Solidarita má svoj deň
Solidarita by mala byť nielen medziľudská, ale tiež medzigeneračná a medzidruhová (solidarita s ostatnými živými tvormi). 19. a 20. storočie bolo poznamenané predovšetkým úsilím o solidaritu medziľudskú. Solidarita medzigeneračná je (spolu so širším konceptom udržateľného rozvoja) predovšetkým výzvou pre prvú polovicu 21. storočia, rovnako ako solidarita medzidruhová, kde si postupne vyjasňujeme, čo by malo byť prijateľné a čo neprijateľné voči živým bytostiam.
S pojmom solidarity kráča ruka v ruke zodpovednosť. Zodpovednosť nielen voči sebe a svojím blízkym, ale tiež voči budúcim generáciám (voči dosiaľ nenarodeným deťom) a voči živej i neživej prírode. Pokiaľ ľudské práva a slobody nie sú vyvážené zodpovednosťou, spejeme ako jednotlivci, ľudská spoločnoť a životné prostredie ku kríze.
Tieto aspekty je možné vyjadriť heslom Úcta voči životu a prírode. Nejde o nič nové pod slnkom. Tieto hodnoty vyznávali a svojím životom sa snažili naplňovať napr. sv. František z Assisi, Albert Schweitzer.../pôvodná SLOVANSKÁ kultúra/poz.red.
Položme si otázku čo je solidárne?
Solidárny dnes znamená byť svorný, vzájomne sa podporujúci, vedomý si svojej prílušnosti k celku. Stará latinčina vyjadruje myšlienku pevnosti a celistvosti. Až v 19. storočí sa začal formovať význam tohto pojmu podobný dnešnému, tj. solidarita ako vzájomná zodpovednosť medzi dvoma a viac osobami. Na počiatku 20. storočia sa tak solidarita stáva postupne synonymom rovnosti, slobody a bratstva. To je veľmi dôležitý okamih - solidarita sa tak odpútava od obmedzenia na rodinu, čo je prirodzený, možno geneticky zakódovaný moment v ľudskej bytosti. Solidarita v sebe potupne otvára celospoločenský rozmer, čím samozrejme predpokladá exitenciu spoločnosti ako takej. Nemôže byť v tomto zmysle solidárny ten, kto neuznáva existenciu spoločnosti.. Ak niekto redukuje spoločnosť iba na jednotlivcov, redukuje väčšinou tiež solidaritu na charitu. Stačí sa dnes poobzerať okolo seba.
Skutočná solidarita sa teda ešte len rodí. Nie je nám geneticky daná. Solidarite sa musíme učiť, aby sa stala postupne súčasťou spoločenského vedomia. Solidarite sa učí každý jedinec aj spoločnosť ako celok. Prvý krok urobil človek už dávno, keď založil prvú obec - polis. Ďalšie kroky sú ale ešte pred nami.
Tieto aspekty je možné vyjadriť heslom Úcta voči životu a prírode. Nejde o nič nové pod slnkom. Tieto hodnoty vyznávali a svojím životom sa snažili naplňovať napr. sv. František z Assisi, Albert Schweitzer.../pôvodná SLOVANSKÁ kultúra/poz.red.
Položme si otázku čo je solidárne?
Solidárny dnes znamená byť svorný, vzájomne sa podporujúci, vedomý si svojej prílušnosti k celku. Stará latinčina vyjadruje myšlienku pevnosti a celistvosti. Až v 19. storočí sa začal formovať význam tohto pojmu podobný dnešnému, tj. solidarita ako vzájomná zodpovednosť medzi dvoma a viac osobami. Na počiatku 20. storočia sa tak solidarita stáva postupne synonymom rovnosti, slobody a bratstva. To je veľmi dôležitý okamih - solidarita sa tak odpútava od obmedzenia na rodinu, čo je prirodzený, možno geneticky zakódovaný moment v ľudskej bytosti. Solidarita v sebe potupne otvára celospoločenský rozmer, čím samozrejme predpokladá exitenciu spoločnosti ako takej. Nemôže byť v tomto zmysle solidárny ten, kto neuznáva existenciu spoločnosti.. Ak niekto redukuje spoločnosť iba na jednotlivcov, redukuje väčšinou tiež solidaritu na charitu. Stačí sa dnes poobzerať okolo seba.
Skutočná solidarita sa teda ešte len rodí. Nie je nám geneticky daná. Solidarite sa musíme učiť, aby sa stala postupne súčasťou spoločenského vedomia. Solidarite sa učí každý jedinec aj spoločnosť ako celok. Prvý krok urobil človek už dávno, keď založil prvú obec - polis. Ďalšie kroky sú ale ešte pred nami.
Čerpané: http://enviroportal.sk/informacny-system-o-zivotnom-prostredi.php
Zdroj: http://www.sds.cz/docs/prectete/ouno/sol_glob.htm
www. stranaos.cz, článok č. 20050110301,autor článku RNDr. Pavel Nováček, názov článku: SOS - sloboda, odpovědnost, solidarita
04.05.2006