časť tretia: NOČNÝ CESTUJÚCI
Musím priznať, že ma celkom potešilo, že písačky, ktoré mám ukryté a uschované na dobre utajenom suchom mieste a slová uložené v mojej mysli, kohosi zaujímajú...Ďakujem preto všetkým tým, čo sa podieľajú na tvorbe tejto internetovej stránky a ktorí mi poskytli na nej priestor.
Prechádzky Mestom sú súčasťou môjho pripravovaného projektu, pomerne rozsiahleho románu, ktorý zasahuje časové pásmo takmer jedného storočia, minulého storočia, prelomu tisícročí tak, ako som ho vnímal ja sám cez svoju vlastnú skúsenosť, ale aj cez skúsenosť svojich rodičov a starých rodičov...
Na prechádzke ma Kajo vyzval, aby som to napísal...Aby som vykreslil obraz Mesta, ako si ho pamatám, popísal ulice a štvrte, ktoré už neexistujú, budovy, ktoré sú dávno zbúrané...Videl som v jednom okamihu obraz - prázdne ulice starého mesta, cesta na stanicu...Bol to veľmi pustý obraz. Mesto bez ľudí...
Je noc a je po daždi... Ticho a pusto.
A ktosi prejde krížom cez cestu...
Sory, Kajo, ale práve počujem zvuk opatkov, ako dopadajú na dlaždice- "mačacie hlavy". Kocky sú čierne ako brikety a lesknú sa, vyhladené časom, zmývané stáročnými dažďami..Nie sú to dlaždice, akými sa honosia nové chodníky a ktoré tu partia chlapíkov osádzala len nedávno...Sú to veľmi staré, opracované kamene a počujem opatky obité takzvanou "podkovičkou", teda kúskom plieška v tvare polmesiaca, ktorý šustri pribíjali na opatky, aby sa neničili...Tie podkovičky dodávali kroku pevnosť a ich zvuk pripomínal vzdialené kroky końa...
Postava v dlhom kabáte s vyhrnutým límcom a v klobúku sa náhli po ceste zo stanice...V ruke aktovka...
Ulica je prázdna, svietia pouličné lampy, ale nie tie, ktoré sú tu dnes...Ich svetlo je žltkavé a oveľa slabšie ako svetlo dnešných žiaričov, ktoré už nedávajú žiaden priestor tme...
Lampa, pod ktorou práve prešiel muž s aktovkou, nemá samostatný stĺp - je pripevnená kovovou svorkou na drevenom stĺpe elektrického vedenia. Lampa má kovové tienidlo v podobe prevráteného lavórika, mne pripomína zvačšenú misku na holenie, kovovú a otlčenú bańatú misku v ktorej si dedko Macko
riedil holiace mydlo značky Barbus horúcou vodou, predtým, ako si štetkou natrel tvár porastenú tvrdým strniskom...
Lampy nemajú žiarivky, ale žiarovky a nevydávajú žiaden zvuk. Ticho svietia a v kužeľoch osvetľujú dlaždice lesklé od dažďa, ktorý ustal...
Po uliciach neprejde žiadne auto. Kroky muža sa odrážajú od fasád budov, ktoré dnes neexistujú, chlap mieri od železničnej stanice smerom do Mesta, prechádza okolo vysokého múra pálenice, spoza ktorého cítiť pach kvasiaceho ovocia...
Myslím, že je tam,na križovatke je kríž. Vidím kríž, po ľavej strane a dlhú cestu smerom hore, po oboch stranách budovy, v oknách je už pozhasínané, iba v jednom,dvoch sliepńa slabé svetlo žiarovky...Žiadny blikot televíznych prímačov, žiadna neónová reklama...
Muž míňa poschodovú budovy, hotela Slovan - viem to podľa nápisu,ktorý sa skvie v modravej žiari a vrhá na ulicu bledé svetlo...
Sme v priestoroch približne dnešného "pentagonu"- práve tadiaľto viedla cesta, po ktorej kráča muž zo stanice. Po pravej strane vidím slepé okná starého Peténovca. Je tam čosi ako parčík, potom je vypuklé "brucho" budovy v ktorej bývala čistiareń a ešte kúsok ďalej sa otvára priestor malého prednámestia...V strede je parčík s vodotryskom a lampa na drevenom stĺpe elektrického osvetlenia. Po pravej strane sú budovy, kde mal obchodík Bernovský, ďalej je Vartovec.../To sme v priestore medzi dnešným obchodým centrom Jednota a budovami smerom na námestie/.
Priamo pred mužom, dobrých tristo metrov je rožná budova Stánkovca...Za ńou je cesta do parku a rozostavaná budova "kuturáku"- vidímtam hlbokú, hlbokánsku jamu staveniska...
Pred parčíkom s vodotryskom má muž na výber- vykročí po ľavej strane, okolo Briežka,/v priestore dnešného chodníka okolo obchodného domu "Jednota"/ alebo po pravej, chodníkom, ktorý sa vinie okolo Vartovca doprava a hore smerom na námestie, okolo dnešnej očnej optiky...
Muž sa však rozhodne a kráča po ľavej strane, rovno po ulici, okolo Briežka, za ktorým po ľavej strane vidno Lúku...Kráča po ceste, ktorá sa ani dnes veľmi nezmenila, po Hviezdoslavovej ulici, okolo hostinca "Kvasnica", čo bol v dome oproti dnešnému "kultúrnemu domu".Potom ide popri "železničiarskych činžiakoch" a už ho vidím na križovatke pri gymnáziu, míńa kino a park...
Kto je ten muž?
Kam kráča?
Bol som niekedy svedkom tejto situácie?
"Nepíš o ľuďoch, píš len o tom ako to tu vyzeralo", nabáda ma Kajo...Pokúšam sa o to, opúšťam muža s obitými podpatkami, nechávam ho jeho vlastnému osudu...
Chcem vidieť Mesto bez ľudí. Ako fotografiu architektúry, no je tu znova tá znepokojivá otázka: "Kto je muž, ktorý sa vpletá neodbitným klepotom svojich topánok do mojej vyuľudnenej spomienky?"
Za celý čas, ako kráča zo stanice hore mestom, nikoho nestretol. Hodiny na kostolnej veži, akoby unavené stáročiami, odbijú presne tak ako dnes - jedna hodina tridsať minút po polnoci...
Prišiel posledným rýchlikom. Podľa oblečenia, základovej jamy "kulturáku" i celkovej atmosféry sme v neskorých paťdesiatych rokoch...
