časť druhá: PRVÝ DEŇ VPÁDU
Ako na to teraz pozerám, mne tou chvíľou skončilo detstvo. Mal som v tom roku trinásť. Koniec detského sna vyzerá pre mňa ako chlap, ktorý je náhle umlčaný zbraňou, ktorá mu mieri na srdce.
Druhá časť: PRVÝ DEŇ VPÁDU/venovaná výročiu obsadenia Nového Mesta nad Váhom vojskami Varšavskej zmluvy/
Frajeri si obliekali košele biele ako sneh. K tomu zvonové texasky a opasok...Bol to nový druh opasku z elastickej hmoty, podobnej širokým trakom, s automatickou kovovou prackou. A semišové lodičky na sakramentsky vysokom opätku. Niektorí mestskí frajeri nosili hrebeň s rúčkou, ktorá im trčala zo zadného vrecka nohavíc. A ešte jeden detail - slovenský znak!
Teraz sa to zdá smiešne, ale v tých časoch to bolo čosi neslýchané! Prišlo to ako móda, na základnej škole sme ostošesť kreslili farebný dvojkríž s troma kopcami...
Bol som dobrý v maľovaní a tak som kreslil slovesnký znak pre spolužiakov, ale aj z iných tried...Znak sme predtým nepoznali. Bol jednoducho - zakázaný. V systéme, v ktorom sme vyrastali bol považovaný za "klérofašistický"- fungovalo to tak, že ak by ste čo len pár mesiacov pred obdobím o akom píšem nakreslili taký znak, alebo ho nosili na verejnosti, odsedeli by ste si to vzápätí v base. Tieto trojfarbené obrázky som vystrihoval v tvare malého štítu a potom sme ich vkladali do prívesku z priesvitnej umelej hmoty. Ten prívesok - štítok, ste dostali v tuzexe spolu s texaskami, bola v ňom značka "Rifle" a my sme prívesok zakaždým otvorili nožíkom a vložili tam staronový slovenský znak.
Frajeri nosili ako prívesok na rifliach - slovenský znak.
Aj v to ráno som si natiahol rifle a slovenský znak sa mi hompálal pri páse. Bolo to zvláštne ráno. Také ráno som za trinásť rokov svojho života, nezažil...
Prebudil som sa zo sna. Bolo ešte šero a v byte nášho činžiaka oproti gymnáziu, kde sme bývali od mojich dvoch rokov, keď sme sa presťahovali z domčeka pri trati, bol nezvyčajný ruch...Vyrušilo ma to zo sna a žalúdok mi zovrelo v očakávaní čohosi zvláštneho a nezvyčajného. Rozhodol som sa, že sa vyberiem naprieč bytom na záchod a prezviem, čo sa deje v kuchyni, kde som počul šepotavé a vzrušené hlasy rodičov a správy z rádia...
Otec ma zbadal vo dverách a pokúšal sa ma presvedčiť, že sa nič nedeje, a že mám ďalej spať, ale na jeho tvári som videl, že ma chce len uchlácholiť. V rádiu hrali vážnu hudbu. Inak bol všedný prázdninový deň...Teplo...
Otec vstával prvý, chystal sa na cestu do okresného mesta a mama krátko po ňom, chystala mu opranú a ožehlenú košeľu, kravatu a raňajky...
V byte bývali aj starí rodičia, presťahovali sa sem spolu s nami, keď dedko Macko, železničiar, odišiel do výslužby...
Už som nezaspal. Otec mi pred odchodom do Trenčína s úsmevom, ktorý potláčal jeho znepokojenie, oznámil, že sa nemám báť. Nemám chodiť po meste a zdržiavať sa mám doma...
Stále som nechápal, čo sa deje. To už vstala babka, ktorá sa ticho modlila a dedko Macko. "Myslíš, že sa nič nemôže stať?"- opýtala sa ešte raz s obavami matka, keď už bol otec medzi dverami. Dochádzal do Trenčína vlakom, ale často ho brávalo jeho služobné auto "tatra 603". Chodil vždy vo vyžehlenom obleku a v košeli s kravatou, jemne vyholený a vyvoňaný vodou po holení, vlasy starostlivo učesané. Otec zastával v našom okrese pomerne vysoké postavenie, bol zástupcom riaditeľa okresnej finančnej správy, v každej situácii si vedel poradiť, aspoň tak som to cítil ako taký chalan, ale dnes ráno len pokrčil plecami a ja som odrazu prvýkrát zacítil jeho bezradnosť.
V rádiu prestala hrať hudba a znova sa ozval hlásateľ. Oznamoval občanom Československej socialistickej republiky, že na jej územie vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Hlas vyzýval k "zachovaniu pokoja". A tak môj otec aj mama odišli do práce.
Bolo to celkom iné ráno. Ak ste zvyknutí na pravidelný raňajší program rádia, zmena vysielania vás celkom iste vykoľají...Navyše, keď reportéri jednostaj hlásia o postupe ozbrojených divízií po našich cestách smerom od hraníc dovnútra. Vstúpili na naše územie zo všetkých strán - Varšavská zmluva mala zakryť veľmocenské úsilie Brežnevovho režimu a tak zo severu sa k nám valili tanky Poliakov, z juhu Maďari, zo západu Nemci a z východu naši osloboditelia spred dvadsiatich rokov, slávna Červená armáda.
Netušili sme ešte, ktoré divízie obsadia ulice nášho mesta, podľa vzdialenosti a postupu vojsk to však vyzeralo na Maďarov.
Rodičia, aj starí rodičia mali skúsenosti s oslobodzovacou Červenou armádou - často som doma počul historku o tom, ako sa šikmookí "Čirgizi"/tak ich volala babka/ v zafúľaných uniformách a s kalašnikovmi valili do mesta, obsadili stanicu, prehľadávali domy a vzbudzovali strach a des...Celá rodina sa ukryla v pivnici železničiarskeho domčeka pri trati. Zvonka sa ozývala paľba a detonácie, Rusi hnali Nemcov, ktorí mali predtým stanicu vo svojej moci...
Nemecký oficier, podľa mamy veľký fešák, prišiel v podvečer, krátko pred ústupom oznámiť babke / zrejme sa mu páčili jej tri dcéry, mestské fešandy/ že výhybka tri metre pred domom je zamínovaná... A tak, vo chvíli, keď sa Nemci zaoberali viac svojim ústupom, ako ostražitosťou, vyšla v noci k výhybke a keďže nevedela nástrahu odmínovať, jednoducho popretŕhala všetky káble a potme sa vrátila dnu. V noci mal náš domček aj s výhybkami vyletieť do vzduchu - že nevyletel, to sa Nemci už nedozvedeli. Mali v pláne zabrániť postupu Červenej armády, ale babka Rusom cestu uľahčila. Začali prichádzať na ďalší deň.
Rusi, podľa babky Čirgizi, sa valili na mesto ako vydráždené sršne. Boli sme podľa nich fašistický štát a oni, frontoví vojaci, do šialenstva vybičovaní dlhou vojnou, bývali nemilosrdní. Strach z Červenej armády bol priam panický. Babka načiernila dcéram tváre uhlím, na hlavy im dala šatky a najmladšia si dala na chrbát podušku, ako hrb a tak tam spolu čakali... Dedko mal vartovať hore, ale zaspal. Dedko Macko bol skrátka - pohoďák.
A to tu už bol dupot čižiem, búchanie na dvere kolbami samopalov, ruské hlasy...
