časť prvá: ZÁHRADNÁ

Navštívil ma včera, krátko pred západom Slnka jeden z mojich mladých kamarátov a prehovoril ma, teda - vyšli sme do ulíc...

To viete, dlho sme spolu neboli...Kajo uverejňuje na internetovej stránke, ktorá sa zaoberá, okrem iného, duchom lokality v ktorej obaja žijeme a kde sme sa narodili. Je medzi nami generačný rozdiel /vekovo patrí medzi ročníky mojej dcéry/ a tak spočiatku cítim - mierne napätie, vyplývajúce zrejme z rozdielu nažitých skúseností. Je na nás obidvoch, aby sme tú bariéru čo najskôr odstránili, Kajo dostane nápad zájsť do Záhradnej na stanici...Roky som tam nebol a súhlasím. V tomto Meste je vždy možnosť objavovať zabudnuté miesta. Dáme pivečko a tak bude mať konverzácia "hladší" priebeh.
Robí dlhé kroky, ja som pomalší - rád si vychutnávam akúkoľvek cestu peši Mestom. Idem, napríklad vybaviť veci do banky, alebo na úrady, alebo na obchodné rokovanie a pešo si to namierim zo Samôt poza cintorín a cez "Jánošíčku" poza gymnázium, smerom ku kasárňam, prejdem tam alejou topoľov, kde hniezdia vrany a potom poďme "šrégom" cez sídlisko, kde je knižnica, okolo elektra a kaplnky...
Rád chodím pešo po celý rok, prší neprší, ja skrátka milujem pešiu chôdzu Mestom, zjari pozorujem ako rašia v prvé snežienky pod roztápajúcim sa snehom v záhradách a potom, sa zemská os viac nakloní a Slnko vidno zapadať čoraz bližšie k Javorine, rašia vtedy žlté kvety a farby vegetácie sú čoraz sýtejšie, biele a žlté farby doplní červená, kvitnú tulipány a to už sa všetko zelená a v záhradách štebocú vtáky, dychtivé po párení...Dám si vždy radšej načas, aby som stihol úrad, či pracovné stretnutie s partnermi, nenáhlim sa a vychutnávam skvelé výhody pešej chôdze...
Odložil som aj svoj horský bajk...Toto Mesto nie je také rozsiahle, aby som ho poľahky neprešiel pešo. Moji rodičia chodili pešo. Moji starí rodičia "jak by smet."
A nepoznám krajšie časy ako tie, keď ma otec, alebo dedko Macko zobrali na prechádzku. Stretali sme novomešťanov, otec sa s nimi zdravil nadzdvihnutím klobúka, dedko si priložil prsty k šiltovke a povedal "maucta" na pozdrav...
Mešťania mi pripadali ako veľká rodina. Bola to moja veľká rodina. Tak som to na tých prechádzkach cítil. Nebolo to tým, že sme chodili vždy pešo?
Dlhé roky som vnímal ulice spoza okien kokpitu svojho auta. Neosobný, rýchly svet...Potom som vytiahol bajk.
Čuduj sa svete - aj to je pre mňa príliš rýchla jazda, aby som počas nej všetkými zmyslami vnímal, ako sa z jari prebúdza život, ako vrcholí počas leta, nestačím v rýchlosti zachytiť okamih, keď objavím ako záblesk v lístí prvú zrelú čerešňu alebo chvíľu, keď prví oberači vytiahnú svoje rebríky a koše... Prídu marhule a len čo oranžová úroda zmizne, stromy sú už obťažkané zelenými strapcami jabĺk, a nakoniec matne fialovými guličkami sliviek, tučnými hruškami, ktoré ohýnajú konáre stromov a čakajú na jeseň, ktorá príde s prvými žltnúcimi listami v auguste...
Aj dnes ráno som objavil prvé žlté listy, ktoré predznamenávajú vzdialenú jeseň...
Neodvratný proces zrodu, rastu a zániku, cyklus, opakujúci sa každým rokom a vždy iný, vždy nový a prekvapujúci, fascinujúci ma nekonečnou silou ktorá sa za tým všetkým skrýva...
