov, vedené Slovanmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov(Dalemincov), pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo Uhrami spustošené druhýkrát a kým prvé vojsko očakávalo to druhé v Daleminsku, Sasko sa dostalo do takej biedy, že v tom roku Sasi opustili vlastnú pôdu, aby iným národom slúžili za denný chlieb."
Widukind, Saské dejiny, r.908.
Ako vidieť, nemecké Sasko bolo spustošené dokonca dvakrát po sebe a predsa to neprivodilo pád moci tamojšieho vojvodu, pretože nedobyli jeho sídlo a ani žiadnu významnejšiu pevnosť. Jediné čo Maďarov v tom čase zaujímalo, bol okamžitý a ľahký zisk s pustošenia nechráneného vidieka. Preto si myslím, ze ani u nás ich koristnícke nájazdy nemohli vážnejšie ohroziť štátnu moc, keďže v tomto období nedobýjali žiadne opevnené hradiská, ktoré boli práve oporou tejto moci. To potvrdzujú aj vykopávky, ktoré jasne dokazujú, že mocenské centrá Veľkej Moravy, ako Mikulčice na Morave a Bratislava a Nitra zostali celkom nedotknuté.
Čo sa však teda stalo s Veľkomoravskou ríšou? Pár zaujímavých faktov, ktoré tu chcem uviesť vytvára priestor na dohady, ktoré sa možno približujú k pravde.
"Nenásytná krutosť(Uhrov)prekročila za kráľa Henricha hranice Moravanov, ktoré nedlho predtým zabrala bezbožná zvôľa;široko ďaleko spustošili ohňom a mečom väčšinu provincií jeho kráľovstva..."
Folkuin, Skutky lobbeských opátov, r.924
podobne aj Ruotger, Život sv.Bruna, r.924-925
Zároveň chcem spomenúť, že od roku 925 do roku 927 sa ako svedok na listinách salzburského arcibiskupa objavuje akýsi gróf Mojmír a súčasne s ním aj Svätopluk v rokoch 925 až 931. Dokonca ešte v roku 942, maďarský bojovník zajatý počas nájazdu do Španielska pri meste Lérida vypovedal, že na sever od maďarských sídiel leží krajina, alebo mesto Morava.
Týchto pár faktov by mohlo naznačovať, že dátum osudného zvratu v dejinách Veľkej Moravy by sme mohli posunúť až na rok 924, alebo rok 925. Dovolím si teraz vysloviť domnienku, že v tomto čase došlo k nejakej rozhodujúcej bitke, alebo zrážke v ktorej sa Maďarom podarilo zabrať pohraničné územia a rozdrviť hlavné kniežacie vojsko. Spomínaný gróf Mojmír, môže byť pokojne Mojmír II. a Svätopluk jeho mladší brat, ktorí hľadali azyl a pomoc v rovnako sužovanej Východofranskej ríši. Bohužiaľ je to len domnienka a pravda môže byť úplne iná. Každopádne to s osudom celej Veľkomoravskej ríše nebolo také zdrvujúce, ako sme sa to učili v škole. Jej politické osudy zostávajú neznáme a tak hlavným prameňom informácií zostávajú archeologické vykopávky. A tie priniesli zaujímavé výsledky. Hovoria podľa mňa o politickom bezvládí a absencii ústednej štátnej moci, o pustošení a zároveň o húževnatom prežívaní. Jej hlavné centrá zostali nedobyté a nerušene fungovali ďalej. Mikulčice na Morave, pokladané za hlavné mesto ríše, žili ďalej akoby sa nič nestalo a len pozvoľna upadal život v nich celé desaťročia, kým úplne zanikol. Bratislava pod ktorou sa asi odohrala slávna bitka r.907 medzi Bavormi a Maďarmi, takisto nerušene žila ďalej, ba dokonca sa tam našli nedokončené mohutné kamenné hradby, ktoré niekto začal stavať na obranu hradiska dávno potom. A nakoniec Nitra, tá fungovala ďalej, akoby sa nechumelilo, dokonca nitrianske dielne naďalej vyrábali zlaté šperky a vôbec ich nerušila ani neskoršia prítomnosť maďarskej posádky v neďalekých Mlynárciach. Takáto vzájomná tolerancia poukazuje zrejme na výhodné hospodárske vzťahy medzi novými dobyvateľmi a miestnymi vladykami.
