Slovensko v r. 1939 - 1948
Poďte sa spolu s nami preniesť časom a nahliadnuť do nie tak dávnej histórie Slovenska. 14. marca si pripomíname vznik prvého samostatného štátneho útvaru Slovákov. Vnútri vládneho tábora štátu prebiehal ostrý mocenský zápas medzi konzervatívnym a radikálnym krídlom, no na pozadí toho všetkého rástol u Slovákov pocit národného sebavedomia a skonkretizovala sa myšlienka slovenskej štátnosti.
Na jar 1939 sa na mape Európy objavil nový štát - Slovenská republika, ktorá však nevznikla cestou prirodzeného národno-emancipačného vývinu, ale ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Česko-Slovensku. Slovenský štát patril svojou rozlohou (38.456 km2) i počtom obyvateľstva (2,6 milióna osôb) medzi najmenšie krajiny Európy. Slovensko sa tak prvýkrát vo svojich dejinách stalo subjektom medzinárodnej politiky. Uznalo ho 27 štátov, no napriek tomu medzinárodné postavenie Slovenskej republiky bolo neisté a slabé. Nacistami nadiktovaná tzv. Ochranná zmluva podriaďovala zahraničnú, vojenskú a hospodársku politiku nového štátu Nemecku. Jeho územie sa stalo v rukách nemeckej diplomacie možným prostriedkom pri jej veľmocenských plánoch a rokovaniach so stredoeurópskymi krajinami, čo sa ukázalo koncom marca 1939, keď Slovensko bolo napadnuté Maďarskom a následne stratilo časť svojho územia i obyvateľstva.
Medzinárodné postavenie Slovenskej republiky sa čiastočne stabilizovalo až krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny, keď jej bola určená úloha "vzorového" satelitného štátu. Logickým dôsledkom tohto stavu bolo, že sa Slovenská republika pripojila v septembri 1939 k nemeckej agresii proti Poľsku. V novembri 1940 pristúpila k mocenskému paktu Osi, v júni 1941 vyslala svoju armádu do vojny proti Sovietskemu zväzu a v decembri 1941 dokonca vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii. Uvedené vojnové akty utvorili neprekonateľnú prekážku pre existenciu samostatného slovenského štátu v povojnovej Európe- tým viac, že všetky mocnosti antihitlerovskej koalície deklarovali za jeden zo svojich vojnových cieľov obnovenie Československa. Zachovanie Slovenskej republiky sa v tom čase spájalo len s víťazstvom Nemecka vo vojne. Bezperspektívna kolaborácia s Nemeckom dostávala už počas vojny slovenský štát do viditeľnej medzinárodnej izolácie a všestranne prehlbovala jeho vnútornú krízu.
Politický režim satelitného štátu bol od začiatku budovaný na antidemokratických princípoch s výraznými fašistickými črtami. Totalita režimu mala na Slovensku viaceré špecifiká a trhliny, nebola zďaleka tak dôsledná ako v iných satelitných fašistických krajinách. Na čele štátu stál prezident Jozef Tiso. Výkonná moc bola v rukách vlády. Zákonodarným orgánom štátu bol Snem Slovenskej republiky, ktorý však postupne degeneroval. Celý politický a verejný život bol riadený a kontrolovaný štátostranou - Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, ktorá si svoje vedúce postavenie dala potvrdiť v ústave i v ďalších zákonoch, aby ovládla cez vlastné stranícke štruktúry i ňou vytvorené organizácie (Hlinkova garda, Hlinkova mládež, zjednotené odbory a pod.) nielen politický, ale aj celý verejný život v štáte. Najvyššie orgány výkonnej moci i štátostrany sa personálne i inštitucionálne kumulovali.
Vnútri vládneho tábora štátu prebiehal ostrý mocenský zápas medzi konzervatívnym a radikálnym krídlom. Konzervatívny prúd na čele s prezidentom J. Tisom chcel na Slovensku vytvoriť špecifický model totalitného štátu s náboženským a stavovským zafarbením. Fašistickí radikáli na čele s premiérom Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Alexandrom Machom sa pokúšali zaviesť na Slovensku režim nacionálneho socializmu. Nemecké vládne kruhy síce podporovali radikálov, ale na Slovenska chceli mať v prvom rade vzorový satelitný štát s vnútorne konsolidovanými pomermi, so spoľahlivo fungujúcou ekonomikou. To všetko im spoľahlivejšie zaručovalo Tisovo krídlo, ktoré nad svojimi súpermi zvíťazilo ich vlastnými zbraňami: zavedením vodcovského princípu, prehĺbením kolaborácie s nacistickým Nemeckom a tzv. riešením židovskej otázky. V rámci tohto procesu bolo 90.000 židovských občanov (takmer 4% obyvateľov) postupne zbavených politických, hospodárskych, základných občianskych a nakoniec aj ľudských práv, čo vyvrcholilo v roku 1942 vyvezením 58.000 slovenských židov do nacistických vyhladzovacích táborov. Na jeseň 1944 bolo deportovaných, resp. priamo na Slovensku zavraždených ďalších 13.000 židovských obyvateľov.
Slovenská republika však predstavovala aj konkretizovanú myšlienku slovenskej štátnosti, čo vyvolávalo u väčšiny jej obyvateľstva pocity národného sebavedomia. Bolo to umocnené aj relatívne stabilizovanou hospodárskou a sociálnou situáciou, ktorá bola viditeľne lepšia, než v okupovaných alebo satelitných krajinách strednej a východnej Európy. Napriek podriadeniu hospodárstva potrebám Nemecka, slovenská ekonomika vďaka vojnovej konjunktúre i faktu, že slovenské územie až do jesene 1944 priamo nezasiahli vojnové udalosti, sa dynamicky rozvíjala. Podarilo sa odstrániť tradičný sociálny problém Slovenska - nezamestnanosť. Tunajší kultúrny život mal tiež pomerne priaznivé podmienky pre svoj rozvoj, aj keď bol limitovaný ťažkou vojnovou situáciou a ideologickými tlakmi totalitného režimu.
Od začiatku existencie Slovenského štátu prebiehal na jeho území protifašistický odboj, ktorý bol priamo alebo aspoň ideologicky napojený na česko-slovenský politický exil na Západe, respektíve v Moskve, čo sa odrážalo jeho domácom personálnom zložení a hlavne v jeho povojnových cieľoch. Odboj výdatne využíval krízové javy vnútri štátu, ktorého mocenské i administratívne orgány boli od roku 1941 stále silnejšie infiltrované opozičnými, alibistickými náladami. Hlavné prúdy rezistentných síl sa koncom roka 1943 zjednotili na báze Slovenskej národnej rady. Ich hlavným politickým cieľom bolo zvrhnutie domáceho antidemokratického režimu a obnovenie Československa s bezpodmienečným uznaním samobytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa v obnovenom štáte. Ilegálna Slovenská národná rada v spolupráci s odbojovými silami v slovenskej armáde, ale aj v iných mocenských a administratívnych zložkách štátu, pripravovala ozbrojené povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, keď nemecké jednotky začali obsadzovať slovenské územie. Na povstaleckom teritóriu bol obnovený česko-slovenský štát a výkonnú i zákonodarnú moc prebrala Slovenská národná rada. Povstanie spočiatku zachvátilo asi dve tretiny slovenského územia, kde žilo 1,7 milióna obyvateľov. Na dva mesiace vytvorilo v tyle ustupujúcich nemeckých vojsk súvislý front. Jeho ozbrojenými zložkami bola 60-tisícová slovenská armáda a 18 tisíc príslušníkov partizánskych oddielov. Po dvojmesačných bojoch nemecké oddiely síce obsadili povstalecké územie, no ozbrojený odpor pokračoval formou partizánskej vojny až do oslobodenia Slovenska od okupantov na jar 1945.
Slovenské národné povstanie začalo proces likvidácie vojnovej Slovenskej republiky, ktorá síce ešte niekoľko mesiacov za pomoci okupačných nemeckých armád existovala, no už takmer v úplnej medzinárodnej i domácej izolácii. Slovensko vstúpilo do obnovenej Československej republiky s ambíciami rovnocenného politického a štátoprávneho partnera. V obnovenom štáte začal vnútropolitický zápas o jeho ďalšie smerovanie, ktorý vyvrcholil roku 1948 do nastolenia komunistickej totality.
Medzinárodné postavenie Slovenskej republiky sa čiastočne stabilizovalo až krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny, keď jej bola určená úloha "vzorového" satelitného štátu. Logickým dôsledkom tohto stavu bolo, že sa Slovenská republika pripojila v septembri 1939 k nemeckej agresii proti Poľsku. V novembri 1940 pristúpila k mocenskému paktu Osi, v júni 1941 vyslala svoju armádu do vojny proti Sovietskemu zväzu a v decembri 1941 dokonca vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii. Uvedené vojnové akty utvorili neprekonateľnú prekážku pre existenciu samostatného slovenského štátu v povojnovej Európe- tým viac, že všetky mocnosti antihitlerovskej koalície deklarovali za jeden zo svojich vojnových cieľov obnovenie Československa. Zachovanie Slovenskej republiky sa v tom čase spájalo len s víťazstvom Nemecka vo vojne. Bezperspektívna kolaborácia s Nemeckom dostávala už počas vojny slovenský štát do viditeľnej medzinárodnej izolácie a všestranne prehlbovala jeho vnútornú krízu.
Politický režim satelitného štátu bol od začiatku budovaný na antidemokratických princípoch s výraznými fašistickými črtami. Totalita režimu mala na Slovensku viaceré špecifiká a trhliny, nebola zďaleka tak dôsledná ako v iných satelitných fašistických krajinách. Na čele štátu stál prezident Jozef Tiso. Výkonná moc bola v rukách vlády. Zákonodarným orgánom štátu bol Snem Slovenskej republiky, ktorý však postupne degeneroval. Celý politický a verejný život bol riadený a kontrolovaný štátostranou - Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, ktorá si svoje vedúce postavenie dala potvrdiť v ústave i v ďalších zákonoch, aby ovládla cez vlastné stranícke štruktúry i ňou vytvorené organizácie (Hlinkova garda, Hlinkova mládež, zjednotené odbory a pod.) nielen politický, ale aj celý verejný život v štáte. Najvyššie orgány výkonnej moci i štátostrany sa personálne i inštitucionálne kumulovali.