Vychutnávam si vône záhrad, vône a zvuky, spev vtákov, preletujúcich nad mojou hlavou a tak nikdy nekráčam dostatočne pomaly - ak by som žil prirodzeným rytmom, túlal by som sa ešte pomalšie...
Zistil som, že môžem celkom dobre peši a stihnúť čokoľvek. Prekážkou nie je to, že by sme nemali čas, alebo si ho nevieme urobiť...Prekážkou je to, čo sa nám odohráva počas prechádzky v hlave...V hlave nám neustále víria naše myšlienky- zaoberáme sa jednostaj tým, čo máme vybaviť, čo sme nevybavili, zaoberáme sa minulosťou a budúcnosťou, nikdy však nie chvíľou v ktorej práve sme. Zabúdame na to, že to, čo sa nám deje v hlave je len v našej hlave a nikde inde...Sústredíme sa len do svojej hlavy a tak nevnímame, kadiaľ kráčame. Nevnímame skutočnosť v ktorej sme. Nevnímame svoju ulicu, ľudí na ulici, nevnímame svoju štvrť ani svoje Mesto.
Pribudli nové chodníky, úhľadne vydláždené, pribudlo vydláždené námestie...
No ľudia idú týmito novými cestami a v hlavách si nesú svoj svet, svoje starosti. Nevidia tie nové chodníky a nevidia ľudí na nich, nevidia ulice a nevidia svoje Mesto. Nezdravia sa navzájom ako sa zdravil môj otec a starý otec...Náhlia sa, ponorení každý do seba cez svoje starosti nevidia starosti iných...
V uličkách, kade rád chodím peši, necítiť rýchly tep moderného mesta, ktoré ma však nakoniec pohltí, ako vojdem na ulice, vedúce na námestie...Snažím sa udržať vlastné tempo a nedať sa strnúť, veď aj námestie má svoje čaro, to námestie, kde som posedával ako teenager na "šrangoch" v časoch Dubčekovej éry...
Hovorím o tom Kajovi.
Je z generácie, ktorá šesťdesiate roky nezažila.
Som prekvapený, že ho to zaujíma, nechcem však vyzerať ako nostalgicky spomínajúci päťdesiatnik, taký ten namosúrený dedko, čo všetko len kritizuje a otravuje všetkých tým, že kedysi to bolo lepšie, ako je to dnes...
Nechcem, aby z týchto riadkov bolo cítiť takúto nostalgiu. Nie, pre mňa sú prechádzky týmto Mestom čímsi nanajvýš prítomným a skutočným...
Som presvedčený, že by to bola svätokrádež, ak by som si myseľ zamestnával
spomienkami a nevnímal by som nádheru prítomnej chvíle...Lebo prítomná chvíľa odletí, len čo tu je, stráca sa mi za chrbtom spolu s krokmi, ktoré zanechávam na ceste...Stopy mojich nôh sa strácajú nenávratne v minulosti a tak, jediné čo mám je chvíľa, ktorú práve prežívam...Bola by to svätokrádež, ak by som ju nevyužil na žitie toho, čo práve je, bez ohľadu na problémy, ktoré ma čakajú, na prácu, oneskorené platby a faktúry, čo ma čakajú na stole a na starosti každodenného života...Aj tie starosti totiž pominú, stratia sa...
Odletia s časom. Odletia s pohybom zemsekj osi, ktorá sa zasa navracia do polohy "zima". Listy opadnú, záhradkári ich pohrabú a spália /podľa nového ich majú dať odviesť/, listy vhnijú do tela zeme a telo zeme pokryje biely sneh...
Zima je ako smrť a smrť strávi všetko.
Boli časy, keď som bol mladší a myslel som si, že smrť je čosi, čo sa týka budúcnosti. Dnes však viem, že smrť je mechanizmus, ktorý je tu neustále, je neustále za mojim chrbtom a požiera každým okamihom moje kroky, požiera moju prechádzku a trávi ju vo svojich útrobách...