Nie všetky kraje, ale mali podobný osud. Niektoré hradiská a sídliská boli v priebehu nájazdov natoľko zničené, že už nikdy neboli obnovené. Príkladom môže byť veľké a významné hradisko v Sadoch pri Uherskom Hradišti na Morave a malé šľachtické sídlo v Ducovom pri Piešťanoch. Tie boli zničené náhlym útokom v priebehu storočia, ako potvrdzujú vykopávky početnými nálezmi mŕtvych, ktorých zastihla smrť často na prahu vlastného domu. Zdá sa, že tieto lokality ležali priamo na trase hlavného ťahu maďarských nájazdov do severonemeckého Saska a boli takpovediac na rane.
Cirkevná organizácia prežívala oproti politickej úspešne ešte niekoľko rokov. Svedčí o tom aj tento zachovaný list z 10.storočia:
"...lebo aj kedysi za dôb Rimanov a Gepidov mala tá istá východná Panónia a Moesia sedem vlastných biskupov, podliehajúcich mojej svätej loršskej cirkvi, ktorú ja nehodný spravujem; z nich dokonca štyria, ako sa sa v terajšej dobe zistilo, ostali na Morave aj vtedy, keď Maďari napadli bavorskú krajinu."
list pasovského biskupa Pilgrima pápežovi Benediktovi VI.,r.974
Takisto kronika zo 14.storočia nazývaná "Jadro katalógu moravských biskupov" spomína meno biskupa Jána, ktorý zasadol na žiadosť Mojmíra II. na pápežom obnovený Metodov stolec v rokoch 900-925 a meno jeho nástupcu biskupa Silvestra v rokoch 925-945.
Bez ústrednej moci presadzovanej vládnucou dynastiou, bez účinnej spoločnej armády, prežívaly jednotlivé kraje bývalej mocnej ríše, spravované miestnymi vladykami a biskupmi ešte dlhé roky na vlastnú päsť, tak ako najlepšie vedeli. Iba od ich šikovnosti záviselo aký dlhý čas sa udržali. Len postupne vzniknuté mocenské vákuum vypĺňali novovznikajúce okolité štáty. Maďari si naše územie začali bližšie všímať až po svojej obrovskej porážke pri nemeckom Augsburgu v roku 955. Dlho však museli oň bojovať s mocnejúcimi Čechmi, ktorý za vlády Boleslava I.(935-967)ovládli bývalé veľkomoravské územie až po Váh.
"Čo sa týka krajiny Boleslava, jej dĺžka od mesta Prahy po mesto Krakov obnáša 3 týždne cesty. Susedí po dĺžke s územiami Turkov(Maďarov)."
arabský cestovateľ Íbrahím ibn Jaqúb,r965
Po smrti jeho syna Boleslava II. sa k slovu prihlásili zase Poliaci a za vlády Boleslava Chrabrého(992-1025), ovládali celé slovenské územie od Tatier až po Dunaj od r.1000 do r.1018. Až po vzájomnej dohode s poľským Boleslavom mohol zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. pripojiť slovenské územie k svojej ríši a ustanoviť jedného zo svojich bratancov za miestodržiteľa v Nitre.
"Či snáď on sám(Boleslav Chrabrý)neporazil často v boji Uhrov a celé ich územie až po Dunaj nepripojil k svojmu panstvu?"
Anonymus Gallus, Kronika Poľanov, r.999
Môžeme len ľutovať, že sa nezachovala žiadna originálna kronika veľkomoravského pôvodu a sme tak odkázaní na správy našich susedov, ale s toho čo je dostupné som sa tu snažil sprístupniť všetko čo malo nejakú výpovednú hodnotu. Bystrý čitateľ nech si s toho utvorí svoj názor sám.
27.01.2006