Dobýjali sa dnu, postavili dedka pod samopalmi k stene domčeka a vylamovali dvere do pivnice. Tam mal byť podľa nich ukrytý rum. Nedalo sa už nikam cúvnuť. Babka bola s dcérami na vydaj sama v pivnici. Dvere sa rozleteli a po schodoch dnu sa valili čižmy, odistený kalašnikov, šikmé aziatské oči... Babka chmatla čo mala po ruke - bola to metla, ktorou zametala dvor. Schytila ju a postavila sa oproti červenoarmejcovi, z ktorého razila pálenka. Za ním sa valili jeho druhovia, dedko ostal kdesi hore... Vojak zbadal dievčatá a namieril na babku samopal. A tak ho začala obšívať, čirgiz- nečirgiz, tĺkla ho rúčkou, ja ti dám pálenky, ja ti dám dévušky! Kričala na neho a tĺkla ho, nedbajúc na odistený samopal.
"MARŠ OD PRAHU! Marš Nemec, marš aj Rus! Už aj marš od prahu mojej chalupy!" A - čuduj sa svete - frontový vojak ustúpil a za ním ďalší, tí vonku prestali odrazu mieriť na dedka, ktorý mal pri múre ruky hore... A babka ich tou metlou hnala po dvore a oni si kryli tváre a ustupovali, oslovovali ju "mátuška" ale do domčeka vedľa trate už nikdy viac žiadni osloboditelia neprišli.
Babka mala do činenia so Sovietskou armádou a tak sa len modlila, aby k nám dorazili ako prví radšej Maďari. Babka aj dedko vedeli plynule maďarsky - dedko bojoval v prvej vojne, trafil ho šrapnel do ramena, vyletel z jeho tela tesne popri srdci, dedko vedel, čo je vojna, zažil ako železničiar druhú vojnu, toto mala byť tretia... Nikto nevedel, čo z toho vzíde.
Raňajky som zjedol len nasilu. V hlave mi začal svitať plán. Čoraz viac som sa sústreďoval na to, čo mám, ako chlap v takejto situácii urobiť, tým mi to bolo jasnejšie...Nikto sa však o tom nesmel dozvedieť. Vonku bolo krásne augustové ráno. V záhradách spievali vtáci ako inokedy... Nad Mestom sa vznášal pokoj a ospalá nálada, charakteristická pre posledné týždne pred koncom prázdnin. Nič, okrem správ v rádii a čiernobieleho televízneho vysielania z improvizovaných štúdií Československej televízie, nenasvedčovalo, čo sa na nás rúti... A predsa to bolo vo vzduchu. Bolo to vo vzduchu ako ticho, ako očakávanie, ako pokoj pred búrkou. V oblasti žalúdka som cítil vzrušenie... Nebol to strach. Bolo to slávnostné vzrušenie... Ak mám písať o svojej PRIAMEJ SKÚSENOSTI, musím hovoriť o svojich skutočných pocitoch - podobali sa skôr radostnému očakávaniu, akejsi bojovej eufórii... Dovtedy som ten pocit poznal skôr ako závrať na kolotoči, keď k nám do mesta zavítal lunapark, z ampliónov hrali Beatles a ja som sa bláznivo točil na reťazovom kolotoči... Je to podobný pocit v oblasti žalúdka. Nemohol som sa dočkať, až uskutočním svoj plán. Musel som vyjsť na povalu. Nie je to žiadny problém, ide sa tam po schodoch... Problém je len v tom, že v byte nesmelo byť počuť moje kroky... Povala je tesne nad bytom a babka by bola raz-dva pri mne, čo tam asi tak hľadám... Bolo treba zmocniť sa kľúčika od zámku a potom sa nepozorovane vytratiť, lebo babka mala oči všade a dnes mimoriadne dbala, aby sme nič nevyviedli. Brat ležal so zápalom priedušiek a tak som bol na plán sám...
Objavili sme raz na povale zbraň. Bola zabalená v koženom púzdre, zavinutá v ženských pančucháčoch a dobre naolejovaná... Bola to krásna malá búchačka, ráže sedem tridsať päť, dôstojnícka pištoľ, ktorú používal môj otec počas druhej svetovej vojny. Otec bol pilot - patril k zakladajúcim nadšencom bezmotorového lietania na Slovensku a vojna ho zastihla v prezenčnej službe. Bojoval na strane povstalcov v Národnom povstaní a z tých čias mu ostal kompas, letecká knižka, letecké okuliare a... Tú pištoľ pred nami dobre zatajovali. Ale my, ako decká sme lašovali všade a najmä na záhadnej a od sadzí čiernej povale... V jednej z truhlíc, na samom dne sme objavili dôstojnícku otcovu pištoľ. Nemali sme do nej náboje a tak sme ju neskúšali. Bolo to veľké tajomstvo.
Dopoludnia som sa teda odkradol na povalu, otvoril starú truhlicu a na dne nahmatal pištoľ. Vybral som ju z puzdra, odistil, poprezeral a pichol do vrecka svojich riflí s príveskom - slovenským znakom. Tá pištoľ ma okamžite rozohriala pri srdci. Veru sa mi rozbúchalo... Ledva som zalapal po dychu - na povale pod šikmou strechou bolo horúco a svetlíkom som videl ponad šikmé strechy rodinných domov v našej štvrti na topole pri kasárňach... Videl som odtiaľ Kopec i kasárenské strechy...Zatiaľ sa nič nedialo.
Na ríne zvonka hrkútala hrdlička. Mal som nesmierne vzrušený, takmer erotický pocit - mal som vo vrecku otcovu pištoľ a vedel som, že budem bojovať za slovenský znak. Budem bojovať za svoju rodinu, za náš byt a za toto mesto... Rozhodol som sa, že mi je jedno, či to prežijem. Uvedomoval som si svoju nevýhodu, svoj vek, bicykel, ktorý mám oproti tankom a obrneným transportérom, ale nič mi to neuberalo na odhodlaní, ktoré mi stúpalo od žalúdka do krku, tislo sa mi do očú a ja som si uvedomil, že mi tečú slávnostné slzy...
Uvedomoval som si, aká škoda, že som sa nikdy nepokúsil zohnať náboje... Vždy sa mi to zdalo ako svätokrádež, otcova zbraň z Povstania bolo čosi ako rodinný meč, nedokázal by som ju "skúšať" potajme... Teraz som však nemal muníciu... Bol som však presvedčený, že ak babka dokázala zahnať Čirgízov metlou, ja to dokážem nenabitou zbraňou...
Prvá moja cesta mala viesť na mestský úrad. Rozhodol som sa v prvom rade chrániť mestský úrad, vtedy sa mu hovorilo "národný výbor".
Rozhodol som sa ho chrániť ani nie tak pre jeho strategický význam - mienil som na jeho chodbách položiť život preto, že tam pracovala moja matka. Moja matka pracovala celý život na mestskom úrade, je pravá Novomešťanka, ktorá sa rozhodla neodísť z Mesta ani keď za dubčekovej éry ponúkali otcovi miesto v Bratislave na ministerstve. Otcovi vtedy ponúkli funkciu, hneď po ministrovi financií, dubčekovci chodili k nám a prehovárali nás, aby sme to vzali. Mali sme tam dostať byt a najlepšie školy...Matka však odmietla. Nikdy neopustila toto mesto a nikdy neprestala - až do penzie - robiť "u mesta"- ako sa vtedy hovorilo.