Kde je čas, ktorý tu pred chvíľou ešte bol?
Kde je mesto, ktoré tu bolo minulý rok, alebo pred desaťročiami?
Kráčam po tých istých uliciach, vnímam tie isté budovy - mnohé schátrali, iné sú dávno zbúrané...A napriek tomu jasne vnímam, že to, čo bolo, čo sa odohralo, funguje ako obraz práve v tejto chvíli...Vnímam to tak, akoby čas spolu s pomocníčkou Smrťou, ukladali udalosti vrstvu na vrstvu, ako priesvitné výkresy, "pauzáky" na stole inžiniera. A tak moja pešia prechádzka dnes, prekrýva moju prechádzku včerajška a predvčerajška a moje pešie prechádzky v rokoch minulých...Moje prechádzky Mestom sa prekrývajú už pekných päť desaťročí, odkedy ma môj otec zobral prvýkrát na prechádzku Samotami, bol som dieťa v hlbokom kočiarku, aký bol v móde v päťdesiatych rokoch, bol som vo "fusaku" , v chladom ovzduší mi trčala len brada a nos a vnímal som fasády domov pri trati, ktoré sú tam dodnes, smerom na vojenské sklady...V podstate som rodák zo Samôt a po rokoch životných ciest som sa sem vrátil. Narodil som sa v železničiarskom domci, okolo ktorého práve teraz idem s Kajom a opisujem mu prenikavé zvuky "klaksónov" parných rušňov, ako ma zakaždým na smrť vystrašili, lebo domček, kde som sa narodil stojí dva, tri metre od trate a ak prechádzal vlak, steny sa triasli...Dom je dnes vyplienený, bez okien a zrejme tam prespávajú bezdomovci.
Dedko pracoval celý život na "hradle"- to je ten dnes už ošumelý domček pri rampách - dedko Macko tam robil celý život, mal na starosti výhybky- za službu vyfajčil stovku cigariet, fajčil Detvy, boli tuším za korunu a boli balené po desať v takých tých krabičkách z papiera, ktorému by sme dnes hovorili- ekologický.
Tá služba bola zodpovedná, nemohol napríklad pri tom zaspať, alebo pomýliť sa...
Spôsobil by katastrofu, zrážku, alebo vykoľajenie vlakov.
Najviac ma ako decko fascinovalo, že dedko Macko mal tú moc, že ručne točenou kľukou dvíhal a spúšťal drevené rampy...Boli natreté červeno a bielo, podobne ako je to na jednej Saudekovej fotke - na tej Saudekovej fotke sedí taký chalan na takej tej starosvetskej rampe a pred ním letí taký ten pravý parný rušeň, presne taký, aké si pamätám z detstva ja...Tá fotka sa mi odjakživa páčila, možno preto, že vyjadrovala moje chlapčenské pocity, vlaky pre mňa odjakživa symbolizovali cesty a cestovanie,
teda túžby, ktoré ma dodnes držia a neopustili ma...
Narodil som sa v priestore, ktorý pripomínal čosi ako prístav - odtiaľto odchádzali ťažké mašiny, alebo stáli tesne vedľa nášho domca odfukovali keď "tankovali" vodu do svojich čiernych a železných útrob...

