Mestá budúcnosti
Rast miest mení podobu Zeme a spôsob, akým na nej ľudia žijú. V 20.storočí narástol počet ľudí žijúcich v mestách z 1,5 miliárd na 6 miliárd. V roku 2000 žila už polovica ľudskej populácie v mestách. Približne polovica ľudí, ktorí nežijú priamo v meste je závislá na mestskej ekonomike. Mestské aglomerácie a spôsob akým využívajú prírodné zdroje sa stali rozhodujúcim činiteľom v utváraní nášho vzťahu k Zemi a jej ekosystémom. Budúcnosť tak pred nás kladie mnohé otázky. Dokážeme znížiť negatívne dopady mestského života na životné prostredie ? Dokážeme zvládať problémy, ktoré spôsobujú obrovské rozmery miest a ich súčasný rast ?
Mestá budúcnosti musia byť priateľské k prírode, energeticky efektívne a duchovne napĺňajúce, ak majú byť trvalo udržateľné.
Veľkosť moderných miest, vyčíslená počtom obyvateľov, je niečo s čím ľudstvo nemá žiadnu historickú skúsenosť. V roku 1800 bolo známe iba jedno mesto s počtom obyvateľov prekračujúcim jeden milión - Londýn. V tom čase sto najväčších miest sveta poskytovalo domov 20 miliónom obyvateľov. V súčasnosti počet obyvateľov stovky najväčších miest na svete presahuje 540 miliónov. 220 miliónov ľudí žije v dvadsiatich mega-mestách, z ktorých každé má viac ako 10 miliónov obyvateľov a rozkladá sa na ploche tisícov hektárov. 35 miest má viac ako 5 miliónov obyvateľov a stovky miest majú viac ako milión obyvateľov. Žijeme v novej realite. Veľké mestá sú závislé na obrovskej štruktúre, ktorá má iba málo čo spoločné s ideou „malé je pekné“. Rastúce mestské osídlenie je v súčasnosti v princípe trvalo neudržateľné. Zvyšuje objem využívania fosílnych palív na každého obyvateľa, rovnako ako spotrebu kovov, dreva a priemyselných produktov. Na rozdiel od väčšiny tradičných kultúrnych systémov, moderné mestá sú životne závislé na vzdialených zdrojoch, poľnohospodárskych oblastiach, priemyselných centrách a tým aj na globálnom transporte a infraštruktúre. Civilizácia prestáva byť civilizáciou a stáva sa doslovne - mobilizáciou. Mobilizáciou ľudí, zdrojov a kapitálu.
Mestskí ľudia majú zväčša veľmi nejasnú predstavu o tom, koľko prírodných zdrojov využívajú. Príkladom môže byť energia. Málokto si za niečím tak bežným ako teplo alebo osvetlenie predstaví spotrebu dreva alebo fosílnych palív, málokto si spomenie na elektráreň, rafinériu alebo ložiská plynu, ktoré ľudí v mestách zásobujú energiou. Je preto pochopiteľné, že ľudia v mestách iba okrajovo vnímajú dopady produkcie energie na životné prostredie, keďže sa s nimi málokedy môžu stretnúť tvárou v tvár.
Nároky na energiu charakterizujú moderné mestá viac ako čokoľvek iné. Väčšina činností, ktoré ľudia v mestách vykonávajú je závislých na fosílnych palivách - doprava, produkcia a spotreba tovaru, vykurovanie, osvetlenie atď. Bez rutinného používania fosílnych palív, by obrovské mestá s miliónmi obyvateľov nikdy nemohli existovať. Cena, ktorú za to ľudstvo a celá Zem platí je znečistenie vzduchu, zvyšovanie objemu oxidov uhlíka v atmosfére, s tým súvisiace klimatické zmeny a narúšanie život zabezpečujúcich ekosystémov. Žiaľ, v súčasnosti si stále veľmi málo obyvateľov miest uvedomuje tieto súvislosti.