Národný výbor vtedy nebol na námestí, ale v budove, kde je teraz škola... Oproti hostincu Plešivec. Vtedy sa ten hostinec volal Školík, alebo "U Školíčky". Môj dedko chodil na pivo "Školíčke" - to bol jeho domovský šenk, tam hrával v nedeľu mariáš... Babka Školíčka bývala v tej istej budove a ja si ju ešte hmlisto pamäťam, ako tam sedela v rohu miestnosti... Babka Školíčka bola tetkou zaslúžilého umelca Martina Hollého, slovenského filmového režiséra filmov ocenených na európskych festivaloch... Maťo Hollý, ktorý nedávno zomrel, sa v tomto dome, myslím - narodil. Ale to je iná kapitola. Chcem len napísať, že moja matka, referentka na národnom výbore videla z okna svojej kancelárie rovno na križovatku pred Plešivcom - Školíčkou.
Do tej kancelárie som sa chystal najskôr, bol som odchovaný na mestskom úrade, chodil som tam odmala a všetci ma tam dobre poznali, boli to ujovia a tety, ktorých mi bolo teraz ľúto a rozhodol som sa ich chrániť otcovou pištoľou a svojim mladým životom. Nevadí, že nevystrelím. Zastraším ich a oni cúvnu... A ak necúvnu? Ak ich tým len vyprovokujem? Chvíľami sa ma chytal strach a rozmýšľal som, či konám ako správny muž. Na tom predsa nezáleží - čosi predsa urobiť musím...Nemôžem len čakať doma a pozerať z balkóna... Uvedomoval som si, ako teraz milujem svoju rodinu, svoje mesto, svoje Slovensko... Z toho pocitu sa mi tlačili do očí slzy. Je jedno, či pri tom zahyniem... Čosi však urobiť musím.... Nasadol som na svoj modrý bicykel, favorit a poďme ho - najskôr na obhliadku mesta, potom po schodoch na mestský úrad...
V meste bol stále pokoj. Akoby všetko, čo sa hovorilo v rádiu bol len sen. Pred obchodmi sa tvorili fronty. Koncom šesťdesiatych rokov nebolo v Meste toľko obchodov ako dnes. Pamätám si dve, tri samoobsluhy, takzvanú "céčku", to je priestor pod dnešnou pizzériou a čínskou reštauráciou, kde je dnes obchod s oblečením... To bola prvá samoobsluha, neviem prečo "céčka". Samoobsluhy - to bol hit vtedajších čias - môcť ísť do predajne s košíkom, vyberať si sám - to bola neslýchaná novinka, pripadali sme si ako v Amerike. Pamätám si z tých čias "dubčekove rožky"- tak sa im hovorilo, predávali sa v samoobsluhe, boli obrovské, asi trojnásobne mohutnejšie od obyčajného rožka... Teraz som si všimol, že pred obchodmi sú fronty... Ľudia postávali s nákupnými taškami a čakali, až privezú tovar. Vtedy bolo tovaru podstatne menej. Na tovar sa čakalo. Hrozilo, že vypukne panika... Ľudia v prvom rade skupovali potraviny...
Bol čas, keď dozrievali melóny... Po ulici som kde - tu videl pohodený polmesiačik, zelenú a ohryzenú šupku a k nej sa zlietali osy... Melónové šupky, osy, vôňa opaľovacích krémov ľudí, ktorí sa vracali z dovoleniek... Čas pred koncom prázdnin, pred definitívnym víťazstvom jesene...
Kolesá môjho bycikla sa rýchle krútili a vo vrecku ma ťažkala rodinná zbraň... Vybehol som po širokých schodoch budovy národného výboru.... Matka ma prekvapene privítala, ale uznala, že by bolo lepšie, keby som išiel domov. Mal som sa zastaviť v samoobsluhe - telefonovala tam, že privezú tovar. Bol som sklamaný - taká všedná vec, ako jedlo... Zdalo sa mi, akoby ľuďom záležalo len na tom, aby si obstarali jedlo... Nedalo sa však nič robiť, matka bola neoblomná a tak som odišiel. Z obrany mesta a jeho zastupiteľov teda nič nebude. O zbrani som, samozrejme, nikomu nič nepovedal...
Babka súhlasila s maminým rozhodnutím a strčila mi do rúk dedkovu nákupnú tašku, dala peniaze a "cedulku" s vecami, čo je treba nakúpiť... Samozrejme chlieb, múku, masť a podobné veci... Nesmierne ma zdržovalo babkino rozmýšľanie. Niektoré štúdiá prestali vysielať - boli už obsadené vojskami. Bolo mi odrazu smutno - slávnostný pocit sa vytratil. Zdalo sa, že z "veľkého boja" nič nebude a že celé moje úsilie a rozhodnutie položiť život sa sústredí na nákup potravín s dedkovou veľkou taškou, ktorá sa mi plantala do špíc bycikla... Nákupca, dajsamisvete, to je hrdinstvo!
Vybral som sa už riadne znechutený, do druhej mestskej samoobsluhy, ktorá je na križovatke pri kasárňach. Vonku stála pomerne veľká šora ľudí, ktorí medzi sebou debatovali, niektorí počúvali malé japonské tranzistorové rádiá, hit tých rokov... Ako som tam mohol len tak stáť a čakať na žvanec? Prešiel som znova celým mestom, čakal som, kedy naďabím na prvý nepriateľský tank, zatarasím mu cestu svojim mladým telom, ale nič... Zašiel som až k poliklinike, urobil som obrátku na kruhovom otoči pod Kľučákom, bicykloval som s pištoľou vo vrecku po Samotách, skontroloval som našu záhradu pri trati a všade bol pokoj - v ovzduší bzučali dotieravé osy... Nuda. Nič som už nečakal. Hádam k nám ani neprídu. Pomaly som sa vracal ulicou od cintorína... A vtedy som začul nezvyčajný zvuk. Podobal sa zvuku traktorov, ktoré orali na poliach za mestom z jari. Bol však oveľa znepokojivejší. Srdce sa mi roztĺklo. Bolo to v diaľke predo mnou. Potom zadunel príšerný stroj na oblohe. Zvuk rozbil celú oblohu, vnútornosti sa chveli a veľký tieň nízko letiacej bojovej helikoptéry nachvíľu zatienil slnko. Stroj mi preletel nad hlavou, letel ponad gymnázium, jeho hluk slabol, no neprestával, vyzeralo to, akoby ostal visieť vo vzduchu niekde nad našim domom pri gymnáziu.... S rozbúchaným srdcom som bicykloval o stošesť, ťahal som miernym stúpaním smerom k základnej škole, z križovatky som si všimol, že helikoptéra nad našim domom nevisí, hučala kdesi ďalej na sever, ťahal som tým smerom, okolo gymnázia a...