Pozeráme s Kajom na vysokú budovu, ktorá dominuje priestoru železničného a autobusového "prístavu"- pozeráme na ňu, akoby sme ju videli prvýkrát...
Vždy tam vídam sedávať holuby...Sedávajú vo výške na rímsach oblokov, ktoré lemujú valcovité telo stavby vo výške, tam, kde sa stavba rozširuje ako gigantické hrdlo fľaše od šampanského. Budova je v mojej mysli, je tam navždy ako jedna z dominánt a záchytných orientačných bodov Mesta, v ktorom som sa narodil.
Ideme Železničnou uličkou a ja ukazujem svoju kamarátovi fasádu domu, pri ktorom som jednej zimy uvidel zamrznutého vrabca...Iste som bol vo veku, keď som ešte nechodil do školy, išiel som s otcom zo záhrady a ťahal ma na sánkach a bola toho roku veru tuhá zima - bolo to jedno z mojich prvých stretnutí s pani Smrťou.
"Smrt bere šecko, jak ten veter", citoval naspamäť preklad Villona Jajo Gracík, nebohý starý roker, s ktorým som tiež čosi zažil na potulkách týmto Mestom. Jaja tiež už zorala Smrť.
Veru - toto Mesto ma učilo životu a smrti, príchodom a odchodom, tak ako prichádzali a odchádzali vlaky do stanice, v štvrti mesta, kde som sa narodil.
Záhrady na Samotách ma učia pochodom Cyklov a ich opakovaniu.
Pozerám do záhrad a vidím "celok", vidím ako to tu bolo v časoch môjho detstva, ba, tvrdím si povedať, vidím to ako to tu bolo omnoho skôr, v časoch, keď
okolo kostola na sprašovej terase nad riekou zvanou Váh bolo len zopár stavenísk, obohnaných mohutnou hradbou...To sú ďalšie "vrstvy pauzáku" v čase.
O tom neskôr. Debatujem o tom z času na čas so šéfom nášho múzea, s ktorým sme sa spriatelili práve pri spoločných záujmoch o minulosť tohto regiónu. Keď mi rozpráva o historických obdobiach, viem si celkom dobre predstaviť obraz Mesta, aké bolo v tých časoch...Ba ešte ďalej- častokrát na svojich potulkách si predstavujem, ako to tu vyzeralo ešte skôr, skôr, ako sem vkročil prvý človek v časoch, keď tu bola len rieka a údolie, lúky, lesy a zver...Je to stále to isté údolie...To panenské údolie v najsevernejšom výbežku Panónskej nížiny je tu stále...Nikam neodišlo. Len človek priniesol svoje sídla a neustále ich menil. Človek vybudoval tieto ulice, cesty a chodníky, po ktorých teraz kráčam...Kráčam údolím, ktoré tu je od nepamäti...
Vyvýšenina, po ktorej sa vinie cesta na Čachtice sa zvažuje k rieke Váh. Rieka Váh sa rozlievala až potiaľto - na Samoty, ďaleko za hradbami mesta.
Kráčam s Kajom stále nižšie až k rovine, kde kedysi rozhodli o výstavbe trate..
Aby ju rieka nezaplavovala, bolo potrebné rieku spútať. Bola to "túlavá" rieka, po latinsky Vagus, teda "tulák", slovo "vagabund" má spoločný koreň, u nás sa vžil ako pejoratívne označenie človeka bez domova, vyvrheľa...
Je o čom písať, ale postupne...
Toto píšem na úvod. Nejako musíme začať...
Píšem to na popud svojho kamaráta Kaja, ktorý mi navrhol, aby som o tom napísal na internetovú stránku, v ktorej má prsty. Vraj by som mal začať publikovať na webe. Povedal som mu na to, že nie som si istý, či to bude kohosi zaujímať...Či bude kohosi zaujímať čítať, ako to tu vyzeralo...
Je možné, že k môjmu rozprávaniu, ktoré budem uverejňovať na pokračovanie, sa pridajú ostatní. Že ma doplnia, alebo opravia. Že tam vložia svoj obraz a spolu vytvoríme vyrtuálnu mozaiku príbehu tohto Mesta, ako žije v nás...Lebo kde inde ono žije?
Je vo mne. A je v každom z vás. Ukladá sa tam mechanizmom pamäti, podobne ako
na disk vášho počítaču...A na tom disku našej duše je prítomnosť, minulosť a možno aj budúcnosť - jedným. Chvíľu som teda uvažoval a rozhodol som sa skúsiť to s Internetom. V konečnom dôsledku, ak to ľudí zaujme, možno si budú viacej všímať svoje Mesto...Pôjdu po ceste, ktorou chodia miliónkrát za rok a nikdy predtým si ju nevšimli...Na čosi si spomenú, chvíľku zaváhajú, lebo nebudú hneď vedieť, čo ich vyrušilo- vyrušila ich z každodenného sna spomienka na článok na webe, kde akýsi
pisálek píše práve o tejto ulici...A tak sa začnú obzerať...Začnú si všímať. A možno sa
aj začnú zdraviť ako môj dedko Macko: "maucta"/v preklade pre tých, ktorí nerozumejú starej novomeštine- maucta znamená moja úcta.../

