Slová Vladimíra Mináča
Pamäť ľudu, suma jeho poznania je zmysluplný prameň každého živého pohybu. V časoch, ako je náš, v časoch všetko obsahujúcich prenikavých zmien treba upevňovať pamäť ľudu, zhŕňať sumu poznania, otvárať studničky a pramene...
Lebo to, čo nie je prireťazené slovom, to nám pretečie pomedzi prsty.
Uprostred strmého života, zapriahnutý do škrípajúcej káry slovenského osudu, si bol pri Kraskovej básni Doma povzdychol Jozef Škultéty:
“Dávno to bolo, keď som sa ja odtrhol od rodiska, a prečítaním básne jednako zblížili sa mi tie časy, ako by to bolo včera.“
Ako by to bolo včera, ako by to všetko trvalo. Básnička, letmý dotyk, jedno jediné slovíčko a znovu je včera dnes, znovu sme doma: padáme do domova ako padá kameň na svoje dno – takmer definitívne.
Pamäť ľudu, suma jeho poznania je zmysluplný prameň každého živého pohybu. V časoch, ako je náš, v časoch všetko obsahujúcich prenikavých zmien treba upevňovať pamäť ľudu, zhŕňať sumu poznania, otvárať studničky a pramene: v tom je základný zmysel tejto i budúcich kníh o Gemeri a Malohonte. Lebo to, čo nie je prireťazené slovom, to nám pretečie pomedzi prsty.
Ako rýchlo uteká čas, ako rýchlo preteká voda, ako ďaleko je včera! Za mojich chlapčenských rokov sa svet ešte nemenil v takých strašných treskotoch ako dnes, skôr pokračoval v stáročiami ustálených rytmoch. Ani prvá svetová vojna, ani vynálezy elektriny a spaľovacích motorov nerevolucionalizovali dedinskú skutočnosť, iba ju trochu posotili.
Roľnícko-remeselnícke spoločenstvo sa, aspoň zdanlivo, nemenilo a nehýbalo, občas bol prostý výrobca v jednoduchom svete, určovaný takmer detskou kozmogóniou a sociálnymi danosťami, ktoré sa nám vtedy videli nezmeniteľné ako antický osud. Tradícia, pieseň, zvykoslovie, morálny cenzus, to všetko ešte držalo dedinský život ako celistvosť, kruh s odvekými vôňami mlieka a chleba ako by bol dopredu i dozadu uzavretý.
Alebo sa nám to iba vidí, padajúcim ku dnu svojich radostí? Nech je ako chce, ale všetko sa kamsi podelo, ustavične sa kamsi podieva, a dom, domov treba zachovať nie len ako večnú korisť srdca, ale aj ako vecnú skúsenosť a presné poznanie, ako jedinečné i jediné východisko k širším časovým i priestorovým súvislostiam.
Nemôžeme milovať ľudstvo inakšie iba cez lásku k vlastnému národnému spoločenstvu, a nemôžeme milovať svoj národ, ak nemilujeme svoj užší domov.
A nemôžeme milovať to, čo nepoznáme, v čom sme nenechali stopu svojho úsilia po poznaní.
Knihy o Gemeri a Malohonte prichádzajú, vidí sa mi, včas a do žičlivého času obnovenej vôle po sebapoznaní.
“Dávno to bolo, keď som sa ja odtrhol od rodiska, a prečítaním básne jednako zblížili sa mi tie časy, ako by to bolo včera.“
Ako by to bolo včera, ako by to všetko trvalo. Básnička, letmý dotyk, jedno jediné slovíčko a znovu je včera dnes, znovu sme doma: padáme do domova ako padá kameň na svoje dno – takmer definitívne.
Pamäť ľudu, suma jeho poznania je zmysluplný prameň každého živého pohybu. V časoch, ako je náš, v časoch všetko obsahujúcich prenikavých zmien treba upevňovať pamäť ľudu, zhŕňať sumu poznania, otvárať studničky a pramene: v tom je základný zmysel tejto i budúcich kníh o Gemeri a Malohonte. Lebo to, čo nie je prireťazené slovom, to nám pretečie pomedzi prsty.
Ako rýchlo uteká čas, ako rýchlo preteká voda, ako ďaleko je včera! Za mojich chlapčenských rokov sa svet ešte nemenil v takých strašných treskotoch ako dnes, skôr pokračoval v stáročiami ustálených rytmoch. Ani prvá svetová vojna, ani vynálezy elektriny a spaľovacích motorov nerevolucionalizovali dedinskú skutočnosť, iba ju trochu posotili.
Roľnícko-remeselnícke spoločenstvo sa, aspoň zdanlivo, nemenilo a nehýbalo, občas bol prostý výrobca v jednoduchom svete, určovaný takmer detskou kozmogóniou a sociálnymi danosťami, ktoré sa nám vtedy videli nezmeniteľné ako antický osud. Tradícia, pieseň, zvykoslovie, morálny cenzus, to všetko ešte držalo dedinský život ako celistvosť, kruh s odvekými vôňami mlieka a chleba ako by bol dopredu i dozadu uzavretý.
Alebo sa nám to iba vidí, padajúcim ku dnu svojich radostí? Nech je ako chce, ale všetko sa kamsi podelo, ustavične sa kamsi podieva, a dom, domov treba zachovať nie len ako večnú korisť srdca, ale aj ako vecnú skúsenosť a presné poznanie, ako jedinečné i jediné východisko k širším časovým i priestorovým súvislostiam.
Nemôžeme milovať ľudstvo inakšie iba cez lásku k vlastnému národnému spoločenstvu, a nemôžeme milovať svoj národ, ak nemilujeme svoj užší domov.
A nemôžeme milovať to, čo nepoznáme, v čom sme nenechali stopu svojho úsilia po poznaní.
Knihy o Gemeri a Malohonte prichádzajú, vidí sa mi, včas a do žičlivého času obnovenej vôle po sebapoznaní.
11.03.2006