Na konci ulice, tam kde od gymnázia obyčajne vidno belavý múr vojenského kúpaliska sa teraz čosi pohlo a bolo to veľké ako dom, jasne sa to rysovalo na pozadí bieleho múru kúpaliska... Bolo to absurdné - ale bolo to tak - na ceste, ktorú som stovky ráz bicykloval, rovno na križovatke sa otáčal tank. Cez vzdialený hluk vrtulí helikoptéry som rozoznával kovové rinčanie pásov toho železného monštra... Siahol som do vrecka po pištoľ a stisol som jej rúčku, zatiaľ čo som ťahal k samoobsluhe, kde manévroval tank... Nevšimol som si naše činžiaky ani ľudí, čo vychádzali pred domy, ťahal som okolo národného výboru a bolo mi jedno, že ma mama uvidí cez okno... Helikoptéra visela nad kasárenským komplexom a pokúšala sa zrejmej pristať, potom však zmenila smer a odletela... Zatiaľ sa vynorili spoza budovy samoobsluhy ďalšie ťažké mechanizmy, jeden po druhom odtiaľ vychádzali zelené tanky, s hlavňami namierenými na budovy kasární... Videl som ľudí, čakajúcich na chlieb a múku, ako ustúpili bokom a rozostavali sa
ako počas prvého mája na chodníkoch a prizerali sa na to, čo sa deje... Videl som už zblízka asfalt augustových ulíc, ktorý sa menil na horúcu kašu pod oceľovými pásmi, tank prešiel po štvrťke melóna z ktorej neostal ani fľak, jeden pás sa zastavil a tank sa surovo zvrtol na križovatke, drásajúc ulicu, akoby to bola plastelína... Tanky boli pomaľované bielym pásom a zoraďovali sa pred kasárňami... Neskôr som sa dozvedel, že niekoľko našich dôstojníkov odmietlo otvoriť bránu ... Dôstojníkov, medzi ktorými bol aj otec môjho vtedajšieho najlepšieho kamoša Jarda Hebera... Neskôr ho to stálo hodnosť aj stratu zamestnania... Odkiaľsi tu odrazu boli vojaci v cudzích uniformách. Ale neboli to Rusi.
Mlčali, rozostavovali sa pomedzi tanky, čelom k ľuďom na chodníkoch. Ľudia boli ako paralyzovaní... Bolo tam strašne veľa kovového rámusu a horúčavy idúcej z motorov, ktoré prešli dlhú cestu kdesi z rovín Maďarska... Cítil som pach ich uniforiem, už som stál v dave na chodníku, všetci sme razom zabudli na chlieb, múku, masť, ja som zabudol dokonca na svoju pištoľ... Na pleciach mali samopaly a bolo jasné, že ich použijú. Ich tváre boli ako tváre robotov, odhodlané na povel urobiť hocičo... V oknách kasární, ako strapce zeleného hrozna viseli hlava na hlave, naši chlapci v uniformách. Niektorí sa smiali, vtipkovali, ale videl som, že sú bez zbraní a v podstate bezmocní... Dolu sa formovala skutočná presila. Prvýkrát v živote som pocítil, ako chutí skutočná moc zblízka... Moc armády v plnej zbroji, vojakov nastúpených medzi svojimi tankami, pripravených na povel... Neviem, ako dlho sme tam stáli. Vojaci s technikou a ľudia s taškami na chleba.
Potom sa jeden ozval. Mal rozopatú košeľu. Bol to jeden z tých novomešťanov, ktorých som stretával na uliciach. Jeden z tých novomestských frajerov v košeli bielej ako sneh s texaskami do zvona, vlasami vyčesanými a s hrebeňom vo vrecku zadných nohavíc.
"Čo tu stojíme jak ovce?" zakričal odrazu do toho ticha. Dav na potraviny stíchol. Zdalo sa mi, že vojak, čo stál rovno oproti mne, tak blízko, že som sa ho mohol dotknúť rukou, ak by som ju napriamil, spozornel. Nemohol rozumieť ani slovo. Frajer bol očividne rozčúlený. Obracal sa aj na vojakov v oknách. " Čakáte tam, až vás vystrieľajú, jak zajácov?!" kričal ten týpek a nedal si pokoj. "Slovenskí vojaci! Vy ste slovenskí vojaci?! Nehanbíte sa?! To sa nebudeme brániť?! Nikto?!" kričal ten chlap a gestikuloval čoraz nervóznejšie. Videl som, ako cudzí vojak predo mnou pozrel na druhého, ten na suseda... O čomsi sa očami dohovorili.
"Hanba nám! Hanba nám! Sme tu všetci zbabelci?!" nedal si chlap a priblížil sa bližšie k okraju chodníka. Vtedy sa to stalo. Počul som, ako zapraskal kožený remeň na ramene toho vojaka a tých okolo neho. Samopaly boli odrazu odistené a mierili na frajera, na jeho odhalenú hruď. Mierili na mňa, mierili na dav penzistov, čakajúcich na potraviny...
Všetko odrazu stíchlo. Stíchli aj vojaci v oknách budovy kasární. Počuli ste len augustovú osu z melónovej šupky, ako si slobodne letí, kam sa jej zachce... Stáli proti nám.
Pochopil som, že toto nie je detská hra. Odrazu som pochopil, že sme prehrali... Odrazu som si prial byť doma v našom byte... Prial som si, aby tu znova boli časy, keď sme maľovali slovenské znaky, chodili po námestí s magneťákmi z ktorých sa rinula hudba Beatles a Rolling Stones... Chvíľa, keď na toho frajera namierili odistené samopaly a keď hlavne tankov zamerali okná so strapcami našich vojakov, to bolo nemé, jasné slovo... Hra sa skončila.
Ako na to teraz pozerám, mne tou chvíľou skončilo detstvo. Mal som v tom roku trinásť. Koniec detského sna vyzerá pre mňa ako chlap, ktorý je náhle umlčaný zbraňou, ktorá mu mieri na srdce. Čakal som, čo frajer urobí... Nemohol urobiť nič. Všetko, čo by urobil, by bola hlúposť. Mávol rukou a odpľul si. Videl som, ako vojakovi oproti mne šklblo tvárou. Tak málo stačilo...! Chlap si odpľul cez zuby a pozrel na spoluobčanov. Vtedy to v dave zašumelo. "Chceš, aby nás vyzabíjali?! O čo ti ide? Takých, jak si ty, treba zavrieť! Provokatér! Sviňa!"
Vo vrecku som znova nahmatal pištoľ. Ale bola zbytočná. Videl a počul som, ako sa dav obrátil proti spoluobčanovi. Dvíhali sa päste. Cudzí vojaci s prekvapením pozerali, ako sa hnev davu obrátil proti chlapi, čo kričal na vojakov. Vyzeralo to tak, že niektorí občania chytia týpka v bielej košeli pod krk a ukážu mu, ako sa slušne správať...
Neveril som vlastným ušiam a očiam. Čo by asi urobili so mnou, keby som vytiahol otcovu povstaleckú zbraň? Asi by ma utĺkli taškami na chlieb... Chlapove tmavé oči sa streli s mojimi. Chcel som mu pôvodne naznačiť, že vo vrecku mám zbraň, no počerný chudý chlap sa na mňa tými očami len usmial. Potom ma obklopili nahnevaní ľudia, čakajúci na chlieb a frajer v bielej košeli sa kdesi stratil. Nad hlavami nám znova zahučala helikoptéra, visela nízko nad kasárňami a pozornosť davu sa upriamila na ňu...
Ktosi priniesol novú správu - tanky prevalili zadnú bránu a vnikajú do kasární...
Cudzí vojaci dostali zrejme nový povel, lebo si zbrane zavesili na ramená a naskákali na tanky, ktoré sa znova pohli. Pohli sa smerom k prevalenej zadnej bráne kasární, smerom na Bzince. Ostávala po nich cesta ako hlboko zorané pole. Naša armáda nekládla žiadny odpor. Taký bol rozkaz. Svetové mocnosti nezasiahli. Boli sme sami na celom svete. Aj ja som sa tak cítil. Cítil som, ako čudne chutí dospelosť.
Helikoptéry lomozili celú noc, pristávali na dvore kasární. Potichu som vyšiel na povalu a uložil pištoľ na svoje miesto do truhlice. Odvtedy som ju nevidel. Otec ju pred smrťou kdesi veľmi dobre schoval, alebo hodil do Váhu, ako mu po celý život radila matka...
A frajeri?
Tí nosili biele košele ešte nejaký ten piatok. Slovenský znak som však už nikomu nenamaľoval - neviem, čo by to stálo mňa - mojich rodičov by to stálo prinajmenšom stratu zamestnania.