Zásobovanie potravinami je ďalším príkladom akým funguje mestský život. Priamy zážitok z pestovania potravín zvyčajne sa pre väčšinu ľudí v mestách stáva niečím cudzím. Ľudia zbierajú úrodu v supermarketoch a väčšina z nich očakáva, že bude hygienicky zabalené a označené firemnou značkou s popisnými informáciami. Málokto sa zaoberá dôsledkami pestovania potravín na úrodnosť pôdy, používania umelých hnojív na vzdialených poliach alebo rozširovania monokultúrnych spôsobov pestovania plodín .
Mestá sú jednoducho povedané miestami, v ktorých vysoko koncentrovaná populácia jedného živočíšneho druhu, využíva prírodné zdroje z celého sveta. Aj keď mestá samotné zaberajú iba dve percentá zemského povrchu, využívajú viac ako 75 percent svetových prírodných zdrojov.
Podľa výpočtov Williama Reesa a Mathisa Wackernagela je ekologická stopa Londýna 125 krát väčšia ako plocha územia, ktoré v skutočnosti zaberá. Aj keď v Londýne žije iba dvadsať percent obyvateľstva Veľkej Británie, potrebuje toto mesto na nakŕmenie svojich obyvateľov, zásobenie domácnosti a dopravy energiou a obchodov priemyselnými výrobkami, produktívnu krajinu s rozlohou celej Veľkej Británie. Premenené na drobné, Londýn potrebuje sójové bôby vypestované v Mato Grosso, drevo vyťažené v Kanade, Škandinávii a Amazónii, čaj pozbieraný zo záhrad v Assame a v Mount Kenya, obilné polia v Kansase atď. Táto globálna závislosť Londýna jeho obyvateľov veľmi neznepokojuje. Jedlo je tu na to, aby sa vychutnávalo. Ekologické dopady sú diskutované iba zriedkavo.
Ako každý iný organizmus aj mesto má svoj metabolizmus. Metabolizmus tradičných miest bol cyklický a možno ho aj dnes nájsť na mnohých miestach sveta. Organický odpad slúži na zúrodňovanie pôdy alebo výrobu energie. V Čínskych mestách sa bežne spracovávajú ľudské výkali a zotleté slúžia na obohacovanie pôdy na farmách zásobujúcich obyvateľov miest. Rovnako je tomu s používaním organického odpadu z mestských kuchýň. Moderné mestá však nahradili cyklický metabolizmus, metabolizmom lineárnym. Prírodné zdroje sa v meste používajú spôsobom, ktorý nezohľadňuje žiadny vzťah medzi vstupmi a výstupmi z tohoto systému. Nakladanie s ľudskými výkalmi je dobrým príkladom. Kanalizačný systém moderných miest má za cieľ zbaviť ľudí ich odpadu a vypustiť ho do riek a pobrežných vôd, ktoré ho odnesú preč od mestskej populácie. Jeho prirodzená hodnota a schopnosť zúrodňovať pôdu je stratená a moderné farmy ju musia nahradiť umelými hnojivami, ktoré sú však tiež produkované trvalo neudržateľným spôsobom. Rieky a pobrežné vody sú odpadom z kanalizácie ťažko znečistené, rovnako ako je aj naša potrava a pôda znečistená umelými hnojivami.
Lineárny metabolizmus väčšiny miest je niečo čo príroda nepozná. V prirodzených metabolizmoch sa všetko odohráva v kruhoch - všetko čo z organizmu odchádza zároveň slúži na obnovovanie a udržiavanie životného prostredia, ktorého je samotný organizmu súčasťou. Mestskí architekti a plánovači by mali podrobne študovať prírodné systémy a snažiť sa aplikovať všetko to, čo ich robí trvaloudržateľnými. V praxi to znamená napríklad dôsledné recyklovanie a znovu-používanie papiera, kovu, plastov, skla, organických materiálov a ich efektívne využívanie.
