Prvý Maďarský (seba)klam: MAĎARI SA AKO PRVÍ USADILI V PODUNAJSKEJ KOTLINE AKO PRAPÔVODNÉ (AUTOCHTÓNNE) OBYVATELSTVO.

"PO AVAROCH PRIŠLI MAĎARI, KTORÍ SA AKO PRVÍ USADILI V KARPATSKEJ KOTLINE A SÚ TU DODNES."
ARPÁD GÓNCZ,maďarský prezident (Oxford 1995) /jeho dcéra je súčasnou ministerkou zahraničných vecí Maďarska/poz.red.

"ĽUDOPRÁZDNA" KARPATSKÁ KOTLINA - MALOVANÁ LOŽ
V maďarskom parlamente - postavenom hlavne liptovskými murármi - visí v jednej z najväčších siení monumentálny, šesťnásťmetrový obraz nazvaný Prichod starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov), ktorý namaľoval jeden z najlepších "maďarských" maliarov Mihály Munkácsy (Nemec, pôvodným menom Michal Lieb). Svetozár Hurban Vajanský dal obrazu výstižný názov - Malovaná lož.

Dielo zobrazuje impozantných rytierov - vitézov (víťazov], odetých v blýskavých pancieroch, so skvelou ocelovou zbrojou, na koňoch ošírovaných bohato zdobenými postrojmi. Príchodzích jazdcov - vojvodcu Arpáda a jeho družinu vitajú miestni občania, chudáci odetí v chatrných zrebných habitoch, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak - práve príchodzí boli tými kultúrne zaostalejšími.

Staromaďarské kmene, ktoré sa v Podunajskej (Karpatskej) kotline objavili v 9. storočí, mali oveľa chudobnejšiu slovnú zásobu ako tunajšie, prevažne staro slovenské obyvateľstvo. Stari Maďari (starí Uhri - z ôsmich turko-ungrijských kmeňov sa len jeden volal Meder-Megyer-Magyar, zrejme podľa náčelníka) nevedeli obrábať pôdu a živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo a o organízácii štátu, kresťanstve, právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy.
Ich pôvodná kultúra bola taká biedna a "nekonkurencieschopná", že sa zakrátko takmer bez stopy rozplynula.

Už Svetozár Hurban Vajanský Munkácsyho obraz premenoval a nazval ho oveľa výstižnejšie - Maľovaná lož. A vôbec nie preto, že pravé meno tohto skvelého maliara nemeckého pôvodu bolo Michal Lieb.
Ozaj, kto to vlastne na Munkácsyho obraze víta náčelníka Arpáda a jeho družinu? Veď podľa pána bývalého dlhoročného prezidenta Árpáda Góncza, ktorý ten obraz určite veľmi dobre pozná, tu vtedy nebol usadený nikto. Žeby nejakí náhodní pocestní?
Bývalý maďarský prezident Árpád Góncz roku 1995 pri prednáške v Oxforde na nemalý úžas prítomného politického a vedeckého publika vyhlásil, že "po Avaroch (ktorí prišli do strednej Európy v 6. storocí n. l.- pozn. aut.) prišli Maďari, ktorí sa ako prví usadili v Karpatskej kotline a sú tu dodnes". Učte sa, Slováci!

Popredný maďarský vzdelanec, dokonca hlava štátu, pokojne nazýva nesúrodú zmes kmeňov, z ktorých len jeden sa volal Meder (Megyer-Magyar), Maďarmi, a ani sa nenamáha pridať hoci len prívlastok "starí". To je však len menšia časť nehorázneho intelektuálneho podvodu pána prezidenta Góncza. Tvrdenie, že (starí) Maďari prišli ako prví do Karpatskej kotliny, bolo a zostane obyčajnou lžou.

Od koho potom náčelníci staromaďarských kmeňov (vraj) "kúpili" túto krajinu, keď podľa pána historika Góncza "pIišli prvi", čiže do ľudoprázdna? A ako mohla v tomto ľudoprázdne fungovať Veľká Morava, v tom čase jedna z hlavných európskych mocnosti?

Maďarské "zaujatie vlasti" (vpád) bolo teda niečo celkom iné, než čo tvrdia romantické nepravdivé legendy. Starí Maďari sem prichádzali postupne po niekoľko rokov a ich hlavná čast bola na zúfalom úteku pred Bulharmi a Pečenehmi. Neprišli do ľudoprázdnej Karpatskej kotliny ako prví a vôbec sa tu ako prví neusadili. Žial, ani serióznejší maďarskí histoIici (tvoriaci za Dunajom výraznú menšinu) nie sú príliš ochotní priznať nos medzi očami a Karpatskú kotlinu pred príchodom starých Maďarov opisujú ako krajinu s veľmi riedkym a slabo organizovaným osídlením. Redšie osídlená a azda aj slabšie organizovaná bola tá malá časť územia VeľkejMoravy, na ktorej starí Uhri dostali povolenie usadiť sa (alebo iba prezimovať?)- ide o jednu z najodlahlejších periférií Veľkomoravskej ríše, o nížinato-močaristé územia medzi Bodrogom a Tisou.

Karpatská kotlina bola primerane osídlená už v dobe kamennej, bronzovej i železnej. Maďari spochybňujú, že toto územie už od 5. - 6. storočia trvalo obývali starí Slováci (Slovania, Sloveni). Ako v takmer všetkých zásadnejších tvrdeniach maďarských historikov, i tu je pravda presne opačná - starí Slováci boli v Podunajskej nížine oveľa skôr.

"V pohľade na Slovanov zohrala negatívnu úlohu predovšetkým nemecká historiografia devätnásteho storočia, ktorá bez potrebných zdôvodnení a argumentácie prijala myšlienku o príchode Slovanov do dnešných priestorov v 5. - 6. storočí n. l. Už vtedy proti tomu protestovali naši študenti na nemeckých univerzitách (P.J. Šafárik, J. Kollár)" (V.Timura).
Pri hladaní odpovede na otázku, kde bola pravlasť Slovanov, sa spomína časť Balkánu, predhorie východných Karpát po rieku Pripiať. Poľskí vedci dokazujú, že ide aj o územie v povodí riek Odry, Visly a Bugu; Popowska-Taborska(1991) konštatuje zasa zhodu archeológie a jazykovedy, podľa ktorej sú to územia južne od Karpát v povodí Dunaja, a ruský vedec Trubačov na slavistickom seminári v Bratislave jednoznačne vyhlásil: "Slovania vždy sídlili na strednom Dunaji" (V.Uhlár).

Možno to povedať aj inak - historické vystúpenie Slovanov na strednom Dunaji v 5. - 6. storočí je v rámci serióznej vedy nesporné (to uznáva aj čast maďarských historikov). A hoci nikto nevie dokázať, kedy a ako sem prišli, dôkazov o kontinuite tunajšieho indoeurópskeho (vrátane slovanského) osídlenia je viac než dosť.
To znamená, že Slovania (i tá ich rozhodujúca čast, ktorú možno nazvať starými Slovákmi) tu boli dávno pred príchodom - vpádom starých Uhrov-Maďarov.
Už tisíc rokov pred vpádom starých Maďarov razili Kelti na bratislavskom a ďalších svojich hradiskách mince - tetradrachmy (ak o tom niektorí maďarskí experti ešte nepočuli, môžu si tento biatek - biatec s obrázkom jazdca na koni pozrieť na slovenskej päťkorunáčke). Známa je hypotéza, že už v 5. - 6. storočí boli starí Slováci (Sloveni) nositeľmi právnej kultúry odvodenej zo zvykového práva.

S kým tu už osem storočí pred vpádom Arpádových bojovníkov tak dlho a úporne bojovali germánske kmene a rímske légie, v tom čase bezkonkurenčne najmocnejšia armáda sveta? Žeby maďarskí historici nepoznali ani slávny rímsky nápis na trenčianskej skale? Môžu si ho prísť prečítať, ak ho dosiaľ nestihli objaviť v odbornej literatúre. Komu vládol v 7. storočí knieža Samo, pôvodne franský kupec? S kým porazil obávané šíky dobyvateľských Avarov? Komu to s takým rešpektom písali rímski pápeži (očom je množstvo dôkazov vo vatikánskom archíve) v čase, keď sa starí Maďari ešte len veľmi matne dozvedali o existencii písma a nepoznali ani také slová ako dvere či oblok? Nepísali Sväti otcovia azda vladárom Veľkej Moravy?

Jednej z hlavných veľmocí vtedajšej Európy, ktorú za panovania Svätopluka označili ako regnum, královstvo, a jeho za svojho "drahého syna"? Komu to vládli títo mocnári, keď v "ľudoprázdnom" Podunajsku nebolo takmer nijaké osídlenie? Klame Vatikán, keď tvrdí, že tu už dávno pred príchodom kočovníkov mal kresťanské biskupstvo? Staroslovenská Veľká Morava sa rozvinula nielen na vojenskú, ale aj na významnú hospodársku veľmoc. Kontrolovala jednu z najdôležitejších európskych obchodných križovatiek - okrem iného, práve tu sa Jantárová cesta z Baltu na Balkán dotýkala Devínskej brány, vstupu do západnej Európy. "Riedko osídlená a slabo organizovaná" Veľká Morava bola v tom čase európskym špickovým producentom a exportérom drahých kovov (predovšetkým striebra), kožušín, medu, keramiky, ale najmä železa, ktoré malo zásadný hospodársky a vojenský význam.
Ako dosvedčujú archeologické vykopávky, len na území dnešného Slovenska vtedajší jeho obyvatelia vyrábali okolo 100 druhov železných výrobkov. Tak ako dnešní Slováci aj ich staroslovenskí predkovia vynikali svojimi stavbárskymi schopnosťami, čoho dôkazom je množstvo opevnených osád a mohutných hradísk, z ktorých mnohé vybudovali dávno pred príchodom starých Maďarov.

Milan Augustín upozorňuje (1997) na málo známy fakt, že maďarskí archeológovia už pred niekoľkými rokmi zverejnili získané poznatky o zvyškoch mohutného systému zdvojených až strojených obranných valov, ktoré však nedali do súvisu s obrannými stavbami proti postupu staromaďarských bojových družín, ale predpokladajú ich vznik na prelome letopočtu. Ak vezmeme do úvahy "aj valové systémy od Nyiregyházy takmer až po Budapešt, ktoré vlastne ochraňovali územia dnešného Slovenska, je zrejmé, že išlo o rozsiahle obranné systémy, ktoré mohol financovať len bohatý a mocný štátny útvar. A takýmto, aj na svojom dramatickom sklonku, bola v tejto oblasti len Veľká Morava."

Ako píše historik Ján Tibenský, arabský kupec a cestovateľ ibn Rusta sa o Svätoplukovi vyjadril ako o panovníkovi hodnom titulu "knieža kniežat". S úctou o ňom písal aj kronikár Regino či sám byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet, ktorý uvádza, že "bol udatným a u susediacich kmeňov obávaným mužom". Márne a komické sú pokusy niektorých maďarských historikov, ako je Ferencz Kászoni, ktorý síce nepopiera prítomnosť Slovanov a existenciu Veľkej Moravy, ale vo svojom spise Magyar-Szlovák(1940) tvrdí, že Svätopluk a Pribina boli - Avari, alebo Puspoki Nagy Péter, rodák z Podunajských Biskupíc, ktorý sa vo svojej knihe O polohe Veľkej Moravy (vyšla aj po anglicky, New York 1982) popri iných pokúsil premiestniť jadro Veľkomoravskej ríše k srbskému Belehradu a tamojšej riečke Morave.

Maďari, vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom (panský národ), boli takí obalamutení "bájnymi pravdami", že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali priam do nepríčetnosti. Dal by sa napísať celý román, ako Maďarská akadémia vied (medzi zakladateľov ktorej patrili aj osvietené osobnosti ako gróf István Széchenyi) "zametala" stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska. Sú známe viaceré prípady, keď sa maďarskí vedci snažili všemožne zatajiť archeologické nálezy potvrdzujúce autochtónnosť Slovákov na tomto území - najmä pri maďarskom Zalaváre, kde sa našli základy kostolov a obydlí Blatnohradu, ktorý ako centrum svojho kníežatstva vybudoval Pribina. Mladí maďarskí archeológovia napríklad nesmeli v Maďarsku publikovať svoje "slovanské" nálezy pri
Balatone z 9. storočia. A keď ich chceli porovnať s veľkomoravskými exponátmi v múzeu Archeologického ústavu v Nitre, museli to urobiť tajne (M.Ferko).

Čo však urobiť s početnými zmienkami antických autorov o Slovanoch a Slovenoch (starých Slovákoch) - gótskeho autora Jordanesa, alexandrijského geografa Klaudia Ptolemaia, byzantského historika Prokopia, Menandra, Pseudo-Maurikiosa, Sýrčana Jána z Efezu či arabského geografa ibn Hurdádbeha. Čo so zmámou Fredegarovou kronikou, análmi Franskej ríše či spisom o obrátení Bavorov a Korutáncov? Budeme aj z týchto prameňov, ktoré patria k historiografickej "klasike", vymazávať zmienky či celé state o Slovanoch a Venedoch(ako niektorí autori označovali Slovanov)? Spáli Európa svoje najcennejšie archívy, aby maďarskí historici a politici mali pravdu, tvrdiac, že Slovania (vrátane Slovákov) tu akoby ani neboli a objavili sa až niekedy v 15. storočí (Gyorffy), po tureckom vpáde či dokonca v 18. storočí (ako dodnes tvrdia niektoré maďarské učebnice dejepisu)?

Každá lož ťahá za sebou reťaz dalších problémov. Čo urobia premaľúvači dejín, hlásajúci maďarské (seba)klamy, so záplavou archeologických pamiatok, ktoré hádam len nechodili zakopávať do zeme slovenskí nacionalisti? Len na maďarskom území v Zadunajsku po severný breh Balatonu, jazera so slovanským názvom, vedci zdokumentovali 22 staroslovenských sídlisk a dalších 50 (!) doložili písomnými prameňmi a jazykovedným výskumom. Archeologické vykopávky jednoznačne dokazujú, že staroslovenské (slovienske) osídlenie siahalo hlboko na územie dnešného Maďarska a "vykazovalo rovnocenný spôsob života so životom na ostatnom území Veľkej Moravy"(VincentSedlák).

Staromaďarské kočovné kmene boli ešte pri Čiernom mori, keď roku 828 bol v Nitrave (Nitre) vysvätený prvý kresťanský kostol na území strednej a východnej európy, vôbec prvý v slovanskom svete (len na porovnanie, české kmene boli v tom čase ešte barbarmi, ich prvým pokrsteným kníežatom bol Bořivoj, ktorý podľa legendy prijal kresťanstvo od Metoda roku 874). Christianizácia starých Slovákov prebiehala pravdepodobne podstatne skôr, ako sa historicky "medializovala" tým, že bol pokrstený knieža Pribina.

Starí Maďari boli ešte ďaleko a hovorili primitivnymi, nesúrodými jazykmi, keď na staro slovenskom území vznikol Proglas, písomný skvost, chválospev na preklad evanjelia do staroslovenčiny a vôbec prvý text napísaný v slovanskom jazyku (!), a pápež Hadrián II. zakrátko, roku 868, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine slávnostne schválil staroslovenčinu ako štvrtý liturgický jazyk v západnom civilizovanom svete. Tým sa starí Slováci priradili ku kultúrnej špicke Európy a sveta. Navyše v sebavedomej a svojbytnej pozícii v 9. storočí vznikla na staroslovenskom území bohatá literatúra písaná glagolikou (hlaholikou), obsahujúcou osemtisíc slovanských a dvetisíc gréckych a latinských slov. ,"taký bohatý kultúrny jazyk nemal v 9. - 10. storocí nijaký iný národ v Európe!" píše profesor Š.Ondruš. Na počiatku bolo Slovo - a práve od tohto magického pojmu mnohí odvodzujú názov národa - Slovákov. Prirodzene, keď hovoríme o pojme národ na konci prvého tisícročia, myslíme tým skôr kmeňové spoločenstvo spojené spoločným pôvodom a blízkosťou jazyka.

Na väčšine územia Podunajskej nížiny je však vedecky doložená kontinuita slovanského (staroslovenského) osídlenia prinajmenšom od 5. - 6. storočia, teda minimálne pät storočí pred prichodom-vpádom predkov našich dnešných južných susedov. Meno jeho najväčšieho vládcu - Svätopluk - neznamená "svätý pluk", ako by sa mohlo zdať na prvé počutie či videnie, ale "veľký ľud". Teda vládca veľkého ľudu. Starí Slováci tvorili väčšinu osídlenia Podunajskej nížiny a boli jedným z najväčších slovanských národov, ako to okrem iných dokazuje Ján Stanislav vo svojom monumentálnom diele Slovenský juh v stredoveku (ktoré básnik Štefan Moravčík výstižne nazval Antibutatótnik alebo viagra pre nemužných Slovákov).

Územie Maďarska je husto posiate názvami dedin, miest, potokov, riek, hôr, z ktorých veľká väčšina má - po rekonštrukcii z maďarského tvaru - všeslovanský (a najmä sloviensky, čiže staroslovenský) ráz.
Aj niektorí maďarskí učenci priznávajú, že stari Slováci bývali pri Neziderskom a Blatenskom jazere (Balatone). Ján Stanislav na konkrétnych príkladoch dokazuje, že husté (staro)slovenské osídlenie na juhu susedilo s Chorvátmi a Slovincami, že Žitný ostrov a Tekov boli prevažne (staro)slovenské, práve tak ako aj dalšie oblasti nad Dunajom a za Dunajom - Bukové hory, Matra i Tokaj(tak isto starobylý slovanský názov). Na východe obývali predkovia Slovákov kompaktne Novohrad, ba i Hevešskú a Boršódsku stolicu.

Aj podľa výskumov maďarského predstaviteľa profesora Moóra žili Slováci v oblasti po rieku Maroš a Sedmohradské hory až do 13. storočia. J. Stanislav upresňuje, že ešte dlhšie. Pre neveriacich maďarských vedcov tu je množstvo ďalších dôkazov. Jadro takej mohutnej ríše, akou nesporne bola Veľká Morava, musel tvoríť mimoriadne početný a vyspelý kmeňový zväz, ktorý okrem iného niekoľko desaťročí viac-menej úspešne odolával mohutnému vojenskému náporu na dvoch frontoch - zo západu sa naň valili zálahy bojovných Germánov, z východu nemenej bojachtivé hordy lúpežných kočovníkov.
Navyše slovenskému jazyku pomerne dobre rozumejú všetci Slovania. Ak je slovenčina dodnes uznávaná ako esperanto slovanských jazykov, museli starí Slováci v slovanskom svete hrať veľmi významnú úlohu. Takéto "parametre" mohlo mať iba mimoríadne početné a v každom ohľade značne vyspelé spoločenstvo. Keby Veľká Morava nebola vojenskou a duchovnou veľmocou, byzantský cisár Michal III. by sem nebol poslal takú významnú misiu, ako bola misia vedená Konštantínom a Metodom, ktorá položila mohutné a doslova nezničiteľné základy slovanskej kresťanskej kultúry.

Poslal by cisár, v tom čase takmer mocenský poloboh, svojich najväčších učencov do vzdialenej, "riedko osídlenej a málo organizovanej" krajiny, kde žijú akísi jednoduchí ľudkovia v zrebných habitoch z obrazu Munkácsyho alias Lieba?

Arché znamená po grécky začiatok a logos slovo, archeológia by teda mala byť náukou o začiatku.
Začiatok slovensko-maďarských vzťahov bol úplne iný, než tvrdia maďarské učebnice dejepisu. Maďari ako učni Slovanov sa najmä od čias pochybnej a neobjektívnej Anonymovej kroniky (13. stor.) snažia (maď)arizovať dejiny - arizovať ich pre ideologické záujmy hornej vrstvy maďarského národa, aby táto elita, vyvolený "panský národ" mohol držať radových Maďarov v neustálom "dištančnom" napätí a konfliktoch so susedmi.
Klamstvo prináša osoh maďarským kolonialistom, rasistom, fašistom a vôbec všetkým, ktorí už dávno nepatria do modernej Európy, žiaľ, vrátane bývalého pána prezidenta Góncza. Objektívne uvažujúcim ľuďom dobrej vôle ostáva dúfať, že demokratická a humanistická časť maďarského národa postupne odhalí lživé manipulácie a rozozná, že cesta k slobode a mierovému susedskému spolunažívaniu vedie iba cez pravdivý a v základných faktoch overitelný výklad našich spoločných dejín.

Záujmom maďarského panského národa je vymazať Slovanov(Slovákov) z dejín a prisúdiť im nanajvýš podradnú úlohu hístorických miništrantov. Pán prezident Árpád Góncz nebol jediný maďarský činiteľ, ktorý sa pokúsil vymazať Slovanov nielen z dejín, ale i z mapy Európy. Urobili to aj mnohí iní už pred ním ako Lajos Kossuth (pôvodom Slovák) a Kálman Tisza. Autochtónnosť Madarov (neexistujúcu) radi skloňujú aj niektorí maďarskí politici na Slovensku, napríklad Miklós Duray, ktorý dokonca prorokoval etnický konflikt (ženeva 1992) a vyzýval "pravoverných" Maďarov, aby nevstupovali do manželských zväzkov s Nemadarmi. Od tohto rasistického výroku sa dodnes nedištancoval ani jeden oficiálny maďarský predstaviteľ.

Náruč Podunajskej kotliny je nesporne rodnou krajinou každého, kto sa pokladá za Maďara, a takisto rodnou krajinou Slováka, Nemca, Žida, Rumuna, Srba, Chorváta, Rusína, Ukrajinca, Róma... Otázka autochtónnosti, (pra)pôvodnosti v podobe akýchsi historických etnických lustrácií by zrejme vôbec nevystupovala do popredia, keby z nej práve panskí Maďari neurobili jeden z odrazových mostíkov pre svoje účelové ideologické piruety a keby práve oni, ktorých predkovia vyhubili a z vlastných domovov vyhnali množstvo starousadlíkov, teraz nehanebne nevyhánali aj ich potomkovz vlastných dejín a následne i z ústavy vlastného štátu. Odpoveď na otázku prapôvodnosti je jednoduchá - koho predkovia sa tu usadili skôr? Starí Maďari to neboli. Maďari nie sú autochtónni, ale alochtónni, tí, čo pochádzajú z iného miesta, než na ktorom sa vyskytujú. Pôvodcami ďalšiehoz množstva nezvratných dôkazov sú sami Maďari hlásajúci druhý maďarský (seba)klam o tzv. zaujatí vlasti. Tento kamuflážny pojem sa na rozveselenie informovanejšieho publika dostáva totiž do priameho rozporu s pojmom autochtónnosť. Kto tu už bol prapôvodným obyvateľom, nemal čo ani prečo svoju vlasť "zaujímat" ...

Navyše táto konkrétna problematika je ešte zložitejšia a pre maďarských hlásateľov vypätého nacionalizmu ešte nepríjemnejšia. Napokon hlásatelia lži vždy ťahajú za kratší koniec, lebo lož sa konštruuje účelovo, zjednodušene a uzavreto voči novým poznatkom. Dnešni Maďari nielenže nie sú po svojich predkoch autochtónnymi obyvateľmi Podunajska z hladiska času osídlenia, ale nie sú autochtónnymi dokonca ani geneticky, ani kultúrne. Podľa výskumu profesora genetiky na Stanfordskej univerzite L. L. Cavalli-Sforzu, "len s tažkosťami možno nájsť nejaké stopy maďarských génov u súčasnej populácie", a dokladá to aj génovou mapou. Maďarsko leží v pásme 9- až 16-percentného výskytu negatívneho Rh faktora, čo zodpovedá charakteristickým hodnotám ich súčasných indoeurópskych susedov. "Tento fakt sám osebe ešte nič neznamená," píše Peter Žitňan, "ale ruka v ruke so stratou genetickej autochtónnosti prišla zákonite aj strata kultúrnej autochtónnosti."

Niečo sa predsa len zachovalo. Má to však ďaleko od akejkoľvek kultúry - usilovné maďarské "vylepšovanie" dejín, pripomínajúce prax starovekých vládcov z oblasti Mezopotámie. Totalitni despotovia po nástupe k moci systematicky ničili všetko - písomné pamiatky, sochy, pomníky - čo pripomínalo ich predchodcov.
Tento primitívny zvyk netolerantných a bohorovných aziatských despotov a nafúkancov fungoval neskôr i v starom Ríme. Je však šokujúce, ak toto kultúrno-politické barbarstvo s nedozernými následkami sa trpí a existuje aj v dnešnej modernej Európe plnej počítačov, v epoche demokracie a integrácie, v epoche budovania občianskej spoločnosti. Snahy o pokračujúcu lúpež dejín sú pokračovaním smutnej tradície staromaďarských lúpežných výprav, pokračovaním tradície koristnickeho barbarizmu, ktorý by civilizovaná Európa vo svojom vlastnom záujme nemala ďalej trpieť.

Dejiny nás totiž učia, že tento druh tolerancie má (samo)vražedné následky. Z maďarského falšovania dejín treba - a to urýchlene - urobiť medzinárodný problém.