Symbol Slovenska ostal mimo zákon na dobrých dvadsať rokov...
Frajeri si obliekali košele biele ako sneh. K tomu zvonové texasky a opasok...Bol to nový druh opasku z elastickej hmoty, podobnej širokým trakom, s automatickou kovovou prackou. A semišové lodičky na sakramentsky vysokom opätku. Niektorí mestskí frajeri nosili hrebeň s rúčkou, ktorá im trčala zo zadného vrecka nohavíc. A ešte jeden detail - slovenský znak!
Teraz sa to zdá smiešne, ale v tých časoch to bolo čosi neslýchané! Prišlo to ako móda, na základnej škole sme ostošesť kreslili farebný dvojkríž s troma kopcami...
Bol som dobrý v maľovaní a tak som kreslil slovesnký znak pre spolužiakov, ale aj z iných tried...Znak sme predtým nepoznali. Bol jednoducho - zakázaný. V systéme, v ktorom sme vyrastali bol považovaný za "klérofašistický"- fungovalo to tak, že ak by ste čo len pár mesiacov pred obdobím o akom píšem nakreslili taký znak, alebo ho nosili na verejnosti, odsedeli by ste si to vzápätí v base. Tieto trojfarbené obrázky som vystrihoval v tvare malého štítu a potom sme ich vkladali do prívesku z priesvitnej umelej hmoty. Ten prívesok - štítok, ste dostali v tuzexe spolu s texaskami, bola v ňom značka "Rifle" a my sme prívesok zakaždým otvorili nožíkom a vložili tam staronový slovenský znak.
Frajeri nosili ako prívesok na rifliach - slovenský znak.
Aj v to ráno som si natiahol rifle a slovenský znak sa mi hompálal pri páse. Bolo to zvláštne ráno. Také ráno som za trinásť rokov svojho života, nezažil...
Prebudil som sa zo sna. Bolo ešte šero a v byte nášho činžiaka oproti gymnáziu, kde sme bývali od mojich dvoch rokov, keď sme sa presťahovali z domčeka pri trati, bol nezvyčajný ruch...Vyrušilo ma to zo sna a žalúdok mi zovrelo v očakávaní čohosi zvláštneho a nezvyčajného. Rozhodol som sa, že sa vyberiem naprieč bytom na záchod a prezviem, čo sa deje v kuchyni, kde som počul šepotavé a vzrušené hlasy rodičov a správy z rádia...
Otec ma zbadal vo dverách a pokúšal sa ma presvedčiť, že sa nič nedeje, a že mám ďalej spať, ale na jeho tvári som videl, že ma chce len uchlácholiť. V rádiu hrali vážnu hudbu. Inak bol všedný prázdninový deň...Teplo...
Otec vstával prvý, chystal sa na cestu do okresného mesta a mama krátko po ňom, chystala mu opranú a ožehlenú košeľu, kravatu a raňajky...
V byte bývali aj starí rodičia, presťahovali sa sem spolu s nami, keď dedko Macko, železničiar, odišiel do výslužby...
Už som nezaspal. Otec mi pred odchodom do Trenčína s úsmevom, ktorý potláčal jeho znepokojenie, oznámil, že sa nemám báť. Nemám chodiť po meste a zdržiavať sa mám doma...
Stále som nechápal, čo sa deje. To už vstala babka, ktorá sa ticho modlila a dedko Macko. "Myslíš, že sa nič nemôže stať?"- opýtala sa ešte raz s obavami matka, keď už bol otec medzi dverami. Dochádzal do Trenčína vlakom, ale často ho brávalo jeho služobné auto "tatra 603". Chodil vždy vo vyžehlenom obleku a v košeli s kravatou, jemne vyholený a vyvoňaný vodou po holení, vlasy starostlivo učesané. Otec zastával v našom okrese pomerne vysoké postavenie, bol zástupcom riaditeľa okresnej finančnej správy, v každej situácii si vedel poradiť, aspoň tak som to cítil ako taký chalan, ale dnes ráno len pokrčil plecami a ja som odrazu prvýkrát zacítil jeho bezradnosť.
V rádiu prestala hrať hudba a znova sa ozval hlásateľ. Oznamoval občanom Československej socialistickej republiky, že na jej územie vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Hlas vyzýval k "zachovaniu pokoja". A tak môj otec aj mama odišli do práce.
Bolo to celkom iné ráno. Ak ste zvyknutí na pravidelný raňajší program rádia, zmena vysielania vás celkom iste vykoľají...Navyše, keď reportéri jednostaj hlásia o postupe ozbrojených divízií po našich cestách smerom od hraníc dovnútra. Vstúpili na naše územie zo všetkých strán - Varšavská zmluva mala zakryť veľmocenské úsilie Brežnevovho režimu a tak zo severu sa k nám valili tanky Poliakov, z juhu Maďari, zo západu Nemci a z východu naši osloboditelia spred dvadsiatich rokov, slávna Červená armáda.
Netušili sme ešte, ktoré divízie obsadia ulice nášho mesta, podľa vzdialenosti a postupu vojsk to však vyzeralo na Maďarov.
Rodičia, aj starí rodičia mali skúsenosti s oslobodzovacou Červenou armádou - často som doma počul historku o tom, ako sa šikmookí "Čirgizi"/tak ich volala babka/ v zafúľaných uniformách a s kalašnikovmi valili do mesta, obsadili stanicu, prehľadávali domy a vzbudzovali strach a des...Celá rodina sa ukryla v pivnici železničiarskeho domčeka pri trati. Zvonka sa ozývala paľba a detonácie, Rusi hnali Nemcov, ktorí mali predtým stanicu vo svojej moci...
Nemecký oficier, podľa mamy veľký fešák, prišiel v podvečer, krátko pred ústupom oznámiť babke / zrejme sa mu páčili jej tri dcéry, mestské fešandy/ že výhybka tri metre pred domom je zamínovaná... A tak, vo chvíli, keď sa Nemci zaoberali viac svojim ústupom, ako ostražitosťou, vyšla v noci k výhybke a keďže nevedela nástrahu odmínovať, jednoducho popretŕhala všetky káble a potme sa vrátila dnu. V noci mal náš domček aj s výhybkami vyletieť do vzduchu - že nevyletel, to sa Nemci už nedozvedeli. Mali v pláne zabrániť postupu Červenej armády, ale babka Rusom cestu uľahčila. Začali prichádzať na ďalší deň.
Rusi, podľa babky Čirgizi, sa valili na mesto ako vydráždené sršne. Boli sme podľa nich fašistický štát a oni, frontoví vojaci, do šialenstva vybičovaní dlhou vojnou, bývali nemilosrdní. Strach z Červenej armády bol priam panický. Babka načiernila dcéram tváre uhlím, na hlavy im dala šatky a najmladšia si dala na chrbát podušku, ako hrb a tak tam spolu čakali... Dedko mal vartovať hore, ale zaspal. Dedko Macko bol skrátka - pohoďák.
A to tu už bol dupot čižiem, búchanie na dvere kolbami samopalov, ruské hlasy...
