EXPANZIA SLOVANOV
Väčšina Slovanov ani netuší akí mocní sme bývali v dobe expanzie. Jeden arabský cestovateľ raz (5/6. st.) napísal:
„Slovania sú najmocnejší národ. Keby sa spojili, nebolo by na Zemi sily, ktorá by ich zastavila“.
Dôvodom expanzie bol pravdepodobne nedostatok životného priestoru v pravlasti. Otázkou však zostáva ako národ obývajúci tak malé územie dokázal v tak krátkom čase (cca 200 r.) obsadiť skoro tretinu Európy.
Expanzia Slovanov sa začala asi v 5. storočí. Najstaršia správa o útokoch Slovanov pochádza z roku 493 z Byzancie. Slovania boli vyzbrojení väčšinou len kopijami. Používali aj krátke luky s otrávenými šípmi a sekery. Neradi bojovali na otvorenom priestranstve a nepoznali žiadne formácie. Napriek tomu dobyli územia na Balkáne, a to museli bojovať s perfektne vycvičenou a vyzbrojenou byzantskou armádou. Slovania nebrali zajatcov, domáce obyvateľstvo zabíjali neuveriteľne krutými spôsobmi. Narážali ich na koly, ubíjali ich na smrť alebo ich nahnali do domov a za živa upálili. V 7. st. už sídlili na obrovskom území. Zo západu ohraničenom riekami Labe, prameňom Mohanu až po Jadranské more. Na juhu osídlili celý Balkán a Peloponéz. Dostali sa až do Benátok. Osídľovali Egejské Ostrovy a Krétu. Ich osady boli aj v Malej Ázii. V Byzancii sa hovorilo dvoma jazykmi – gréckym a slovanským. Do Malej Ázie ich presídlil cisár Justinián ako ochranu proti Arabom v roku 686.
Nie všetky územia ktoré osídlili aj dobyli. Proste sa tam nasťahovali. A tak územia pod Byzantskou mocou boli opätovne pogréčtené. Zaujímavé je ich osídlenie Anatólie (Turecko). V 7. st. zaberalo severozápadnú časť Malej Ázie. V ôsmom storočí pribudlo územie na maloázijskom pobreží Čierneho mora východne od Carihradu a veľké územie okolo najsevernejšieho výbežku Malej Ázie. V deviatom potom získali povodie rieky Seyhan (severovýchodne od Cypru). Dokopy obývali asi štvrtinu Malej Ázie.
Slovania boli veľmi obávaní bojovníci. Boj proti nim bol ťažký, keďže nepoužívali stratégie, na ktoré bol civilizovaný svet zvyknutý a navyše nemali centrálne vedenie. O boji a mieri sa rozhodovalo na kmeňových radách. Vedeli sa dobre maskovať a využívali terénne výhody.(Pseudo-) Mauríkios (6/7 st.) dokonca o nich napísal, že sa schovávajú vo vode tak, že dýchajú cez dlhú dutú trstinu, zatiaľ čo ležia na dne. Nikto nedokázal prekonávať vodné toky tak ako oni. Do svojich vojsk ich najímali ako žoldnierov aj Byzantínci, aj Arabi. Arabi výraz Slovan (Saqaliba – z gréckeho sclavoi) používali na všetky etniká žijúce v okolí Slovanov (Nemci, Balti, Bulhari...) Slovania sa ako otroci dostali aj do Španielska. Z otrokov sa rýchlo vypracovali na elitné oddiely arabských vládcov ako v Španielsku tak aj u umajjovských kalifov. Pretože väčšina bielych otrokov boli Slovania, všetkým bielym otrokom sa tak začalo hovoriť. Toto prešlo aj do európskych jazykov ktoré boli v kontakte s arabským Španielskom: anglicky- slave, nemecky-Sklave, francúzsky- esclave. Na severe a východe sa Slovania šírili ďalej, až zabrali svoje dnešné územia. Za zmienku stojí ešte, že aj v Škandinávii sa našli slovanské stavby na juhozápade Švédska.
