Čínsky buddhizmus

Buddhizmus bol prvým cudzím učením, ktoré do Číny masovo preniklo. Stalo sa tak niekoľko desaťročí po prelome letopočtov, keď cisár Ming-ti povolal buddhistických mníchov z Indie do svojej krajiny. Čas od času boli títo mnísi prenasledovaní, ale ich počet stále rástol. Rovnako začali cestovať buddhistickí pútnici z Číny do Indie a tak sa medzi týmito dvoma krajinami rozvinul čulý vzájomný vzťah.

V druhom storočí sa začali hromadiť prvé preklady buddhistických kníh. V tejto dobe sa začal rozdeľovať čínsky buddhizmus na dve vetvy. Prvá sa zaoberala teóriou a praxou koncentrácie (dhjána), hľadala dosiahnutie nirvány pomocou prísnych meditačných pravidiel. Druhá vetva sa zaoberala osvojením múdrosti (pradžná). V tejto vetve dochádzalo k hojnej výmene podnetov s taoizmom. Táto vetva prevládala na juhu Číny.

 V štvrtom storočí vzniklo na území Číny sedem buddhistických škôl. Vieme o nich bohužiaľ len veľmi málo a informácie o nich sú z neskoršej doby.

 Prvá škola sa zaoberala "učením o nebytí" (pen wu). Toto učenie zaviedol a aj viedol slávny čínsky buddhistický mních Tao-an (312 až 385). Základná myšlienka tejto školy bola, že nebytie existovalo pred všetkými vecami.

 Druhá škola je príbuzná prvej. Z dostupných informácií nie je jasné prečo bola samostatná. Jej hlavným predstaviteľom bol mních Fa-šen (286 až 374).

 Tretia je "teória o hmote" (č'-se). Jej anonymný predstaviteľ učil, že veci sú prázdne, ale že nie sú vo svojej podstate neexistujúce. Druhý predstaviteľ Č'Tao-lin (314 až 366) napísal pojednanie Putovanie v najhlbšom tajomstve. Podľa neho je hmota ako taká prázdna a duch je tiež prázdny - toto sú najväčšie pravdy. Napriek tomu existujú - svetská pravda.

 Štvrtá škola je známa ako "teória o neexistencii mysle" (sin-wu). Jej učiteľmi boli Fa-wen (okolo roku 374) a Č'Min-tuo (prvá polovica 4-tého storočia). Zastávajú reálnu existenciu vecí, ktoré sú vyprázdňované len v mysli toho, kto dosiahne cieľa buddhizmu. Tento stav je stavom veľkej prázdnoty, ale umožňuje poznávanie a reagovanie.

 Piata škola je "teória vedomia obsiahnutého v duchu" (š'-chan). Iný preklad znie "škola uskladnených dojmov". Predstaviteľom bol J( Fa-kchuej (okolo 364). Podľa neho je tento svet dlhou nocou a vedomie je zdrojom veľkého sna. Všetko čo vnímame je len objektom snov. Keď sa prebudíme, bude vedomie prázdne, respektíve bude zrušené a svet bude prázdny. v tomto stave myseľ nič nevytvára a napriek tomu nie je nič, čo by ňou nebolo vytvárané.

 Šiestou školou je škola "fenomenálnej ilúzie" (chuan-chua). Učiteľom tejto školy bol Tao-i (zomrel roku 401). Všetky dharmy (svetské pravdy) pokladal za ilúzie. Duch nie je podľa neho prázdny, lebo keby bol, nebolo by možné hlásať náuku - a komu.

 Siedma škola je "teória kauzálnej jednoty". Hlásal ju J( Tao-suej, spolužiak J( Fa-kchueja. Tvrdil, že bytie je kombinácia príčin. Keď príčiny prestanú fungovať, dharmy prestanú existovať - to je najvyššia pravda.

 K významným postavám čínskeho buddhizmu parí Chuej-j(an. Bol najznámejším žiakom Tao-ana. S veľkou skupinou mníchov i laikov si predsavzali znovuzrodenie v Buddhovom Západnom raji. Vydal traktát o nezničiteľnosti duše a o otázke odplaty.

 Veľkú zásluhu na šírení buddhizmu mal Kumáradživa (344 až 413). Bol prvým veľkým prekladateľom buddhistických spisov do čínštiny. Pochádzal zo strednej Ázie a s otcovej strany bol Ind. Jeho otec bol bráhman a tak od malička poznal sanskrit. Naučil sa dobre po čínsky a keď sa tam vybral, zajal ho a 17 rokov väznil barbarský generál, ktorý si utvoril v severozápadnej Číne nezávislú satrapiu (oblasť spravovaná satrapom). Na jeho vyslobodenie musela ústredná vláda uskutočniť vojenskú výpravu.

 Za prvého čínskeho budhistického filozofa je považovaný Seng-čao (384 až 414). Bol Kumáradžiovým žiakom. V mladosti opisoval knihy, stal taoistom až potom sa začal zaujímať o buddhizmus. Skoro všetkých 7 škôl podrobil kritike. Napriek tomu, že sa nedožil vysokého veku, zanechal veľa filozofických pojednaní. Najvýznamnejšie sú: traktát O nemennosti vecí, Prázdnota neskutočného a Pradžná nie je poznanie.

 V traktáte O nemennosti vecí dokazuje neexistenciu pohybu. Hlavnou ideou je to, že dharmy majú len okamžikové trvanie a preto nemajú pohyb. Minulé nemôže prechádzať do prítomnosti a prítomné nijako nepreniká do minulosti. Keby to bolo naopak, bol by pohyb. Ale ak je to takto, pohyb nie je. Veci sú nemenné, trvajú bezo zmeny, nie sú menené minulosťou. Pohyb je teda iba naším zdaním.

 V traktáte Prázdnota neskutočného chce dokázať, že pre veci, resp. bytie, neplatí, že existujú, alebo neexistujú. Keby existencia vecí bola pravou (absolútnou) existenciou, bola by večná svojou samou prirodzenosťou a preto by jej existencia nezávisela od príčin. Keby neexistencia bola absolútnou neexistenciou, bola by večná svojou samou prirodzenosťou a preto by jej neexistencia nezávisela od príčin. Ak existencia nie je existenciou svojou samou prirodzenosťou, ale závisí na príčinách, javí sa ako existujúca, ale nie je pravá. Ak teda nemá pravú existenciu, nemôže byť nazývaná existenciou, pretože neexistuje. Analogické je to aj s neexistenciou.

 V traktáte Pradžná nie je poznanie dokazuje, že poznanie a poznané sa navzájom podmieňujú. Nie je poznanie bez poznávaného a poznávané automaticky implikuje existenciu poznania. Sú to komplementárne (doplňujú sa) zložky, jedna bez druhej nemôže existovať.

 V tom istom období pôsobil aj Tao Šeng (360 až 434). Najskôr bol žiakom Chuej-j(ana, ale potom odišiel ku Kumáradžiovi. Založil tzv. nirvánovú školu. Jeho filozofiu nepoznáme priamo z jeho diel, len z ohlasov na ne.

 O jeho dôležitej teórii "okamžitého osvietenia" nás informuje Sie Ling-j(n (385 až 433) v zborníku, vydanom až v prvej polovici siedmeho storočia. Podstatou je, že osvietenie neprichádza po stupňoch, ale náhle. Stavia sa tým proti staršej teórii, ktorá tvrdila opak. Sie Ling-j(n do toho prapodivne zamiešava Konfucia a tvrdí, že ten práve učil o okamžikovom osvietení.

 Čínsky buddhizmus dosiahol svoj vrchol za dynastie Tchang (618 až 907). V tomto období je buddhizmus prakticky oficiálnou ideológiou. 7 starých škôl zaniklo, lebo boli málo prepracované, ale vznikli, vedľa prevzatých, aj najvýznamnejšie čínske buddhistické školy.

 Vinájová (Rádová) škola sa zaoberala skoro len problematikou buddhistického mníšskeho rádu, jeho pravidlami a predpismi. Založil ju slávny mních Tao-suan (596 až 667). Filozoficky nepriniesla nič a nemala ani veľa prívržencov.

 Abhidharmová škola sa zakladala na Abhidharmakóše, ktorú preložil Paramártha. Táto škola tiež nepriniesla žiadne nové filozofické stanoviská a po krátkom čase zanikla.

 Ďalším prekladateľom Abhidharmakóše bol S(an-cang, ktorý založil školu čínskej vdžňanávády. Po smrti S(an-canga a jeho žiaka Kchuej-č'a začala upadať a po prenasledovaní buddhizmu roku 845 sa už nespamätala.

 Ďalšou v podstate len prevzatou školou je San-lun (Škola troch traktátov). Orientovala sa na troch buddhistických spisoch (Nágárdžunova Madhjámikašástra, Šatašástra, Dvádašanikájašástra). Jej vplyv na čínske prostredie bol značne väčší ako vplyv škôl predchádzajúcich.

 Škola čistej zeme je zo všetkých škôl najmenej filozofická, ale zato najviac náboženská. Mala v Číne pomerne dávne korene a veľmi skoro si získala masovú základňu, ktorú si podržala až do nedávnej doby. Jej základom je Sukhávatívjúha (Sútra o čistej zemi). Čistá zem je Západný raj, kde pobýva Buddha. Najprv sa táto škola volala Paj-lien-ťiao (Náboženstvo bieleho lotosu) a až v 14-tom storočí vznikla tajná politická spoločnosť a premenovala sa na Čching-tchu-cung (Škola čistej zeme). Jej filozofia ja skromná, dôležité sú hlavne životné postoje. Uznáva skoro všetky sútry, je veľmi tolerantná, nezaujímala kritické stanovisko k čínskym tradíciám a ponúkala útočište hlavne pre prostý ľud.

 Samostatnou čínskou buddhistickou školou bola škola Tchien-tchaj. Neskôr sa rozšírila aj do Japonska pod názvom Tendai. Chcela zjednotiť rozdiely vo výklade jednotlivých škôl a vyhlasovala, že všetky sútry majú v buddhizme svoje miesto a môžu byť zharmonizované. Zaviedla najvyššiu ontologickú kategóriu - Absolútnu resp. Čistú myseľ. Absolútna myseľ je to jediné, čo v skutočnosti existuje. Celá jej filozofia sa odvíja okolo tejto nepremeniteľnej, nepoškvrnenej, nepribúdajúcej a ani neubúdajúcej kategórie, ktorá obsahuje všetky dharmy.

 Ďalšou samostatnou čínskou buddhistickou školou bola škola Chuan-jen. Podobne ako predchádzajúca škola sústreďuje sa na hlásanie všejednoty. Základným východiskom je kategória prázdnoty. Všetky veci sú prázdne, nemajú žiadne pevné trvalé určenie, charakteristiky, či vlastnosti, tím menej nejakú podstatu. Neexistuje ani žiadna ontologická podstata a aj nirvána je rovnako prázdna ako všetko ostatné.