O voľbách a demokratickej morálke
Nedávno sa u nás opäť konali parlamentné voľby. Po tentoraz dlhšom uvažovaní som sa napokon opäť rozhodol – voliť nepôjdem. Nie že by mi nezáležalo na tom, ako bude vyzerať moja budúcnosť (to je ten neustále sa opakujúci argument väčšiny zástancov/kýň „demokracie“), ale jednoducho som si nemal z čoho vybrať. Ba čo viac, už neverím v zastupiteľskú demokraciu. Tá totiž – a tobôž v ponímaní á la Slovakia (apatickí a neaktívni občania a vlastné záujmy si hájaci politici) - podľa mňa nie je skutočnou demokraciou. Skutočná demokracia, kedy aj voľby môžu niečo podstatné zmeniť, je demokracia priama.
Dôležitým faktorom, ktorý mi leží na srdci - a myslím, že aj iným sociálne cítiacim ľuďom - je morálka. V spravodlivej spoločnosti by mala mať morálka výsostné postavenie, v súčasnosti je však všemožne vytláčaná zdôrazňovaním priority ekonomických ukazovateľov. Ekonomika je síce dôležitá a vždy ovplyvňovala vývoj spoločnosti, jej vplyv je ale, myslím, až príliš veľký - a práve na úkor morálky, teda hodnôt ako tolerancia, spolupatričnosť a rešpekt k druhému. Pýtam sa: čo z toho, že krajina práve dosahuje hospodársky rast, rastie jej HDP a podobne, keď bežný človek má problém uživiť svoju rodinu? A sociálne rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa stále zväčšujú, to je nesporný fakt a jasný signál , kam to všetko vedie. Myslím si, že práve morálka by mala byť ukazovateľom zmysluplného života, nie nejaký „človek moderný“, ktorý má čo najviac spotrebičov, v práci chodí zásadne v obleku (či kostýme) a chodí na exotické dovolenky.
V našej politike morálka ani zďaleka nevládne. Počas tých pár rokov po „nežnej“ sa sen o lepšej, spravodlivejšej spoločnosti na Slovensku rozpadol ako domček z karát. Slobodu, ktorá nám spadla do lona po desaťročiach diktatúry „reálneho socializmu“, sme totiž využili svojsky. Určité percento ponovembrovej „novej elity“ sa bezohľadne vrhlo na celospoločenské zdroje s jasným úmyslom – získať pre seba čo najviac moci a majetku. Tak vznikla nová politická garnitúra, finančnícki žraloci a nová sorta „liberálov“ všetkého možného druhu. Vznikol typ myslenia, ktorý urobil hlbokú pečať do našich myslí. Ideál jednotlivca – individualistu, ktorého práva (najmä na majetok) sú nadovšetko, ideál silnej, „pokrokovej“ rodiny, ktorá sa vie vo svete oháňať a prispôsobí sa všetkému, čo káže doba. Skutočná sloboda, jav tak bytostne blízky každému slušnému človeku, sa zmenila na slobodu konzumovať. A pred spomínanou „novou elitou“ sa objavili netušené nové možnosti: slobodná možnosť, paradoxne, vytvárať hoci aj neslobodu pre druhých... Vznikla všeobecná ľahostajnosť a „individualizmus“. Pre mňa to ale lepšie vystihuje pojem kolektívne sebectvo. Toto všetko sa po tých šestnástich rokoch tak akosi ustálilo do podoby, aká je teraz. Vidíme to dennodenne – všeobecné znechutenie verejnosti z politiky (hlavným dôkazom nech je len tá sotva polovičná účasť vo voľbách), pri moci sú pravicové strany presadzujúce “reformy”, čiže čerpanie zo spoločného balíka na všetko možné, len nie na zdravotníctvo alebo školstvo, ktoré sú v troskách. Všetko je obhájené tým, že predsa chceme byť “pokrokovým” štátom, je nevyhnutná integrácia do Európskej únie atď. Ale čo ten tak zvaný “pokrok” alebo Európska únia znamenajú? Začína byť nad slnko jasné, že pre bežných ľudí nič dobré. Poviem to jasne: je to raj pre biznismenov a byrokratov. Dúfam, že toto si bežný človek u nás postupom času uvedomí, kým nebude neskoro. A určité percento tých, čo v posledných voľbách nevyužili svoju občiansku “vymoženosť” – volebný hlas – si to iste aj uvedomilo.