Dobýjali sa dnu, postavili dedka pod samopalmi k stene domčeka a vylamovali dvere do pivnice. Tam mal byť podľa nich ukrytý rum. Nedalo sa už nikam cúvnuť. Babka bola s dcérami na vydaj sama v pivnici. Dvere sa rozleteli a po schodoch dnu sa valili čižmy, odistený kalašnikov, šikmé aziatské oči... Babka chmatla čo mala po ruke - bola to metla, ktorou zametala dvor. Schytila ju a postavila sa oproti červenoarmejcovi, z ktorého razila pálenka. Za ním sa valili jeho druhovia, dedko ostal kdesi hore... Vojak zbadal dievčatá a namieril na babku samopal. A tak ho začala obšívať, čirgiz- nečirgiz, tĺkla ho rúčkou, ja ti dám pálenky, ja ti dám dévušky! Kričala na neho a tĺkla ho, nedbajúc na odistený samopal.
"MARŠ OD PRAHU! Marš Nemec, marš aj Rus! Už aj marš od prahu mojej chalupy!" A - čuduj sa svete - frontový vojak ustúpil a za ním ďalší, tí vonku prestali odrazu mieriť na dedka, ktorý mal pri múre ruky hore... A babka ich tou metlou hnala po dvore a oni si kryli tváre a ustupovali, oslovovali ju "mátuška" ale do domčeka vedľa trate už nikdy viac žiadni osloboditelia neprišli.
Babka mala do činenia so Sovietskou armádou a tak sa len modlila, aby k nám dorazili ako prví radšej Maďari. Babka aj dedko vedeli plynule maďarsky - dedko bojoval v prvej vojne, trafil ho šrapnel do ramena, vyletel z jeho tela tesne popri srdci, dedko vedel, čo je vojna, zažil ako železničiar druhú vojnu, toto mala byť tretia... Nikto nevedel, čo z toho vzíde.
Raňajky som zjedol len nasilu. V hlave mi začal svitať plán. Čoraz viac som sa sústreďoval na to, čo mám, ako chlap v takejto situácii urobiť, tým mi to bolo jasnejšie...Nikto sa však o tom nesmel dozvedieť. Vonku bolo krásne augustové ráno. V záhradách spievali vtáci ako inokedy... Nad Mestom sa vznášal pokoj a ospalá nálada, charakteristická pre posledné týždne pred koncom prázdnin. Nič, okrem správ v rádii a čiernobieleho televízneho vysielania z improvizovaných štúdií Československej televízie, nenasvedčovalo, čo sa na nás rúti... A predsa to bolo vo vzduchu. Bolo to vo vzduchu ako ticho, ako očakávanie, ako pokoj pred búrkou. V oblasti žalúdka som cítil vzrušenie... Nebol to strach. Bolo to slávnostné vzrušenie... Ak mám písať o svojej PRIAMEJ SKÚSENOSTI, musím hovoriť o svojich skutočných pocitoch - podobali sa skôr radostnému očakávaniu, akejsi bojovej eufórii... Dovtedy som ten pocit poznal skôr ako závrať na kolotoči, keď k nám do mesta zavítal lunapark, z ampliónov hrali Beatles a ja som sa bláznivo točil na reťazovom kolotoči... Je to podobný pocit v oblasti žalúdka. Nemohol som sa dočkať, až uskutočním svoj plán. Musel som vyjsť na povalu. Nie je to žiadny problém, ide sa tam po schodoch... Problém je len v tom, že v byte nesmelo byť počuť moje kroky... Povala je tesne nad bytom a babka by bola raz-dva pri mne, čo tam asi tak hľadám... Bolo treba zmocniť sa kľúčika od zámku a potom sa nepozorovane vytratiť, lebo babka mala oči všade a dnes mimoriadne dbala, aby sme nič nevyviedli. Brat ležal so zápalom priedušiek a tak som bol na plán sám...
Objavili sme raz na povale zbraň. Bola zabalená v koženom púzdre, zavinutá v ženských pančucháčoch a dobre naolejovaná... Bola to krásna malá búchačka, ráže sedem tridsať päť, dôstojnícka pištoľ, ktorú používal môj otec počas druhej svetovej vojny. Otec bol pilot - patril k zakladajúcim nadšencom bezmotorového lietania na Slovensku a vojna ho zastihla v prezenčnej službe. Bojoval na strane povstalcov v Národnom povstaní a z tých čias mu ostal kompas, letecká knižka, letecké okuliare a... Tú pištoľ pred nami dobre zatajovali. Ale my, ako decká sme lašovali všade a najmä na záhadnej a od sadzí čiernej povale... V jednej z truhlíc, na samom dne sme objavili dôstojnícku otcovu pištoľ. Nemali sme do nej náboje a tak sme ju neskúšali. Bolo to veľké tajomstvo.
Dopoludnia som sa teda odkradol na povalu, otvoril starú truhlicu a na dne nahmatal pištoľ. Vybral som ju z puzdra, odistil, poprezeral a pichol do vrecka svojich riflí s príveskom - slovenským znakom. Tá pištoľ ma okamžite rozohriala pri srdci. Veru sa mi rozbúchalo... Ledva som zalapal po dychu - na povale pod šikmou strechou bolo horúco a svetlíkom som videl ponad šikmé strechy rodinných domov v našej štvrti na topole pri kasárňach... Videl som odtiaľ Kopec i kasárenské strechy...Zatiaľ sa nič nedialo.
Na ríne zvonka hrkútala hrdlička. Mal som nesmierne vzrušený, takmer erotický pocit - mal som vo vrecku otcovu pištoľ a vedel som, že budem bojovať za slovenský znak. Budem bojovať za svoju rodinu, za náš byt a za toto mesto... Rozhodol som sa, že mi je jedno, či to prežijem. Uvedomoval som si svoju nevýhodu, svoj vek, bicykel, ktorý mám oproti tankom a obrneným transportérom, ale nič mi to neuberalo na odhodlaní, ktoré mi stúpalo od žalúdka do krku, tislo sa mi do očú a ja som si uvedomil, že mi tečú slávnostné slzy...
Uvedomoval som si, aká škoda, že som sa nikdy nepokúsil zohnať náboje... Vždy sa mi to zdalo ako svätokrádež, otcova zbraň z Povstania bolo čosi ako rodinný meč, nedokázal by som ju "skúšať" potajme... Teraz som však nemal muníciu... Bol som však presvedčený, že ak babka dokázala zahnať Čirgízov metlou, ja to dokážem nenabitou zbraňou...
Prvá moja cesta mala viesť na mestský úrad. Rozhodol som sa v prvom rade chrániť mestský úrad, vtedy sa mu hovorilo "národný výbor".
Rozhodol som sa ho chrániť ani nie tak pre jeho strategický význam - mienil som na jeho chodbách položiť život preto, že tam pracovala moja matka. Moja matka pracovala celý život na mestskom úrade, je pravá Novomešťanka, ktorá sa rozhodla neodísť z Mesta ani keď za dubčekovej éry ponúkali otcovi miesto v Bratislave na ministerstve. Otcovi vtedy ponúkli funkciu, hneď po ministrovi financií, dubčekovci chodili k nám a prehovárali nás, aby sme to vzali. Mali sme tam dostať byt a najlepšie školy...Matka však odmietla. Nikdy neopustila toto mesto a nikdy neprestala - až do penzie - robiť "u mesta"- ako sa vtedy hovorilo.
Národný výbor vtedy nebol na námestí, ale v budove, kde je teraz škola... Oproti hostincu Plešivec. Vtedy sa ten hostinec volal Školík, alebo "U Školíčky". Môj dedko chodil na pivo "Školíčke" - to bol jeho domovský šenk, tam hrával v nedeľu mariáš... Babka Školíčka bývala v tej istej budove a ja si ju ešte hmlisto pamäťam, ako tam sedela v rohu miestnosti... Babka Školíčka bola tetkou zaslúžilého umelca Martina Hollého, slovenského filmového režiséra filmov ocenených na európskych festivaloch... Maťo Hollý, ktorý nedávno zomrel, sa v tomto dome, myslím - narodil. Ale to je iná kapitola. Chcem len napísať, že moja matka, referentka na národnom výbore videla z okna svojej kancelárie rovno na križovatku pred Plešivcom - Školíčkou.
