časť piata: VTÁČIA PESPEKTÍVA

Ani neviem, kedy ma to posadlo- s odstupom času sa mi vidí, že to bolo začiatkom sedemdesiatych rokov, keď do môjho života vstúpila žena, ktorej vo svojich kronikách dávam rozličné mená...Dávam jej rozličné mená vo svojich literárnych prácach i filmových scenároch - tých, ktoré sa realizovali i v tých, ktoré mi ostali v šuflíku. Dnes pre ňu vyberám jedno z mien - Mira.
Mira ma naučila chodiť na vŕšok, ktorému sama hovorila Kopec. Bola iná ako dievčatá, ktoré som dovtedy poznal, vlastnila poľovníckeho psa, ryšavého setra a bývala v byte svojej matky v činžiakoch oproti kasárenskému plotu, takže to na Kopec nikdy nemala ďaleko, a keďže bola iná ako ostatní ľudia, ktorých som dovtedy poznal, chodievala na Kopec sama a v hociktorej chvíli, častokrát uprostred najtmavšej noci, keď to už dolu v Menove nemohla s nikým vydržať..
Dovtedy, kým som poznal vo svojich sedemnástich rokoch Miru, nechápal som dobre ,že sú medzi nami ľudia, ktorí to v Menove nedokážu s nikým vydržať. Dovtedy som bol presvedčený, že je mojou povinnosťou vydržať v Menove hocičo a s hocikým. Dokonca som bol presvedčený, že nie som celkom normány, ak túžim po vlastnej samote a osamelých vychádzkach na opustené miesta v lesíkoch za mestom.

O mnoho skôr, ako som začal chodiť do prírody "nad" mestom sám, chodieval som tam so svojim Otcom a ešte skôr s dedkom Mackom. Dedko ma učil poznávať mista, kde rástla "gombália", teda v slengu nášho mesta konvalinky. Dedka mám navždy spojeného s nádhernou a miernou horičkou, presvietenej lúčmi slnka, voňajúcej konvalinkami, lesnými plodmi a hubami- podborákmi. S dedkom sme najčastejšie nachádzali lesklé podboráky, ale našli sa aj dubáky a veľa, veľa kuriatok, a to som bol veľmi, veľmi v detskom veku a nemohli sme preto zájsť bohvieako hlboko do hory...Podboráky, kuriatka i dubáky rástli na Kamennej a dedko dobre poznal miesta, kde rastú, kráčali sme horičkou a on ma naviedol vždy tak, aby som hríb našiel akože- sám...Pôsobilo mu nesmiernu radosť, keď ma mohol naviesť na miesta, kde som akoby zázrakom nachádzal celé trsy húb, alebo kolesá konvaliniek, ktoré voňali omamne, ako lesné víly z rozprávok...Najďalej, čo sme zašli bolo na miesto, ktorému hovoril dedko TRI STOLY. Dodnes tam stojí malý domček, v časoch môjho detstva vyzeral ako perníková chalúpka a porasty stromov, ktoré sú dnes už dospelé boli v časoch mojich vychádzok s dedkom Mackom tenké ako kolíky hustého dreveného plota. Tri stoly je miesto, kam chodievam podnes, ak mi čas a okolnosti dovolia - je to moje magické miesto, cítim na ňom zvláštne energie, čosi ako spomienku, ktorú neviem dodnes presne zachytiť a definovať, cítim čosi ako vzrušenie
a jasný sexuálny náboj- zrejme sa sem chodí páriť lesná zver a ktoviekto ešte...
Dedko aj Otec ma vodili do mestských hájikov na Kamennej, otec ma učil orientácii podľa svetových strán, keď sa pred nami otvorilo nebo, vysvetľoval mi typy oblakov a predpovedal vývoj počasia...Učil ma rozoznávať stopy jednotlivých zvierat a určovať druhy stromov podľa ich plodov, vzrastu a lístia...A keď som potom večer, príjemne unavený a v nozdrách ešte s pamäťou tých omamných lesných vôní zaspáva, snívalo sa mi o zvieratách, ktoré práve teraz vychádzajú v temnej hore na Kamennej za svojimi nočnými dobrodružstvami...
Nad kameňolom, ktorý bol odjakživa pre mňa zvláštne nebezpečným miestom, alebo kúsok vedľa, tam kde sú tie skaly a malá jaskynka, sme s otcom často sedávali- mali sme pred sebou ten skvelý a neopakovateľný výhľad, pohľad na naše mesto, na kraj, do ktorého sa môj otec prisťahoval z Horniakov.
Otec bol vždy veľmi predvídavý a opatrný, ostalo mu to zrejme z vojny, upozorňoval ma na to, že ak zaznie siréna, treba opustiť toto nádherné a vzrušujúce miesto, lebo vedľa bol kameňolom a v ňom sa stále doloval vápenec.
Detonácie otriasali oknami nášho činžiaka, steny na budove našej školy sa chveli zakaždým, ako zadunel zvuk odstrelu...Toto sú zvuky môjho detstva- na oblohe lenivo a dlho hučí vrtuľové lietadlo /žiadne prúdové lietadlá, žiadne kondenzačné čiary na oblohe, krížom-krážom, ako dnes.../,jeho zvuk pripomína hlboké mrmlanie starého medveďa, na poliach za mestom , na miestach kde je dnes sídlisko Hájovky vrčia traktory, pracujúce na poliach, alebo kombajny a mláťačky, spracúvajúce úrodu a v diaľke, smerom od Kamennej to občas silne zaduní...Siréna, ktorá vždy ohlasuje odstrel jačavo kričí a potom ticho a potom zachvenie a detonácia...
Otec ma učí pozorovať z diaľky tie výbuchy a upozorňuje ma na jav, ktorý som ako dieťa dlho nemohol vstrebať do svojej mysle. Otec mi ukazuje najprv krátky výron bieleho dymu, ktorý sa objaví medzi skalami na rozorvanom svahu Kamennej, kde trčí od prachu vápnika zabielená stavba vápenky, chvíľu sa nič nedeje, až potom začujem výbuch...Otec sa usmieva - to zvuk sa šíri pomalšie ako svetlo, snaží sa mi vtĺcť do školáckej hlavy...
"Najskôr je tu svetlo, teda obraz toho výbuchu, lebo svetlo sa pohybuje najvyššou rýchlosťou, akú poznáme, aspoň zatiaľ...Potom začuješ zvuk, lebo vlny zvuku sú pomalšie, šíria sa rýchlosťou..."
Takže to, čo sa deje "súčasne" vôbec súčasné nie je, dumám ako decko, je to zvláštny svet, ale je to tak....Robotníci, ktorý odpaľujú nálož zažijú explóziu aj jej zvuk súčasne, ja s Otcom, ktorí stojíme v mieste dnešných Hájoviek vidíme najskôr záblesk a dym, až o pár sekúnd zvuk...
A aby to nestačilo, Otec mi vysvetľuje, že aj svetlo zo Slnka k nám letí nejaký čas a že je to pár minút, zakiaľ sa k nám dostane a tak vlastne nikdy nevidíme "súčasnosť" na Slnku...Vidíme ju vždy až o pár minút neskôr, zakiaľ obraz Slnka priletí k nám. To či vidíme je vlastne minulosť Slnka...Chápete to?
Ako som to mal pochopiť?
No akoby toho nebolo dosť, Otec mi hovorí, že aj hviezdy k nám vysielajú svetlo, že hviezdy sú vlastne také Slnká a niektoré sú tisíckrát väčšie ako Slnko, ale sú veľmi Ďaleko a ich svetlo k nám letí milióny rokov, hovorí sa tomu "svetelné roky" -svetelný rok je vzdialenosť, ktorú uletí svetlo za jeden rok a niektoré hviezdy sú tak ďaleko, že svetlo z nich k nám mletí miliardy rokov! Pozerám s Otcom na nočné nebo, na hviezdy a uvedomujem si, že niektoré z nich už možno milión rokov neexistujú, lebo vyhasli, ale my to nevieme, lebo ich svetlo k nám ešte stále letí, ich obraz práve doletel do našich očú, ale ony už vyhasli a nie sú...
Čo je potom to, čo vidíme na oblohe?
Aká je pravda, keď pravdou nemusí byť ani to, že vidíme skutočné hviezdy a nie iba ich obraz, letiaci vesmírom?
A ako nás vidia oni, z tých hviezd?
Aj svetlo z našej zeme.../Otec ma upozorní, že naša Zem nevydáva vlastné svetlo, iba svieti svetlom, ktoré je zo Slnka, Zem ho iba odráža ako zrkadlo/...Takže odraz tohto svetla našej Zeme letí vesmírom a kdesi na vzdialených hviezdach ho zachytia za milión rokov, zachytia obraz našej Zeme, zväčšia si ho a uvidia tam moria a oceány a naše hory a naše mesto a náš dom a mňa a Otca, ale to my s Otcom tu už milión rokov nie sme...
Svet je čudné miesto.
Nedá mi to spávať, ale Otec ma upokojuje, aby som sa tým nezaoberal. Otec hlboko verí v Stvoriteľa, v Boha a v Tajomstvo, ktoré ľudská myseľ nedokáže odhaliť. V určitej chvíli ma vždy zastaví - nerozmýšľaj o tom, nabáda ma, človek sa z toho môže zblázniť. Iba Boh vie, človek sa mu nikdy nevyrovná...
Ja si však zaumienim, že na toto Tajomstvo raz prídem.
"Kto je Boh?" pýtam sa ho často, "Ježiško?"
Vychovávali ma ako poriadneho kresťana.
Stále mi však neide do hlavy súvislosť medzi ukrižovaným polonahým mužom na kríži, ktorý je v našom kostole, keď pri dverách, ako je tam ten starý drevený oltár, tam kam chodievame na nedeľné omše...Aká je súvislosť medzi týmto našim Bohom, ktorého uznáva babka Macková, rovnako ako môj otec a celá naša rodina s výnimkou učiteľa matematiky, môjho strýca, toho, čo hráva na našich rodinných oslavách na klavíri slovenské piesne a čardáše...
Otec ma v istej fáze môjho úporného mozgovania vždy preruší- vraj mám na to čas, keď budem starší...
"Na tieto otázky máš ešte čas, zatiaľ sa len pekne modli Otčenáš a Zdravas a Anjelíčku môj strážničku"...bozkáva ma Otec na dobrú noc, keď zaspávam, unavený z prechádzky na Kamennú. Takáto odpoveď ma však vždy ešte viacej rozladí - dáva mi pocítiť, aký som malý a bezmocný a ako sa nikdy nič nedozviem. Nikdy nepochopím pravdu o tom, ako to všetko je...
Prechádzky z dedkom Mackom sú iné, majú inú chuť i vôňu, majú iné zvuky, ako prechádzky s Otcom. Prechádzky s dedkom Mackom sú prosté, tiché a radostné, plné lásky, ktorá vychádza z mocného stodesaťkilového tela impozantnej postavy dedka Macku, ktorému čoraz horšie slúžia nohy...
Prechádzky s Otcom sú plné otázok...Sú plné modrého priestoru a neba, na ktoré ustavične obraciame svoj zrak...Sú plné diaľok a nenaplnených snov. Je v nich čosi z Otcovho lietania, plachtenia v bielych mrakoch - vežiakoch typu cummulus...
Dedko mi ukazuje "gombáliu" ukrytú medzi vysokou trávou, alebo dubáčik, ktorý by môjmu zraku unikol...Ukazuje mi lienku, ako lezie na steblo, ukazuje, ako ju chytiť, aby som jej neublížil, dať si ju na prst a dvihnúť ruku, počkať pritom, ako mi šteklivo bude liezť po ruke až na špicu ukazováka a tam na samom vrchu nakoniec roztiahne krovky, vystrčí krídelká a vzlietne a uletí medzi stromy v hore...
Je to, akoby som s dedkom chodil na vychádzky pre vychádzku samu, pre rozkoš s prítomnej chvíle, pre opojnú vôňu novomestskej horičky a jej zvuky, pre kukanie kukučky a tajomné fŕkanie lesnej zveri kdesi v krovinách, odkiaľ nás možno pozoruje...
S Otcom chodím na vychádzky pre "vtáčiu perspektívu", pre nebo, priestor a výhľady...Pre výhľad na mesto, ktoré leží v priezračnom vzduchu v hĺbke pod nami, vnímam cestičku okolo Kačabaru ktorou sme museli prejsť než sme sa sem dostali, vnímam topole okolo športového štadiónu, odkiaľ vždy v nedeľu popoludní v nepravidelných vlnách prichádza zborová salva výkrikov mužských hrdiel, vždy vo chvíli, keď sme strelili gól, alebo, naopak, prepásli šancu...
Mestečko má červené strechy a medzi nimi kypia koruny zelených stromov, Otec mi ukazuje, kde je park, jasne vnímam červenú strechu impozantnej budovy gymnázia, ktorá je v tej dobe jednou z dominánt mesta...Otec ma naučí na tú vzdialenosť rozoznávať červené sedlové strechy našich troch činžiakov, činžiakov na Vrabčej ulici a menšie strechy domčekov v našej štvrti.
Zástavba rodinných domov s plochými strechami oproti štadiónu je v tej dobe utópiou, rovnako ako hradba sídliska Hájovky...
Vidím len budovy, činžiaky na Sasinkovej ulici, "zédéešku" ,kam chodím do školy, cintorín a Samoty, kde je len veľmi málo stavieb...
Vidím továrenskú štvrť "za rampami", fabriky sú však malé a nenápadné, vnímam stavbu vodojemu na stanici a žiadnu výškovú budovu, ani jeden panelák...
Paneláky sú začiatkom šesťdesiatych rokov utópiou, pripomínajúcou skôr Ameriku, ako "reálny" svet mesta Menova. Otec ma učí sledovať na tú vzdialenosť tok rieky Váh, podľa porastov a smer železnice, ktorá vedie z Menova smerom na juh...
Ukazuje prstom katolícky kostol, ktorý sa dodnes nezmenil, len akosi stratil na výške...
"Veža nášho kostola je najvyšší bod v meste" učí ma Otec, keď neskôr píšeme slohovú prácu o "najvyššej budove v meste". Otec si vtedy seriózne overoval výšku jednotlivých stavieb - víťazil katolícky kostol - o prvenstvo súťažil s ktorýmsi továrenským komínom. Bol som hrdý na to, že "náš" kostol je najvyšší.
To znamená, že aj "náš" Boh bude ten najvyšší...
Sovietsky zväz vypúšťal do kozmu rakety. Boli vraj obrovské. Bol som už ako decko fascinovaný, ako sa taká obrovská vec vznesie do vzduchu, prerazí atmosféru a pohybuje sa po obežnej dráhe v kozme...Ak si dobre pamätám , Otec porovnával
veľkosť týchto rakiet s výškou nášho kostola, ak si dobre pamätám veža siaha do výšky päťdesiatdva metrov...Sovietske rakety boli teda vyššie ako náš kostol a ja
som bol fascinovaný sovietskymi raketami...
Nevedel som si však predstaviť väčšiu stavbu, akou je náš kostol, ktorého známe a dôverne blízke tvary sa vypínali nad červenými strechami a zelenými korunami stromov v parku ako raketa, pripravená na odpaľovacej rampe.
Nevidím ani sídlisko Klčové, ba ani sídlisko na Javorinskej, pri kasárńach, kde -ako som už spomínal- bývala neskôr dievčina, ktorej hovorím Mira a ktorá ma znovu naučila chodiť na osamelé miesta nad mestom.
Sídlisko Javorinská začali stavať neskôr, muselo to byť v časoch pred Dubčekovými reformami, lebo si pamätám, ako som do novopostavenej samoobsluhy na tomto sídlisku chodil kupovať "dubčekove rožky".
Dovtedy ma posielala babka do obchodu, do modrej mliekárne oproti základnej škole. Keď postavili sídlisko Javorinská, mohli sme chodiť nakupovať do samoobsluhy a to bolo čosi ako skutočná Amerika.
Sídlisko Javorinská, kde býval môj najlepší kamarát zo zédéešky, Jardo Heber, bol pre mňa skutočnou Amerikou.
V škole sme písali do slohových prác o neskutočných výškach nových budov- dvoch prvých panelákov aké kedy stáli v meste Menove. Boli to tie dva deväť poschodiaky, ktoré tam stoja, trochu ošumelé, dodnes - vidno na ne z reštaurácie, ktorá dostala v tých rokoch honosný názov "Expresso"...
Expresso /nikto z menovčanov vtedy taký názov nechyroval, dedko Macko chodil do šenkov a krčiem, bohatí židia chodili za prvej republiky do kaviarní, ale expresso? Nikto nevedel, čo ten názov vyjadruje, ale zaužíval sa -bol napísaný nad presklennými dverami reštaurácie a tak sme ju odvtedy nazývali/ bolo súčasťou nového nákupného centra v tomto sídlisku- pamätám si, ako som ním kráčal prvý krát, kráčal som smerom k "lampasáckým" činžiakom kde býval Jardo so svojim i rodičmi , jedináčik, jeho otca som spomínal v súvislosti s kasárňami a vpádom vojsk...Jeho otec bol prepustený a zbavený hodnosti po tom, ako sa skupina našich dôstojníkov odmietla podieľať na otvorení hlavnej brány pre okupačné sily...
Jardo býval v jednom z tých činžiakov, v pivnici sme chystali naše prvé zosilňovače, Jardov otec bol slaboprúdar, pomáhal Jardovi zostrojiť elektrónkový zosilňovač pre našu prvú gitaru so snímačom....
Ale to je ďalší príbeh. Pivnice, garáže a naše kapely...
To je ďalší príbeh - -
Teraz chcem napísať o pocite, ktorý som mal, keď som prvýkrát kráčal presklennou chodbou nového nákupného centra...Rozsvecovali sa lampy, po pravej strane žiarila nová cukráreň, bol tu obchod, myslím že zelenina a ovocie, a neskutočne priestranná samoobsluha a Expresso...Všetko žiarilo a v obrovských sklenených tabuliach- stenách som videl odraz svojej úbohej a nedospelej postavy...
Bolo to vzrušujúce- cítil som sa ako v New Yorku, o ktorom som len sníval, cítil som hrdosť na úspechy našich staviteľov a na úspechy našej spoločnosti, ktoré nm neustále zdôrazňovali v škole a v novinách...
V oblokoch panelákov sídliska sa svietilo, šťastní menovčania už bývali v bytoch s neslýchane veľkými oknami...A zlatý klinec všetkého - dva do neba siahajúce vežiaky a ja som neveriacky rátal, vždy znova a znova, rátal som poschodia, jedno /to treba odrátať, to je prízemie, vždy som bol naštvaný ,že musím odrátať prízemie/, druhé tretie...Najvyššou budovu, čo si pamätám dovtedy boli dvojposchodové činžiaky na Nálepkovej ulici pri stanici, oproti hotelu Javorina, kde žili moji bratranci a sesternice. Ak som sa pozrel z obývačky okna môjho strýca, učiteľa matematiky, zatočila sa mi hlava. Nebol som zvyknutý napohľad z takej výšky- z balkóna nášho bytu na Vrabčej ulici, kde zomrela spisovateľka Podjavorinská, by sa dalo pri dobrej vôli vyskočiť, riskovali by ste nanajvýš vykĺbenie členku, alebo zlomeninu, pohľad z okna druhého poschodia na Nálepkovej, ma desil...Aký musí byť pohľad z d e v i a t e h o?
Závidel som spolužiakom, ktorí mohli bývať v tomto novom sídlisku.
V sídlisku pod Kpocom.
Veľmi skoro som si uvedomil, že vznikajú "bandy" ktoré patria už len k tomuto sídlisku a do ktorých nemám prístup- Niekoľkokrát hrozila vojna- medzi nami, chalanmi z vrabčej ulice a medzi bandami zo Sídliska. Hovorili sme tej skupine budov jednoducho "Sídlisko"- lebo iného sídliska- nebolo. Alebo "paneláky"- lebo iných panelákov nebolo. To až neskôr sa začalo rozlišovať "sídlisko Jvorinská" "sídlisko Hájovky" "sídlisko Klčové" a ja neviem, aké ešte.
Myslím však, že k vojne medzi Vrabčou ulicou a Sídliskom nedošlo, mali sme tam veľa kamošov, napríklad Jardo Heber, ale aj Vlado Kunert, s ktorým sme neskôr hrávali v kapele, alebo Lukáčovci...
Oveľa neskôr som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré volám Mira.
A ešte neskôr som sa tu zoznámil s iným dievčaťom, s ktorým som na dlhé roky odišiel do hlavného mesta a žil s ňou v inom paneláku, na samom vrchu trinásť poschodového paneláka, v byte, odkiaľ sme videli v jesenných dňoch Alpy -to z kuchyne, a z obývačky a spálne šíre roviny Maďarska...Ale to je tiež ďalší príbeh.
Uvádzam to len ako súvislosti so sídliskom Javorinská, ktoré v čase, keď s Otcom pozorujem svoje mesto, neexistovalo, rovnako ako žiadne iné panelové sídlisko a najvyššou stavbou bola veža katolíckeho kostola.
K tým bitkám a vojnám medzi nami chalanmi z Vrabčej ulice dochádzalo často na neutrálnej pôde zadného dvora gymnázia, pretože sme si na ten priestor robili nárok my, ale aj chalani zo Sasinkovej. Naše územia spolu susedili a tak boli bitky a nepriateľstvo na dennom poriadku, zvlášť počas prázdnin.
Bojovali sme o územie pre naše dobrodružstvá- nám z Vrabčej ulice stačilo prejsť dierov v doštenom plote, vždy sme mali takú dieru /neviem prečo sme jej hovorili "ďúra"/dobre zamaskovanú, latku sme vždy vrátili na pôvodné miesto...V priestore gympla totiž hliadkoval školník Vlkovič, ten s vyznamenaniami z vojny, chodili na bicykli, veľmi sa vedel rozčúliť a páchla z neho pálenka...
Bandy zo Sídkska neboli v našom tesnom susedstve- okupovali však Kopec a pre nás bolo často nebezpečné a nemožné dostať sa do ich teritórií. Naša banda operovala v priestore gympla a o ten priestor sme bojovali s bandami so Sasinkovej.
Ale aj na Sasinkovej som mal kamaráta, spolužiaka Gejzu Slávku, ktorý dnes hráva s kapelou kdesi v zahraničí a ešte Pištu Durdíka, ktorý je známym chirurgom v Bratislave. A tak sme sa v podstate vždy vedeli dohodnúť na mieri. Svoje poklady sme mali starostlivo zakopané a ich miesta označené v tajných mapách, ktoré sa občas bandy zo Sasinkovej pokúšali odhaliť, zmocniť sa ich a rozšifrovať ich.
Mali sme tam skutočne vzrušujúce a tajné miesta, vedeli sme, napríklad akýmisi záhadnými vetracími šachtami vniknúť hlboko pod najnižšie podlahy v suteréne budovy, plazili sme sa vo svetle faklí vlastnej výroby úzkymi šachtami hlboko pod útrobami budovy a vedeli sme vytlačiť mreže i poklopy a vniknúť do kotolne s haldami uhlia, odkiaľ sa vykurovala celá budova...
Do šachiet, ktoré boli hlboké niekoľko metrov sme sa spúšťali na lanách a naše hliadky dávali pozor, aby sa spoza rohu nevyrútil školník Vlkovič alebo špehovia bandy zo Sasinkovej, nebodaj zo Sídliska...
Ale väčšinu času bol mier a rešpekt a toleroval sme navzájom svoje posvätné územia.
Sídlisko Javorisná a priľahlá výstavba priniesli napokon aj vyasfaltovanie Jánošíkovej ulice, ktorá bol v časoch o ktorých hovorím, len štrkovou cestou. Chodili po nej konské povozy smerom do "hospodárskej školy". Bol tam hospodársky dvor a stáli tam staré mláťačky, kombajn a konské povozy a ti konské povozy prechádzali cez našu uličku, ktorá bola blatistá, s hlbokými vyjazdenými koľajami od konských povozov...Hovorím o našej Vrabčej uličke, ktorá nie je na žiadnych mapách...
Tri činžiaky, ktoré postavili Česi, keď budovali gymnázium oddeľovala od dreveného a telhlového plota gymnázia práve táto ulička- neulička.
Nemala žiadny názov.
Chodili po nej kone a konské povozy, rovno popod okná našej spálne a obývačky, počúval som pokriky pohoničov a erdžanie koní, ktoré ma nesmierne desilo...Oproti oknám našich izieb na poschodí, kde spávala babka a dedko, stála, hneď za marhuľou drevená lampa, stĺp s objímkou a žiarovkou, krytou kovovým tienidlom, vo svetle tej lampy som videl padať jesenné lístie, alebo vločky snehu, ktoré pokrývali zamrznuté kaluže vo výmoľoch Vrabčej ulice a kolesá povozov sa do nich s pukotom prepadávali...
Narodil som sa pár metrov od železničnej trate, v železničiarskom domčeku, nemal som však ani dva roky, keď sme sa odsťahovali do bytu po Ľudmile Podjavorinskej -železné rušne vystriedali konské povozy a môj strach z rušňov vystriedal strach s koní, ktovie prečo som mal nesmiernu fóbiu z tých ďalekých a podľa mňa divokých koní- trpel som predstavou, kone sa splašia, postavia sa na zadné, desivo na mňa pôsobili konské nozdry a vytreštené oči, možno mi pripomínali výzor draka z rozprávky...
Neskôr táto ulička jednoducho zanikla...Na severnej strane postavili garáže, videl som, ako ich budovali zo rozobratých tehál gymnaziálneho plota . Garáže tak uzavreli uličku na severnej strane a na južnej sa vybudoval plot a brána, ktoré sú tam doteraz. Z Vrabčej uličky ostal jednoducho - dvor .
Jánošíčka, "hospodárska" škola, pár baráčikov a štadión, to boli hranice mesta, ako si ho pamätám so svojich vychádzok na Kamennú z dedkom a Otcom.
Neskôr pribudli vežiaky nového sídliska, kasárne sa veľmi nezmenili...
Mestečko ležalo v širokom údolí rieky, červené strechy s pokojnou symetriou obklopovali dominantný katolícky kostol, spoza stromov v parku "vyčuhovala" menej zložitá, pravidelne hranatá stavba veže evanjelického kostola s krížom na vrchole.
A v diaľke za váhovými mostami, priama cesta na Rakoľuby a žiadna diaľnica, len
vzdialené farby okolitých dediniek "za Váhom", pobelavé bralo Beckovského hradu, modravé lesy Inoveckého pohoria,ktoré posobilo ako gigantická vlna pradávneho mora, ktorá skamenela v okamihu, ako by sa prevalila do údolia...Z hustých lesov vystupujúci, sotva viditeľný hrad Tematín...
A nad tým všetkým - oceán vzduchu. Nekonečný priestor. Sloboda.

Neviem presne, kedy došlo k časom, keď naše prechádzky s dedkom i Otcom jednoducho- prestali...
Poslednými boli zrejme rodinné májové výlety na Kamennú, v našom mestečku bol odjakživa zvyk, vyjsť prvého mája na Kamennú, otec kráčal na čele, matka a moje tety v družnom rozhovore za nimi a potom mi, pofľakujúce sa decká...
Nikdy mi však nebolo dobre, keď som neišiel s Otcom, alebo dedkom - sám.

Potom prišla pauza.
Sám som sa do lesov nad mestom neodvážil.
Možno preto, že na jednej z našich posledných výprav s Otcom fúkal vietor a my sme uvideli obesenca.
Kráčali sme strmou cestou, smerom k čerešňovému sadu a si v polovici kopca sme ho uvideli...Ľudia, čo sa vracali zhora mali v tvárach napísané čosi nezvyčajné.../ obstávali a pozerali zhora medzi kmene borovíc, o tam rastú dodnes...
Na jednej z tých borovíc sa obesil chlap.
Počul som, ako hovoria, že robil na železnici.
Otec chcel, aby sme sa vrátili.
Boli to čudnú pocity.
Potom som videl, ako ho ťahajú dolu, zvesili ho a ja som zahliadol jeho nohy v menčestrákoch, ako sa šúchajú dolu strmým svahom, dvaja muži ho ťahali hlavou smerom dolu a nohy, stuhnuté, akoby drevené nohy písali stopu v opadanom lístí...
Fúkal silný vietor a nad Kamennou sa zbiehali mračná a Otec navrhol, že dnes do hory nepôjdeme...
Moja teta potom povedala ,že jej mama odjakživa hovorí, že ak fúka vietor, ktosi sa obesí...V ten deň fúkal veľmi silný, intenzívny vietor.
Myslím, že pri tejto spomienke končia moje vychádzky s Otcom.
Dedka "neposlúchali nohy", ako hovorieval. Po úsilí sme sa ho s bratom dopraviť na Kamennú ešte tesne pred jeho smrťou - mal také prianie, uvidieť ešte raz Kamennú a Tri stoly a Otec v tej dobe kúpil naše prvé auto, krásnu bledomodručkú fordku od Lukáčovcov, tak sme si povedali, že tam dedka ešte dostaneme, ale nesmel o tom nik z rodiny vedieť a tak sme ho naládovali do tej fordky -klesla na mieste spolujazdca, kam si sadol, bol taký mocný a vážil vyše metráka, že auto na jeho mieste kleslo- a poďme okolo Kačabara hore na kamennú, ale uviazli sme v dvoch tretinách kopca, ďalej to nešlo, hrozilo, že chytíme spodok a tak sme to museli vzdať a riskantne vycúvať aj s dedkom Mackom na sedadle spolujazdca...
Škoda, môj dedko nesmierne miloval mestské horičky na Kamennej.

Ani neviem, kedy som na Kopec vyšiel prvýkrát. Zdá sa mi, že bola jar a nohy sa mi zabárali do blata, keď som sa štveral roklinou, kde mali bandy z Javorinskej svoje bunkre...
Kopec ma lákal z viacerých dôvodov.
Jeden z nich bol jasne erotický...Bol som už puberitak a veľmi nesmelý a moje tajné sny randenia s dievčatami, aké sa mi páčili sa obracali na Kopec.
Veľa som o Kopci počul, najmä od svojho spolužiaka zo "zédeešky" Preuslera, ktorý mal staršieho brata a ten chodil s dievčatami na kopec a spolu sa bozkávali...
Boli sme na školskom výchovnom koncerte, bolo to v kulturáku a Miloš Preusler
mi ukázal "tie baby". Boli od nás staršie, boli deviatačky a ja si tie baby pamätám, ako sa pretláčali oneskorene na svoje miesto v hľadisku...Jedna z nich bola - Mira.
Spolužiak Preusler prezradil, že jeho brat ich na Kopci vyzlieka.
Mira mala nádherné prsia, ktoré sa jej rysovali pod svetrom rolákom, ktorý bol vtých časoch módnym hitom číslo jedna...
O Kopci sa všeličo povrávalo.
Tak, ako iste viete, sú tam, celkom vzadu objekty, ktorým sa hovorí vojenské sklady. Boli tam strážne vežičky a po vpáde sa tam nakoniec utáborili Rusi. Boli tam spočiatku Maďari a neskôr ich vystriedali sovietske vojská- mohli ste vídať opitých sovietskych chlapcov, ako nakupujú do tašiek v Kačabare kvantá piva a alkoholu...
Mali to zrejme zakázané, lebo sa objavovali ako duchovia a ako duchovia aj mizli...
Povrávalo sa, že naši ľudia, tam hore na Kopec chodili a vymieňali s Rusmi všelijaký a tovar...V škole na záchode sa objavili ruské papyrosky.. Vojenské konzervy...
Nechápal som, spočiatku, ako môžu menovania obchodovať cez plot s okupantmi...
Aleod chvíle,ke´d som videl pri samoobsluhe pri kasárňach ako vojak namieril jednému z rebelov na srdce samopal, začínal som chápať veci aj z inej perspektívy...
Zvykli sme si už na to, že učitelia, ktorí nám v čase Dubčekových reforiem prikazovali nalepovať si do zošitov Dubčekov portrét a všade s ním aj slovenský znak, kázali nám likvidovať teraz tieto isté zošity a obrázky...Museli sme ich likvidovať pod hrozbou zhoršenej zámky z chovania...
Pamätám si, ako nás mlátil sláčikom od husiel učiteľ hudobnej výchovy, ktorý nás v jednom ročníku učil spievať piesne, za ktoré sme v druhom dostávali...
Neskôr sa tomuto procesu hovorili n o r m a l i z á c i a.
Normalizácia, to sú pre mňa spočiatku len klebety o menovčanoch, ktorí chodia poza plot kasární a neskôr skladov na Kopci kšeftovať s tovarom...
No hovorili sa ešte iní, omnoho vzrušujúcejšie veci...
Chodili tam naše dievčatá a ženy.
Chodili na Kopec za tými Rusmi a robili tam spolu veci, o ktorých som ja len sníval v najbujnejších snoch...
Miloš Preusler mi na akadémii- skôr než sa zhasli svetlá a ja som stačil zahliadnuť
tie dve baby, ktoré vraj chodili na kopec s jeho bratom- vytvoril konkrétny obraz...
Obraz dievčaťa z deviatej triedy, Miry, ktorú raz aj ja stretnem na Kopci...
Raz pôjdem sám po kopci a stretnem dievča Miru...
Liepal som sa po strmom svahu so vzrušujúcim očakávaním čohosi zakázaného, nebezpečného, čohosi rebelského, čohosi, čo ma navždy privedie do sveta, po ktorom som tak nemierne túžil -do sveta dospelých...
Ako som spomínal, bo som s katolíckej rodiny a môj Boh mi tieto veci zakazoval..
Ale ak mám byť úprimný- čo k vám naozaj chcem byť- musím priznať, že mojou prvotnou motiváciou, keď som sa odvážil obnoviť ukončené prechádzky s mojom Otcom a dedkom Mackom boli jasene erotické pohnútky...Ako konečne všetky pohnútky štrnásťročného chalana...
Vzrušjúci pocit čohosi zakázaného, nebezpečenstvo z blízkej prítomnosti okupačných vojsk, nebezpečenstvo so stretnutia s nepriateľskou bandou kdesi v priestore bez pomoci...A nekonečná rozloha oblohy a výhľady smerom na Javorinu, kopanice, oblasť Bziniec a vzdialené vrchy na severe, pohľad smerom na Turecko,
Inovecké pohorie a údolie Váhu, pohľad na červenkasté strechy mestečka Menova s novučičkým "americkým" sídliskom s dvoma vežiakmi...
A tak začali moje prvé osamelé výlety.
Do hustej hory som sa neodvážil, pretože obraz obeseného chlapa, ktorého zvesili z borovice, som mal neustále pred sebou...Nejakým spôsobom sa mi nešťastne spojil s horou, s borovicami...Nebol to ani tak strach, ako pocit, ktorý ten obraz sprevádzal -..Pocit smútku, vetra, ktorý fúka, pocit zvláštnej prázdnoty a clivoty...
Hora ostala predomnou na dlhé roky uzatvorená. Brána clivoty ma od nej dlho oddeľovala a tak som prechádzky na Kamennú obnovil až v časoch svojich vysokoškolských štúdií...
Prechádzky na Kopec postupne strácali tajomný a erotický náboj- začali sa premieňať na úpornú snahu pochopiť čosi z toho, čo sa rozprestiera predo mnou ako obraz rodného mesta so všetkými osudmi, so všetkými ľuďmi a postavami, ktorých tam dolu stretám a zanechávam...
Postupne som si začal uvedomovať, že mesto, ktoré je tam dolu je odpoveďou na moje celoživotné otázky- že vyjadruje moju pravú podstatu, tú, po ktorej som toľko túžil...Ktorú som hľadal. Ktorú som hľadal na Kopci, potom na Kamennej, pri troch stoloch, ale aj v kopcoch Javorinského kraja, v kopcoch Inoveckého pohoria, ale aj vo všetkých svojich celtách, ďalekých aj blízkych, ktoré ma nakoniec viedli na ostrovy v Karibiku, do juhoamerických And, ale aj do Pyrenejí a ďalej k vrchom Sierry Alhamilly v južnom Španielsku...Ale to je už takmer súčasnosť...
Je to dlhé rozprávanie.
Na dnes hádam stačilo.
Zanechám seba samého, ako som sa vyštveral na kopce, sadám si na pník, vyčinevajúci z trávy a zadychčaný pozorujem z vtáčej perspektívy kasárne, nov sídlisko Javorinská, kde žije Mira, park, štvrť pri Gymnáziu, veže oboch kostolov, cesty, križujúce údolie a vzdialené dedinky na svahoch Inoveckéhopohoria so sotva viditeľnými, belavými fľakmi hradov...
Po rakoľubskej ceste práve ide auto- jeho čelné sklo odrazí svetlo zapadajúceho slnka, zaleskne sa a na tú diaľku to pôsobí ako výstrel...

---

---