Tieto otázky sa musia dostať do väčšieho záujmu miestnej aj národnej politiky. Naše oddelenie od prírodného sveta a nedostatok pochopenia fungovania prírodných systémov je vážnym problémom, ktorému musíme čeliť.
Môžu mestá zabezpečiť svoj životný štandard a zároveň znížiť svoj enviromentálny dopad na lokálnej aj globálnej úrovni ? Dokážu v sebe mestskí ľudia rozvinúť pochopenie toho, aké dôsledky má ich spôsob života ? Môžu veľké moderné mestá uskutočniť zmeny smerom k lokálnejšej, sebaregulujúcej ekonomike a produkcii ? Ako dostať rast veľkých miest pod kontrolu ? Mnohé z enviromentálnych problémov dnešného sveta môžu byť vyriešené iba ak mestskí ľudia zmenia spôsob, akým ich mestá fungujú.
Vychádzajúc z toho, že fyziológia moderných miest je charakterizovaná predovšetkým rutinným používaním fosílnych palív, hlavnou otázkou musí byť využitie potenciálu nových, čistejších a efektívnejších spôsobov získavania a šetrenia energie. Pre trvalú udržateľnosť miest môže ďalej hrať významnú úlohu mestské poľnohospodárstvo. Singapur napríklad v mestských záhradách produkuje 25 % zeleniny, ktorú jeho obyvatelia spotrebujú. Bamako, Mali, je dokonca v produkcii zeleniny úplne sebestačné. 67% rodín žijúcich v Dar-es-Salaam, jednom z najrýchlejšie rastúcich miest na svete, sa v súčasnosti venuje poľnohospodárstvu, pričom v roku 1967 ich bolo iba 18%. V roku 1970 sa v Moskve do pestovania potravín vlastnoručne zapájalo približne 20% ľudí, dnes je to 65% moskovských rodín. V Berlíne v komunitných záhradkách pestuje potraviny 80 000 záhradkárov a 16 000 ďalších čaká na pridelenie parciel.
Ekologickejšie technológie a mestské poľnohospodárstvo sú iba jednými z mnohých aspektov udržateľného spôsobu života v mestách. K rozhodujúcim patrí aj zmena kultúrnych priorít, čo by mestám umožnilo realizovať ich potenciál stať sa centrami tvorivosti, vzdelania a komunikácie. Znižovanie negatívnych dopadov mestského života je rovnako otázkou používania technológií ako aj vzdelávania a informačnej výmeny.
V súčasnosti mestá prestávajú byť centrami civilizácie a stávajú sa centrami mobilizácie ľudí a tovaru. Potrebujeme novú víziu miest, ktorá bude v sebe zahŕňať lokálnejší spôsob života v rámci samotných miest, koncept mestskej dediny fungujúcej ako súčasť mesta a umožňujúcej komunitný život. Mestá 21.storočia sa musia stať príbytok nie len pre ľudské telá ale aj miestom, kde môže naplno rozvinúť svoj potenciál aj ľudská duša.
Pre trvalo udržateľnú budúcnosť miest je nevyhnutné, aby ich obyvatelia pochopili dopad svojho spôsobu života a mohli ho na základe tohoto pochopenia meniť. Významnú úlohu v tom budú zohrávať mestské komunikačné systémy a stratégie, ktoré umožnia ľuďom v praktickej, každodennej rovine konfrontovať globálny dopad toho, ako využívajú svoju ekonomickú silu a aké si osvojili konzumné návyky. Súčasťou tohoto procesu je aj posilnenie demokratických mechanizmov, ktoré zlepšia možnosť rozhodovania o dôležitých otázkach na lokálnej úrovni.