Do tej kancelárie som sa chystal najskôr, bol som odchovaný na mestskom úrade, chodil som tam odmala a všetci ma tam dobre poznali, boli to ujovia a tety, ktorých mi bolo teraz ľúto a rozhodol som sa ich chrániť otcovou pištoľou a svojim mladým životom. Nevadí, že nevystrelím. Zastraším ich a oni cúvnu... A ak necúvnu? Ak ich tým len vyprovokujem? Chvíľami sa ma chytal strach a rozmýšľal som, či konám ako správny muž. Na tom predsa nezáleží - čosi predsa urobiť musím...Nemôžem len čakať doma a pozerať z balkóna... Uvedomoval som si, ako teraz milujem svoju rodinu, svoje mesto, svoje Slovensko... Z toho pocitu sa mi tlačili do očí slzy. Je jedno, či pri tom zahyniem... Čosi však urobiť musím.... Nasadol som na svoj modrý bicykel, favorit a poďme ho - najskôr na obhliadku mesta, potom po schodoch na mestský úrad...
V meste bol stále pokoj. Akoby všetko, čo sa hovorilo v rádiu bol len sen. Pred obchodmi sa tvorili fronty. Koncom šesťdesiatych rokov nebolo v Meste toľko obchodov ako dnes. Pamätám si dve, tri samoobsluhy, takzvanú "céčku", to je priestor pod dnešnou pizzériou a čínskou reštauráciou, kde je dnes obchod s oblečením... To bola prvá samoobsluha, neviem prečo "céčka". Samoobsluhy - to bol hit vtedajších čias - môcť ísť do predajne s košíkom, vyberať si sám - to bola neslýchaná novinka, pripadali sme si ako v Amerike. Pamätám si z tých čias "dubčekove rožky"- tak sa im hovorilo, predávali sa v samoobsluhe, boli obrovské, asi trojnásobne mohutnejšie od obyčajného rožka... Teraz som si všimol, že pred obchodmi sú fronty... Ľudia postávali s nákupnými taškami a čakali, až privezú tovar. Vtedy bolo tovaru podstatne menej. Na tovar sa čakalo. Hrozilo, že vypukne panika... Ľudia v prvom rade skupovali potraviny...
Bol čas, keď dozrievali melóny... Po ulici som kde - tu videl pohodený polmesiačik, zelenú a ohryzenú šupku a k nej sa zlietali osy... Melónové šupky, osy, vôňa opaľovacích krémov ľudí, ktorí sa vracali z dovoleniek... Čas pred koncom prázdnin, pred definitívnym víťazstvom jesene...
Kolesá môjho bycikla sa rýchle krútili a vo vrecku ma ťažkala rodinná zbraň... Vybehol som po širokých schodoch budovy národného výboru.... Matka ma prekvapene privítala, ale uznala, že by bolo lepšie, keby som išiel domov. Mal som sa zastaviť v samoobsluhe - telefonovala tam, že privezú tovar. Bol som sklamaný - taká všedná vec, ako jedlo... Zdalo sa mi, akoby ľuďom záležalo len na tom, aby si obstarali jedlo... Nedalo sa však nič robiť, matka bola neoblomná a tak som odišiel. Z obrany mesta a jeho zastupiteľov teda nič nebude. O zbrani som, samozrejme, nikomu nič nepovedal...
Babka súhlasila s maminým rozhodnutím a strčila mi do rúk dedkovu nákupnú tašku, dala peniaze a "cedulku" s vecami, čo je treba nakúpiť... Samozrejme chlieb, múku, masť a podobné veci... Nesmierne ma zdržovalo babkino rozmýšľanie. Niektoré štúdiá prestali vysielať - boli už obsadené vojskami. Bolo mi odrazu smutno - slávnostný pocit sa vytratil. Zdalo sa, že z "veľkého boja" nič nebude a že celé moje úsilie a rozhodnutie položiť život sa sústredí na nákup potravín s dedkovou veľkou taškou, ktorá sa mi plantala do špíc bycikla... Nákupca, dajsamisvete, to je hrdinstvo!
Vybral som sa už riadne znechutený, do druhej mestskej samoobsluhy, ktorá je na križovatke pri kasárňach. Vonku stála pomerne veľká šora ľudí, ktorí medzi sebou debatovali, niektorí počúvali malé japonské tranzistorové rádiá, hit tých rokov... Ako som tam mohol len tak stáť a čakať na žvanec? Prešiel som znova celým mestom, čakal som, kedy naďabím na prvý nepriateľský tank, zatarasím mu cestu svojim mladým telom, ale nič... Zašiel som až k poliklinike, urobil som obrátku na kruhovom otoči pod Kľučákom, bicykloval som s pištoľou vo vrecku po Samotách, skontroloval som našu záhradu pri trati a všade bol pokoj - v ovzduší bzučali dotieravé osy... Nuda. Nič som už nečakal. Hádam k nám ani neprídu. Pomaly som sa vracal ulicou od cintorína... A vtedy som začul nezvyčajný zvuk. Podobal sa zvuku traktorov, ktoré orali na poliach za mestom z jari. Bol však oveľa znepokojivejší. Srdce sa mi roztĺklo. Bolo to v diaľke predo mnou. Potom zadunel príšerný stroj na oblohe. Zvuk rozbil celú oblohu, vnútornosti sa chveli a veľký tieň nízko letiacej bojovej helikoptéry nachvíľu zatienil slnko. Stroj mi preletel nad hlavou, letel ponad gymnázium, jeho hluk slabol, no neprestával, vyzeralo to, akoby ostal visieť vo vzduchu niekde nad našim domom pri gymnáziu.... S rozbúchaným srdcom som bicykloval o stošesť, ťahal som miernym stúpaním smerom k základnej škole, z križovatky som si všimol, že helikoptéra nad našim domom nevisí, hučala kdesi ďalej na sever, ťahal som tým smerom, okolo gymnázia a...
Na konci ulice, tam kde od gymnázia obyčajne vidno belavý múr vojenského kúpaliska sa teraz čosi pohlo a bolo to veľké ako dom, jasne sa to rysovalo na pozadí bieleho múru kúpaliska... Bolo to absurdné - ale bolo to tak - na ceste, ktorú som stovky ráz bicykloval, rovno na križovatke sa otáčal tank. Cez vzdialený hluk vrtulí helikoptéry som rozoznával kovové rinčanie pásov toho železného monštra... Siahol som do vrecka po pištoľ a stisol som jej rúčku, zatiaľ čo som ťahal k samoobsluhe, kde manévroval tank... Nevšimol som si naše činžiaky ani ľudí, čo vychádzali pred domy, ťahal som okolo národného výboru a bolo mi jedno, že ma mama uvidí cez okno... Helikoptéra visela nad kasárenským komplexom a pokúšala sa zrejmej pristať, potom však zmenila smer a odletela... Zatiaľ sa vynorili spoza budovy samoobsluhy ďalšie ťažké mechanizmy, jeden po druhom odtiaľ vychádzali zelené tanky, s hlavňami namierenými na budovy kasární... Videl som ľudí, čakajúcich na chlieb a múku, ako ustúpili bokom a rozostavali sa
ako počas prvého mája na chodníkoch a prizerali sa na to, čo sa deje... Videl som už zblízka asfalt augustových ulíc, ktorý sa menil na horúcu kašu pod oceľovými pásmi, tank prešiel po štvrťke melóna z ktorej neostal ani fľak, jeden pás sa zastavil a tank sa surovo zvrtol na križovatke, drásajúc ulicu, akoby to bola plastelína... Tanky boli pomaľované bielym pásom a zoraďovali sa pred kasárňami... Neskôr som sa dozvedel, že niekoľko našich dôstojníkov odmietlo otvoriť bránu ... Dôstojníkov, medzi ktorými bol aj otec môjho vtedajšieho najlepšieho kamoša Jarda Hebera... Neskôr ho to stálo hodnosť aj stratu zamestnania... Odkiaľsi tu odrazu boli vojaci v cudzích uniformách. Ale neboli to Rusi.