Viem, ako chutia príchody posledným rýchlikom. Veľakrát, počas mojich štúdií v hlavnom meste som sa vracal domov posledým rýchlikom...Napriek tomu, že toto Mesto bolo vždy pokojným miestom na život, mal som zakaždým pocity zvláštneho mrazenia, keď sa zvuk mojich krokov odrážal od holých múrov stien starých budov...
Rovnako, ako muž som sa aj ja vtedy vyhýbal nočnému a slabo osvetlenému parku...Raz tu kdesi kohosi zabili.
Bol to iný park, ako ten dnešný...Park, ktorý vidím je hustý, zarastený kríčím, s mnohými zákutiami a oveľa menej osvetlený...
Bývali sme v činžiaku pri gymnáziu a keď som sa v noci prebúdzal, počul som cez otvorené okno zvuky nočného parku, po ceste chodili autá v dlhočizných intervaloch, počúval som zvuky nočného ticha a niekedy opitý spev...
Park bol temným a vzrušujúcim priestorom "chuligánov".
Nevedel som, kto sú rebeli, každý slušný občan mesta mal však z nich strach.
Môj bratranec, ktorému sme hovorili Hošo sa však rodinnému strachu vysmieval. Hošo mal meter devaťdesiat, bol odo mńa starsí o dobré štyri roky, nosil dlhé kučeravé vlasy, tajne fajčil, chodil do Záhradnej na pivo, chodil na "čaje", kde hrávali kapely a sám brnkal na gitaru.Ale to bolo o desať rokov neskôr, ako situácia s osamelým mužom, ktorú sa snažím udržať vo svojej rozpomienke.
Hošo bol pre mńa svojim výzorom prototypom "rebela" šesťdesiatych rokov. Hošo sa strachu dospelých z parku vysmieval - nám, bratrancom a sestraniciam sa občas chválil, že tiež chodí do parku na lavičku a tak, vždy, keď som v noci počúval vzrušujúce zvuky, predstavoval som si Hoša a jeho lesklú španielsku gitaru, predstavoval som si jeho oblečenie, kockovanú košeľu, vykasanú na nohavice - rifle...
Priznám sa, chcel som vyzerať a obliekať sa ako Hošo, túžil som hrať na gitaru a tajne som túžil poznávať temné zákutia nočného parku...To som však už bol odrastený pubertiak.
Dovtedy, som často počúval nočné zvuky, ležal som na posteli, nespal som, plný vzrušenia a neznámej novej energie, ktorá sa zmocńovala môjho tela, túžil som
poznávať tajomstvá za tými zvukmi, počul som vzdialené hlásenie staničného
ampliónu, ktorý oznamoval príchody a odchody vlakov, so zatvorenými očami
som si v tme predstavoval nočné Mesto a jeho tajný život...
Hošo ma v šesťdesiatych rokoch učil prvé jednoduché akordy, naučil ma dvomi prstami chytiť "géčko", to bol môj prvý akord, vzrušoval ma zvuk strún španielskej gitary a tie songy, ktoré vybrnkával na svojej gitare, imitujúc pritom angličtinu.
Hošovi hovorili aj "Američan".
Bol dobrý futbalista, ale mal vrodený talent na spev a dokázal spievať beatlesovky, ako nikto, koho som predtým poznal.
Nevedel som, samozrejme, veľa o Beatles, za "železnú oponu" sa nám toho nedostalo veľa - Hošo a jeho staršia sestra, ktorá hrala vynikajúco na klavíri ma na rodinných oslavách naučili počúvať české songy, pesničky Suchého a Šlitra, pesničky mladučkej blondýnky Vondráčkovej a napodobniť zachrípnutý, vzrušujúci hlas Marty Kubišovej...
Sestranica, ktorá mi pripomínala Vondráčkovú, mocne udierala prstami do klávesnice klavíra, ktorý som neznášal a spievala s Hošom nádherné duety a české texty, boli to iné songy ako ľudovky, ktoré hral na klavíri môj krstný otec,
učiteľ matematiky...
V nových songoch bolo čosi, čo ma nesmierne lákalo a vzrušovalo, počúval som tie isté melódie v noci z parku a predstavoval som si dlhovlasných "rebelov", ktorí pod rúškom noci prevádzali veci, zastreté predo mnou tajomstvom a
zákazmi...
Hovorím stále o dobe koncom šesťdesiatych rokov, keď do Mesta zaviali nové vetry
z krajín, ktoré ležali kdesi v diaľke, tam, kam odchádzali vlaky zo stanice...
Zvuky z parku, vzdialené zvuky stanice a kdesi z častí mesta, ktoré ležali
v továrenskej štvrti, tam kde svietili nápisy "Palma", "Obal" "Vzduchotechnika", tajomné zvuky nočného parku, to všetko v mojich predstavách vyvolávalo
obraz čohosi vzrušujúceho, čohosi, čo ma čaká v budúcnosti, keď raz budem
môcť aj ja slobodne rozhodovať o svojom osude a o cestách, ktoré ma čakajú...
Obrazy a zvuky...Zvuky a obrazy...Staré Mesto. Minulosť.
Zvuk podpatkov muža, ktorý kráča smerom zo stanice, nočné zvuky parku o niekoľko rokov neskôr, keď už hlbokú jamu staveniska vystriedala budova nového kultúrneho domu, paťdesiate roky, keď kráča muž oblečený podľa módy tých čias, Hošo v kockovanej košeli a texaskách o desať rokov neskôr, ja sám, kráčajúci z posledného rýchliku v rokoch sedemdesiatych, vyhýbajúci sa nočnému parku...
Ja a Kajo, keď sa vraciame zo Záhradnej na stanici a Kajo mi hovorí, aby som vynechal zo svojich spomienok ľudí a ich osudy...Aký to má všetko význam? Aký je toto príbeh?
Muž v dlhom balońáku s koženou aktovkou kráča popri plote gymnázia. Nie je to ten plot, ktorý tam vidíme dnes. Je to plot s drevených kolíkov, starostlivo vypracovaných, natretých tmavým dechotom a na vrchole zašpicatených, dlhočizný plot z dosák, uchytených na masívnych stĺpoch z červených tehál a s múrikom z toho istého materiálu...Ten plot neskôr rozoberú, zlikvidujú a vyklčujú kroviská, čo ho lemujú z vnútornej strany...Na jeho miesto postavia dnešný múrik z betónu a kovu, ktorý sa nehodí k architektúre budovy...
Ulica, ktorou kráča sa tiahne až po kasárne a je vysvietená žltkavými kuželmi svetla z lámp, uchytených na stĺpoch elektrického vedenia...Po pravej strane má husté porasty starého parku...
Na ulici muž nestretá chodcov, ani autá...Neosvietená budova gymnázia, tri činžiaky s červenými sedlovými strechami, rad rodinných domov, až po hostinec "U Školíčky"/dnešný "Plešivec"/...Všetko to má svoj architektonický zmysel, budova, plot, činžiaky rodinné domy...
Školu, činžiakdy aj rodinné domy postavili pred vojnou Česi, ako sa dozvedám od svojich starých rodičov. Babka spomína, ako prišiel do služby český školník-na káričke si tlačil svoju "výbavu":
"Aj duchny si vjézél",spomínala babka- "Také české, pásikavé"
Babka Macková mala zaťa Čecha, českého úradníka, jedného z týh, ktorí sem prichádzali po založení Československého štátu po prvej svetovej vojne. Babka však bola - aj v hlbkach komunizmu nadšenou a dobre utajenou vyznávačkou Slovenského štátu, práve toho, ktorý bol vyhlásený za "klérofašistický". Babka bola pravoverná katolíčka a to jej až do jej smrti začiatkom sedemdesiatych rokov nikto nikdy nemohol zobrať. Poznala Monarchiu, poznala ČSR, poznala Slovenský štát,zažila druhú vojnu, poznala komunistov, ktorých neznášala najviac zo všetkých, pretože jej brali Boha. Čechom však zazlievala, že za prvej republiky obsadzovali všetky významné miesta, "dokonca aj školník musel byť Čech". Ja však viem, že bez Čechov by to vtedy neišlo - Česi vybudovali túto štvrť za parkom, čo bolo v tej dobe "ďaleko" za lukratívnymi pozemkami blízko centra. Bolo to, takpovediac "za hradbami Mesta", smerom na Kamennú, kde boli už len polia...
U riaditeľa múzea, v jeho kancelárii na stene je olejomaľba. Pozerám na ńu mimovoľne vždy, keď u neho sedím na debate o histórií nášho kraja...Na tej olejomaľbe je dobre zachytené Mesto práve z čias, keď budova gymnázia a celá priľahlá štvrť ešte žiarili novotou...Maliar urobil obraz zrejme kdesi s Kamennej- malé mestečko, nie nepodobné mestečkám na západnej strane Javoriny s červenými úhľadnými stechami a kostolíkom, plné zelene...Role a lány polí okolo a modré vrchy Inoveckého pohoria...
Tento obraz ma vždy a znova priťahuje - pripomína mi môj vlastný detský phľad na
Mesto, keď ešte nestálo sídlisko Hájovky a keď nebolo pelchových a plochých striech...
Práve vtedy vynikala skvelá arhitektúra, s ktoru sem prišli Česi...Architektúra štvrte
pri parku, s dominantnou budovou gymnázia a priľahlých dvorov a domov, kde súvisel detail s celkom...Malebné uličky, dvory a záhradky, drevené ploty...
Vždy a znova mi je ľúto, keď pozerám na chladne lesklé plechy striech, ktoré nahradili červenú škridľu, betónové a kovové ploty, ktoré nahradili tie tehlové a drevené...
Pohľad z Kamennej nepatrí už takejto panoráme...
Mesto, po ktorého uliciach kráčam s Kajom, je už iné mesto...
Ale na úvod som spomínal, že toto nie je o nostalgii...Takže - tak to všetko malo byť. Tak to všetko je. Ja nie som ten, čo posudzuje a hodnotí. Ja som ten, ktorý zapisuje, nič viac.Takže dofrasa s ľútosťou!
Píšem čo som videl, čo som počul z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov...Počul som, ako sem prišli českí profesori, českí štátni úradníci...
V našich činžiakoch bývali za "prvej republiky" českí intelektuáli, domce dostali na splátky poštári, úradníci mesta a štátni zamestnanci, svojim spôsobom stredná vrstva...
V byte, kam sa presťahovala moja rodina v paťdesiatych rokoch zomrela spisovateľka Ľudmila Podjavorinská.
Presne v tom byte,kde v šesťdesiatych rokoch počúvam zvuky nočného mesta a parku, kde počuť brnkanie na gitaru a skomolenú angličtinu "chlapcov z Liwrepoola", rebelov Lenonna, McCartneyho, Starra, Harrisona, ale aj pražských rebelov tých čias Gotta, Matušku, Pilarovej, Vondráčkovej, Kubišovej a Kryla...
Nebaví ma už dávno čitať veršíky o vrabčiakovi Čimovi, ktorý skackal po konároch marhule, ktorá nám rastie pod oknami, v časoch keď jeho dobrodružstvá navždy zvečnila "teta Ľumila".Teraz rozmýšľam, ako sa vytratiť do nočných ulíc a pripojiť sa k Hošovi a k"rebelom" a k "rebelským dievčatám" ktoré nosia minisukne, majú najkrajšie kolená aké si viete predstaviť, majú odfarbené blonďavé vlasy ako začínajúca hviezdička Vondráčková, alebo Brigitte Bardot...
Bez toho, aby som si to uvedomoval, ovplyvńovala ma česká kultúra, kultúra
"českej novej vlny", ktorá zasa rezonovala s "vlnami" nastupujúcej svetovej kutlúry mládeže tých čias - čias šesťdesiatych rokov.
Rebríček vedie anglo - americká kultúra, rebelská bítnická kultúra reprezentovaná Ginsbergom, Keruacom a hlavne nastupujúcou revolúciou elektronickej hudby.
O tých súvislostiach však v časoch, keď cez otvorené okno v noci počúvam zvuky parku, nič neviem. Park je pre mńa tajomným a vzrušujúcim miestom, zvuky stanice, vzdialený lomoz vlakov ma volajú do budúcnosti a na cesty...
A v inom čase, súdiac podĺa dobovej módy, kráča po nočných uliciah muž...Pozriem
sa na neho bližšie...Sorry, Kajo, mne to skrátka neide bez ľudí...Mesto je prázdne, prázdne tak ako si to chcel, môj kamarát, kráča ním len jeden chlápek a ja neviem, kto to je, počujem zvuk jeho krokov, ako ide popri tehlovom múriku gymnáziového plota s doskami do výšky dvoch metrov a vyše...
Raz tu zabili chlapa.
Zabili ho latou z toho plota.
Zabili ho na križovatke medzi gymplou a parkom...Najskôr som si myslel, že to je tento chlap, ktorého zabijú - ale zrejme nie...Prešiel osudovým miestom. Moja matka iste vie, kto bol ten zabitý chlap, spomínali sme to doma často. Najma keď otec dlho nechodil z práce. Môj otec mal prácu v celom okrese - doma mám čiernobiele fotky s autom značky tudor z paťdesiatych rokov, keď sa znárodňovalo...Otec a jeho kolegovia sú na tých fotkách v balońákoch, stiahnutých v páse, v klobúkoch so širokou strieškou pri aute značky "tudor"....Neskôr chodili na "tatre 603".Môj otec mal na statrosti pálenice v celom okrese, chodil s koženou aktovkou v ktorej mal klieše na plombovanie destilačných aparatúr...
Štátu bolo treba platiť dane vždy a môj otec s tým pracoval, chlapom jeho razenia sa hovorili "financi". Môj otec bol "financ" a chodil s takou aktovkou a plombovacími kliešťami a spismi, ktoré nosil v tej aktovke...Mal tam aj motúziky a plomby a niekedy nám dovolil, aby sme si kliešte prezreli...Boli to zázračné kliešte, ktoré otvárali a zatvárali prevádzky páleníc a páleničiari v sezóne sliviek, ktorá bola od jesene do Vianoc k nám prišli častokrát v noci - ak bola porucha, bolo treba nasadnúť do služobného auta a ísť "odplombovať" alebo"zaplombovať", to znamená, že počas poruchy, keď bolo potrebné rozobrať zariadenie na pálenie musel tam byť môj otec, ako "financ" a rozobrať plombu a potom dať novú...
V našom okrese, po dedinách bolo veľa páleníc, pálili sa tu tie najlepšie slivky na celkom svete, bošácká slivovica bola našou špecialitou, patrila odkakživa ku "geniu loci" a ja si pamatám dobre, ako tie zariadenia vyzerali, otec ma občas zobral do nejakej tej páleničky, kde vládla družná atmosféra chlapov, páliacich ovocie, chlapov koštujúcich a zajedajúcich štamperlíky domácou klobásou a slaninkou...
Koženhá aktovka môjho otca páchla slivovicou.
Častokrát v sezóne sliviek chodieval domov nadránom a matka nespala, nespal som ani ja, cítil som matkin strach, matkine obavy z otcovných nočných výjazdov, chlapi popíjali slivovicu, otec mal vždy príležitosť si vypiť, nešlo však ani o to, išlo o to, že matka mala strach z áut, autá neboli samozrejmosťou ako dnes, počúvali sme hrôzostrašné historky o haváriách, pri cestách boli husto vysadené sromy a auto zvačša skončlo na jednom z nich a tak sa do mojej spomienky na prebdené noci, keď som z parku počul gitary rebelov a z diaľky hlásenie nočného rozhlasu vmieša vždy aj pocit strahu, či sa otcovi v noci nič nestane...
Tatry 603 mali vraj "otvorené horáky", dodnes neviem čo to je "horák", hovoril to však môj strýko, Hošov otec, tatry sa vraj pri náraze ľúbia chytiť a horieť, bál som sa, aby môj otec neuhorel aj so šoférom...
Muž, ktorý kráča po nočnej ulici a už je pri činžiakoch, kde žila Ľudmila Podjavirnská prišiel vlakom...Aj otec chodieval vlakom.
Chodieval - nie často - do Žiliny, pretože bol rodák z toho kraja, jeho rodičia a súrodenci žili neďaleko Žiliny, môj rod po otcovi pochádza z Jánošíkovho kraja, moja stará mama je z Terchovej...
Niekedy zašiel otec pozrieť rodičov, žijúcich pod vrchom Želehosť neďaleko Terchovej...Možno to môj otec kráča zo stanice a ja vidím moje Mesto jeho očami...
Ako je to možné?
Vidím muža, ako zamieri na Vrabčiu ulicu / sám ju tak nazývam, nazývam ju tak podľa vrabčiaka, ktorého opisovala teta Ľudmila z obloka nášho bytu predtým ako sme sa tam nasťahovali.../, kráča po chodníku popod konáre orecha, čo rastie pri bránke...
Už teraz je mi jasné - aj keď má v tom čase muž necelých štyridsať, je teda o dobrýchdesať rokov mladší ako ja teraz - je to môj otec. Vidím jeho modré oči, nahladko oholenú tvár, jeho mierny a neistý úsmev, ktorý mu hrá na tvári vždy keď sa vracia domov...Vracia sa domov, je rád, že sa vracia konečne domov, kde pokojne spí rodina, ktorú si v tomto meste založil...
V izbe starých rodičov tikajú kyvadlové hodiny, dedko Macko pochrapkáva v hlbokom sne a babka na neho cmuká...Otcova žena, moja matka sa prebúdza v nepokojnom spánku, stolnou lampou si posvieti na hodinky...
Pol druhej v noci, rýchlik tu mal byť už dávno, ale už počuje kroky na chodníku a otváranie vchodových dverí na prízemí...
Ja spím.
Nechodím ešte do školy a neviem nič o nástrahách nočného mesta.
Neviem ešte nič o tom tajomnom volaní, ktoré prichádza z parku v noci...
Neviem ešte nič o sebe samom, akým budem za pár rokov keď prvý rebel v parku dovolí si porušiť komunistické tabu a zabrnkať tam na gitare...To príde neskôr. To príde až v dobe, keď istý Nikita Chriščov v ďalekom Rusku začne naplno rozvíjať svoju zmierlivú politiku voči Západu.
Keď potom do našej krajiny zavanú "americké vetry" a prinesú americkú kultúru, elekronickú kultúru, kult vinylových platní, magnetofónov na baterky a posadnutosť prenosnými ráidiami z ktorých sa vzdialene ozve magická stanica- rádio Luxemburg...Na vlnách tejto stanice, prerušovanej rušičkami, prvýkrát začujeme piesne Beatles a Rolling Stones.
A tak sa to začne. Ale to bude o pár rokov neskôr.
O pár rokov neskôr bude sezóna sliviek a môj otec bude na kontrole v páleniciach okresu a ja budem cez otvorené okno počuť chuligánov v parku a budem snívať o dievčatách v minsukniach a o svojej spoužiačke Viere s magneťákom "philipskou"... Budem fandiť demonštrujúcim stredoškolákom, ktorí ponesú nápisy na transparentoch: MY CHCEME KLUB!
Neskôr budem počúvať lomoz helikoptér sovietskej výroby, ktoré budú pristávať na dvore kasární a likvidovať naše sny.
A potom o ďalšie roky pôjdem sám v noci z hlavného mesta, posledným rýchlikom, vyhnem sa parku zktorého budem cítiť nočné nebezpečenstvo.
A o mnoho, mnoho rokov neskôr pôjdem tadiaľ s Kajom a on ma požiada, aby som o tom napísal.Aby som napísal, ako to tu bolo...
Prázdne ulice lesklé po daždi...
A začnem písať.
Začnem opisovať tento obraz .
Obraz prázdneho nočného mesta. A začujem rytmický klepot opatkov, obitých kovovými mesiačikmi, aké vám pribil na požiadanie šuster - bolo to výhodné - podrážky tak dlhšie vydržali, nezodrali sa na dlaždiciach, ktorým sa hovorilo mačacie hlavy...
A ktosi prejde krížom cez cestu...
Sory, Kajo, ale práve počujem zvuk opatkov, ako dopadajú na dlaždice- "mačacie hlavy". Kocky sú čierne ako brikety a lesknú sa, vyhladené časom, zmývané stáročnými dažďami..Nie sú to dlaždice, akými sa honosia nové chodníky a ktoré tu partia chlapíkov osádzala len nedávno...Sú to veľmi staré, opracované kamene a počujem opatky obité takzvanou "podkovičkou", teda kúskom plieška v tvare polmesiaca, ktorý šustri pribíjali na opatky, aby sa neničili...Tie podkovičky dodávali kroku pevnosť a ich zvuk pripomínal vzdialené kroky końa...
Postava v dlhom kabáte s vyhrnutým límcom a v klobúku sa náhli po ceste zo stanice...V ruke aktovka...
Ulica je prázdna, svietia pouličné lampy, ale nie tie, ktoré sú tu dnes...Ich svetlo je žltkavé a oveľa slabšie ako svetlo dnešných žiaričov, ktoré už nedávajú žiaden priestor tme...
Lampa, pod ktorou práve prešiel muž s aktovkou, nemá samostatný stĺp - je pripevnená kovovou svorkou na drevenom stĺpe elektrického vedenia. Lampa má kovové tienidlo v podobe prevráteného lavórika, mne pripomína zvačšenú misku na holenie, kovovú a otlčenú bańatú misku v ktorej si dedko Macko
riedil holiace mydlo značky Barbus horúcou vodou, predtým, ako si štetkou natrel tvár porastenú tvrdým strniskom...
Lampy nemajú žiarivky, ale žiarovky a nevydávajú žiaden zvuk. Ticho svietia a v kužeľoch osvetľujú dlaždice lesklé od dažďa, ktorý ustal...
Po uliciach neprejde žiadne auto. Kroky muža sa odrážajú od fasád budov, ktoré dnes neexistujú, chlap mieri od železničnej stanice smerom do Mesta, prechádza okolo vysokého múra pálenice, spoza ktorého cítiť pach kvasiaceho ovocia...
Myslím, že je tam,na križovatke je kríž. Vidím kríž, po ľavej strane a dlhú cestu smerom hore, po oboch stranách budovy, v oknách je už pozhasínané, iba v jednom,dvoch sliepńa slabé svetlo žiarovky...Žiadny blikot televíznych prímačov, žiadna neónová reklama...
Muž míňa poschodovú budovy, hotela Slovan - viem to podľa nápisu,ktorý sa skvie v modravej žiari a vrhá na ulicu bledé svetlo...
Sme v priestoroch približne dnešného "pentagonu"- práve tadiaľto viedla cesta, po ktorej kráča muž zo stanice. Po pravej strane vidím slepé okná starého Peténovca. Je tam čosi ako parčík, potom je vypuklé "brucho" budovy v ktorej bývala čistiareń a ešte kúsok ďalej sa otvára priestor malého prednámestia...V strede je parčík s vodotryskom a lampa na drevenom stĺpe elektrického osvetlenia. Po pravej strane sú budovy, kde mal obchodík Bernovský, ďalej je Vartovec.../To sme v priestore medzi dnešným obchodým centrom Jednota a budovami smerom na námestie/.
Priamo pred mužom, dobrých tristo metrov je rožná budova Stánkovca...Za ńou je cesta do parku a rozostavaná budova "kuturáku"- vidímtam hlbokú, hlbokánsku jamu staveniska...
Pred parčíkom s vodotryskom má muž na výber- vykročí po ľavej strane, okolo Briežka,/v priestore dnešného chodníka okolo obchodného domu "Jednota"/ alebo po pravej, chodníkom, ktorý sa vinie okolo Vartovca doprava a hore smerom na námestie, okolo dnešnej očnej optiky...
Muž sa však rozhodne a kráča po ľavej strane, rovno po ulici, okolo Briežka, za ktorým po ľavej strane vidno Lúku...Kráča po ceste, ktorá sa ani dnes veľmi nezmenila, po Hviezdoslavovej ulici, okolo hostinca "Kvasnica", čo bol v dome oproti dnešnému "kultúrnemu domu".Potom ide popri "železničiarskych činžiakoch" a už ho vidím na križovatke pri gymnáziu, míńa kino a park...
Kto je ten muž?
Kam kráča?
Bol som niekedy svedkom tejto situácie?
"Nepíš o ľuďoch, píš len o tom ako to tu vyzeralo", nabáda ma Kajo...Pokúšam sa o to, opúšťam muža s obitými podpatkami, nechávam ho jeho vlastnému osudu...
Chcem vidieť Mesto bez ľudí. Ako fotografiu architektúry, no je tu znova tá znepokojivá otázka: "Kto je muž, ktorý sa vpletá neodbitným klepotom svojich topánok do mojej vyuľudnenej spomienky?"
Za celý čas, ako kráča zo stanice hore mestom, nikoho nestretol. Hodiny na kostolnej veži, akoby unavené stáročiami, odbijú presne tak ako dnes - jedna hodina tridsať minút po polnoci...
Prišiel posledným rýchlikom. Podľa oblečenia, základovej jamy "kulturáku" i celkovej atmosféry sme v neskorých paťdesiatych rokoch...
Viem, ako chutia príchody posledným rýchlikom. Veľakrát, počas mojich štúdií v hlavnom meste som sa vracal domov posledým rýchlikom...Napriek tomu, že toto Mesto bolo vždy pokojným miestom na život, mal som zakaždým pocity zvláštneho mrazenia, keď sa zvuk mojich krokov odrážal od holých múrov stien starých budov...
Rovnako, ako muž som sa aj ja vtedy vyhýbal nočnému a slabo osvetlenému parku...Raz tu kdesi kohosi zabili.
Bol to iný park, ako ten dnešný...Park, ktorý vidím je hustý, zarastený kríčím, s mnohými zákutiami a oveľa menej osvetlený...
Bývali sme v činžiaku pri gymnáziu a keď som sa v noci prebúdzal, počul som cez otvorené okno zvuky nočného parku, po ceste chodili autá v dlhočizných intervaloch, počúval som zvuky nočného ticha a niekedy opitý spev...
Park bol temným a vzrušujúcim priestorom "chuligánov".
Nevedel som, kto sú rebeli, každý slušný občan mesta mal však z nich strach.
Môj bratranec, ktorému sme hovorili Hošo sa však rodinnému strachu vysmieval. Hošo mal meter devaťdesiat, bol odo mńa starsí o dobré štyri roky, nosil dlhé kučeravé vlasy, tajne fajčil, chodil do Záhradnej na pivo, chodil na "čaje", kde hrávali kapely a sám brnkal na gitaru.Ale to bolo o desať rokov neskôr, ako situácia s osamelým mužom, ktorú sa snažím udržať vo svojej rozpomienke.
Hošo bol pre mńa svojim výzorom prototypom "rebela" šesťdesiatych rokov. Hošo sa strachu dospelých z parku vysmieval - nám, bratrancom a sestraniciam sa občas chválil, že tiež chodí do parku na lavičku a tak, vždy, keď som v noci počúval vzrušujúce zvuky, predstavoval som si Hoša a jeho lesklú španielsku gitaru, predstavoval som si jeho oblečenie, kockovanú košeľu, vykasanú na nohavice - rifle...
Priznám sa, chcel som vyzerať a obliekať sa ako Hošo, túžil som hrať na gitaru a tajne som túžil poznávať temné zákutia nočného parku...To som však už bol odrastený pubertiak.
Dovtedy, som často počúval nočné zvuky, ležal som na posteli, nespal som, plný vzrušenia a neznámej novej energie, ktorá sa zmocńovala môjho tela, túžil som
poznávať tajomstvá za tými zvukmi, počul som vzdialené hlásenie staničného
ampliónu, ktorý oznamoval príchody a odchody vlakov, so zatvorenými očami
som si v tme predstavoval nočné Mesto a jeho tajný život...
Hošo ma v šesťdesiatych rokoch učil prvé jednoduché akordy, naučil ma dvomi prstami chytiť "géčko", to bol môj prvý akord, vzrušoval ma zvuk strún španielskej gitary a tie songy, ktoré vybrnkával na svojej gitare, imitujúc pritom angličtinu.
Hošovi hovorili aj "Američan".
Bol dobrý futbalista, ale mal vrodený talent na spev a dokázal spievať beatlesovky, ako nikto, koho som predtým poznal.
Nevedel som, samozrejme, veľa o Beatles, za "železnú oponu" sa nám toho nedostalo veľa - Hošo a jeho staršia sestra, ktorá hrala vynikajúco na klavíri ma na rodinných oslavách naučili počúvať české songy, pesničky Suchého a Šlitra, pesničky mladučkej blondýnky Vondráčkovej a napodobniť zachrípnutý, vzrušujúci hlas Marty Kubišovej...
Sestranica, ktorá mi pripomínala Vondráčkovú, mocne udierala prstami do klávesnice klavíra, ktorý som neznášal a spievala s Hošom nádherné duety a české texty, boli to iné songy ako ľudovky, ktoré hral na klavíri môj krstný otec,
učiteľ matematiky...
V nových songoch bolo čosi, čo ma nesmierne lákalo a vzrušovalo, počúval som tie isté melódie v noci z parku a predstavoval som si dlhovlasných "rebelov", ktorí pod rúškom noci prevádzali veci, zastreté predo mnou tajomstvom a
zákazmi...
Hovorím stále o dobe koncom šesťdesiatych rokov, keď do Mesta zaviali nové vetry
z krajín, ktoré ležali kdesi v diaľke, tam, kam odchádzali vlaky zo stanice...
Zvuky z parku, vzdialené zvuky stanice a kdesi z častí mesta, ktoré ležali
v továrenskej štvrti, tam kde svietili nápisy "Palma", "Obal" "Vzduchotechnika", tajomné zvuky nočného parku, to všetko v mojich predstavách vyvolávalo
obraz čohosi vzrušujúceho, čohosi, čo ma čaká v budúcnosti, keď raz budem
môcť aj ja slobodne rozhodovať o svojom osude a o cestách, ktoré ma čakajú...
Obrazy a zvuky...Zvuky a obrazy...Staré Mesto. Minulosť.
Zvuk podpatkov muža, ktorý kráča smerom zo stanice, nočné zvuky parku o niekoľko rokov neskôr, keď už hlbokú jamu staveniska vystriedala budova nového kultúrneho domu, paťdesiate roky, keď kráča muž oblečený podľa módy tých čias, Hošo v kockovanej košeli a texaskách o desať rokov neskôr, ja sám, kráčajúci z posledného rýchliku v rokoch sedemdesiatych, vyhýbajúci sa nočnému parku...
Ja a Kajo, keď sa vraciame zo Záhradnej na stanici a Kajo mi hovorí, aby som vynechal zo svojich spomienok ľudí a ich osudy...Aký to má všetko význam? Aký je toto príbeh?
Muž v dlhom balońáku s koženou aktovkou kráča popri plote gymnázia. Nie je to ten plot, ktorý tam vidíme dnes. Je to plot s drevených kolíkov, starostlivo vypracovaných, natretých tmavým dechotom a na vrchole zašpicatených, dlhočizný plot z dosák, uchytených na masívnych stĺpoch z červených tehál a s múrikom z toho istého materiálu...Ten plot neskôr rozoberú, zlikvidujú a vyklčujú kroviská, čo ho lemujú z vnútornej strany...Na jeho miesto postavia dnešný múrik z betónu a kovu, ktorý sa nehodí k architektúre budovy...
Ulica, ktorou kráča sa tiahne až po kasárne a je vysvietená žltkavými kuželmi svetla z lámp, uchytených na stĺpoch elektrického vedenia...Po pravej strane má husté porasty starého parku...
Na ulici muž nestretá chodcov, ani autá...Neosvietená budova gymnázia, tri činžiaky s červenými sedlovými strechami, rad rodinných domov, až po hostinec "U Školíčky"/dnešný "Plešivec"/...Všetko to má svoj architektonický zmysel, budova, plot, činžiaky rodinné domy...
Školu, činžiakdy aj rodinné domy postavili pred vojnou Česi, ako sa dozvedám od svojich starých rodičov. Babka spomína, ako prišiel do služby český školník-na káričke si tlačil svoju "výbavu":
"Aj duchny si vjézél",spomínala babka- "Také české, pásikavé"
Babka Macková mala zaťa Čecha, českého úradníka, jedného z týh, ktorí sem prichádzali po založení Československého štátu po prvej svetovej vojne. Babka však bola - aj v hlbkach komunizmu nadšenou a dobre utajenou vyznávačkou Slovenského štátu, práve toho, ktorý bol vyhlásený za "klérofašistický". Babka bola pravoverná katolíčka a to jej až do jej smrti začiatkom sedemdesiatych rokov nikto nikdy nemohol zobrať. Poznala Monarchiu, poznala ČSR, poznala Slovenský štát,zažila druhú vojnu, poznala komunistov, ktorých neznášala najviac zo všetkých, pretože jej brali Boha. Čechom však zazlievala, že za prvej republiky obsadzovali všetky významné miesta, "dokonca aj školník musel byť Čech". Ja však viem, že bez Čechov by to vtedy neišlo - Česi vybudovali túto štvrť za parkom, čo bolo v tej dobe "ďaleko" za lukratívnymi pozemkami blízko centra. Bolo to, takpovediac "za hradbami Mesta", smerom na Kamennú, kde boli už len polia...
U riaditeľa múzea, v jeho kancelárii na stene je olejomaľba. Pozerám na ńu mimovoľne vždy, keď u neho sedím na debate o histórií nášho kraja...Na tej olejomaľbe je dobre zachytené Mesto práve z čias, keď budova gymnázia a celá priľahlá štvrť ešte žiarili novotou...Maliar urobil obraz zrejme kdesi s Kamennej- malé mestečko, nie nepodobné mestečkám na západnej strane Javoriny s červenými úhľadnými stechami a kostolíkom, plné zelene...Role a lány polí okolo a modré vrchy Inoveckého pohoria...
Tento obraz ma vždy a znova priťahuje - pripomína mi môj vlastný detský phľad na
Mesto, keď ešte nestálo sídlisko Hájovky a keď nebolo pelchových a plochých striech...
Práve vtedy vynikala skvelá arhitektúra, s ktoru sem prišli Česi...Architektúra štvrte
pri parku, s dominantnou budovou gymnázia a priľahlých dvorov a domov, kde súvisel detail s celkom...Malebné uličky, dvory a záhradky, drevené ploty...
Vždy a znova mi je ľúto, keď pozerám na chladne lesklé plechy striech, ktoré nahradili červenú škridľu, betónové a kovové ploty, ktoré nahradili tie tehlové a drevené...
Pohľad z Kamennej nepatrí už takejto panoráme...
Mesto, po ktorého uliciach kráčam s Kajom, je už iné mesto...
Ale na úvod som spomínal, že toto nie je o nostalgii...Takže - tak to všetko malo byť. Tak to všetko je. Ja nie som ten, čo posudzuje a hodnotí. Ja som ten, ktorý zapisuje, nič viac.Takže dofrasa s ľútosťou!
Píšem čo som videl, čo som počul z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov...Počul som, ako sem prišli českí profesori, českí štátni úradníci...
V našich činžiakoch bývali za "prvej republiky" českí intelektuáli, domce dostali na splátky poštári, úradníci mesta a štátni zamestnanci, svojim spôsobom stredná vrstva...
V byte, kam sa presťahovala moja rodina v paťdesiatych rokoch zomrela spisovateľka Ľudmila Podjavorinská.
Presne v tom byte,kde v šesťdesiatych rokoch počúvam zvuky nočného mesta a parku, kde počuť brnkanie na gitaru a skomolenú angličtinu "chlapcov z Liwrepoola", rebelov Lenonna, McCartneyho, Starra, Harrisona, ale aj pražských rebelov tých čias Gotta, Matušku, Pilarovej, Vondráčkovej, Kubišovej a Kryla...
Nebaví ma už dávno čitať veršíky o vrabčiakovi Čimovi, ktorý skackal po konároch marhule, ktorá nám rastie pod oknami, v časoch keď jeho dobrodružstvá navždy zvečnila "teta Ľumila".Teraz rozmýšľam, ako sa vytratiť do nočných ulíc a pripojiť sa k Hošovi a k"rebelom" a k "rebelským dievčatám" ktoré nosia minisukne, majú najkrajšie kolená aké si viete predstaviť, majú odfarbené blonďavé vlasy ako začínajúca hviezdička Vondráčková, alebo Brigitte Bardot...
Bez toho, aby som si to uvedomoval, ovplyvńovala ma česká kultúra, kultúra
"českej novej vlny", ktorá zasa rezonovala s "vlnami" nastupujúcej svetovej kutlúry mládeže tých čias - čias šesťdesiatych rokov.
Rebríček vedie anglo - americká kultúra, rebelská bítnická kultúra reprezentovaná Ginsbergom, Keruacom a hlavne nastupujúcou revolúciou elektronickej hudby.
O tých súvislostiach však v časoch, keď cez otvorené okno v noci počúvam zvuky parku, nič neviem. Park je pre mńa tajomným a vzrušujúcim miestom, zvuky stanice, vzdialený lomoz vlakov ma volajú do budúcnosti a na cesty...
A v inom čase, súdiac podĺa dobovej módy, kráča po nočných uliciah muž...Pozriem
sa na neho bližšie...Sorry, Kajo, mne to skrátka neide bez ľudí...Mesto je prázdne, prázdne tak ako si to chcel, môj kamarát, kráča ním len jeden chlápek a ja neviem, kto to je, počujem zvuk jeho krokov, ako ide popri tehlovom múriku gymnáziového plota s doskami do výšky dvoch metrov a vyše...
Raz tu zabili chlapa.
Zabili ho latou z toho plota.
Zabili ho na križovatke medzi gymplou a parkom...Najskôr som si myslel, že to je tento chlap, ktorého zabijú - ale zrejme nie...Prešiel osudovým miestom. Moja matka iste vie, kto bol ten zabitý chlap, spomínali sme to doma často. Najma keď otec dlho nechodil z práce. Môj otec mal prácu v celom okrese - doma mám čiernobiele fotky s autom značky tudor z paťdesiatych rokov, keď sa znárodňovalo...Otec a jeho kolegovia sú na tých fotkách v balońákoch, stiahnutých v páse, v klobúkoch so širokou strieškou pri aute značky "tudor"....Neskôr chodili na "tatre 603".Môj otec mal na statrosti pálenice v celom okrese, chodil s koženou aktovkou v ktorej mal klieše na plombovanie destilačných aparatúr...