Vnútri vládneho tábora štátu prebiehal ostrý mocenský zápas medzi konzervatívnym a radikálnym krídlom. Konzervatívny prúd na čele s prezidentom J. Tisom chcel na Slovensku vytvoriť špecifický model totalitného štátu s náboženským a stavovským zafarbením. Fašistickí radikáli na čele s premiérom Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Alexandrom Machom sa pokúšali zaviesť na Slovensku režim nacionálneho socializmu. Nemecké vládne kruhy síce podporovali radikálov, ale na Slovenska chceli mať v prvom rade vzorový satelitný štát s vnútorne konsolidovanými pomermi, so spoľahlivo fungujúcou ekonomikou. To všetko im spoľahlivejšie zaručovalo Tisovo krídlo, ktoré nad svojimi súpermi zvíťazilo ich vlastnými zbraňami: zavedením vodcovského princípu, prehĺbením kolaborácie s nacistickým Nemeckom a tzv. riešením židovskej otázky. V rámci tohto procesu bolo 90.000 židovských občanov (takmer 4% obyvateľov) postupne zbavených politických, hospodárskych, základných občianskych a nakoniec aj ľudských práv, čo vyvrcholilo v roku 1942 vyvezením 58.000 slovenských židov do nacistických vyhladzovacích táborov. Na jeseň 1944 bolo deportovaných, resp. priamo na Slovensku zavraždených ďalších 13.000 židovských obyvateľov.
Slovenská republika však predstavovala aj konkretizovanú myšlienku slovenskej štátnosti, čo vyvolávalo u väčšiny jej obyvateľstva pocity národného sebavedomia. Bolo to umocnené aj relatívne stabilizovanou hospodárskou a sociálnou situáciou, ktorá bola viditeľne lepšia, než v okupovaných alebo satelitných krajinách strednej a východnej Európy. Napriek podriadeniu hospodárstva potrebám Nemecka, slovenská ekonomika vďaka vojnovej konjunktúre i faktu, že slovenské územie až do jesene 1944 priamo nezasiahli vojnové udalosti, sa dynamicky rozvíjala. Podarilo sa odstrániť tradičný sociálny problém Slovenska - nezamestnanosť. Tunajší kultúrny život mal tiež pomerne priaznivé podmienky pre svoj rozvoj, aj keď bol limitovaný ťažkou vojnovou situáciou a ideologickými tlakmi totalitného režimu.
Od začiatku existencie Slovenského štátu prebiehal na jeho území protifašistický odboj, ktorý bol priamo alebo aspoň ideologicky napojený na česko-slovenský politický exil na Západe, respektíve v Moskve, čo sa odrážalo jeho domácom personálnom zložení a hlavne v jeho povojnových cieľoch. Odboj výdatne využíval krízové javy vnútri štátu, ktorého mocenské i administratívne orgány boli od roku 1941 stále silnejšie infiltrované opozičnými, alibistickými náladami. Hlavné prúdy rezistentných síl sa koncom roka 1943 zjednotili na báze Slovenskej národnej rady. Ich hlavným politickým cieľom bolo zvrhnutie domáceho antidemokratického režimu a obnovenie Československa s bezpodmienečným uznaním samobytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa v obnovenom štáte. Ilegálna Slovenská národná rada v spolupráci s odbojovými silami v slovenskej armáde, ale aj v iných mocenských a administratívnych zložkách štátu, pripravovala ozbrojené povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, keď nemecké jednotky začali obsadzovať slovenské územie. Na povstaleckom teritóriu bol obnovený česko-slovenský štát a výkonnú i zákonodarnú moc prebrala Slovenská národná rada. Povstanie spočiatku zachvátilo asi dve tretiny slovenského územia, kde žilo 1,7 milióna obyvateľov. Na dva mesiace vytvorilo v tyle ustupujúcich nemeckých vojsk súvislý front. Jeho ozbrojenými zložkami bola 60-tisícová slovenská armáda a 18 tisíc príslušníkov partizánskych oddielov. Po dvojmesačných bojoch nemecké oddiely síce obsadili povstalecké územie, no ozbrojený odpor pokračoval formou partizánskej vojny až do oslobodenia Slovenska od okupantov na jar 1945.
Slovenské národné povstanie začalo proces likvidácie vojnovej Slovenskej republiky, ktorá síce ešte niekoľko mesiacov za pomoci okupačných nemeckých armád existovala, no už takmer v úplnej medzinárodnej i domácej izolácii. Slovensko vstúpilo do obnovenej Československej republiky s ambíciami rovnocenného politického a štátoprávneho partnera. V obnovenom štáte začal vnútropolitický zápas o jeho ďalšie smerovanie, ktorý vyvrcholil roku 1948 do nastolenia komunistickej totality.
13.03.2006