Čo mi na tom najviac vadí, že môj postoj je až taký kritický? Myslím, že byť politikom, teda v demokratickej spoločnosti byť zástupcom okrem seba aj iných ľudí, je veľký záväzok. Človek, ktorý sa na niečo také odhodlá, by mal mať okrem odborných schopností (a patričného sebavedomia) aj určité morálne kvality. Tu ale dochádza k najväčšiemu konfliktu: totiž politik (či politička) je tu konfrontovaný/á s lákavou ponukou - účasťou na moci. Tu má zrazu priamo v rukách páky na vytváranie budúcnosti a svoju "morálku" môže verejne presadzovať z nejakej "vyššej" pozície. Pojem verejné dobro, ktorý je proklamovaným cieľom demokratických princípov, sa potom často zamieňa za osobný prospech. Pri každom rozhodovaní politika dochádza ku psychologickému protikladu medzi jeho privilégiami a povinnosťami, kde to prvé má často navrch.
A myslím, že to je práve prípad zastupiteľskej „demokracie“ na Slovensku. Obyčajných ľudí toto všetko ovplyvňuje a potom dochádza ku známym viditeľným javom – k apatii, skepse, hnevu, bezradnosti... Pritom často ide o ľudí, ktorí sú vo svojom súkromí otvorenejší a snaživejší, ale na verejnosti sú povrchní a apatickejší. A toto všetko si následne spätne prinášajú do svojho súkromia a vzniká tradičný kolobeh individuálneho a spoločenského rozporu. Čím to je? Myslím, že to všetko je práve dôsledok tlaku, ktorý na nich vyvíja vláda, čiže politika zhora. Ak sa ustálili medzi ľuďmi spoločenské normy, kde povrchnosť a pragmatizmus vytlačili na okraj aktívnu participáciu, tak sa niet čomu čudovať.
Rozšíreným názorom taktiež je, že hlavnými príčinami nešťastia ľudí sú ich neschopnosť a nevedomosť. Ak niekto nie je dostatočne ambiciózny a aktívny (slušné správanie pritom často nie je podmienkou), tak má jednoducho smolu, zaradí sa na rebríčku “pokrokových hodnôt” na spodné priečky. Taktiež je vinou, že niekto nie je dostatočne prispôsobivý či konformný – tiež mu patrí miesto medzi “menejcennými”. Rozhoduje sa zásadne zhora a vy ste tu na to, aby ste to akceptovali. A raz za štyri roky to máte možnosť ovplyvniť voľbou menšieho zla. Váš hlas sa vždy niekomu zíde, keď už pre nič iné, tak má hodnotu 240 korún. Samostatnou kapitolou je argumentácia o nevedomosti bežného občana. Veď práve preto si vybral niekoho schopnejšieho, aby ho zastupoval, sám nemá také vedomosti a schopnosti, je to jeho chyba. Veľmi dôležité ale je, akým spôsobom sa šíria na verejnosť informácie. Šírenie informácií totiž úzko súvisí so slobodou tlače, a tá je zase závislá - od konkrétnych politických záujmov. Masmédiá hrajú v modernej spoločnosti nesporne veľmi dôležitú úlohu. V demokratickej spoločnosti by podľa môjho názoru mali ľuďom akurát poskytnúť informácie a dať možnosť vlastného výberu. V súčasnej politickej realite však vytvárajú politické povedomie tým, že doslova vyrábajú súhlas a používajú na to veľmi sofistikované metódy. Tá strana (resp. iný okruh privilegovaných), ktorá má pod svojím vplyvom čo najviac masmédií, môže ovplyvniť či presvedčiť čo najviac voličov/iek. A keďže väčšina masmédií je súkromných, tak je logické, že zastávajú aj súkromné záujmy. A pritom často – a najmä vždy pred voľbami – hrubo porušujú pravidlá politickej kultúry (hm, ide to vôbec dokopy?) či dokonca zákony. Trúfam si povedať, že väčšina predvolebných bilboardov je vysloveným klamstvom a pokryteckou pózou (ide nám o ľudí a pod.) za nehorázne peniaze, ktoré by sa dali zmysluplnejšie využiť. A samozrejme, popri tom všetkom si vzájomne nadávajú do populistov. Pritom je jasné, že populistom je každý politik. Každému predsa ide o to presvedčiť ľudí, či nie? A ľudia nie sú ani tak úprimne presvedčení o voľbe toho-ktorého politika, ale skôr zmätení a vyberú si zvyčajne toho, kto na nich zaúčinkoval nejakou lákavou a pekne znejúcou frázou. V súčasnosti je toto všetko niečo, čo je u nás považované za „normálne“, „pokrokové“ atď., len neviem ako je to zlučiteľné so skutočnou demokraciou, keď v podstate nemáme na výber...
