Povesť o Alžbete Báthoryovej
Smutne známa Alžbeta (Erzsébet) Báthoryová bola šľachtičná, ktorá pochádzala z jedného z najvýznamnejších uhorských rodov. Brat jej matky bol Štefan Báthory, poľský kráľ. Jej synovec Gabriel Báthory bol sedmohradské knieža. Narodila sa v dobe keď sa jedávalo rukami, v dobe tureckých vojen, povstaní, vypaľovaných dedín, náboženských bojov, mučenia a popráv. Krajom sa potulovalo množstvo sirôt, ktorých rodičia zmizli počas tureckých nájazdov. Poddaní v Uhorsku nemali žiadne práva. Gróf Juraj Thurzo, ešte keď nebol palatínom, dal bez súdu obesiť niekoľko nevinných dedinčanov, pretože sa v ich obci našli veci ulúpené z jeho bytčianskeho zámku. Dedinu podpálil. Neskôr sa zistilo, že lup do dediny priniesli vojaci.
S manželom mala päť detí - Annu, Katarínu a Pavla. Orsolya a Andrej zomreli ešte ako malé deti. Jej manžel zomrel v januári 1604 v Sarvári. Týranie a vraždenie dievčat vykonávala dokázateľne nepretržite v rokoch 1585 - 1610. Obyvatelia ju tak znenávideli že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Báthoryovú sa sa množili, dokonca prichádzali aj z Viedne, kde mala kaštieľ. Napokon sa dostali až k panovníkovi, ktorý nariadil palatínovi grófovi Jurajovi Thurzovi aby začal vyšetrovanie. Ale palatín bol dobrý priateľ Nádasdyovcov. Jeho manželka si s Báthoryčkou dopisovala a vzájomne si chodili na svadby svojich detí. František Nádasdy mu pred smrťou zveril celú svoju rodinu do opatery. Thurzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Zrejme najprv informoval Báthoryovej rodinu a chránil obrovský Nádasdyovský majetok pred prípadnou konfiškáciou, pretože Alžbeta v roku 1610 napísala testament v ktorom odporučila majetok ďeťom. O tri mesiace nato prišiel palatín Thurzo neohlásene do Čachtíc a prichytil Alžbetu rovno pri mučení. V tej dobe nebolo veľa možností dostať pred súd človeka tak významného ako bola Báthoryčka. Thurzo pravdepodobne so žiadnym súdom neuvažoval. A ak aj - korupcia v súdnictve bola v tej dobe pravdepodobne väčšia ako dnes a rodina Báthoryovcov určite robila čo mohla aby zabránila obrovskej verejnej hanbe. Thurzo síce okamžite sa začal vyšetrovanie, ale rovnako bleskove všetko ukončil. Pred súdom vypovedalo množstvo svedkov a odzneli mnohé šokujúce výpovede o týraní dievčat. Medzi svedkami boli mnohí vážení ľudia. Jej pomáhači boli odsúdení, ale súd s hlavnou vinníčkou sa nikdy nekonal. Alžbetu uväznili na Čachtickom hrade kde 21.8.1614 zomrela. viac.....
Súsošie na fotografii dala postaviť v roku 1620 Judita Révayová - nevesta Alžbety Báthoryovej na odpustenie hriechov svojej svokry. Je to dielo talianskych majstrov. Nachádza sa na námestí v Čachticiach.
POVESŤ
Alžbeta Báthoryčka, bezcitná a ukrutná, neženského srdca, otrokyňa divých náruživostí, trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestnejšie a kochala sa celé hodiny na mukách úbohých trýznených bytostí. Za prácu nedohotovenú do poslednej nitky, za rozbitie nádoby, alebo za príkaz nevykonaný na úplnú spokojnosť trestala chmúrna hradná pani zvyčajne pichaním špendlíkmi alebo poranením nožničkami, prikladaním horúceho hladidla na telo, zapaľovaných do oleja namočených a okolo prstov omotaných vlnených nití, alebo kázala vinníčky za zimných nocí vyzliecť, poliať vodou a priviazať k studni. Raz sedela márnomyseľná veliteľka pred zrkadlom a podráždená malinkým nedopatrením chyžnej udrela ju tak mocne po tvári, že slúžku zaliala krv. Kvapka strekla na tyrankinu tvár a keď si ju utrela, zazdalo sa jej, že je na tom mieste jej plať belšia a sviežejšia ako predtým. Teraz teda konečne našla omladzujúci prostriedok, ktorý márne tak dlho a horlivo hľadala vo všakovakých kúzlach a čarách. Kúpeľ v dievčenskej krvi odstráni stopy začínajúcej sa staroby. Pomocou dvoch starých služobníc a hradného netvora Ficka zmárnila Alžbeta Báthoryčka za niekoľko rokov do tristo dievčat, ktoré postupne bez stopy zmizli a nik sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Krvavé tajomstvo napokon odhalila náhoda. Istý mládenec, ktorého milá tiež záhadne zmizla, tak dlho po nej pátral až našiel jej mŕtvolu. Žiaľ a pomsta hnala ho z miesta na miesto, až kým neprišiel do Prešporka, kde palatín Juraj Thurzo práve zasadal na verejnom súde a obžaloval Báthoryčku zo stonásobnej ukrutnej vraždy. Neslýchaná žaloba na osobu pochádzajúcu z kniežacieho domu pohla palatína, aby sám začal vyšetrovanie. Nečakane prekvapil zločinnú ženu a našiel práve usmrtené dievča, ktoré ešte nestihli odstrániť. Tento dôkaz bol čoskoro doplnený inými, ktoré mali za následok doživotný žalár pre zvrhlú ženu a smrť sťatím a upálením pre spoluvinníkov na prelievaní toľkej nevinnej krvi. Po troch rokoch prísneho väzenia odňala smrť Alžbetu Báthoryčku ramenu pozemskej spravodlivosti a odovzdala ju ešte prísnejšej, pred ktoru sa nič neukryje a nemožno uplatniť nijaký ohľad. Polovicu panstva dostal Juraj Homonnay, keď sa oženil s Katarínou Nádasdyovou - dcérou onej tigrice. Druhú polovicu daroval kráľ Erdodyovcom po sťatí Františka Nádasdyho. Ešte pred niekoľkými rokmi ukazovali pivnicu, v ktorej nešťastníčky vraždili, ako aj nádobu, do ktorej chytali teplú krv a niesli poverčivej panej. Ľudia neradi chodili nočným časom blízo tohoto krvou skropeného miesta, lebo vraj nebolo zvláštnosťou počuť vždy hrôzostrašné stenanie a jajkanie, ba dokonca aj vidieť kráčajúce zavraždené dievčatá. Keďže teraz je celý hrad v rozvalinách, zdá sa že duchovia sa utíšili a upokojili, nuž neznepokojujú ani iných.
