Maďarské (seba)klamy
Úvod do (seba)klamov - Bože, požehnaj Maďara!
Bože, zhliadni milostivo na tento smutný, nepokojný a nespokojný národ a obdaruj ho tým, čoho sa mu nedostáva a o čo ťa tak úpenlivo prosí vo svojej hymne už takmer dvesto rokov - veselou mysľou a hojnosťou. \"Zošli mu štedrý rok\"! veď ho \"už dávno kmáše neblahý osud\". \"Odpykal si už tento ľud aj za minulosť, aj za budúcnosť\"!
Predkovia maďarského národa prišli do Európy z ďalekej Ázie. Po ceste brali aj to, čo im nepatrilo - cudzie životy a cudzí majetok. Brali to silou zbraní. Túto silu zastavila iná sila, ktorá ich prinútila usadiť sa a prejsť k pokojnejšiemu spôsobu života. Európa ich zastavila a prinútila pracovať. To bolo pre nich veľké utrpenie, obrovská muka, čo sa prenieslo aj do maďarského jazyka označením práce slovom munka a robotníka slovom munkás, prácou mučený. Aj po násilnom usadení sa a násilnom donútení k práci stále túžil mať - viac pôdy, viac otrokov, viac majetku, viac slávy... Vášeň ovládať sa stala trvalým zdrojom aj ďalšieho problému Maďarov. Chceli svoje okolie vlastniť, čím si zo susedov vyrobili skôr nepriateľov ako partnerov, priateľov a spojencov. Starým Maďarom sa nepáčilo v Európe, ktorá sa ich ako nevítaných hostí už prestávala báť a neprestala nimi ako civilizačne zaostalejšími pohŕdať. Nečudo, veď mali oveľa menšiu slovnú zásobu ako tunajšie osídlenie.
Nemecký kronikár Otto z Freisingu vydal o starých Maďaroch vo svojom diele Činy cisára Friedricha I. takéto dobové svedectvo: " Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať Božiu trpezlivosť, ktorá - ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu...
Citát uvádzame kvôli historickej autenticite. Z toho nepriateľského sveta, ktorý Maďarmi pohŕdal, obral ich o vieru predkov a mučil prácou, nebolo úniku. A tak z nich začala unikať maďarská duša. Aby zmiernili svoje utrpenie, ponárali sa do snov o bývalej bojovej sláve a už v 13. storočí začali tieto sny dotvárať vlastnými vidinami a ilúziami. Odkaz príchodu predkov do Karpatskej kotliny hnaných Bulharmi a Pečenehmi, obraz strastiplného pochodu porazených na úteku, ktorí prišli o väčšinu rodín a stád dobytka a boli takí skleslí na tele i na duchu, že v krajnom zúfalstve prosili o novú priazeň bohov rituálnym obetovaním najvyššieho vodcu, zabitím sakrálneho kráľa Almoša, a ktorí pokorne prosili Svätopluka II. O možnosť prezimovať v Potisí - takýto obraz nemohol liečiť ubolenú maďarskú dušu, skôr naopak. Preto si stvorila obraz nový, o príchode ako o víťazoslávnom vpáde hrdých vitézov, ktorým sa korili veľké ríše i miestny ľud. Maďar každé územie, kde bol "na koni", zmenil na žalár národov. Tak to bolo v potrianonskom Maďarsku, nemilosrdne likvidujúcom národnostné menšiny, ale tak to bolo aj v závere uhorských dejín a tiež na ich počiatku, keď staromaďarskí cháni takmer trištvrte storočia ohrozovali Európu a nazháňali z nej do uhorskej nížiny početné húfy zajatcov - otrokov. Aby mal kto pracovať na tých, ktorí holdovali bezbrehej pohanskej svojvôli a pre ktorých bola práca munkou - mukou. Maďarov sústavný strach z vlastného zániku podnecuje k expanzii. Nebyť nepretržitého nasávania zdrojov z okolia, maďarský národ by možno už neexistoval. Vpád starých Maďarov vklinil do srdca Európy ázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalšie a ďalšie vlny pohanských kočovníkov, ktorí splynuli s Maďarmi. Najväčšou takouto vlnou bolo 40 tisíc rodín divých Kumánov v 13. storočí. Ako napísal "najväčší maďarský mysliteľ 20. storočia" István Bibó, Maďari sa zmiešali " so všelijakým balastom sveta". Ku každému väčšiemu kroku do európskej civilizácie boli prinútení násilím.
Do európskeho domu chceli vstúpiť spôsobom, ktorý Európa v záujme vlastného prežitia nemohla tolerovať. A tak prišlo na rad násilie - Maďari boli v Európe násilne usadení, násilne pokresťančení a násilie voči nim sprevádzalo aj tvorbu uhorského štátu, keď Arpádovec Vajk-Štefan I.., kráľ takmer z ich krvi, tvoril Uhorsko v bojoch, pri ktorých nad nim vial znak dvojkríža s tromi vrchmi a nad húfmi jeho odporcov sa vznášali prevažne - hunské truhly. Násilne musel byť Maďarom vnútený aj maďarský národný štát (Trianon 1920). Postavili sa aj proti výstavbe vodného diela Gabčíkovo, ktoré nielenže zachránilo ich lužné lesy pred vyschnutím, ale stihlo ich už uchrániť pred dvomi katastrofálnymi povodňami. Maďari začleňovanie do Európskej civilizácie pociťujú ako traumatickú krížovú cestu plnú prekážok.
Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, opäť ho premenili na žalár národov. Vládnuca vrstva- ten skutočný maďarský panský národ, paradoxne prevažne z maďarskej krvi - nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle. Maďari sa v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Aj po jednej z prehratých vojen sa so svojimi susedmi nedokázali priateľsky pokonať, naopak, na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale dokonca sa štylizovali do polohy víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili démonov vzbury a revanšu, hoci v oboch mierových zmluvách sa zaviazali, že takúto propagandu nedopustia. Maďarská duša nechce vidieť svet večného bludára a nespokojenca. Maďari naostatok vždy donútili svoje okolie, aby ich umravňovalo a civilizovalo násilím. Vrchol moci a slávy dosiahli Maďari v posledných päťdesiatich rokoch uhorských dejín násilnou maďarizáciou, bezohľadným lúpením cudzích duší. Brať si paraziticky z cudzieho sa v záujme vlastného prežitia stalo pre nich potrebou a historickým zvykom, ktorého sa nedokážu striasť dodnes. Kult násilia a násilníkov si maďarská duša pestuje doteraz ako duchovné azylové územie pred realitou, ktorá jej nevyhovuje, čo vyvoláva pocit ukrivdenosti a nespokojnosti. Ako výhovorku pred tvárou dejín najčastejšie používa Trianon, ale pocit krivdy, nespokojnosti a presvedčenie, že okolie, Európa, je veľkým dlžníkom Maďarov, sa zrodili oveľa hlbšie v dejinách. Jadným z dôkazov je text maďarskej hymny, ktorý vznikol takmer sto rokov pred Trianonom.
Kto sa cíti ukrivdený, nespokojný a má voči okoliu nadštandardné požiadavky, v konečnom dôsledku si vynúti a vytrucuje zvýšenú pozornosť a pomoc. A keďže Trianon roku 1920 skoncoval so špongiovým efektom, priamym a násilným nasávaním zdrojov z okolia, Maďari sa museli prispôsobiť a nasadiť iné, "mäkšie" prostriedky - propagandu, diplomaciu a stály psychologický tlak na susedov a západné mocnosti. Klamať sami seba začali už v dávnej minulosti, a tejto drogy sa nezbavili dodnes. Maďarská duša na svojom úteku pred realitou už začiatkom 11. storočia neváhala sfalšovať pápežskú bulu Silvestra II. Z roku 1001a prikrášliť legendu o kráľovi Štefanovi I. Neváhala vyhlásiť Maďarov za pilier kresťanstva a obrany európskej civilizácie. Neváhala odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vyhnať ich z uhorských dejín, neváhala vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát. Neváhala Maďarov, civilizačne najslabšie a na stálu pomoc zvonka odkázané etnikum, vyhlásiť za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Neváhala sama pred sebou zatajiť deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojiť celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu. Maďarská duša neváhala všetky slabiny a hriechy svojho národa pripísať výhradne vonkajším faktorom a "nepriazni osudu". Neváhala vyhlásiť, že Maďari nemôžu ani za svoju účasť v obidvoch svetových vojnách na strane agresora, ani za vznik a vyčíňanie maďarského boľševizmu, ani za horthyovské represálie. Maďarský národ potrebuje vymyslenú realitu, potrebuje (seba)klam ako vitálnu drogu. Potrebuje ju na duchovné i fyzické prežitie. Aby bolo atraktívne byť Maďarom, musel si maďarský národ sám pre seba vytvoriť nové, vykonštruované dejiny. Ani len Arpádovci neboli etnickí (staro)Maďari, boli to po meči chazarskí Turci a po praslici prevažne Slovania. Ani medzi uhorskými kráľmi sa akosi nenachádza jediný Maďar - Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar-Chazar, Matej Korvín Rumun, Jagelovci Poliaci, Habsburgovci Nemci...
A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín. Do slávnej revolúcie v rokoch 1848 - 1849 viedli Maďarov dvaja pomaďarčení Slováci - Lajosh Kossuth alias Ľudovít Košút a Sándor Petofi aliasAlexander Petrovič, dokonca najväčší maďarský básnik. Aj o "veľkom zveľaĎovateľovi maĎarskej vlasti" Miklósovi Horthym je známe, že to bol iba "polceduľový" Maďar a po maďarsky hovoril dosť zle až do svojej smrti. Koľkí Maďari sa napríklad pokúsili vážne zamyslieť nad otázkou, ako sa zlučuje maďarská politická filozofia etnickej výlučnosti a nadradenosti s politickým odkazom sv. Štefana, ktorý hlásal pravý opak? Nad tým, ako a kam zmizli početné národnostné menšiny žijúce na území Maďarska? Prečo toľkí politici v maďarských dejinách vyznávali Horthyho zásadu farizejskej dvojtvárnosti "inak doma konať a inak do sveta hovoriť"? Prečo mnohým maďarským politikom prekáža výraz národnostná menšina, ktorý sa v strednej Európe všade uznáva? Prečo maďarskí politici tak vierolomne porušujú prijaté zmluvné záväzky? Prečo obraz Maďarska je vo svete oveľa ligotavejší ako maďarská realita? Prečo maďarský štát už od roku 1920, bez ohľadu na politické zriadenie, patrí k najagresívnejším krajinám Európy? Prečo nie je schopný uskutočniť veľmi potrebný krok, morálne sa vyrovnať so svojimi susedmi? Prečo sa menšinoví Maďari aj po rokoch štúdia štátneho jazyka domáhajú tlmočníkov? Prečo ich predstavitelia tak vytrvalo prejavujú nespokojnosť s rozsahom menšinových práv, ktoré sú na vysokej úrovni európskeho nadštandardu? Prečo z maďarských biografických slovníkov i z maďarských dejín miznú osvietené maďarské osobnosti, prečo sa jednostaj posilňujú tradície vrchnostenskej násilnosti a kult vojnových zločincov ako národných hrdinov, ktorým sa stávajú honosné pomníky a razia pamätné medaily? Prečo sú Maďarské učebnice plné tvrdení, ktoré prekrúcajú dokázané uznávané historické fakty? Nach sa len Európa bližšie pozrie maďarskému výkladu dejín, ktorý je účelový, ba až škandalózny. To je len malá ukážka naliehavých otázok, ktoré si sami Maďari zatiaľ nedokázali objektívne zodpovedať. Aj preto maďarská politika v strednej Európe znamenala toľké utrpenie. Dokazuje to, Pane, najmä 20. storočie, storočie maďarských prehier. Maďarsko ako tradičný agresor porazený v obidvoch svetových vojnách. Maďarsko ako krajina s trvalým výrazným poklesom počtu obyvateľov a vari najväčší cintorín národnostných menšín na starom kontinente. Maďarsko, ktoré utrpelo fiasko v medzinárodnom súdnom spore o Gabčíkovo. Maďarsko ako hlavný zdroj napätia v strednej Európe, večne nespokojné s jej usporiadaním. Na druhej strane tejto smutnej scenérie však svieti nablýskaný imidž Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Najmä v očiach Západu sa Maďari usilujú o ten najlepší obraz svojej krajiny. Krajiny, ktorá dokonca ašpiruje na úlohu regionálnej veľmoci, na úlohu regionálneho učiteľa demokracie a menšinovej politiky. Krajiny, ktorá sa sústavne mocným tohto sveta ponúka ako rozhodujúci garant stability a demokracie v strednej Európe. Maďari presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra!
Únik pred vlastnými ťaživými problémami má rôzne podoby, aj podobu úteku vpred, úteku pred zodpovednosťou. A k tomu všetkému ešte historicky podmienený hlboký komplex menejcennosti, ktorý nedokážu prehlušiť ani monumentálne paláce a impozantné pomníky v Budapešti.
Stále si nahovárajú, že sú pôvodným obyvateľstvom, že príchod ich predkov do strednej Európy bol premyslený čin a ich krvavé výboje vynútené obranou (vtedy neexistujúceho) štátu, že Uhorsko bolo maďarské, že obránili Európu pred Turkami (ktorí sa neskôr stali ich spojencami), že Štefan I. bol maďarský kráľ a budapeštianska politika napĺňa jeho odkaz, že Trianon bol obrovskou krivdou, že Maďari sú najkultúrnejším a najvyspelejším národom na okolí, učiteľom menšinových práv, hlavným garantom mieru a stability v strednej Európe, doslova "ostrovom mieru", že tu majú historické poslanie a sú predurčení byť lídrom celej Karpatskej kotliny...
Nič z toho nie je pravda, všetko sú to iba maďarské (seba)klamy.
spracované podľa knihy
Jerguša Ferka - Maďarské (seba)klamy
tex Maďarskej hymny tu
zvuková stopa je tu
Nemecký kronikár Otto z Freisingu vydal o starých Maďaroch vo svojom diele Činy cisára Friedricha I. takéto dobové svedectvo: " Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať Božiu trpezlivosť, ktorá - ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu...
Citát uvádzame kvôli historickej autenticite. Z toho nepriateľského sveta, ktorý Maďarmi pohŕdal, obral ich o vieru predkov a mučil prácou, nebolo úniku. A tak z nich začala unikať maďarská duša. Aby zmiernili svoje utrpenie, ponárali sa do snov o bývalej bojovej sláve a už v 13. storočí začali tieto sny dotvárať vlastnými vidinami a ilúziami. Odkaz príchodu predkov do Karpatskej kotliny hnaných Bulharmi a Pečenehmi, obraz strastiplného pochodu porazených na úteku, ktorí prišli o väčšinu rodín a stád dobytka a boli takí skleslí na tele i na duchu, že v krajnom zúfalstve prosili o novú priazeň bohov rituálnym obetovaním najvyššieho vodcu, zabitím sakrálneho kráľa Almoša, a ktorí pokorne prosili Svätopluka II. O možnosť prezimovať v Potisí - takýto obraz nemohol liečiť ubolenú maďarskú dušu, skôr naopak. Preto si stvorila obraz nový, o príchode ako o víťazoslávnom vpáde hrdých vitézov, ktorým sa korili veľké ríše i miestny ľud. Maďar každé územie, kde bol "na koni", zmenil na žalár národov. Tak to bolo v potrianonskom Maďarsku, nemilosrdne likvidujúcom národnostné menšiny, ale tak to bolo aj v závere uhorských dejín a tiež na ich počiatku, keď staromaďarskí cháni takmer trištvrte storočia ohrozovali Európu a nazháňali z nej do uhorskej nížiny početné húfy zajatcov - otrokov. Aby mal kto pracovať na tých, ktorí holdovali bezbrehej pohanskej svojvôli a pre ktorých bola práca munkou - mukou. Maďarov sústavný strach z vlastného zániku podnecuje k expanzii. Nebyť nepretržitého nasávania zdrojov z okolia, maďarský národ by možno už neexistoval. Vpád starých Maďarov vklinil do srdca Európy ázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalšie a ďalšie vlny pohanských kočovníkov, ktorí splynuli s Maďarmi. Najväčšou takouto vlnou bolo 40 tisíc rodín divých Kumánov v 13. storočí. Ako napísal "najväčší maďarský mysliteľ 20. storočia" István Bibó, Maďari sa zmiešali " so všelijakým balastom sveta". Ku každému väčšiemu kroku do európskej civilizácie boli prinútení násilím.
Do európskeho domu chceli vstúpiť spôsobom, ktorý Európa v záujme vlastného prežitia nemohla tolerovať. A tak prišlo na rad násilie - Maďari boli v Európe násilne usadení, násilne pokresťančení a násilie voči nim sprevádzalo aj tvorbu uhorského štátu, keď Arpádovec Vajk-Štefan I.., kráľ takmer z ich krvi, tvoril Uhorsko v bojoch, pri ktorých nad nim vial znak dvojkríža s tromi vrchmi a nad húfmi jeho odporcov sa vznášali prevažne - hunské truhly. Násilne musel byť Maďarom vnútený aj maďarský národný štát (Trianon 1920). Postavili sa aj proti výstavbe vodného diela Gabčíkovo, ktoré nielenže zachránilo ich lužné lesy pred vyschnutím, ale stihlo ich už uchrániť pred dvomi katastrofálnymi povodňami. Maďari začleňovanie do Európskej civilizácie pociťujú ako traumatickú krížovú cestu plnú prekážok.
Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, opäť ho premenili na žalár národov. Vládnuca vrstva- ten skutočný maďarský panský národ, paradoxne prevažne z maďarskej krvi - nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle. Maďari sa v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Aj po jednej z prehratých vojen sa so svojimi susedmi nedokázali priateľsky pokonať, naopak, na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale dokonca sa štylizovali do polohy víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili démonov vzbury a revanšu, hoci v oboch mierových zmluvách sa zaviazali, že takúto propagandu nedopustia. Maďarská duša nechce vidieť svet večného bludára a nespokojenca. Maďari naostatok vždy donútili svoje okolie, aby ich umravňovalo a civilizovalo násilím. Vrchol moci a slávy dosiahli Maďari v posledných päťdesiatich rokoch uhorských dejín násilnou maďarizáciou, bezohľadným lúpením cudzích duší. Brať si paraziticky z cudzieho sa v záujme vlastného prežitia stalo pre nich potrebou a historickým zvykom, ktorého sa nedokážu striasť dodnes. Kult násilia a násilníkov si maďarská duša pestuje doteraz ako duchovné azylové územie pred realitou, ktorá jej nevyhovuje, čo vyvoláva pocit ukrivdenosti a nespokojnosti. Ako výhovorku pred tvárou dejín najčastejšie používa Trianon, ale pocit krivdy, nespokojnosti a presvedčenie, že okolie, Európa, je veľkým dlžníkom Maďarov, sa zrodili oveľa hlbšie v dejinách. Jadným z dôkazov je text maďarskej hymny, ktorý vznikol takmer sto rokov pred Trianonom.
Kto sa cíti ukrivdený, nespokojný a má voči okoliu nadštandardné požiadavky, v konečnom dôsledku si vynúti a vytrucuje zvýšenú pozornosť a pomoc. A keďže Trianon roku 1920 skoncoval so špongiovým efektom, priamym a násilným nasávaním zdrojov z okolia, Maďari sa museli prispôsobiť a nasadiť iné, "mäkšie" prostriedky - propagandu, diplomaciu a stály psychologický tlak na susedov a západné mocnosti. Klamať sami seba začali už v dávnej minulosti, a tejto drogy sa nezbavili dodnes. Maďarská duša na svojom úteku pred realitou už začiatkom 11. storočia neváhala sfalšovať pápežskú bulu Silvestra II. Z roku 1001a prikrášliť legendu o kráľovi Štefanovi I. Neváhala vyhlásiť Maďarov za pilier kresťanstva a obrany európskej civilizácie. Neváhala odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vyhnať ich z uhorských dejín, neváhala vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát. Neváhala Maďarov, civilizačne najslabšie a na stálu pomoc zvonka odkázané etnikum, vyhlásiť za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Neváhala sama pred sebou zatajiť deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojiť celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu. Maďarská duša neváhala všetky slabiny a hriechy svojho národa pripísať výhradne vonkajším faktorom a "nepriazni osudu". Neváhala vyhlásiť, že Maďari nemôžu ani za svoju účasť v obidvoch svetových vojnách na strane agresora, ani za vznik a vyčíňanie maďarského boľševizmu, ani za horthyovské represálie. Maďarský národ potrebuje vymyslenú realitu, potrebuje (seba)klam ako vitálnu drogu. Potrebuje ju na duchovné i fyzické prežitie. Aby bolo atraktívne byť Maďarom, musel si maďarský národ sám pre seba vytvoriť nové, vykonštruované dejiny. Ani len Arpádovci neboli etnickí (staro)Maďari, boli to po meči chazarskí Turci a po praslici prevažne Slovania. Ani medzi uhorskými kráľmi sa akosi nenachádza jediný Maďar - Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar-Chazar, Matej Korvín Rumun, Jagelovci Poliaci, Habsburgovci Nemci...