V časoch, keď som sa začal profesionálne zaoberať filmovou scenáristikou, žiadal od nás pedagóg autorskej výchovy, mimochodom tiež Novomešťan, scenárista Tibor Vichta, takzvané autorské denníky. Viedol nás k pozorovaniu bežného a zdanlivo obyčajného života a jeho zaznamenávaniu. Tibor Vichta, filmový scenárista európskeho rangu, nás učil, že aj v najobyčajnejšom dni je čosi, čo je hodné
zaznamenať. Ani jeden deň nie je pre scenáristu obyčajným, ani jeden človek, ani ten
najjednoduchší a spoločensky najbezvýznamnejší nie je nezaujímavý. Scenárista musí mať v svojich sejfoch denníky, databázu zážitkov a skúseností, ktoré si má, podľa nebohého Vichtu, zaznamenávať každý deň.
A tak som to na jeho radu robil. Častokrát som na to, počas životných peripetií zabúdal, zanedbával, ale v podstate vždy som sa k tomu znova a znova vracal. A tak mám v zásobe už možno vyše metráka zápiskov a postrehov...Viedol som si ich takmer štyri desaťročia. A tak mám z čoho čerpať. Čerpal som z nich už pri písaní svojho prvého scenára k celovečernému filmu V MESTE PLNOM DÁZDNIKOV- bol to príbeh, ktorý som napísal ako diplomovku a ktorý sa nakrútil v osemdesiatych rokoch - inšpiráciou k nemu boli práve postrehy a zápisky z môjho rodného mesta - rokov normalizácie, rokov, keď Dubčekove reformy potlačili tanky...

Hovorím v záhradnej Kajovi o tom, ako to bolo.
Hovorím o časoch, keď prišli tanky, ale aj o rokoch, keď sa to začalo...
Do nášho Mesta vtedy zafúkali nové vetry- dievčatá vyši do ulíc v poburujúcich minisukniach a s poburujúcimi účesmi- drdolmi - na hlavách. Námestie zaplavili prenosné magnetofóny, fungujúce na baterky, čo bol prevrat techniky tých čias...
Moja sexi spolužiačka zo "zédéešky"Veira nosila ako decko v náručí nádherný kazeťák - philipsku a hučali z neho songy Beatles, Rolling Stones, Doors a tých ostatných, ako sú Joplinka, ale aj Zeppelin, Jethro Tull, Emerson a čo ja viem, na ktorých si ešte spomeniem...
Na "čajoch" sa hrávali okrem ľudoviek aj hity Paula Anku, ale aj inštrumentálky Shadows a všetko to ostatné...
Panebože, koľko bolo v Novom Meste kapiel!
Z pivníc a garáží vychádzali stále nové talenty.
V tuzexe bolo dostať texasky "rifle" a honosnejšie "super-rifle", tie prvé stáli spočiatku tuším dvadsať deväť bonov...Začali sa nosiť vykasané košele, do zvona šité texasky, bedrové texasky, sandále vietnamky, tenisky a - dlhé vlasy! Neboli to veru ešte nijako zvlášť dlhé vlasy, ale my sme bojovali o každý milimeter, ktorý nám presahoval na uši, alebo cez límec košele. Bojovali sme s tými, ktorí nám zakazovali, to znamená s generáciou našich rodičov a učiteľov. Všetko to boli pre nich neslýchané a poburujúce veci...