Povesť je prevzatá z Knihy Alojza Medňanského "Malebná cesta dolu Váhom" ,ktorá vyšla v r. 1826. Prevzaté Z
ZO SÚDU...
Súsošie na fotografii dala postaviť v roku 1620 Judita Révayová - nevesta Alžbety Báthoryovej na odpustenie hriechov svojej svokry. Je to dielo talianskych majstrov. Nachádza sa na námestí v Čachticiach.
POVESŤ
Alžbeta Báthoryčka, bezcitná a ukrutná, neženského srdca, otrokyňa divých náruživostí, trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestnejšie a kochala sa celé hodiny na mukách úbohých trýznených bytostí. Za prácu nedohotovenú do poslednej nitky, za rozbitie nádoby, alebo za príkaz nevykonaný na úplnú spokojnosť trestala chmúrna hradná pani zvyčajne pichaním špendlíkmi alebo poranením nožničkami, prikladaním horúceho hladidla na telo, zapaľovaných do oleja namočených a okolo prstov omotaných vlnených nití, alebo kázala vinníčky za zimných nocí vyzliecť, poliať vodou a priviazať k studni. Raz sedela márnomyseľná veliteľka pred zrkadlom a podráždená malinkým nedopatrením chyžnej udrela ju tak mocne po tvári, že slúžku zaliala krv. Kvapka strekla na tyrankinu tvár a keď si ju utrela, zazdalo sa jej, že je na tom mieste jej plať belšia a sviežejšia ako predtým. Teraz teda konečne našla omladzujúci prostriedok, ktorý márne tak dlho a horlivo hľadala vo všakovakých kúzlach a čarách. Kúpeľ v dievčenskej krvi odstráni stopy začínajúcej sa staroby. Pomocou dvoch starých služobníc a hradného netvora Ficka zmárnila Alžbeta Báthoryčka za niekoľko rokov do tristo dievčat, ktoré postupne bez stopy zmizli a nik sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Krvavé tajomstvo napokon odhalila náhoda. Istý mládenec, ktorého milá tiež záhadne zmizla, tak dlho po nej pátral až našiel jej mŕtvolu. Žiaľ a pomsta hnala ho z miesta na miesto, až kým neprišiel do Prešporka, kde palatín Juraj Thurzo práve zasadal na verejnom súde a obžaloval Báthoryčku zo stonásobnej ukrutnej vraždy. Neslýchaná žaloba na osobu pochádzajúcu z kniežacieho domu pohla palatína, aby sám začal vyšetrovanie. Nečakane prekvapil zločinnú ženu a našiel práve usmrtené dievča, ktoré ešte nestihli odstrániť. Tento dôkaz bol čoskoro doplnený inými, ktoré mali za následok doživotný žalár pre zvrhlú ženu a smrť sťatím a upálením pre spoluvinníkov na prelievaní toľkej nevinnej krvi. Po troch rokoch prísneho väzenia odňala smrť Alžbetu Báthoryčku ramenu pozemskej spravodlivosti a odovzdala ju ešte prísnejšej, pred ktoru sa nič neukryje a nemožno uplatniť nijaký ohľad. Polovicu panstva dostal Juraj Homonnay, keď sa oženil s Katarínou Nádasdyovou - dcérou onej tigrice. Druhú polovicu daroval kráľ Erdodyovcom po sťatí Františka Nádasdyho. Ešte pred niekoľkými rokmi ukazovali pivnicu, v ktorej nešťastníčky vraždili, ako aj nádobu, do ktorej chytali teplú krv a niesli poverčivej panej. Ľudia neradi chodili nočným časom blízo tohoto krvou skropeného miesta, lebo vraj nebolo zvláštnosťou počuť vždy hrôzostrašné stenanie a jajkanie, ba dokonca aj vidieť kráčajúce zavraždené dievčatá. Keďže teraz je celý hrad v rozvalinách, zdá sa že duchovia sa utíšili a upokojili, nuž neznepokojujú ani iných.
Povesť je prevzatá z Knihy Alojza Medňanského "Malebná cesta dolu Váhom" ,ktorá vyšla v r. 1826. Prevzaté Z
ZO SÚDU...
22.08.2006