Na slovanských vojenských úspechoch majú svoj podiel nesporne aj Avari, ktorí sa v Európe objavili roku 558 na dolnom toku Dunaja a v roku 567 sa presťahovali na stredný tok, odkiaľ vytlačili Longobardov a Gepidov. Avari spolu so Slovanmi útočili na Byzanciu skoro každý rok a dostávali sa až na pobrežie Čierneho mora a po Carihrad. V roku 582 sa pádom Sirmia zrútila Byzantská hranica. Avari bojovali iba pre korisť a vždy sa vrátili naspäť na svoje územie. Naproti tomu, Slovania sa usadzovali na dobytých územiach. V 90. rokoch 6. st. bojovali Avari s Franskou ríšou a vtedy sa Slovania usadili v Rakúsku a východných Alpách. V roku 626 sa dostala Byzancia do zúfalej situácie, keď jej hlavné mesto z jednej strany obliehalo avarsko-slovanské vojsko a z druhej perzská armáda. Slovania útočili aj po vode, ale ich primitívne člny boli byzantskou flotilou rozprášené. Keď sa porazení Slovania vylodili, dal ich avarský kagan pozabíjať. Keď to videli ostatní Slovania, okamžite zrušili spojenectvo s Avarmi a z obliehania odišli. Avari nie sú jediní kočovníci s ktorými sa Slovania spojili. Ďalší boli napr. Bulhari (Kutiguri, Utiguri), s ktorými Slovania od 6. st. útočili na Balkán. A nakoniec sú tu nám všetkým dobre známi Maďari.
Kde Slovania nemali nad pôvodným obyvateľstvom prevahu, boli postupne asimilovaní. V Rumunsku dochádza k romanizácii Slovanov od Dákov na začiatku druhého tisícročia. Ďalej boli Slovania pohltení v Grécku, Anatólii, Albánsku, Bavorsku... Inde postupom času Slovania svoje územia stratili a boli asimilovaní dobyvateľmi (Polabie, Pobaltie, Rakúsko) v stredoveku od 12. st.
Použitá literatúra:
BERANOVÁ, M. : Slované. 2000
PAULÍNY, J. : Arabské správy o Slovanoch. Bratislava: 1999.
HULÍNEK, D. : Vojenské umenie starých Slovanov. In: Historická revue, XIII, 2002, 4, s. 4-6
Expanzia Slovanov sa začala asi v 5. storočí. Najstaršia správa o útokoch Slovanov pochádza z roku 493 z Byzancie. Slovania boli vyzbrojení väčšinou len kopijami. Používali aj krátke luky s otrávenými šípmi a sekery. Neradi bojovali na otvorenom priestranstve a nepoznali žiadne formácie. Napriek tomu dobyli územia na Balkáne, a to museli bojovať s perfektne vycvičenou a vyzbrojenou byzantskou armádou. Slovania nebrali zajatcov, domáce obyvateľstvo zabíjali neuveriteľne krutými spôsobmi. Narážali ich na koly, ubíjali ich na smrť alebo ich nahnali do domov a za živa upálili. V 7. st. už sídlili na obrovskom území. Zo západu ohraničenom riekami Labe, prameňom Mohanu až po Jadranské more. Na juhu osídlili celý Balkán a Peloponéz. Dostali sa až do Benátok. Osídľovali Egejské Ostrovy a Krétu. Ich osady boli aj v Malej Ázii. V Byzancii sa hovorilo dvoma jazykmi – gréckym a slovanským. Do Malej Ázie ich presídlil cisár Justinián ako ochranu proti Arabom v roku 686.
Nie všetky územia ktoré osídlili aj dobyli. Proste sa tam nasťahovali. A tak územia pod Byzantskou mocou boli opätovne pogréčtené. Zaujímavé je ich osídlenie Anatólie (Turecko). V 7. st. zaberalo severozápadnú časť Malej Ázie. V ôsmom storočí pribudlo územie na maloázijskom pobreží Čierneho mora východne od Carihradu a veľké územie okolo najsevernejšieho výbežku Malej Ázie. V deviatom potom získali povodie rieky Seyhan (severovýchodne od Cypru). Dokopy obývali asi štvrtinu Malej Ázie.
Slovania boli veľmi obávaní bojovníci. Boj proti nim bol ťažký, keďže nepoužívali stratégie, na ktoré bol civilizovaný svet zvyknutý a navyše nemali centrálne vedenie. O boji a mieri sa rozhodovalo na kmeňových radách. Vedeli sa dobre maskovať a využívali terénne výhody.(Pseudo-) Mauríkios (6/7 st.) dokonca o nich napísal, že sa schovávajú vo vode tak, že dýchajú cez dlhú dutú trstinu, zatiaľ čo ležia na dne. Nikto nedokázal prekonávať vodné toky tak ako oni. Do svojich vojsk ich najímali ako žoldnierov aj Byzantínci, aj Arabi. Arabi výraz Slovan (Saqaliba – z gréckeho sclavoi) používali na všetky etniká žijúce v okolí Slovanov (Nemci, Balti, Bulhari...) Slovania sa ako otroci dostali aj do Španielska. Z otrokov sa rýchlo vypracovali na elitné oddiely arabských vládcov ako v Španielsku tak aj u umajjovských kalifov. Pretože väčšina bielych otrokov boli Slovania, všetkým bielym otrokom sa tak začalo hovoriť. Toto prešlo aj do európskych jazykov ktoré boli v kontakte s arabským Španielskom: anglicky- slave, nemecky-Sklave, francúzsky- esclave. Na severe a východe sa Slovania šírili ďalej, až zabrali svoje dnešné územia. Za zmienku stojí ešte, že aj v Škandinávii sa našli slovanské stavby na juhozápade Švédska.
Na slovanských vojenských úspechoch majú svoj podiel nesporne aj Avari, ktorí sa v Európe objavili roku 558 na dolnom toku Dunaja a v roku 567 sa presťahovali na stredný tok, odkiaľ vytlačili Longobardov a Gepidov. Avari spolu so Slovanmi útočili na Byzanciu skoro každý rok a dostávali sa až na pobrežie Čierneho mora a po Carihrad. V roku 582 sa pádom Sirmia zrútila Byzantská hranica. Avari bojovali iba pre korisť a vždy sa vrátili naspäť na svoje územie. Naproti tomu, Slovania sa usadzovali na dobytých územiach. V 90. rokoch 6. st. bojovali Avari s Franskou ríšou a vtedy sa Slovania usadili v Rakúsku a východných Alpách. V roku 626 sa dostala Byzancia do zúfalej situácie, keď jej hlavné mesto z jednej strany obliehalo avarsko-slovanské vojsko a z druhej perzská armáda. Slovania útočili aj po vode, ale ich primitívne člny boli byzantskou flotilou rozprášené. Keď sa porazení Slovania vylodili, dal ich avarský kagan pozabíjať. Keď to videli ostatní Slovania, okamžite zrušili spojenectvo s Avarmi a z obliehania odišli. Avari nie sú jediní kočovníci s ktorými sa Slovania spojili. Ďalší boli napr. Bulhari (Kutiguri, Utiguri), s ktorými Slovania od 6. st. útočili na Balkán. A nakoniec sú tu nám všetkým dobre známi Maďari.
Kde Slovania nemali nad pôvodným obyvateľstvom prevahu, boli postupne asimilovaní. V Rumunsku dochádza k romanizácii Slovanov od Dákov na začiatku druhého tisícročia. Ďalej boli Slovania pohltení v Grécku, Anatólii, Albánsku, Bavorsku... Inde postupom času Slovania svoje územia stratili a boli asimilovaní dobyvateľmi (Polabie, Pobaltie, Rakúsko) v stredoveku od 12. st. Použitá literatúra:
BERANOVÁ, M. : Slované. 2000
PAULÍNY, J. : Arabské správy o Slovanoch. Bratislava: 1999.
HULÍNEK, D. : Vojenské umenie starých Slovanov. In: Historická revue, XIII, 2002, 4, s. 4-6
18.03.2006