Rozvoj miest priateľský Zemi sa stane jednou najväčších výziev 21.storočia, nie len z hľadiska ľudského záujmu ale aj z hľadiska vzťahu medzi mestami a biosférou našej planéty. Nepochybne nemôže byť uskutočnený bez zmeny hodnotového systému určujúceho podobu mestského života. Nakoniec to môžu byť vždy iba zmeny postojov, duchovné a etické zmeny, ktoré urobia z miest trvalo udržateľné ľudské sídla.
Herbert Giradet, spispvateľ, režisér, víťaz ceny Spojených národov Global 500, koordinítor Schumacher Society v UK
Prevzaté z Kruh života
Veľkosť moderných miest, vyčíslená počtom obyvateľov, je niečo s čím ľudstvo nemá žiadnu historickú skúsenosť. V roku 1800 bolo známe iba jedno mesto s počtom obyvateľov prekračujúcim jeden milión - Londýn. V tom čase sto najväčších miest sveta poskytovalo domov 20 miliónom obyvateľov. V súčasnosti počet obyvateľov stovky najväčších miest na svete presahuje 540 miliónov. 220 miliónov ľudí žije v dvadsiatich mega-mestách, z ktorých každé má viac ako 10 miliónov obyvateľov a rozkladá sa na ploche tisícov hektárov. 35 miest má viac ako 5 miliónov obyvateľov a stovky miest majú viac ako milión obyvateľov. Žijeme v novej realite. Veľké mestá sú závislé na obrovskej štruktúre, ktorá má iba málo čo spoločné s ideou „malé je pekné“. Rastúce mestské osídlenie je v súčasnosti v princípe trvalo neudržateľné. Zvyšuje objem využívania fosílnych palív na každého obyvateľa, rovnako ako spotrebu kovov, dreva a priemyselných produktov. Na rozdiel od väčšiny tradičných kultúrnych systémov, moderné mestá sú životne závislé na vzdialených zdrojoch, poľnohospodárskych oblastiach, priemyselných centrách a tým aj na globálnom transporte a infraštruktúre. Civilizácia prestáva byť civilizáciou a stáva sa doslovne - mobilizáciou. Mobilizáciou ľudí, zdrojov a kapitálu.
Mestskí ľudia majú zväčša veľmi nejasnú predstavu o tom, koľko prírodných zdrojov využívajú. Príkladom môže byť energia. Málokto si za niečím tak bežným ako teplo alebo osvetlenie predstaví spotrebu dreva alebo fosílnych palív, málokto si spomenie na elektráreň, rafinériu alebo ložiská plynu, ktoré ľudí v mestách zásobujú energiou. Je preto pochopiteľné, že ľudia v mestách iba okrajovo vnímajú dopady produkcie energie na životné prostredie, keďže sa s nimi málokedy môžu stretnúť tvárou v tvár.
Nároky na energiu charakterizujú moderné mestá viac ako čokoľvek iné. Väčšina činností, ktoré ľudia v mestách vykonávajú je závislých na fosílnych palivách - doprava, produkcia a spotreba tovaru, vykurovanie, osvetlenie atď. Bez rutinného používania fosílnych palív, by obrovské mestá s miliónmi obyvateľov nikdy nemohli existovať. Cena, ktorú za to ľudstvo a celá Zem platí je znečistenie vzduchu, zvyšovanie objemu oxidov uhlíka v atmosfére, s tým súvisiace klimatické zmeny a narúšanie život zabezpečujúcich ekosystémov. Žiaľ, v súčasnosti si stále veľmi málo obyvateľov miest uvedomuje tieto súvislosti.
Zásobovanie potravinami je ďalším príkladom akým funguje mestský život. Priamy zážitok z pestovania potravín zvyčajne sa pre väčšinu ľudí v mestách stáva niečím cudzím. Ľudia zbierajú úrodu v supermarketoch a väčšina z nich očakáva, že bude hygienicky zabalené a označené firemnou značkou s popisnými informáciami. Málokto sa zaoberá dôsledkami pestovania potravín na úrodnosť pôdy, používania umelých hnojív na vzdialených poliach alebo rozširovania monokultúrnych spôsobov pestovania plodín .
Mestá sú jednoducho povedané miestami, v ktorých vysoko koncentrovaná populácia jedného živočíšneho druhu, využíva prírodné zdroje z celého sveta. Aj keď mestá samotné zaberajú iba dve percentá zemského povrchu, využívajú viac ako 75 percent svetových prírodných zdrojov.
Podľa výpočtov Williama Reesa a Mathisa Wackernagela je ekologická stopa Londýna 125 krát väčšia ako plocha územia, ktoré v skutočnosti zaberá. Aj keď v Londýne žije iba dvadsať percent obyvateľstva Veľkej Británie, potrebuje toto mesto na nakŕmenie svojich obyvateľov, zásobenie domácnosti a dopravy energiou a obchodov priemyselnými výrobkami, produktívnu krajinu s rozlohou celej Veľkej Británie. Premenené na drobné, Londýn potrebuje sójové bôby vypestované v Mato Grosso, drevo vyťažené v Kanade, Škandinávii a Amazónii, čaj pozbieraný zo záhrad v Assame a v Mount Kenya, obilné polia v Kansase atď. Táto globálna závislosť Londýna jeho obyvateľov veľmi neznepokojuje. Jedlo je tu na to, aby sa vychutnávalo. Ekologické dopady sú diskutované iba zriedkavo.
Ako každý iný organizmus aj mesto má svoj metabolizmus. Metabolizmus tradičných miest bol cyklický a možno ho aj dnes nájsť na mnohých miestach sveta. Organický odpad slúži na zúrodňovanie pôdy alebo výrobu energie. V Čínskych mestách sa bežne spracovávajú ľudské výkali a zotleté slúžia na obohacovanie pôdy na farmách zásobujúcich obyvateľov miest. Rovnako je tomu s používaním organického odpadu z mestských kuchýň. Moderné mestá však nahradili cyklický metabolizmus, metabolizmom lineárnym. Prírodné zdroje sa v meste používajú spôsobom, ktorý nezohľadňuje žiadny vzťah medzi vstupmi a výstupmi z tohoto systému. Nakladanie s ľudskými výkalmi je dobrým príkladom. Kanalizačný systém moderných miest má za cieľ zbaviť ľudí ich odpadu a vypustiť ho do riek a pobrežných vôd, ktoré ho odnesú preč od mestskej populácie. Jeho prirodzená hodnota a schopnosť zúrodňovať pôdu je stratená a moderné farmy ju musia nahradiť umelými hnojivami, ktoré sú však tiež produkované trvalo neudržateľným spôsobom. Rieky a pobrežné vody sú odpadom z kanalizácie ťažko znečistené, rovnako ako je aj naša potrava a pôda znečistená umelými hnojivami.
Lineárny metabolizmus väčšiny miest je niečo čo príroda nepozná. V prirodzených metabolizmoch sa všetko odohráva v kruhoch - všetko čo z organizmu odchádza zároveň slúži na obnovovanie a udržiavanie životného prostredia, ktorého je samotný organizmu súčasťou. Mestskí architekti a plánovači by mali podrobne študovať prírodné systémy a snažiť sa aplikovať všetko to, čo ich robí trvaloudržateľnými. V praxi to znamená napríklad dôsledné recyklovanie a znovu-používanie papiera, kovu, plastov, skla, organických materiálov a ich efektívne využívanie.
Tieto otázky sa musia dostať do väčšieho záujmu miestnej aj národnej politiky. Naše oddelenie od prírodného sveta a nedostatok pochopenia fungovania prírodných systémov je vážnym problémom, ktorému musíme čeliť.
Môžu mestá zabezpečiť svoj životný štandard a zároveň znížiť svoj enviromentálny dopad na lokálnej aj globálnej úrovni ? Dokážu v sebe mestskí ľudia rozvinúť pochopenie toho, aké dôsledky má ich spôsob života ? Môžu veľké moderné mestá uskutočniť zmeny smerom k lokálnejšej, sebaregulujúcej ekonomike a produkcii ? Ako dostať rast veľkých miest pod kontrolu ? Mnohé z enviromentálnych problémov dnešného sveta môžu byť vyriešené iba ak mestskí ľudia zmenia spôsob, akým ich mestá fungujú.
Vychádzajúc z toho, že fyziológia moderných miest je charakterizovaná predovšetkým rutinným používaním fosílnych palív, hlavnou otázkou musí byť využitie potenciálu nových, čistejších a efektívnejších spôsobov získavania a šetrenia energie. Pre trvalú udržateľnosť miest môže ďalej hrať významnú úlohu mestské poľnohospodárstvo. Singapur napríklad v mestských záhradách produkuje 25 % zeleniny, ktorú jeho obyvatelia spotrebujú. Bamako, Mali, je dokonca v produkcii zeleniny úplne sebestačné. 67% rodín žijúcich v Dar-es-Salaam, jednom z najrýchlejšie rastúcich miest na svete, sa v súčasnosti venuje poľnohospodárstvu, pričom v roku 1967 ich bolo iba 18%. V roku 1970 sa v Moskve do pestovania potravín vlastnoručne zapájalo približne 20% ľudí, dnes je to 65% moskovských rodín. V Berlíne v komunitných záhradkách pestuje potraviny 80 000 záhradkárov a 16 000 ďalších čaká na pridelenie parciel.
Ekologickejšie technológie a mestské poľnohospodárstvo sú iba jednými z mnohých aspektov udržateľného spôsobu života v mestách. K rozhodujúcim patrí aj zmena kultúrnych priorít, čo by mestám umožnilo realizovať ich potenciál stať sa centrami tvorivosti, vzdelania a komunikácie. Znižovanie negatívnych dopadov mestského života je rovnako otázkou používania technológií ako aj vzdelávania a informačnej výmeny.
V súčasnosti mestá prestávajú byť centrami civilizácie a stávajú sa centrami mobilizácie ľudí a tovaru. Potrebujeme novú víziu miest, ktorá bude v sebe zahŕňať lokálnejší spôsob života v rámci samotných miest, koncept mestskej dediny fungujúcej ako súčasť mesta a umožňujúcej komunitný život. Mestá 21.storočia sa musia stať príbytok nie len pre ľudské telá ale aj miestom, kde môže naplno rozvinúť svoj potenciál aj ľudská duša.
Pre trvalo udržateľnú budúcnosť miest je nevyhnutné, aby ich obyvatelia pochopili dopad svojho spôsobu života a mohli ho na základe tohoto pochopenia meniť. Významnú úlohu v tom budú zohrávať mestské komunikačné systémy a stratégie, ktoré umožnia ľuďom v praktickej, každodennej rovine konfrontovať globálny dopad toho, ako využívajú svoju ekonomickú silu a aké si osvojili konzumné návyky. Súčasťou tohoto procesu je aj posilnenie demokratických mechanizmov, ktoré zlepšia možnosť rozhodovania o dôležitých otázkach na lokálnej úrovni.
Rozvoj miest priateľský Zemi sa stane jednou najväčších výziev 21.storočia, nie len z hľadiska ľudského záujmu ale aj z hľadiska vzťahu medzi mestami a biosférou našej planéty. Nepochybne nemôže byť uskutočnený bez zmeny hodnotového systému určujúceho podobu mestského života. Nakoniec to môžu byť vždy iba zmeny postojov, duchovné a etické zmeny, ktoré urobia z miest trvalo udržateľné ľudské sídla.
Herbert Giradet, spispvateľ, režisér, víťaz ceny Spojených národov Global 500, koordinítor Schumacher Society v UK
Prevzaté z Kruh života
20.08.2006