O tom tiež chcem napísať a Kajo ma vyzval, aby som to napísal.
Sedíme v Záhradnej, zvečerilo sa a ja ho namotávam na obrazy, ako to tu bývalo,
keď tu vyhrávali novomestské kapely a keď to bola naša zastávka na ceste - korze- smerom z námestia...
Idem na /ako sa to slušne povie/ na toaletu a vedľa pri pisoári stojí jeden taxikár a kukáme na seba a ja že, "šak ty to tiež poznáš, Záhradnú a jak to tu bývalo, keď sa sem chodilo z námestia, šak ty si sem tiež chodil, pamätám si ta..."
Jasné, že si pamätáme jeden druhého, a ja som odrazu rád, že stretám toho chuligána a že je v pohode, rovnako ako ja.
Moja generácia posedávala na "šrangoch" - to bol naše centrum, centrum nášho sveta a potom sme sa špacírovali smerom dolu, dolu ulicou, ktorá vedie na Lúku...
Lúku, ktorá bola dolu za Briežkom /bol tam taký Briežok, približne v časti, kde je teraz prechod pre chodcov, idúcich smerom z námestia k obchodnému domu Jednota/ sme väčšinou obchádzali- skrátka, ako sa išlo dolu z námestia, prešli ste okolo Stánku /bola to rožná budova približne medzi budovou Považan a terajšou cestou z námestia/ a zabočili dolu doľava...Cestu tam rozdeľoval parčík, taký ostrovček zelene a potom
ste mali už pred sebou budovu čistiarne a po ľavej strane hotel Slovan. Oproti Slovanu sme si dávali balkánsku zmrzlinu, vtedy asi najlepšiu v meste a pokračovali dolu, okolo pálenice smerom na stanicu - naše korzo viedlo lokalitou, ktorá je teraz zastavaná panelákmi, popri hoteli Javorina na nádražie a do - Záhradnej...

Na Lúke /za ktorou sú Samoty/ nestálo žiadne sídlisko, žiadne paneláky, žiadne obchodné centrá...Jediné, čo z toho ostalo je budova nemocnice a ten dom vedľa nej...Všade okolo boli nízke domce "lúčanov".
Bolo tam aj trhovisko, kde chodili predávať ženičky z dedín, pamätám si ich hlasy, pripomínajúce gagotanie husí a kačíc, čo ich tam predávali, tetky mali uviazané čierne šatky, mnohé chodili oblečené v krojoch...Tam kdesi, zozadu hotela, ktorému hovoril môj dedko Neubauer/ v mojich rokoch to bol hotel Slovan/, bola krčma Štajnibelka, a tam občas odskočil môj dedko Macko, keď sme kráčali z nášho nového bydliska pri gymnáziu smerom na stanicu, kde sme stále mali záhradu...Mali sme záhradu a roľu za rampami, a na tej roli sme mali kukuricu, v záhrade boli marhule, čerešňa, tuším hruška a orech, boli tam kríky ríbezlí, vysadené pri plote, egreše a všetka tá zelenina...
Keď sme kráčali s Dedkom vždy sa zastavil na pivečko a na pol deci, ale nikdy sa pritom nenakmásal...Boli to také jeho tajné odbočky, babka ani moja mama o tom nemali vedieť a dedko Macko mi, aby som udržal tajomstvo, zakaždým kúpil "čukoládku" a malinovku.
Tak poznám aj Záhradnú - chodili sme s dedkom Mackom odovzdávať obrané marhule do zberu - nemali sme žiadne auto a dedko s mohutným pupkom, tlačil pred sebou káričku na dvoch kolesách s pneumatikami, fučal a potil sa pod svojou šiltovkou a podchvíľou si utieral pot na krku...Kráčali sme do zberne, čo bola v lokalite -/ no zdá sa mi/- dnešného domu štátnej správy, alebo "Titaniku" ako tej budove zvykli hovorievať ľudia.
Ako mohol v júlových horúčavách, v sezóne marhúľ môj dedko, vtedy už železničiar vo výslužbe obísť Záhradnú?
Schuti vypil svoj krígeľ a predtým do seba kopol pol deci slivovice z takého toho poldecáku z hrubého skla....
Debatoval s výčapníčkou, bolo to tak, že v Meste sa všetci poznali...A kto by vtedy nepoznal môjho dedka?
Dedko vždy utriasol nejaké "korunky" z várky marhúľ, akosi sa dohodol s chlapíkom čo ich preberal, zrejme mu napísal menej, alebo čo, lebo babka lístky doma vždy starostlivo študovala a vlepovala ich do účtovnej knihy, ktorú si viedla poctivo ako ja svoje autorské - scenáristické denníky.
Neviem, ako sa mu darilo zakaždým ju mierne "ošvindľovať" ale svoju malú hotovosť na poldeci a pivečko vždy mal. A to vám poviem, môj dedko nebol žiadny opilec, ani alkoholik. Mal to skrátka rád. Mal rád chuť toho pivečka, aj keď voda v našej studni na záhrade na samotách bola asi tým najlepším nápojom, aký som kedy kde pil. Bola studená, číra a chutila mierne kovom.
Záhradná, hovorím Kajovi, je teda pre mňa toto - kárička s debničkami marhúľ, môj dedo v šiltovke ako na stojáka pije svoje topoľčianske pivo /asi som zdedil jeho gény, lebo aj mne sakramentsky chutí, dávam si ho aj dnes večer/. Záhradná sú pre mňa roky po Dubčekovej ére, keď tu vyhrávali kapely a my sme sem korzovali z námestia od nefungujúcej fontány- vodotrysku...
Záhradná, to sú návraty z prázdnin, augustové večery, keď sme sa stretali so spolužiakmi na strednej škole...
Záhradná, to sú moje čakania na rýchlik do Bratislavy.