Mlčali, rozostavovali sa pomedzi tanky, čelom k ľuďom na chodníkoch. Ľudia boli ako paralyzovaní... Bolo tam strašne veľa kovového rámusu a horúčavy idúcej z motorov, ktoré prešli dlhú cestu kdesi z rovín Maďarska... Cítil som pach ich uniforiem, už som stál v dave na chodníku, všetci sme razom zabudli na chlieb, múku, masť, ja som zabudol dokonca na svoju pištoľ... Na pleciach mali samopaly a bolo jasné, že ich použijú. Ich tváre boli ako tváre robotov, odhodlané na povel urobiť hocičo... V oknách kasární, ako strapce zeleného hrozna viseli hlava na hlave, naši chlapci v uniformách. Niektorí sa smiali, vtipkovali, ale videl som, že sú bez zbraní a v podstate bezmocní... Dolu sa formovala skutočná presila. Prvýkrát v živote som pocítil, ako chutí skutočná moc zblízka... Moc armády v plnej zbroji, vojakov nastúpených medzi svojimi tankami, pripravených na povel... Neviem, ako dlho sme tam stáli. Vojaci s technikou a ľudia s taškami na chleba.
Potom sa jeden ozval. Mal rozopatú košeľu. Bol to jeden z tých novomešťanov, ktorých som stretával na uliciach. Jeden z tých novomestských frajerov v košeli bielej ako sneh s texaskami do zvona, vlasami vyčesanými a s hrebeňom vo vrecku zadných nohavíc.
"Čo tu stojíme jak ovce?" zakričal odrazu do toho ticha. Dav na potraviny stíchol. Zdalo sa mi, že vojak, čo stál rovno oproti mne, tak blízko, že som sa ho mohol dotknúť rukou, ak by som ju napriamil, spozornel. Nemohol rozumieť ani slovo. Frajer bol očividne rozčúlený. Obracal sa aj na vojakov v oknách. " Čakáte tam, až vás vystrieľajú, jak zajácov?!" kričal ten týpek a nedal si pokoj. "Slovenskí vojaci! Vy ste slovenskí vojaci?! Nehanbíte sa?! To sa nebudeme brániť?! Nikto?!" kričal ten chlap a gestikuloval čoraz nervóznejšie. Videl som, ako cudzí vojak predo mnou pozrel na druhého, ten na suseda... O čomsi sa očami dohovorili.
"Hanba nám! Hanba nám! Sme tu všetci zbabelci?!" nedal si chlap a priblížil sa bližšie k okraju chodníka. Vtedy sa to stalo. Počul som, ako zapraskal kožený remeň na ramene toho vojaka a tých okolo neho. Samopaly boli odrazu odistené a mierili na frajera, na jeho odhalenú hruď. Mierili na mňa, mierili na dav penzistov, čakajúcich na potraviny...
Všetko odrazu stíchlo. Stíchli aj vojaci v oknách budovy kasární. Počuli ste len augustovú osu z melónovej šupky, ako si slobodne letí, kam sa jej zachce... Stáli proti nám.
Pochopil som, že toto nie je detská hra. Odrazu som pochopil, že sme prehrali... Odrazu som si prial byť doma v našom byte... Prial som si, aby tu znova boli časy, keď sme maľovali slovenské znaky, chodili po námestí s magneťákmi z ktorých sa rinula hudba Beatles a Rolling Stones... Chvíľa, keď na toho frajera namierili odistené samopaly a keď hlavne tankov zamerali okná so strapcami našich vojakov, to bolo nemé, jasné slovo... Hra sa skončila.
Ako na to teraz pozerám, mne tou chvíľou skončilo detstvo. Mal som v tom roku trinásť. Koniec detského sna vyzerá pre mňa ako chlap, ktorý je náhle umlčaný zbraňou, ktorá mu mieri na srdce. Čakal som, čo frajer urobí... Nemohol urobiť nič. Všetko, čo by urobil, by bola hlúposť. Mávol rukou a odpľul si. Videl som, ako vojakovi oproti mne šklblo tvárou. Tak málo stačilo...! Chlap si odpľul cez zuby a pozrel na spoluobčanov. Vtedy to v dave zašumelo. "Chceš, aby nás vyzabíjali?! O čo ti ide? Takých, jak si ty, treba zavrieť! Provokatér! Sviňa!"
Vo vrecku som znova nahmatal pištoľ. Ale bola zbytočná. Videl a počul som, ako sa dav obrátil proti spoluobčanovi. Dvíhali sa päste. Cudzí vojaci s prekvapením pozerali, ako sa hnev davu obrátil proti chlapi, čo kričal na vojakov. Vyzeralo to tak, že niektorí občania chytia týpka v bielej košeli pod krk a ukážu mu, ako sa slušne správať...
Neveril som vlastným ušiam a očiam. Čo by asi urobili so mnou, keby som vytiahol otcovu povstaleckú zbraň? Asi by ma utĺkli taškami na chlieb... Chlapove tmavé oči sa streli s mojimi. Chcel som mu pôvodne naznačiť, že vo vrecku mám zbraň, no počerný chudý chlap sa na mňa tými očami len usmial. Potom ma obklopili nahnevaní ľudia, čakajúci na chlieb a frajer v bielej košeli sa kdesi stratil. Nad hlavami nám znova zahučala helikoptéra, visela nízko nad kasárňami a pozornosť davu sa upriamila na ňu...
Ktosi priniesol novú správu - tanky prevalili zadnú bránu a vnikajú do kasární...
Cudzí vojaci dostali zrejme nový povel, lebo si zbrane zavesili na ramená a naskákali na tanky, ktoré sa znova pohli. Pohli sa smerom k prevalenej zadnej bráne kasární, smerom na Bzince. Ostávala po nich cesta ako hlboko zorané pole. Naša armáda nekládla žiadny odpor. Taký bol rozkaz. Svetové mocnosti nezasiahli. Boli sme sami na celom svete. Aj ja som sa tak cítil. Cítil som, ako čudne chutí dospelosť.
Helikoptéry lomozili celú noc, pristávali na dvore kasární. Potichu som vyšiel na povalu a uložil pištoľ na svoje miesto do truhlice. Odvtedy som ju nevidel. Otec ju pred smrťou kdesi veľmi dobre schoval, alebo hodil do Váhu, ako mu po celý život radila matka...
A frajeri?
Tí nosili biele košele ešte nejaký ten piatok. Slovenský znak som však už nikomu nenamaľoval - neviem, čo by to stálo mňa - mojich rodičov by to stálo prinajmenšom stratu zamestnania.
Symbol Slovenska ostal mimo zákon na dobrých dvadsať rokov...
SAMOTY, 21.augusta 06
Karol Hlávka - karolhlavka@atlas.sk
23.08.2006