Štátu bolo treba platiť dane vždy a môj otec s tým pracoval, chlapom jeho razenia sa hovorili "financi". Môj otec bol "financ" a chodil s takou aktovkou a plombovacími kliešťami a spismi, ktoré nosil v tej aktovke...Mal tam aj motúziky a plomby a niekedy nám dovolil, aby sme si kliešte prezreli...Boli to zázračné kliešte, ktoré otvárali a zatvárali prevádzky páleníc a páleničiari v sezóne sliviek, ktorá bola od jesene do Vianoc k nám prišli častokrát v noci - ak bola porucha, bolo treba nasadnúť do služobného auta a ísť "odplombovať" alebo"zaplombovať", to znamená, že počas poruchy, keď bolo potrebné rozobrať zariadenie na pálenie musel tam byť môj otec, ako "financ" a rozobrať plombu a potom dať novú...
V našom okrese, po dedinách bolo veľa páleníc, pálili sa tu tie najlepšie slivky na celkom svete, bošácká slivovica bola našou špecialitou, patrila odkakživa ku "geniu loci" a ja si pamatám dobre, ako tie zariadenia vyzerali, otec ma občas zobral do nejakej tej páleničky, kde vládla družná atmosféra chlapov, páliacich ovocie, chlapov koštujúcich a zajedajúcich štamperlíky domácou klobásou a slaninkou...
Koženhá aktovka môjho otca páchla slivovicou.
Častokrát v sezóne sliviek chodieval domov nadránom a matka nespala, nespal som ani ja, cítil som matkin strach, matkine obavy z otcovných nočných výjazdov, chlapi popíjali slivovicu, otec mal vždy príležitosť si vypiť, nešlo však ani o to, išlo o to, že matka mala strach z áut, autá neboli samozrejmosťou ako dnes, počúvali sme hrôzostrašné historky o haváriách, pri cestách boli husto vysadené sromy a auto zvačša skončlo na jednom z nich a tak sa do mojej spomienky na prebdené noci, keď som z parku počul gitary rebelov a z diaľky hlásenie nočného rozhlasu vmieša vždy aj pocit strahu, či sa otcovi v noci nič nestane...
Tatry 603 mali vraj "otvorené horáky", dodnes neviem čo to je "horák", hovoril to však môj strýko, Hošov otec, tatry sa vraj pri náraze ľúbia chytiť a horieť, bál som sa, aby môj otec neuhorel aj so šoférom...
Muž, ktorý kráča po nočnej ulici a už je pri činžiakoch, kde žila Ľudmila Podjavirnská prišiel vlakom...Aj otec chodieval vlakom.
Chodieval - nie často - do Žiliny, pretože bol rodák z toho kraja, jeho rodičia a súrodenci žili neďaleko Žiliny, môj rod po otcovi pochádza z Jánošíkovho kraja, moja stará mama je z Terchovej...
Niekedy zašiel otec pozrieť rodičov, žijúcich pod vrchom Želehosť neďaleko Terchovej...Možno to môj otec kráča zo stanice a ja vidím moje Mesto jeho očami...
Ako je to možné?
Vidím muža, ako zamieri na Vrabčiu ulicu / sám ju tak nazývam, nazývam ju tak podľa vrabčiaka, ktorého opisovala teta Ľudmila z obloka nášho bytu predtým ako sme sa tam nasťahovali.../, kráča po chodníku popod konáre orecha, čo rastie pri bránke...
Už teraz je mi jasné - aj keď má v tom čase muž necelých štyridsať, je teda o dobrýchdesať rokov mladší ako ja teraz - je to môj otec. Vidím jeho modré oči, nahladko oholenú tvár, jeho mierny a neistý úsmev, ktorý mu hrá na tvári vždy keď sa vracia domov...Vracia sa domov, je rád, že sa vracia konečne domov, kde pokojne spí rodina, ktorú si v tomto meste založil...
V izbe starých rodičov tikajú kyvadlové hodiny, dedko Macko pochrapkáva v hlbokom sne a babka na neho cmuká...Otcova žena, moja matka sa prebúdza v nepokojnom spánku, stolnou lampou si posvieti na hodinky...
Pol druhej v noci, rýchlik tu mal byť už dávno, ale už počuje kroky na chodníku a otváranie vchodových dverí na prízemí...
Ja spím.
Nechodím ešte do školy a neviem nič o nástrahách nočného mesta.
Neviem ešte nič o tom tajomnom volaní, ktoré prichádza z parku v noci...
Neviem ešte nič o sebe samom, akým budem za pár rokov keď prvý rebel v parku dovolí si porušiť komunistické tabu a zabrnkať tam na gitare...To príde neskôr. To príde až v dobe, keď istý Nikita Chriščov v ďalekom Rusku začne naplno rozvíjať svoju zmierlivú politiku voči Západu.
Keď potom do našej krajiny zavanú "americké vetry" a prinesú americkú kultúru, elekronickú kultúru, kult vinylových platní, magnetofónov na baterky a posadnutosť prenosnými ráidiami z ktorých sa vzdialene ozve magická stanica- rádio Luxemburg...Na vlnách tejto stanice, prerušovanej rušičkami, prvýkrát začujeme piesne Beatles a Rolling Stones.
A tak sa to začne. Ale to bude o pár rokov neskôr.
O pár rokov neskôr bude sezóna sliviek a môj otec bude na kontrole v páleniciach okresu a ja budem cez otvorené okno počuť chuligánov v parku a budem snívať o dievčatách v minsukniach a o svojej spoužiačke Viere s magneťákom "philipskou"... Budem fandiť demonštrujúcim stredoškolákom, ktorí ponesú nápisy na transparentoch: MY CHCEME KLUB!
Neskôr budem počúvať lomoz helikoptér sovietskej výroby, ktoré budú pristávať na dvore kasární a likvidovať naše sny.
A potom o ďalšie roky pôjdem sám v noci z hlavného mesta, posledným rýchlikom, vyhnem sa parku zktorého budem cítiť nočné nebezpečenstvo.
A o mnoho, mnoho rokov neskôr pôjdem tadiaľ s Kajom a on ma požiada, aby som o tom napísal.Aby som napísal, ako to tu bolo...
Prázdne ulice lesklé po daždi...
A začnem písať.
Začnem opisovať tento obraz .
Obraz prázdneho nočného mesta. A začujem rytmický klepot opatkov, obitých kovovými mesiačikmi, aké vám pribil na požiadanie šuster - bolo to výhodné - podrážky tak dlhšie vydržali, nezodrali sa na dlaždiciach, ktorým sa hovorilo mačacie hlavy...
SAMOTY,pondelok, 28.augusta 2006
Karol Hlávka - karolhlavka@atlas.sk
30.08.2006