Za doštenným oplotením Záhradnej zastane autobus - odfukuje na zastávke. Potom odíde. Vnímam autobusové nádražie, typy autobusov sa zmenili, sú viacej hranaté a majú veľké okná, na rozdiel od tých, čo si pamätám z "nižších vrstiev pauzáku"...Dievčatá, ktoré tu sedávali v minisukniach sú dnes matky synov a dcér vo veku môjho priateľa, sú už starými matkami...Chalani z kapiel majú dnes šedivé hlavy a žijú svojimi občianskymi životmi...Môj najlepší kamarát z čias, keď sme korzovali peši z námestia na stanicu, je dnes očným špecialistom v Trenčíne.
Nie, toto nemá byť nostalgia! Toto nemá byť usmrkaná spomienka...

Je to preč a je to okej, že je to preč! Tak to má byť! Tak tomu velia cykly, ktoré spôsobujú rast i zánik, striedanie ročných období v záhradách, nakláňanie zemskej osi, ale aj rotáciu planéty v priestore Kozmu...Neplačem nad tým, čo bolo a odišlo a nereptám...Prijímam to. Som príliš malý pán na to, aby som si mohol priať čosi iné...Priať si iné Zákony, ako tie, ktoré sú. Nespomínam z dôvodu, že neviem prijať súčasnosť a jej realitu...Nie, to naozaj nie...Opisujem to, čo žije vo mne, čo nachádzam pod etiketou "MOJE MESTO". Cestujem horizontálne, ale aj vertikálne, teda smerom "dnu". Smer "dnu" znamená "k ďalším vrstvám pauzáku". Horizontálne som prešiel pár krajinami, preletel som Oceán, zablúdil do pralesov Amazónie...
Toto je o inej ceste. Nie menej dôležitej. Možno ešte dôležitejšej. Ceste k sebe samému. Ceste k vlastnému lokálpatriotizmu a k poznaniu, že to, že človek sa narodí na určitom konkrétnom mieste, samo o sebe je tajomstvom, ktoré je možné rozlúštiť.

Toto má byť začiatok môjho rozprávania, môjho cestovania "naverímboha" po meste, kde som sa narodil. Má to byť však prechádzka v paralelných časových pásmach, dovolím si pri nej prechádzať "šrégom" cez časy...Ako vrstvy cibule, alebo spomínané "pauzáky", budem odkrývať jednotlivé vrstvy - tak ako sa mi vynárajú keď kráčam týmto Mestom. Mestom, kde som sa narodil, kde žijem a možno aj umriem, keď si po mňa príde tá veľká čarodejnica Smrť, ktorá aj tieto chvíle uloží do jednej vrstvy obrazov...Prekryjú ich nové obrazy. Obrazy novej generácie...Keď odpadne môj čas, tak ako opadáva lístie v cykloch roka možno niekto iný, spomenie si, že vídal môj ksicht na peších prechádzkach, alebo hoc aj v Záhradnej...

Takže toto na úvod.

Kajo, čo hovoríš? Je to čitateľné? Nenudí to ľudí? Smelo do mňa...

Mám pokračovať?



SAMOTY, 16.augusta 06