Konfucianizmus

Zakladateľom tejto filozofie je Kchung-fu-c\', ktorý sa narodil v malom štátiku Lu (dnešná Šantugská provincia) roku 551 pred našim letopočtom. Pochádzal zo starého šľachtického rodu Kchung. Dnes sa stretávame skôr z polatinčenou formou jeho mena, teda Konfucius, ktorú zaviedli Európania. Napriek tomu, že jeho rodina nebola bohatá, dostalo sa mu pravdepodobne dobrého vzdelania, lebo už v mladosti zariadil svoj dom ako školu. v priebehu desaťročí prešlo jeho školou 3000 ľudí. V rodnom meste zastával iba bezvýznamné úradnícke miesta a až vo veku 51 rokoch to dotiahol na správcu jedného menšieho mesta. Neskôr sa stal asistentom vrchného dozorcu verejných prác.

Konfucius hovorieval: "Netrápme sa, že nemáme žiadny úrad, ale starajme sa, aby sme boli schopní ho zastávať. Netrápme sa tým, že nie sme slávni, ale snažme sa, aby sme boli hodní slávy." Po päťročnom zastávaní posledne spomenutých funkcií, vyjadril svoj nesúhlas s vtedajším vládnutím aristokracie a 13 rokov putoval svetom obklopený svojimi žiakmi, ktorí mu podľa svojich možností platili. Tri roky pred smrťou bol s úctou povolaný naspäť do vlasti, kde sa venoval zhromažďovaniu a vydávaniu starých písomných pamiatok. Zomrel roku 479 pred našim letopočtom.

 Okrem vypracovania vlastnej filozofie, má Konfucius veľkú zásluhu  na zachovaní najstaršej čínskej kultúry, ktorú spísal do šiestich kanonických kníh:

 I-ťing - veštecká kniha premien. Je to pravdepodobne najstarší zachovaný dokument filozofického myslenia. Podľa tradície je jej autorom istý cisár, ktorý žil a vládol takmer 3000 rokov pred našim letopočtom. Konfucius ju znova vydal a napísal k nej komentár. Jadrom tejto knihy je osem tzv. trigramov, tj. znakov zložených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Každý trigram znázorňuje určitú prírodnú silu a zároveň symbolizuje nejaký element ľudského života. Táto zvláštna kniha ponecháva veľmi široké pole výkladu znakov. Číňania, ktorí knihu používajú na veštenie budúcnosti, ju považujú za kompendium (stručný prehľad) najhlbšej pravdy, ktorá sa však ukáže len tomu, kto sa vžil do sveta týchto symbolov a naučil sa rozumieť ich skrytému zmyslu. Európski znalci čínskej kultúry o tejto knihe vždy hovorili s najväčším obdivom ako o vešteckom diele, ktoré toho kto v ňom vie čítať nikdy nesklame.

 Š'-ťing - kniha piesní. Obsahuje 300 spevov z pôvodných asi 3000. Popri ľudových piesňach o prírode a láske tu nájdeme aj obetné spevy a politicky zamerané piesne.

 Šu-ting - kniha dokumentov. Je to obsiahly súbor dokumentov najrôznejšieho druhu pochádzajúcich z 2000 rokov čínskych dejín až do doby Konfucia. Najčastejšie sa tu nachádzajú zákony a výnosy rôznych vládcov.

 Čchun-čchiou - jar a jeseň. Je to kronika štátu Lu v rokoch 722 až 479 pred našim letopočtom.

 J(e-ťing - kniha o hudbe. Túto knihu nepoznáme, lebo sa nezachovala.

 Li-ťing - kniha obradov. Je najrozsiahlejšou z týchto kníh. Zaoberá sa predpismi etiky, mravov a zvykov.

 Ako mnoho iných učiteľov ľudstva aj Konfucius vyučoval ústne. Jeho myšlienky poznáme len z diel, ktoré vydali jeho žiaci, alebo dokonca žiaci jeho žiakov. Konfuciova filozofia je spísaná v tzv. "klasických knihách":

 Lun-j( - kniha, ktorá obsahuje Konfuciove rozpravy. Ta-s(e - kniha s Konfuciovými výrokmi.

 V týchto dvoch knihách je zachytený Konfuciov cieľ - aby sa človek stal ť(n-c. Ť(n-c je vznešený človek najvyšších mravných kvalít. Takýto človek netrpí tým, že nie je uznávaný, že ho nikto nepozná, ale trpí vlastnou neschopnosťou. Starosti mu nerobí to, že ho nepoznajú ľudia, ale to že on nepozná ľudí. Za najvyššie šťastie považoval Konfucius komunikáciu s priateľmi a možnosť usadiť sa tam, kde sú ľudia k sebe dobrí.

 Čung Jung - táto kniha obsahuje Náuku o strede, ktorej autorom je Konfuciov vnuk. Ku svojim výkladom priebežne uvádza aj výroky "majstra".

 Konfucia môžeme pokladať za agnostika, lebo keď sa ho jeho žiak opýtal na to, ako slúžiť duchom a na smrť, Konfucius odpovedal: "Keď ani nevieme ako máme slúžiť ľuďom, ako by sme mohli vedieť ako slúžiť duchom. Keď nevieme nič o živote, ako môžeme vedieť niečo o smrti."

U konfucianistov je ústrednou kategóriou "žen". Povýšili ho na základný kozmický, ba priamo ontologický princíp. Preloženie slova "žen" do európskych jazykov je problematické. Väčšinou sa prekladá ako humánnosť, ľudskosť, mať ľudské srdce, pravá človečenskosť, láska a pod.

 Najväčšej úcty sa medzi Konfuciovými žiakmi dostalo Menciovi - Meng-c'. Mencius žil od roku 371 do roku 289 pred našim letopočtom. Pokúsil sa dať konfucianizmu psychologický základ tým, že vypracoval konkrétnu teóriu ľudskej povahy. Podľa Mencia je človek vo svojej podstate dobrý. Hovorieval, že "Ľudská prirodzenosť smeruje k dobru ako voda tečie dolu." Ak sa ľudia tak nechovajú, tak to musí byť chybou vonkajších podmienok .

 Opačný názor na človeka mal S(n-c'. Tvrdil, že "Prirodzenosť človeka je zlá a všetko dobré v nej je iba vypestované." ľudská povaha sa podľa neho rodí so sklonom k osobnému prospechu a so sklonom k mámeniu zmyslov opojnou hudbou a ženskými pôvabmi.