A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín. Do slávnej revolúcie v rokoch 1848 - 1849 viedli Maďarov dvaja pomaďarčení Slováci - Lajosh Kossuth alias Ľudovít Košút a Sándor Petofi aliasAlexander Petrovič, dokonca najväčší maďarský básnik. Aj o "veľkom zveľaĎovateľovi maĎarskej vlasti" Miklósovi Horthym je známe, že to bol iba "polceduľový" Maďar a po maďarsky hovoril dosť zle až do svojej smrti. Koľkí Maďari sa napríklad pokúsili vážne zamyslieť nad otázkou, ako sa zlučuje maďarská politická filozofia etnickej výlučnosti a nadradenosti s politickým odkazom sv. Štefana, ktorý hlásal pravý opak? Nad tým, ako a kam zmizli početné národnostné menšiny žijúce na území Maďarska? Prečo toľkí politici v maďarských dejinách vyznávali Horthyho zásadu farizejskej dvojtvárnosti "inak doma konať a inak do sveta hovoriť"? Prečo mnohým maďarským politikom prekáža výraz národnostná menšina, ktorý sa v strednej Európe všade uznáva? Prečo maďarskí politici tak vierolomne porušujú prijaté zmluvné záväzky? Prečo obraz Maďarska je vo svete oveľa ligotavejší ako maďarská realita? Prečo maďarský štát už od roku 1920, bez ohľadu na politické zriadenie, patrí k najagresívnejším krajinám Európy? Prečo nie je schopný uskutočniť veľmi potrebný krok, morálne sa vyrovnať so svojimi susedmi? Prečo sa menšinoví Maďari aj po rokoch štúdia štátneho jazyka domáhajú tlmočníkov? Prečo ich predstavitelia tak vytrvalo prejavujú nespokojnosť s rozsahom menšinových práv, ktoré sú na vysokej úrovni európskeho nadštandardu? Prečo z maďarských biografických slovníkov i z maďarských dejín miznú osvietené maďarské osobnosti, prečo sa jednostaj posilňujú tradície vrchnostenskej násilnosti a kult vojnových zločincov ako národných hrdinov, ktorým sa stávajú honosné pomníky a razia pamätné medaily? Prečo sú Maďarské učebnice plné tvrdení, ktoré prekrúcajú dokázané uznávané historické fakty? Nach sa len Európa bližšie pozrie maďarskému výkladu dejín, ktorý je účelový, ba až škandalózny. To je len malá ukážka naliehavých otázok, ktoré si sami Maďari zatiaľ nedokázali objektívne zodpovedať. Aj preto maďarská politika v strednej Európe znamenala toľké utrpenie. Dokazuje to, Pane, najmä 20. storočie, storočie maďarských prehier. Maďarsko ako tradičný agresor porazený v obidvoch svetových vojnách. Maďarsko ako krajina s trvalým výrazným poklesom počtu obyvateľov a vari najväčší cintorín národnostných menšín na starom kontinente. Maďarsko, ktoré utrpelo fiasko v medzinárodnom súdnom spore o Gabčíkovo. Maďarsko ako hlavný zdroj napätia v strednej Európe, večne nespokojné s jej usporiadaním. Na druhej strane tejto smutnej scenérie však svieti nablýskaný imidž Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Najmä v očiach Západu sa Maďari usilujú o ten najlepší obraz svojej krajiny. Krajiny, ktorá dokonca ašpiruje na úlohu regionálnej veľmoci, na úlohu regionálneho učiteľa demokracie a menšinovej politiky. Krajiny, ktorá sa sústavne mocným tohto sveta ponúka ako rozhodujúci garant stability a demokracie v strednej Európe. Maďari presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra!
Únik pred vlastnými ťaživými problémami má rôzne podoby, aj podobu úteku vpred, úteku pred zodpovednosťou. A k tomu všetkému ešte historicky podmienený hlboký komplex menejcennosti, ktorý nedokážu prehlušiť ani monumentálne paláce a impozantné pomníky v Budapešti.
Stále si nahovárajú, že sú pôvodným obyvateľstvom, že príchod ich predkov do strednej Európy bol premyslený čin a ich krvavé výboje vynútené obranou (vtedy neexistujúceho) štátu, že Uhorsko bolo maďarské, že obránili Európu pred Turkami (ktorí sa neskôr stali ich spojencami), že Štefan I. bol maďarský kráľ a budapeštianska politika napĺňa jeho odkaz, že Trianon bol obrovskou krivdou, že Maďari sú najkultúrnejším a najvyspelejším národom na okolí, učiteľom menšinových práv, hlavným garantom mieru a stability v strednej Európe, doslova "ostrovom mieru", že tu majú historické poslanie a sú predurčení byť lídrom celej Karpatskej kotliny...
Nič z toho nie je pravda, všetko sú to iba maďarské (seba)klamy.
spracované podľa knihy
Jerguša Ferka - Maďarské (seba)klamy
tex Maďarskej hymny tu
zvuková stopa je tu
04.06.2006