Bojím sa, že v najbližších rokoch dôjde u nás k situácii, že vo voľbách bude pravidelne vyhrávať opozícia. Aj to o niečom svedčí. Alebo sa rozhodneme za “reformy” k väčšej chudobe? Ak sa bude neoliberálny systém presadzovať vo svete tak dravo ako doteraz, postupom času sa aj v krajinách “prvého” sveta úplne zúži stredná trieda – hoci liberálni teoretici by nás radi presvedčili o opaku – a potom hádam nastane čas aj na iné prístupy. Jedným z východísk by potom logicky mohlo byť to, že ľudia už nebudú viacej dôverovať politikom a – na rozdiel od súčasnosti – budú viacej politicky aktívni (a nielen raz za štyri roky) a budú sa viacej spoliehať na seba a na svoje záujmy. Skúsenosť ukázala, že práve osobný záujem je to, čo ľudí najviac motivuje. Prečo by nemohla byť tým osobným záujmom vzájomná spolupatričnosť? Ak si osvojíme aspoň niečo zo zásad spoločenskej morálky a pochopíme, v čom tkvie kolektívna zodpovednosť, tak sme na najlepšej ceste k demokracii. K priamej demokracii, bez byrokratov a politických pokrytcov.
Zdroj:hej rup! - rozmýšlať inak
V našej politike morálka ani zďaleka nevládne. Počas tých pár rokov po „nežnej“ sa sen o lepšej, spravodlivejšej spoločnosti na Slovensku rozpadol ako domček z karát. Slobodu, ktorá nám spadla do lona po desaťročiach diktatúry „reálneho socializmu“, sme totiž využili svojsky. Určité percento ponovembrovej „novej elity“ sa bezohľadne vrhlo na celospoločenské zdroje s jasným úmyslom – získať pre seba čo najviac moci a majetku. Tak vznikla nová politická garnitúra, finančnícki žraloci a nová sorta „liberálov“ všetkého možného druhu. Vznikol typ myslenia, ktorý urobil hlbokú pečať do našich myslí. Ideál jednotlivca – individualistu, ktorého práva (najmä na majetok) sú nadovšetko, ideál silnej, „pokrokovej“ rodiny, ktorá sa vie vo svete oháňať a prispôsobí sa všetkému, čo káže doba. Skutočná sloboda, jav tak bytostne blízky každému slušnému človeku, sa zmenila na slobodu konzumovať. A pred spomínanou „novou elitou“ sa objavili netušené nové možnosti: slobodná možnosť, paradoxne, vytvárať hoci aj neslobodu pre druhých... Vznikla všeobecná ľahostajnosť a „individualizmus“. Pre mňa to ale lepšie vystihuje pojem kolektívne sebectvo. Toto všetko sa po tých šestnástich rokoch tak akosi ustálilo do podoby, aká je teraz. Vidíme to dennodenne – všeobecné znechutenie verejnosti z politiky (hlavným dôkazom nech je len tá sotva polovičná účasť vo voľbách), pri moci sú pravicové strany presadzujúce “reformy”, čiže čerpanie zo spoločného balíka na všetko možné, len nie na zdravotníctvo alebo školstvo, ktoré sú v troskách. Všetko je obhájené tým, že predsa chceme byť “pokrokovým” štátom, je nevyhnutná integrácia do Európskej únie atď. Ale čo ten tak zvaný “pokrok” alebo Európska únia znamenajú? Začína byť nad slnko jasné, že pre bežných ľudí nič dobré. Poviem to jasne: je to raj pre biznismenov a byrokratov. Dúfam, že toto si bežný človek u nás postupom času uvedomí, kým nebude neskoro. A určité percento tých, čo v posledných voľbách nevyužili svoju občiansku “vymoženosť” – volebný hlas – si to iste aj uvedomilo.
Politika a súkromné záujmy
Čo mi na tom najviac vadí, že môj postoj je až taký kritický? Myslím, že byť politikom, teda v demokratickej spoločnosti byť zástupcom okrem seba aj iných ľudí, je veľký záväzok. Človek, ktorý sa na niečo také odhodlá, by mal mať okrem odborných schopností (a patričného sebavedomia) aj určité morálne kvality. Tu ale dochádza k najväčšiemu konfliktu: totiž politik (či politička) je tu konfrontovaný/á s lákavou ponukou - účasťou na moci. Tu má zrazu priamo v rukách páky na vytváranie budúcnosti a svoju "morálku" môže verejne presadzovať z nejakej "vyššej" pozície. Pojem verejné dobro, ktorý je proklamovaným cieľom demokratických princípov, sa potom často zamieňa za osobný prospech. Pri každom rozhodovaní politika dochádza ku psychologickému protikladu medzi jeho privilégiami a povinnosťami, kde to prvé má často navrch.
