Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2006 > > časť štvrtá:ROZHODNUTIE

časť štvrtá:ROZHODNUTIE

časť štvrtá:ROZHODNUTIE

Dnes sa vraciam k vízii osamelého muža, ktorý kráča nočným mestom po popršaných uliciach...Je to prvý obraz, ktorý naruší \"statiku\" spomienky na vyuľdnené mesto.
Chcem opísať- na Kajov popud - ako to \"tu vyzeralo\", chcem opísať ulice a architektúru, neexistujúce budovy, musím sa teda naplno ponoriť do svojej mysle a vydolovať- rekonštruovať spomienku...


Je to logické - nové budovy a sídliská prekryli geografiu "starého mesta" a pamatníci mi iste dajú zapravdu - nie je ľahké určiť dnes - bez pomoci starých máp a plánu zástavby - topografiu starého mesta a "nasadiť" ju na existujúcu zástavbu.
Musíte mať na to dobrú predstavivosť- to poprvé.
Podruhé - musíte mať dobrý orientačný zmysel, zmysel pre svetové strany a umiestnenie objektov voči nim, ale aj dobrý odhad vzdialeností a spomienku na tieto vzdialenosti. Keďže doma nemám k dispozícii staré plány, spolieham sa na presnosť svojej spomienky a na moje podvedomé "zameriavanie" polohy voči svetovým stranám.

Naučil ma to Otec.
/Meno Otec budem písať s veľkým "O" - ako meno postavy v tomto rozprávaní.
Ako som spomínal, vediem si celoživotné scenáristické poznámky a v nich svojho otca takto označujem. "Reálnym" ľuďom dávam vo svojich kronikách špecifické mená - pseudonymy, podobne ako literárnym postavám. Rozhodol som sa pokračovať v tejto mojej tradícii aj pri tomto písaní - a tak sa "reálne" mená často nezhodujú s menami v mojich poznámkach. A tak sa "reálni" spoluobčania postupne menia na literárne a filmové postavy, najmarkantnejším príkladom je film V MESTE PLNOM DÁŽDNIKOV, natočený v rokoch 1988/9 podľa môjho scenára, vychádzajúceho s reality nášho Mesta v tých časoch. Aj Mestu dávam "literárne" názvy...V priebehu mojej literárnej a scenáristickej praxe malo už mnohé mená...Nebudem ich tu všetky spomínať, častokrát ho nazývam Mestečko, ale v pripravovanom románe má názov mesto Menovo. "Me"- ako Mesto, "no"- ako Nové...

