Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2006 > > Trenčín – najlegendárnejší slovenský hrad

Trenčín – najlegendárnejší slovenský hrad

Trenčín – najlegendárnejší slovenský hrad

Trenčín je určite najlegendárnejší zo slovenských hradov a patrí k najkrajším. Tiež patrí k najväčším, hoci miesto v poradí je diskutabilné vzhľadom na prvenstvo Pustého hradu a na fakt, že zabúdame na veľkosť hradu Lietava. Takto určite vyzerali stredoveké hrady v čase svojej najväčšej slávy. Trenčiansky hrad by mal navštíviť každý milovník stredovekého Slovenska. To by nám potvrdil aj pán Váhu a Tatier Matúš Čák.



O Matúšovi vie každý niečo, málokto však pozná príbeh jeho života. Narodil sa okolo roku 1260 ako syn palatína Petra z rodu Čákov. V rokoch 1293 až 1296 začala jeho kariéra v kráľovských službách vo funkcii kráľovského koniara a od roku 1297 ako kráľovského palatína. Mladý Matúš bojoval na strane kráľa. V roku 1291 sa v jeho vojsku neúspešne pokúsil dobyť Bratislavu, ktorá v tých časoch bola v rukách Rakúšanov. Neskôr sa vzdal úradu palatína a od roku 1299 začal organizovať na svojom hrade v Trenčíne vlastný dvor s hodnostármi ako na kráľovskom dvore. Bol to jasný protest proti kráľovskej politike, v podstate nič neobvyklé. Uhorsko sa od 70. rokov 13. storočia zmietalo vo vnútorných bojoch a feudálnej anarchii. Posledný panovník z rodu Arpádovcov, Ondrej III., zomrel 14. januára 1301, pravdepodobne otrávený jedom. Matúš intenzívne podporoval kandidatúru českého panovníka Václava III. na uvoľnený uhorský trón. Úspešne, český panovník bol korunovaný ako uhorský kráľ Ladislav V. a Matúš za svoju vernú službu dostal odmenu v podobe celej Trenčianskej a Nitrianskej stolice.

Nedá sa však tvrdiť, že by vernosť bola cnosťou pána Váhu a Tatier. V roku 1303 spolu s východoslovenskými feudálmi Abovcami prešiel na stranu Karola Róberta, proti ktorému pôvodne bojoval po boku Ladislava V. Ešte v tom roku sa stretla uhorská šľachta na Rákošskom poli pri Pešti a prijala Karola Róberta za svojho kráľa. Matúšovi sa strategické partnerstvo opäť vyplatilo. Stal sa jedným z troch palatínov s pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Ale opäť si právomoci vykladal veľmi voľne a jeho prístup k vernosti voči kráľovi bol laxný. Z vlastnej iniciatívy odnímal majetky neverným a zväčša si ich ponechával pre seba. Karol Róbert prejavil snahu o mierový dohovor so svojhlavým palatínom. Ten mal sprostredkovať kardinál Gentile, keď však Matúš Čák napadol nitrianskeho biskupa, privlastnil si jeho majetky a zrútil hrad Nitru, mier bol zabudnutý. Matúš bol exkomunikovaný a dostalo sa mu „pocty“ v podobe pápežskej kliatby.

Ani kliatba mu nezabránila nezávisle a neobmedzene vládnuť v Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolici až do 18. marca 1321. V ten deň zhasol plameň života feudálneho oligarchu, ktorý si privlastnil okolo tridsať hradov a územie ním ovládané dostalo meno Terra Mathei. Pokiaľ by ste sa chceli pokloniť jeho pamiatke, musím vás upozorniť, že miesto posledného odpočinku Matúša Čáka nie je známe.

Trenčiansky hrad je románsko-gotická stavba na mieste staršieho hradiska, ktoré patrilo už v 11. storočí ku kráľovským strážnym objektom na západných hraniciach Uhorska. Stalo sa sídlom župana Považskej župy, rozloženej od Beckovskej brány až po tiesňavu Margita a Besná. Prvými preukázateľnými stavbami na bralnom kopci vysokom 339 m sú kamenná obytná veža a rotunda. Rotunda je pravdepodobne predrománska stavba s trochu neobvyklým pôdorysom v tvare štvorlístka. V čase mojej návštevy tu prebiehali rekonštrukčné práce a do budúcnosti sa počíta s tým, že by mali odkryť jej základy a zviditeľniť ich pre návštevníkov. V druhej polovici 13. storočia dal otec Mátuša Čáka Peter postaviť na vrchole brala neveľký kamenný hrad s obytnou vežou. Syn pokračoval v otcových stavebných úpravách tým, že rozšíril a upravil blokovú obytnú vežu, ku ktorej pristaval ešte obytný palác. V 13. až 15. storočí stavebné práce pokračovali.

Počas pobytu rodu Zápoľskovcov sa hrad premenil na veľkolepé magnátske sídlo. Ich ubytovanie ukončil teroristický čin. Veliteľ Kacianer, slúžiaci uhorskému kráľovi Ferdinandovi I. (až do smrti Jána Zápoľského v r. 1540 malo Uhorsko dvoch kráľov – Ferdinanda Uhorského a spomenutého Jána, čo bol slušný feudálny chaos), sa rozhodol podpáliť budovy v okolí hradu a požiar preniesť až za opevnenia. Pomohla mu náhoda. Na hrade práve vetrali skladištia a cez otvorené okno preletela jedna z fakieľ priamo do skladiska. Požiar sa rýchlo rozšíril a zavinil explóziu v prachárni. Nedobytný hrad bol dobytý. Podľa Ľudovíta Janotu (Slovenské hrady III., 1935, str. 211) k tomu došlo v júni r. 1528 (niektoré pramene uvádzajú rok 1527).

Ferdinand dal hrad obnoviť v renesančnom slohu a po dobytí Budína Turkami zosilnil opevnenie mohutnou sústavou hradbových múrov s parkanmi a kazematmi pod vedením fortifikačných inžinierov Martina Rangera a Pietra Ferrabosca z Talianska.

Na dlhý čas sa stali majiteľmi hradu ešte Illésházyovci. V roku 1790 sa hrad stal opäť obeťou požiaru, tentoraz sa však rozšíril z mesta. Viac-menej ruiny predal Štefan Illésházy (posledný z rodu) barónovi Šimonovi de Sina, po ktorom ho dostala jeho dcéra Ifigenia de Castries a až v roku 1905 sa hrad stal majetkom mesta Trenčín.

Dnes je na hrade pekne upravená galéria s historickými exponátmi zhruba od 17. storočia. Milo ma prekvapila sprievodcovská služba a odborný výklad. Počas návštevných hodín od utorka do nedele (máj – august 09.00 – 17.30, september 09.00 – 16.30, október – apríl 09.00 – 15.30) sú vstupy organizované v polhodinových intervaloch a je to jediná možnosť, ako si pozrieť interiér hradu.

Pokiaľ hodnotím hrad a jeho okolie ako objekt na fotografovanie, nemôžem konštatovať iné ako – úžasné. Neexistuje denná alebo nočná hodina, keď by nebol zaujímavý. Na ten nočný čas špeciálne upozorňujem. Osvetlenie nie je príliš intenzívne, ale stačí. Ľutujem, že som nemal viac času a statív. Určite by som sa rád potúlal po brehoch Váhu a hľadal správne miesto, odkiaľ hrad zachytiť na fotografický pás.

Nakoniec ešte dve veci. Pokiaľ pôjdete k hradu po Matúšovej ulici, nájdete v nej Katov dom. Je to pôvodne renesančný dom zo 16. storočia, v ktorom býval mestský kat. Okrem obytných priestorov tu mal pracovňu – mučiareň a väzenie.

A, samozrejme, nezabúdajme na najväčšiu atrakciu – studňu lásky. Samozrejme, že tu stále je, na dolnom nádvorí. Podľa legendy ju vyhĺbil Turek Omar, aby týmto spôsobom vykúpil z otroctva od Štefana Zápoľského svoju lásku Fatimu. Ale to naozaj vie každý.
- Ľuboš Vodička -
04.08.2006

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet