Mníchov
„Títo ľudia prisahali, že nás zničia. Pre tentokrát zabudnite na mier. Musíme im ukázať, že sme silní. Neviem, čo sú tí šialenci zač a odkiaľ sa berú. Povedzte mi, aký zákon takýchto ľudí chráni? Dnes načúvam inými ušami. Každá civilizácia musí niekedy poľaviť zo svojich zásad. Učinila som rozhodnutie. Zodpovednosť leží výhradne na mne. V utorok zomrela moja sestra. Rakovina. Nemohla som ísť tým športovcom na pohreb, keď umrela. Ľuďom sa to nepáčilo, ale bola to moja sestra. Rodina je dôležitá. Zabíjanie Židov odteraz príde riadne draho. Ale zabíjanie Palestíncov tiež nevyjde lacno.“
Olympijské hry. Mníchov. 1972. Palestínski teroristi z organizácie Čierny september vnikli do hotela. Zem sa zmáčala krvou jedenástich izraelských športovcov. Mossad vyšiel do vojny. Na stručný a jasný príkaz izraelskej premiérky Goldy Meirovej (famózne úsporná Lynn Cohenová) dá byrokraticky pôsobiaci riadiaci dôstojník (Geoffrey Rush) dokopy izraelské komando, ktorého členovia podpíšu zmluvu o tom, že žiadna zmluva neexistuje.
Hlavou vyhladzovacieho komanda je mladý ženáč, budúci otec a bývalý Meirovej bodyguard Avner (Eric Bana) a jeho mužmi sú: expert na výbušniny (francúzsky herec, režisér a kamarát Vincenta Cassela Matthieu Kassovitz), starší profesionál cez falšovanie dokumentov (Hanns Zischler), čistič dôkazových materiálov (Ciarán Hinds) a drsný šofér a príležitostný strelec Steve (čoraz lepší Daniel Craig). Na zozname je jedenásť mien. Krytí nekonečnou finančnou studňou vyrážajú na cestu nemilosrdnej pomsty naprieč svetom. Nechávajú za sebou výbušninami roztrhané a zbraňami rozstrieľané mŕtvoly a ešte mučivejšie otázky o dôvere a zmysle toho všetkého...
„Poznám typy ako ste vy. Urobíme všetko, čo je potrebné. Ale musíte to urobiť rýchlo.“
Žid Steven Spielberg (E. T. – Mimozemšťan, Zachráňte vojaka Ryana) už pred úvodnými titulkami rozumne priznáva, že to, čo nasleduje, je inšpirované skutočnými udalosťami. Práve absencia vety „Podľa skutočných udalostí“ dovoľuje jemu a jeho scenáristom (držiteľ Pullitzerovej ceny Tony Kusher a Eric Roth, autor Forresta Gumpa) pustiť si fantáziu na prechádzku, pravdaže odkiaľ potiaľ. Ďalšou inšpiráciou je kontroverzná (mnohí spochybňujú, že je záznamom skutočných udalostí) knižná predloha „Pomsta“ od Georgea Jonasa z roku 1984.
Takmer trojhodinový a sedemdesiat miliónový Mníchov (Munich, USA 2005) je zaujímavý už tým, v akom svetle ukazuje rozprávkara Spielberga, ale dôležité je povedať, že Veľký Steven ho nakrútil preto, lebo ho téma zaujíma, nie aby dal nový víchor svojej kariére. Ostatne, načo nový, veď ste videli jeho inovatívne cruiseovské sci-fi záležitosti Minority Report a Vojnu svetov. Spielberg Mníchov nenakrútil kvôli sebe, ale na druhú stranu ťažko povedať, či by sa bol doňho pustil, nebyť udalostí z Jedenásteho septembra, kedy Američania stratili pocit bezpečnosti vo vlastnej krajine. I slepému musí byť jasné, že mníchovské udalosti sú alegóriou na Dvojičky. Musím sa nad tým pousmiať - kto by bol povedal, že ako jeden z prvých na neľahkú politicko-teroristickú situáciu v USA zareaguje pred Oliverom Stoneom a Paulom Greengasom fantasta Spielberg? A pridá k tomu light porno o sexe v tehotenstve?
Spielberg ide na ostrý námet zostra a tak to má byť. Je zmáčaný krvou a sexom, ale dej si presne toto vyžaduje. Hrdinovia majú ďaleko do hrdinov nie len vzhľadom k tomu, že v tomto prípade je slovo hrdina synonymum pre vrahov, ale i vzhľadom k tomu, že to nie sú žiadni špičkoví zabijaci, ktorí by podobných akcií robili desať do roka. Najbližšie k chladnokrvnému profesionálovi, ktorí má dobrý spánok, je budúci James Bond Daniel Craig.
Ale ani on a ani Eric Bana ako šéf pomstychtivej skupiny a ani Geoffrey Rush ako ich jediná spojka s realitou na seba nestrhnú pozornosť. Je pravda, že to nie sú klasické hollywoodske hviezdy (hoci jeden hral v Hulkovi a druhý v Pirátoch Karibiku), ale ani keby boli, nedovolil by režisér, aby svojou slávou prebili dej. Táto snaha o to, aby divákovu pozornosť držal „len“ príbeh ide až tak ďaleko, že režiséra nezaujímajú nie že iba herci, ale ani postavy, ktoré hrajú. S heslom „ide o tu a teraz“ pripomínajú postavy z Ronina, v ktorom tiež neišlo o to, kto sú v civile (a či vôbec majú súkromný život), ale o to, čím sa živia. Ich práca si vyžaduje obete vrátane spánku a rodiny. Ale o tom to predsa je, nemajú sa čo s niekým kamarátiť vrátane medzi sebou navzájom. Presne v tomto duchu jednotliví členovia likvidačného tímu odchádzajú zo scény. Bez emócií. Zmiznú. Neexistovali.
„Na konci si už ani nespomenieš, ako ti to vtedy vadilo.“
Neznamená to ale, že by medzi vami a nimi nedošlo k sympatiám. Teraz je otázkou, do akej miery môžeme držať palce ľuďom, ktorí majú zabiť vinných, ale nie sú bohovia z nebies, takže vlastne kto im dal právo rozhodovať o živote iných? Naviac, počas ich vyhladzovacej akcie sa obeťami stávajú už i nevinní alebo možno i vinní ľudia, ale nie vinní za Mníchov, skrátka ľudia, ktorí neboli na zozname. No ale späť k tým sympatiám. Sú? Sú. A nie len na strane „dobrých Židov“ (ukážkovou je v tomto smere napríklad zoznamovacia večera), ale i na strane tých „zlých“. V tomto smere spomeňme scénu „ladenia rozhlasových staníc“, prípadne možno najlepšiu postavu snímky – papu (Michael Lonsdale), bohatého a rešpektovaného otca Avnerovho tajomného informátora Louisa (Mathieu Amalric).
„...Preto je mi sympatický chlap, ktorý mi odmieta hovoriť otec a ktorý urobí pre svoju rodinu čo je treba urobiť.“
Spielbergov Mníchov je samozrejme plný otázok. Bola táto krvavá pomsta spravodlivá? Aký má zmysel vraždiť, keď je to ako drak, ktorému po odseknutej hlave narastú dve – ešte strašnejšie? Odpoveďou je možno pasáž, v ktorej to Geoffrey Rush prirovná k nechtom, ktoré si strháme napriek tomu, že rastú. Dokáže sa muž, ktorý zavraždil ľudí, pozrieť priamo do očí svojej manželke a čerstvo nadriadenej dcére? Má pre takého život ešte zmysel? Nevidel už príliš?
„Takúto kuchyňu by ste si raz mohli zariadiť. Je riadne drahá... ale to domov býva.“
Mníchov, nakrútený a premietnutý takmer v až rekordne krátkom čase pár mesiacov, je majstrovské dielo (dej je prerušovaný retrospektívami na kľúčovú mníchovskú noc vrcholiacu na letisku). Pokladá zaujímavé otázky, na ktoré sa nedá pri najlepšej vôli odpovedať. Vôbec si nemyslím, že je akademický, suchopárny, skrátka taký, aby bol stoj čo stoj nominovaný na čo najviac Oscarov, hoci bol nominovaný na piatich, vrátane filmu, réžie a scenára. Je krutý ale i vtipný a ponúka niekoľko veľmi napínavých scén (bomba v telefóne) a dokonca absurdných (pomáhanie cez hotelový plot). Povráva sa, že je to politický triler, ale ak je pre vás synonymom „politického trileru“ napríklad Syriana, potom treba povedať, že Mníchov je skôr „obyčajný“, hoci rafinovaný a strhujúci špionážny triler, ktorého politické pozadie môžeme vnímať ako McGuffina, t.j. filmovú záležitosť, ktorá dá do pohybu udalosti, ale v konečnom efekte o ňu vlastne nejde.
Autorov blog tu
Hlavou vyhladzovacieho komanda je mladý ženáč, budúci otec a bývalý Meirovej bodyguard Avner (Eric Bana) a jeho mužmi sú: expert na výbušniny (francúzsky herec, režisér a kamarát Vincenta Cassela Matthieu Kassovitz), starší profesionál cez falšovanie dokumentov (Hanns Zischler), čistič dôkazových materiálov (Ciarán Hinds) a drsný šofér a príležitostný strelec Steve (čoraz lepší Daniel Craig). Na zozname je jedenásť mien. Krytí nekonečnou finančnou studňou vyrážajú na cestu nemilosrdnej pomsty naprieč svetom. Nechávajú za sebou výbušninami roztrhané a zbraňami rozstrieľané mŕtvoly a ešte mučivejšie otázky o dôvere a zmysle toho všetkého...
„Poznám typy ako ste vy. Urobíme všetko, čo je potrebné. Ale musíte to urobiť rýchlo.“
Žid Steven Spielberg (E. T. – Mimozemšťan, Zachráňte vojaka Ryana) už pred úvodnými titulkami rozumne priznáva, že to, čo nasleduje, je inšpirované skutočnými udalosťami. Práve absencia vety „Podľa skutočných udalostí“ dovoľuje jemu a jeho scenáristom (držiteľ Pullitzerovej ceny Tony Kusher a Eric Roth, autor Forresta Gumpa) pustiť si fantáziu na prechádzku, pravdaže odkiaľ potiaľ. Ďalšou inšpiráciou je kontroverzná (mnohí spochybňujú, že je záznamom skutočných udalostí) knižná predloha „Pomsta“ od Georgea Jonasa z roku 1984.
Takmer trojhodinový a sedemdesiat miliónový Mníchov (Munich, USA 2005) je zaujímavý už tým, v akom svetle ukazuje rozprávkara Spielberga, ale dôležité je povedať, že Veľký Steven ho nakrútil preto, lebo ho téma zaujíma, nie aby dal nový víchor svojej kariére. Ostatne, načo nový, veď ste videli jeho inovatívne cruiseovské sci-fi záležitosti Minority Report a Vojnu svetov. Spielberg Mníchov nenakrútil kvôli sebe, ale na druhú stranu ťažko povedať, či by sa bol doňho pustil, nebyť udalostí z Jedenásteho septembra, kedy Američania stratili pocit bezpečnosti vo vlastnej krajine. I slepému musí byť jasné, že mníchovské udalosti sú alegóriou na Dvojičky. Musím sa nad tým pousmiať - kto by bol povedal, že ako jeden z prvých na neľahkú politicko-teroristickú situáciu v USA zareaguje pred Oliverom Stoneom a Paulom Greengasom fantasta Spielberg? A pridá k tomu light porno o sexe v tehotenstve?
Spielberg ide na ostrý námet zostra a tak to má byť. Je zmáčaný krvou a sexom, ale dej si presne toto vyžaduje. Hrdinovia majú ďaleko do hrdinov nie len vzhľadom k tomu, že v tomto prípade je slovo hrdina synonymum pre vrahov, ale i vzhľadom k tomu, že to nie sú žiadni špičkoví zabijaci, ktorí by podobných akcií robili desať do roka. Najbližšie k chladnokrvnému profesionálovi, ktorí má dobrý spánok, je budúci James Bond Daniel Craig.
Ale ani on a ani Eric Bana ako šéf pomstychtivej skupiny a ani Geoffrey Rush ako ich jediná spojka s realitou na seba nestrhnú pozornosť. Je pravda, že to nie sú klasické hollywoodske hviezdy (hoci jeden hral v Hulkovi a druhý v Pirátoch Karibiku), ale ani keby boli, nedovolil by režisér, aby svojou slávou prebili dej. Táto snaha o to, aby divákovu pozornosť držal „len“ príbeh ide až tak ďaleko, že režiséra nezaujímajú nie že iba herci, ale ani postavy, ktoré hrajú. S heslom „ide o tu a teraz“ pripomínajú postavy z Ronina, v ktorom tiež neišlo o to, kto sú v civile (a či vôbec majú súkromný život), ale o to, čím sa živia. Ich práca si vyžaduje obete vrátane spánku a rodiny. Ale o tom to predsa je, nemajú sa čo s niekým kamarátiť vrátane medzi sebou navzájom. Presne v tomto duchu jednotliví členovia likvidačného tímu odchádzajú zo scény. Bez emócií. Zmiznú. Neexistovali.
„Na konci si už ani nespomenieš, ako ti to vtedy vadilo.“
Neznamená to ale, že by medzi vami a nimi nedošlo k sympatiám. Teraz je otázkou, do akej miery môžeme držať palce ľuďom, ktorí majú zabiť vinných, ale nie sú bohovia z nebies, takže vlastne kto im dal právo rozhodovať o živote iných? Naviac, počas ich vyhladzovacej akcie sa obeťami stávajú už i nevinní alebo možno i vinní ľudia, ale nie vinní za Mníchov, skrátka ľudia, ktorí neboli na zozname. No ale späť k tým sympatiám. Sú? Sú. A nie len na strane „dobrých Židov“ (ukážkovou je v tomto smere napríklad zoznamovacia večera), ale i na strane tých „zlých“. V tomto smere spomeňme scénu „ladenia rozhlasových staníc“, prípadne možno najlepšiu postavu snímky – papu (Michael Lonsdale), bohatého a rešpektovaného otca Avnerovho tajomného informátora Louisa (Mathieu Amalric).
„...Preto je mi sympatický chlap, ktorý mi odmieta hovoriť otec a ktorý urobí pre svoju rodinu čo je treba urobiť.“
Spielbergov Mníchov je samozrejme plný otázok. Bola táto krvavá pomsta spravodlivá? Aký má zmysel vraždiť, keď je to ako drak, ktorému po odseknutej hlave narastú dve – ešte strašnejšie? Odpoveďou je možno pasáž, v ktorej to Geoffrey Rush prirovná k nechtom, ktoré si strháme napriek tomu, že rastú. Dokáže sa muž, ktorý zavraždil ľudí, pozrieť priamo do očí svojej manželke a čerstvo nadriadenej dcére? Má pre takého život ešte zmysel? Nevidel už príliš?
„Takúto kuchyňu by ste si raz mohli zariadiť. Je riadne drahá... ale to domov býva.“
Mníchov, nakrútený a premietnutý takmer v až rekordne krátkom čase pár mesiacov, je majstrovské dielo (dej je prerušovaný retrospektívami na kľúčovú mníchovskú noc vrcholiacu na letisku). Pokladá zaujímavé otázky, na ktoré sa nedá pri najlepšej vôli odpovedať. Vôbec si nemyslím, že je akademický, suchopárny, skrátka taký, aby bol stoj čo stoj nominovaný na čo najviac Oscarov, hoci bol nominovaný na piatich, vrátane filmu, réžie a scenára. Je krutý ale i vtipný a ponúka niekoľko veľmi napínavých scén (bomba v telefóne) a dokonca absurdných (pomáhanie cez hotelový plot). Povráva sa, že je to politický triler, ale ak je pre vás synonymom „politického trileru“ napríklad Syriana, potom treba povedať, že Mníchov je skôr „obyčajný“, hoci rafinovaný a strhujúci špionážny triler, ktorého politické pozadie môžeme vnímať ako McGuffina, t.j. filmovú záležitosť, ktorá dá do pohybu udalosti, ale v konečnom efekte o ňu vlastne nejde.
Autorov blog tu
04.10.2006
Fotogaléria
Mníchov