A myslím, že to je práve prípad zastupiteľskej „demokracie“ na Slovensku. Obyčajných ľudí toto všetko ovplyvňuje a potom dochádza ku známym viditeľným javom – k apatii, skepse, hnevu, bezradnosti... Pritom často ide o ľudí, ktorí sú vo svojom súkromí otvorenejší a snaživejší, ale na verejnosti sú povrchní a apatickejší. A toto všetko si následne spätne prinášajú do svojho súkromia a vzniká tradičný kolobeh individuálneho a spoločenského rozporu. Čím to je? Myslím, že to všetko je práve dôsledok tlaku, ktorý na nich vyvíja vláda, čiže politika zhora. Ak sa ustálili medzi ľuďmi spoločenské normy, kde povrchnosť a pragmatizmus vytlačili na okraj aktívnu participáciu, tak sa niet čomu čudovať.
Rozšíreným názorom taktiež je, že hlavnými príčinami nešťastia ľudí sú ich neschopnosť a nevedomosť. Ak niekto nie je dostatočne ambiciózny a aktívny (slušné správanie pritom často nie je podmienkou), tak má jednoducho smolu, zaradí sa na rebríčku “pokrokových hodnôt” na spodné priečky. Taktiež je vinou, že niekto nie je dostatočne prispôsobivý či konformný – tiež mu patrí miesto medzi “menejcennými”. Rozhoduje sa zásadne zhora a vy ste tu na to, aby ste to akceptovali. A raz za štyri roky to máte možnosť ovplyvniť voľbou menšieho zla. Váš hlas sa vždy niekomu zíde, keď už pre nič iné, tak má hodnotu 240 korún. Samostatnou kapitolou je argumentácia o nevedomosti bežného občana. Veď práve preto si vybral niekoho schopnejšieho, aby ho zastupoval, sám nemá také vedomosti a schopnosti, je to jeho chyba. Veľmi dôležité ale je, akým spôsobom sa šíria na verejnosť informácie. Šírenie informácií totiž úzko súvisí so slobodou tlače, a tá je zase závislá - od konkrétnych politických záujmov. Masmédiá hrajú v modernej spoločnosti nesporne veľmi dôležitú úlohu. V demokratickej spoločnosti by podľa môjho názoru mali ľuďom akurát poskytnúť informácie a dať možnosť vlastného výberu. V súčasnej politickej realite však vytvárajú politické povedomie tým, že doslova vyrábajú súhlas a používajú na to veľmi sofistikované metódy. Tá strana (resp. iný okruh privilegovaných), ktorá má pod svojím vplyvom čo najviac masmédií, môže ovplyvniť či presvedčiť čo najviac voličov/iek. A keďže väčšina masmédií je súkromných, tak je logické, že zastávajú aj súkromné záujmy. A pritom často – a najmä vždy pred voľbami – hrubo porušujú pravidlá politickej kultúry (hm, ide to vôbec dokopy?) či dokonca zákony. Trúfam si povedať, že väčšina predvolebných bilboardov je vysloveným klamstvom a pokryteckou pózou (ide nám o ľudí a pod.) za nehorázne peniaze, ktoré by sa dali zmysluplnejšie využiť. A samozrejme, popri tom všetkom si vzájomne nadávajú do populistov. Pritom je jasné, že populistom je každý politik. Každému predsa ide o to presvedčiť ľudí, či nie? A ľudia nie sú ani tak úprimne presvedčení o voľbe toho-ktorého politika, ale skôr zmätení a vyberú si zvyčajne toho, kto na nich zaúčinkoval nejakou lákavou a pekne znejúcou frázou. V súčasnosti je toto všetko niečo, čo je u nás považované za „normálne“, „pokrokové“ atď., len neviem ako je to zlučiteľné so skutočnou demokraciou, keď v podstate nemáme na výber...
Priama demokracia - alternatíva voči politickým privilégiám
Bojím sa, že v najbližších rokoch dôjde u nás k situácii, že vo voľbách bude pravidelne vyhrávať opozícia. Aj to o niečom svedčí. Alebo sa rozhodneme za “reformy” k väčšej chudobe? Ak sa bude neoliberálny systém presadzovať vo svete tak dravo ako doteraz, postupom času sa aj v krajinách “prvého” sveta úplne zúži stredná trieda – hoci liberálni teoretici by nás radi presvedčili o opaku – a potom hádam nastane čas aj na iné prístupy. Jedným z východísk by potom logicky mohlo byť to, že ľudia už nebudú viacej dôverovať politikom a – na rozdiel od súčasnosti – budú viacej politicky aktívni (a nielen raz za štyri roky) a budú sa viacej spoliehať na seba a na svoje záujmy. Skúsenosť ukázala, že práve osobný záujem je to, čo ľudí najviac motivuje. Prečo by nemohla byť tým osobným záujmom vzájomná spolupatričnosť? Ak si osvojíme aspoň niečo zo zásad spoločenskej morálky a pochopíme, v čom tkvie kolektívna zodpovednosť, tak sme na najlepšej ceste k demokracii. K priamej demokracii, bez byrokratov a politických pokrytcov.
Zdroj:hej rup! - rozmýšlať inak
09.07.2006