Otec bol pilot.
Ako bývalý letec sa veľmi dobre vyznal v meteorológii a v orientácii v teréne.
Ostala mi po ňom parádna buzola - kompas, ktorý sa pripína na ruku ako hodinky.
Otec ma odmalička, na našich prechádzkách mestom Menovom učil rozoznávať svetové strany, ale aj typy oblakov, podĺa ktorých predpovedal vývoj počasia.
Dnes si uvedomujem, ako zabúdame na takéto základné veci každodennej skutočnosti - dnes sa celkom spoliehame na predpovede počasia v médiách - naši predkovia však dobre ovládali svoje okolie a jeho mikroklímu. Myslím si, že to patrí ku "geniu loci", teda k duchu miesta v ktorom žijeme. Naši predkovia vedeli, vrátane mojho dedka Macku, že "dážd neprichádza spoza Váhu" .Vedeli, že ak sa zatiahne obloha na severozápade, ktorý nazývali "Hnilý kút" alebo "Mokrý kút", určite pršať bude...
Toto ma Otec učil odmala - rozoznávať svetové strany a svoju vlastnú polohu voči nim. Mám preto v sebe podvedomý orientačný zmysel a vždy viem v akej polohe voči svetovým stranám sa nachádzam, a tak si viem dobre spomenúť na smery akými som kedy kráčal, alebo hoci aj - ako som mal umiestnenú svoju posteľ- napríklad na internáte Horský park v Bratislave, ale aj hocide inde v hocakom inom meste...Pri troške námahy si spomeniem, v akom smere som mal umiestnenú hlavu, a podobne...
Dnes sa tomu módne hovorí "feng-šuej" ale naši predkovia to takto nemuseli nazývať. Vedeli "ako je dobré si ľahnúť", rovnako ako vedeli, že napríklad "na Petra a Pavla sa nesmie ísť na strom"/ búrky na Petra a Pavla bývali nečakané, prudké a pravidelné a zabili mnoho ľudí/.
Je pravdou, že svet mal v tých časoch svoju pravidelnosť a poriadok.
Poriadok a pravidelnosť, ktorá sú práve dnes tak katastroficky narušené - dnes sa už nedá predpovedať zhola nič a renomovaní meteorológovia v médiách zažívajú menšie či vačšie fiaská každým dńom - zdá sa však, že im to veľmi neprekáža, že im je tuj fuk, naše nádherné "rosničky" sa na nás usmievajú každý deń, akoby sa nič nestalo, aj keď nám včera tvrdili opak toho, čo sa v skutočnosti stalo...Nečudujem sa im, rosničkám ani meteorológom, ak by totiž priznali, že všekto je dnes nevypočítateľné, prišli by o svoje zamestnanie...Načo by nám boli?
Dnes vidím z družice, ako sa blíži tlakový front, no napriek tomu sme šokovaní nečakanými zvratmi, ako sa obráti, alebo nečakane zosilnie...
V časoch, keď ma môj Otec na našich prechádzkách Menovom, alebo na Kamennú či k Váhu učil, ako rozoznať svoju polohu voči svetovým stranám, mal svet svoju pravidelnosť a Cykly striedania ročných období pracovali presne, ako príchdy a odchody vlakov, podľa ktorých si dedko Macko naprával svoje cibuľovky...
Hodiny na veži odbíjali poludnie a dedko v tej chvíli sedel za stolom v kuchyni a s posledným úderom zvonu na veži mal na stole pariacu sa horúcu polievku, ktorú pred neho babka Macková postavila. Žili tak od nepamati a tak žili aj ich rodičia a prastarí rodičia...Zvon na centrálnom mieste mesta Menova odbíjal a ľudia vedli, čo majú v tej ktorej chvlíli práve robiť...
Zimu striedala jar, jar leto a leto jeseň a tak dokola...
"Na Nový Rok - o slepačí krok"
"Na tri Krále - o krok dále"
"Na Hromnice - o hodinu více"

Tak sa "naťahoval" deń v časoch, keď žili na tomto svete moji starí rodičia, ich rodičia a prarodičia...
V meste Menove išlo všetko svojim pravidelným rytmom bez vačších výkyvov, aj keď babka Macková od malička do nás vtĺkala apokalyptické vízie, ktoré majú nastať v dobách, čo prídu onedlho. Babka vedela čosi o veštkyni Sybile a častokrát tvrdila, že ak sa ľudia nepolepšia, Boh zošle na svet veľký trest.
"Pánbo nenechá tento svet ani do roku dvetisíc" tvrdila babka .
Podmienkou prežitia malo byť "polepšenie" ľudstva.
Hošo - Američan si z tých predpovedí robil prdel.
Často sme sa zabávali tak, že Hošo vyprovokoval babku aby sa pohoršovala nad skazeným svetom, kedy "ženy budú vyzerať jak chlapi"...
Tá doba totiž - nadchádzala. Ženy nosili texasky a krátke účesy, fajčili na ulici a "olizovali sa" v parku s chlapmi.
"Sodoma- Gomora" - lamentovala babka /a ja som tú jej lamentáciu použil ako dialóg vo filme "Fontána pre Zuzanu"/.
Bolo nám to na srandu, lebo sme si mysleli, že starí ničomu nerozumia.
"Nebude rozeznat zimu od leta, len podla zeleného lístjá" prenášala na nás babka
Sibylin odkaz.
Napriek Hošovmu rebelskému zľahčovaniu som častokrát osamote, ako taký chalan, nad tým meditoval...Ako že to bude? Bude zelené lístie aj v zime, alebo, naopak, nebude lístia v lete? Mával som - možno aj pod vplyvom Babkiných hrozieb - katastrofické vízie našej budúcnosti...
Všetko sa malo odohrať v roku dvetisíc. Naozaj som si, ako decko vedel dobre predstaviť kataklyzmu, meteorit, padajúci na horizonte, vlnu záplav a zemetrasení- vedel som si to predstaviť už ako malé decko a mal som desivé sny, z ktorých som sa prebúdzal celý spotený a ustráchaný...
Utešovalo ma jediné - že sa to odohrá až v roku dvetisíc a to som tu už ani nechcel byť. Nechcel som už žiť v čase, ktorý má nastať.
Až teraz si uvedomujem ako som miloval pokoj a pravidelnosť, svieže rána
v meste Menove, keď ma poslala babka nakúpiť rožky a mlieko a ja som kráčal popri gymnáziu, cez križovatku, okolo plotu "zédéšky" do mliekarne na rohu ulice.
Hovorím jej Modrá miliekáreń, pretože mala modré rámy oblokov a modré zárubne a modré dvere, keď ste vošli dnu, ovanula vás vôńa mlieka - predávalo sa do konvičky, alebo v bacuľatých flašiach z hrubého skla. Predavačka stála za pultom a debatovala so zákazníkmi a nikto sa nikde neponáhľal...Pečivo bolo vońavé a chrumkavé, dedko Macko si ho ráno nadrobil do bielej kávy, ale ja som ho miloval s čerstvým maslom a jedoval som babku "novinkou", ktorú som odkukal neviemodkiaľ- natieral som si rožok bez prekrojenia, len tak na povrch a babka ma zato vždy kárala..
V časoch, o ktoých je reč bol rok dvetisíc aj Sybiline a babkine predpovede v nedohľadne...
Otec ma naučil rozoznávať blížiace sa oblaky, ich typy, pamatám si výrazy "cummulus" alebo "cummulonimbus", biele mraky nad Inovcom strácajúce sa kdesi v stratosfére a ktoré boli vhodné na "plachtenie".
A skutočne - v bielych katedrálách týchto letných oblakov som zazrel krúžiť vetrone, v obrovských a nedosiahnuteľných výškach...
Môj Otec takto lietal...
Dodnes mám jeho leteckú knižku. Je z časov "prvej republiky",teda Československej republiky, tej, ktorá tu bola pred druhou svetovou vojnou.
V tej knižke má zápisy - stručné zápisy o tom, čo sa dialo na palube vetrońa v nesmiernych a rekordných výškach...Otec so spolupilotom je držiteľom niekoľkých
výškových rekordov a a rekordov v trvaní bezmotorového plachtenia tých čias...
Učil ma, ako vetroń využíva vzdušné prúdy, aby sa cez kumulovitý oblak dostal do výšok, vystúpal po špirále hore a potom sa pustil kĺzavým letom dolu...
Otec ma učil rozoznávať smery vetrov, čo sa mi o mnoho, mnoho rokov neskôr veľmi zišlo pri mojej krátkej, ale fascinujúcej skúsenosti skippera, teda kapitána bárky na Jadranskom mori...
V časoch o ktorých píšem som sníval o tom, že aj ja raz budem letcom ako bol otec a častokrát som mu kládol jedinú otázku - prečo to zanechal....
Otec sa vždy usmial tým svojim záhadným úsmevom...Zdalo sa mi, že sa vyhýba priamej odpovedi...

Letectvo na Slovensku má svoje tradície.
Jednou z nich je tradícia na vrchu Stráník, pri Žiline, odkiaľ Otec pochádza.
Vrch Stráník je dodnes jednou z najlepších lokalít pre paragliding - letci tu využívajú priaznivé vzdušné prúdy, tak ako v minulosti zakladatelia slovenského bezmotorového lietania....Otec dopodrobna opisoval stroje tých čias, bolo nám to častokrát smiešne, Hošo sa na tom vedel baviť najlepšie...
Pripadalo nám to ako "báječní muži na lietajúcich strojoch",ale ja som bol na Otca pre tú jeho dobrodružnú minulosť nesmierne pyšný...
Predstavoval som si, že aj ja raz budem lietať, vedel som celé hodiny pozorovať premenlivé tvary oblakov a v noci hviezdnu oblohu, Otec ma naučil orientovať sa podla Severky, určovať jej polohu podľa "predĺženej vzdialenosti" medzi poslednými dvoma "kolami" Veľkého Voza../Aj tie spomienky som použil v dialógoch "Fontány pre Zuzanu"/.
Rovnako, ako otca ma fascinovali lety do vesmíru - pomaľoval som nespočenté množstvo výkresov, maľoval som temperovými farbami, navštevoval som výtvarnú školu pod vedením akademického sochára Milana Struhárika, ktorý mi nechával slobodu a priestor pre moju fantáziu...Maľoval som neskutočné svety na neznámych hviezdach, prechádzal som sa tými svetmi vo svojej obrazotvornosti, posielal som fantastické stroje a rakety na tieto hviezdy a maľoval som astronautov, pohybujúcich sa vo svetoch, ktoré sa mi vynárali - neviem odkiaľ...
Rovnako, ako otca ma fascinovali lety sovietskych kozmonautov, dodnes si dobre pamatám, ako otec čítal "Pravdu", ukazoval na titulke čiernobiely obrázok Jurija Gagarina, a ja som ho nespočetne krát maľoval...
Otec ma naučil pozerať sa na oblohu, pozerať sa na nočný vesmír a hviezdy...
Mali sme doma zakázanú knihu.
Tá kniha bola ukrytá pod mnohými inými knihami. Ale raz, počas mojej choroby mi Otec dovolil do nej nazrieť. Bola to naša posvatná a tajná kniha. Bola to kniha o generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.
Generál bol otcovým veľkým vzorom.
Rodák z tohto kraja, z kraja zvlnených kopcov a kopaníc, ďalekých a nádherných panorám Podjavorinského kraja, nemohol sa stať ničím iným ako hvezdárom, astronómom, meteorológom, letcom...
Kniha o Štefánikovi musela ostať utajená - nikto sa nesmel v čase silného boľševizmu dozvedieť, že ju máme. Zvlášť nie učitelia v škole.
Obdobie prvej Československej republiky a jej zakladatelia a teda aj M.R.Štefánik
mali ostať pre nás tabu. Boli vyškrtnutí z oficiálnej histórie, ako predstavitelia buržoázie a prehnitého kapitalizmu.
Môj otec bol tajným stúpencom Štefánika, ako chalan sa rozhodol ísť v jeho šľapajách, učil sa rozumieť metreorológii, astronómii, svetovým stranám, orientácii v teréne...Učil sa lietať na prvých vratkých klzákoch, ktoré sa spúšťali za pomoci akejsi štartovacej gumy dolu svahmi Stráníka neďaleko jeho rodnej obce.
"Pečo si s tým prestal?" to bola moja večná chlapčenská otázka.
"Je to nebezpečné"- povedal mi raz vážne.
"Mal si strach?" - dobiedzal som.
"Raz to pochopíš"
"Kedy raz?"
"Keď budeš vačší".
S jeho odpoveďami som však nebol spokojný. Nehovoril mi úplnú pravdu.
Neskôr som sa dozvedel, že lietal aj po vojne. Lietal na motorových športových lietadlách a dokonca na lietadle povozil aj moju mamu...
To som ešte nebol na svete.
Bol som rozhodnutý ísť v stopách Štefánika, svojho otca a Jurija Gagarina.
Mal som obrovskú nevýhodu - svoj vek. Bol som rozhodnutý, ak vyrastiem, dostať sa do tých modrých výšok a do diaľok, ktoré ležali predo mnou v budúcnosti ako nesmierne dráždivé tajomstvo. Nevedel som sa dočkať času, až vyrastiem a opustím rodné hniezdo na Vrabčej ulici...

Ten chlap, ktorý kráča nočným mestom a práve vchádza do bytu, kde ho so znepokojením očakáva bdejúca mladá žena - je môj Otec. To už viete.
Z vízie mesta bez ľudí sa vynára zvuk - ťukanie podpatkov, obitých podkovičkou na lesklých mačacích hlavách...
To môj Otec prichádza domov...
Čo ja na tej vízii také naliehavé, že sa mi vynára ako prvá?
Otec bol sám.
Odkiaľ prichádza a čo sa odohráva v jeho mysli?
Odrazu pochopím: prvý neskorý príchod domov. Prvý neskorý príchod odvedy, čo si zobral moju mamu, mestskú fešandu, jednu z dcér železničiara Macku...
Prvé "nedodržanie slova", ktoré sa prihodí chlapovi, ktorý sa ožení a usadí sa...
Preto je táto situácia taká naliehavá...
Vidím Otca, ako sa previnilo usmieva...Chce bagatelizovať Matkin strach...
Mala o neho obavy...Nevedela predsa, čo sa mu stalo /podotýkam, že v tej dobe sme nemali žiadny telefón. Mobily existovali azda len v science-fiction/.
Ja a môj brat spíme.
Znepokoja ma hlasy, čo mi vchádzajú do sna...Do detského sna mi prichádza temný mrak, jeden z tých, ak prichádzajú z Hnilého kúta...Otváram oči a počúvam hlasy rodičov z kuchyne...
"Takto som si život nepredstavovala" - počujem Matku.
"Zobudíš chlapcov"- snaží sa ukončiť nepríjemnú situáciu Otec.
Nikdy predtým som nepočul rodičov, ako sa takto dohadujú.
Pred nami sa rodičia nikdy nehádali...
Za pootvoreným oblokom, kdesi v tmavej noci mesta Menova húka parný rušeń.
Odrazu sa cítim nesmierne sám...Zaplaví ma zvláštny pocit osamotenosti...Kto sú tí dvaja dospelí ľudia, čo sa v kuchyni hádajú?
Počujem útržky rozhovoru...Otec sa vytáča, že zmeškal vlak...Matka mu neverí-
"Keby si asoń hovoril pravdu! Ja chcem vedieť len pravdu"- počujem vyčítavý hlas Matky.
Odohral sa ten rozhovor v skutočnosti, alebo je len konštrukciou mojej obrazotvornosti? Kde bol v tú noc môj Otec?

Neskôr som dobre poznal jeho neskoré príchody - boli spojené s prácou...Prácou "financa", ktorý mal v okrese na starosti liehovary, konzervárne a - pálenice...
Ako sa zlučovalo jeho zamestnanie - ktoré neopustil až do časov pred penziou, keď neodvratne ochorel - s jeho dobrodružnou leteckou mladosťou?
Ako sa zlučovali jeho /a moje/ sny s jeho úradníckou prácou, ktorou nás /celkom slušne/ živil?

Teraz, ako to rozprávam Kajovi, viem, že ten istý rozpor cítil muž, ktorý kráča nočným mestom za žltkavého svitu pouličných lámp...
Vidím v bledom svetle jeho zamyslenú a ustarostenú tvár...
Snažím sa cez priepasť desaťročí preniknúť do jeho mysle, nahliadnuť do nej, zistiť, čo sa v nej odohráva v tú noc koncom paťdesiatych rokov, keď sovietsky stalinizmus len pozvoľne povoľuje svoje železné zovretie...V republike ešte stále hrozia procesy s "nepriateľmi ľudu", špicli a tajní ešte stále majú nadvládu nad bežným životom občana štátu i tohto mesta...Ľudia sa rozprávajú o vážnych veciach šeptom. Tak ako moji rodičia - aj oni sa dohadujú šeptom...
Snažím sa pochopiť tridsať osemročného muža, ktorý si prednedávnom založil rodinu, no ešte stále je "cudzár" v meste, kde sa priženil...

V tej dobe je to okresné mesto. Okresný národný výbor sídlí v budove dnešnej nemocnice. Ešte si veľmi dobre pamatám jeho chodby, služobné autá, pristavené na nádvorí...Kroky súdruhov na dlhých chodbách, kovový klepot opatkov, obitých podkovičkami, otváranie a zatváranie dverí, kancelárií...
Mesto malo výsadu okresu, aj keď začiatkom šesťdesiatych rokov prešiel okres do mesta Trenčína a môj Otec začal dochádzať...V čase o ktorom píšem však ešte bol okres v budove dnešnej nemocnice a Otcova nočná cesta teda nesúvisí s jeho prácou...
Bol vo svojom rodisku, z ktorého pred rokmi odišiel ako najstarší syn slovenského zemana, ktorý prišiel pri znárodnení o všetky pozemky, lesy a dobytok?
Otec bol najstarsím synom môjho dedka, zemana zo Stráže.
Pochádzal z ôsmych detí a mal výsadu, že - ako najstaršieho - ho dali na štúdiá. Študoval vo Varíne a v Žiline, ako jeden z prvých v dedine vedel čítať a písať "písal písma" dedinčanom, žijúcim pod vrchom Želehosť vo svojich dreveniciach v tesnej blízkosti číreho pstruhového potoka Varínka..
Otec často vravieval, že vzdelanosť je bránou do sveta, tvrdil, že Slovensko oslobodí a povzdvihne jedine európska vzdelanosť. On sám ovládal nemčinu,vyjadroval sa i písal francúzky, latinsky...
Sníval o Francúzku, rovnako ako Štefánik, považoval Francúzko za nášho prirodzeného spojenca.
Nikdy v živote sa však do Francúzka nedostal, umožnil to až mne v mojich dvadsiatich troch rokoch, keď som sa akoby zázrakom dostal na svoju prvú veľkú zahraničnú cestu do kapitalistickej cudziny - rovno do srdca otcovho sna, do Paríža.
To je však moje budúce rozprávanie...
Otec po vojne definitívne pochopil, že svet si rozdelili Rusi a Američania, že existujú medzinárodné dohody, ktoré nás "pridelili" Stalinovi a že s tým jednotlivec, ako on, nič nespraví...
V štyridsiatom ôsmom mal na výber - buď vstúpi do komunistickej strany, alebo príde o svoje nové zamestnanie...Dostal stranícku úlohu - prácu na okresnom národnom výbore v meste, ktoré sa mu stalo osudom. Práve v tom meste, ktoré opisujem. V našom meste Menove.
Ako viem, býval na priváte, v jednej z manzardiek rodinných domov na Štúrovej ulici, ako sa ide na cintorín...Málo viem o tom, ako sa zoznámil s mojou mamou. U nás bývali tieto otázky tabu. Boli sme tradičná katolíca rodina a nepatrilo sa aby rodičia s deťmi hovorili o takýchto veciach...Svet pred tým, ako som sa narodil, akoby neexistoval.
Viem len, že mama bola jednou z najkrajších dievčat v Menove - dodnes to tvrdia pamatníci, jej rovesníci...
Po maturite dostala prácu na národnom výbore a tam zotrvala až do penzie.
Zoznámili sa v práci?

Neviem. V každom prípade však viem, že Otec zanechal svoje lietanie a stal sa "bežným občanom" Slušným občanom, ako častokrát s hrdosťou hovorievala moja matka. Boli sme skrátka - slušná rodina mesta Menova.
Zdá sa mi, že osamelý chodec v prázdnom meste, stál práve v tú noc pred akýmsi dôležitým rozhodnutím...Bez ohľadu na to, kde sa túlal, vidí sa mi, že sa práve počas tej noci - rozhodol.
Rozhodol sa, že definitívne zanechá svoje dobrodružné sny.
Rozhodol sa pre takzvaný slušný a"normálny" život.
Rozhodol sa - a počas celého života to dodržiavval - nežiť pre seba, ale pre nás. Rozhodol sa žiť pre svoju rodinu. Byť dobrým otcom. A svoje rozhodnutie - dodržal.
Bol otcom, akého mi vačšina ľudí môže len závidieť. Naozaj žil pre nás.
A ja, čoraz starší a čoraz múdrejší, začal som mu klásť nemilosrdné otázky:
"Prečo si to zanechal? Prečo už nelietaš?"
"Pre vás, som to nehcal, kvôli vám, aby ste raz neostali siroty!" vyletelo jedného dńa z mojho Otca. Už som ho tými otázkami naozaj štval.
Mne však stále nedal pokoj pocit, ktorý som získal prvýkrát počas tej noci, keď sa vrátil domov neskoro...Pocit, že mi čosi tají, že mi nehovorí pravdu. A ja som chcel poznať pravdu. Veľmi som chcel poznať pravdu dospelých. Chcel som poznať tajomstvá, ktoré si len šeptali medzi sebou...
Netušil jsom nič o politike, o komunizme, ktorý nám vládol - pre mńa to bola samozrejmá vec, učili nás, že Sovietsky zvaz je krajina budúcnosti, predstavoval som si ho ako vybájenú čistú a modernú krajinu, krajinu neobmedzených možností a Jurija Gagarina. Kozmodromy, futuristická architektúra, ľudia, žijúci svoje vlastné sny bez strašiaka biedy a nezamestnanosti...
Videl som však častokrát babkin namosúrený pohľad, len čo sa spomenul komunizmus, alebo slovo Moskva, alebo keď počúvala správy z rádia...Nechápal som, čo stále má proti svetu, ktorý mal byť vzorom všetkých cností...Ale babka mlčala, tak ako mlčali učitelia a tak ako mlčali moji rodičia...
Hošo sa len usmieval - dával nám na javo, že má dospelých na háku.
"Neverte ľuďom nad tridsať" citoval Hošo heslo mladých Američanov tých čias.
Darmo, Hošo bol rebel a ja som čoraz viacej túžil stať sa - rebelom....

Otec po nociach tajne počúval rádio...Počúval stanicu, ktorú neustále rušili, s uchom priloženým na reproduktore lampového rádia ostával celé hodiny, až pokiaľ sme my, deti, nezaspali...
To, že sa určité veci šepkali a hovorili potichu, som napokon bral ako súčasť života dospelých.
Babka chodila na omšu každú nedeľu skoro ráno, dedko na jedenástu, rodičia večer na siedmu...
Chodili sme do kostola tajne.
Robili sme, akože ideme na stanicu, alebo na návštevu tetkám a bratrancom a sestraniciam, ktorí žili v čnžiakoch pri stanici...Potom sme bočnými uličkami, ktoré ešte opíšem, zamierili do kostola...Pri hlavnej ceste na námestí stáli špicli a zapisovali tých, ktorí navštevovali bohoslužby...
Dodnes neviem ako otec a matka, komunisti podĺa straníckeho preukazu, dokázali tak dlho, toľké roky klamať donášačov... Myslím si, že bez dávky tolerancie práve zo strany donášačov mesta Menova, by to nešilo. Aj donášači boli v niektorých prípadoch - ľudskí...Týmto teda vyjadrujem svoju vďaku všetkým novomestským donášačom všetkých čias, minulým i dnešným udavačom a bonzákom, vzdávam hold ich tolerancii...
Otázky typu "prečo si prestal lietať" vystriedali s nastávajúcou pubertou otázky typu "prečo si v komunistickej strane, keď veríš v Boha?"- a to už boli riadne provokačné otázky.
"Kvôli vám, to robím, kvôli komu, inému!" jedoval sa Otec.
"Ale ja to nepotrebujem!" grobianil som otcovi.
"A čo by si robil, keby si nemal na jedlo, na knižky, na školu?"
"Bol by som bez toho..."
"Ešte nepoznáš svet"- odvrkol mi už nahnevaný Otec.
"Nechcem taký svet" - ja na to.
"Inak budeš hovoriť, keď sa oženíš a budeš mať vlastné deti..."
"Nikdy sa neožením a nebudem mať vlastné deti" dušoval som sa ja.
Niekedy v tom čase som sa rozhodol, že sa nikdy neožením a nebudem mať deti.
Rozhodol som sa nežiť tak, ako žil môj Otec, bývalý pilot.
Teraz viem, čo všetko som musel prežiť, aby som pochopil Otca a jeho životné postoje. Až teraz si uvedomujem celú tragiku jeho osudu a jeho nešťastný koniec...Uvedomujem si na jeho osude celú tragiku tej doby...Rozkol medzi tým, čo človek mohol a musel robiť a čo robiť túžil...
Rozpor medzi realitou a snami.
A dnes?
Ako to je to s tým rozporom v dnešnom svete? Zmenilo sa to?
A ako dopadla rodina, ktorú Otec zakladal?
Ako sme na tom - dnes?
Máme pred sebou ešte dlhé rozprávanie. Budem sa ho snažiť vyrozprávať poctivo.
A po poriadku...


Hádka Otca a Matky nakoniec utíchla, pobrali sa spať. Otec vždy ráno skoro vstával, matka mu prichystala vždy čistú košeľu a urobila rańajky...Akoby sa nikdy nič nestalo - akoby jakživ bolo všetko vporiadku a okej...
Ja som si však odvtedy začal všímať to, ako dospelí žijú tajne a ako navonok a priepasť medzi tými dvoma životmi. Pozorujem to na ľuďoch dodnes.
Kráčam uliciami mesta Menova, ale aj ulicami iných miest a vidím....
Vidím masky, ktoré ľudia nosia, vidím - napriek dávnemu koncu ideológie, ktorú som považoval za príčinu toho hrozného rozporu - ľudské hry.
Hry majú iný rozmer, ale vo svojej podstate sú rovnaké...
Byť kýmsi...Mať imidž...Pocity dôležitosti, vyplývajúce z postavenia...To všetko sú relikvie tých čias, ktoré medzi nami dodnes prežívajú ako spôsob života...
Práve preto, že som poznával Otca a rozpor v jeho živote, viedol som svoje kroky iným smerom. Ten smer ma viedol k peripetiám, ktoré ma vrhli tam, kde práve som...
Nebol som nikdy takým obetavým rodičom, ako bol môj otec. Nikdy som to nedokázal. ..Nedokázal som sa prinútiť k takému rozhodnutiu, aké učinil muž, kráčajúci po nočnej ulici...K rozhodnutiu, že obetujem svoje sny a svoje hľadanie
druhej bytosti, nech by to bola aj tá najbližšia...
Moja cesta bola preto veľmi egoistická.
Rozhodol som sa dôjsť na okraj snov a preskúmať vzdialené krajiny...
Preskúmať ich geograficky, ohmatať svetové strany, dôjsť na kraj síl, overiť svoje schopnosti, fyzické aj psychické, zostúpiť na dno duše a porozhliadnuť sa tam po odpovedi na otázky, ktoré si kládol už môj otec...Odpovede sa nedočkal práve preto lebo sa rozhodol obetovať pre svoju rodinu. Pre nás.
Štafeta ostala na mne.
Cítim, cez desaťrčočia, ako sa Otec na mńa usmieva a ako ma drží vo chvíľach, keď sa mi zdá, že už nemôžem. Ako mi posiela pomoc.
Ešte stále mám svoju rodinu z Otcovej strany a viem, že je pri mne...

Varoval ma pred touto cestou. Celý život sa ma snažil varovať pred takýmto skúmaním a cestou "na okraj" Sám vedel, že to nebude ľahká cesta a radšej by mal zo mńa "normálneho" občana. Snažil sa mi utajiť veci a urobil všetko, aby bol môj osud ľahším, no ja som sa do toho aj tak pustil...
Otec vie, do čoho som sa pustil.
On v tú osudnú noc, rozhodol pre seba inak.
Rozhodol sa žiť pre druhého. Ja som to nedokázal. Moja túžba a volanie, ktoré ma ťahalo na cesty bolo silnejšie, ako opatrnosť.
Blúdil som svetom, bol som stratený, až do chvíle, keď som našiel to, čo som po celé veky hľadal - a čo hľadal môj Otec a jeho predkovia...O tom je vlastne toto písanie. O tej Ceste a o jej Cieli.O hľadaní a nachádzaní...

Predstavujem si mesto, aké bolo v minulosti. Prázdne nočné ulice. A potom začujem kroky svojho Otca, ktorý sa sem presťahoval a rozhodol sa tu slušne žiť.
Prečo práve toto mesto?
Sledujem príbeh mesta Menova a vidím príbeh môjho Otca, mojich rodičov a prarodičov.V príbehu mesta sú ich vlastné príbehy, rovnako ako aj ten môj. Preto sa mi vpletajú do obrazov. Preto nevidím mesto Menovo prázdne...Vždy sa v jeho uliciach, aj v tej najtemnejšej chvíli mihne ľudská postava. Lebo ľudia vystavali toto mesto. V dávnych dobách, podobne ako môj Otec, prišiel prvý človek. A od tej chvíle už nič neostalo tak, ako to bolo predtým. Začal sa písať príbeh mesta.
Ulice, budovy, parky...To všetko stvoril človek. A preto, aj keď ho občas nevidím, o chvíľu sa už ozvú jeho kroky v mojej spomienke...
A vo chvíli, ked sa naprázdnej ulici spomienky vynorí postava môjho Otca, začína tento príbeh. Príbeh "Mestom naverímboha"....

29.august, 06, SAMOTY



Karol Hlávka - karolhlavka@atlas.sk


- Karol Hlávka -
07.09.2006

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet