Ozdravenie spoločnosti spočíva v nás I.
Prudký nárast a výskyt novodobých foriem sociálnych problémov v spoločnosti, pribúdajúcich za posledné desaťročia, je do očí bijúci a nenechá žiadneho vnímavého človeka na pokoji. Pod pojmom „sociálny problém“ môže čitateľ chápať problém, ktorý presiahol hranice jednotlivca a môže byť vnímaný ako celospoločenský.
Podstata a príčina všetkých celospoločenských problémov však pramení z nesprávneho vnútorného postoja každého jednotlivého človeka, neochotného poznávať a rešpektovať univerzálne prirodzené zákonitosti, ktorým podlieha všetok život vo vesmíre.
Stav súčasnej spoločnosti je naozaj vážny. V kontraste s vedecko-technickým rozvojom, prinášajúcim široké možnosti využitia vo svete informácií, mikroelektroniky, energetických zdrojov, vo svete lekárskej vedy či vesmírnych výskumov, prežívame súčasne nespokojnosť, nezamestnanosť, nevyliečiteľné choroby a závislosti, ničenie životného prostredia a prírodné katastrofy, havárie, javy, ohrozujúce bezpečnosť ako kriminalitu, hrozbu terorizmu či bezohľadnosť, nedôveru, nezodpovedný prístup voči budúcnosti a celkové znehodnotenie pojmov, predstavujúcich najvyššie princípy plnohodnotného života.
Celosvetovo rozvetvená sieť masmediálnych technológií a informačných systémov každodenne prináša správy o nečakaných nešťastných udalostiach, postihujúcich ľudí na celom svete bez ohľadu na rasu, spoločenskú vrstvu, vierovyznanie, vek. Ľudia prichádzajú o „hodnoty“, o blízkych alebo o to, čo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou ich života. Pritom nečinne sledujú, ako sa im „obracia naruby“ celý ich doteraz zaužívaný spôsob života. Cítiac bezmocnosť si kladú otázky, na ktoré nepoznajú odpoveď, sťažujú sa, žalujú na Spravodlivosť a zatrpknúc na všetkých a na všetko, vyjadrujú svoju bolesť slovami, že „človek proti tomu nič nezmôže“.
No pri hlbšom spoznaní dokonalých Zákonov Stvorenia, prejavujúcich sa tiež ako dokonalé zákonitosti v prírode, mieste, ktoré si napriek dnešnej zruinovanej dobe vďaka spomínaným zákonitostiam ešte stále zachováva svoju krásu, pokoj a harmóniu a nepochybne sa dá nazvať rajom na Zemi, človek zistí, že problémom a nešťastným udalostiam nie je vydaný len tak „napospas“.
Príslovie: „Každý si je strojcom svojho vlastného osudu“, vyjadrujúce múdrosť, ktorú naši múdri predkovia, oveľa silnejšie spätí s prírodou a bytostnými silami, vypozorovali z pôsobenia prírody, to len potvrdzuje.
Človek má možnosť aj silu ovplyvňovať priebeh svojho života a zároveň vplývať na vývoj celospoločenských udalostí. Vyplýva to z pôsobenia Zákonov Stvorenia, ktoré sú základom fungovania nielen prírody, ale všetkého, čo patrí do tohoto sveta. A človek môže skutočne úplne zmeniť súčasný stav v spoločnosti, ak využije pôsobenie týchto neomylných a dokonalých Zákonov pre blaho ľudstva, tak ako sa to deje v prírode, čo je vlastne aj jeho úlohou.
Ako je to teda možné?
Okrem iných odborov, aj systémová teória sociálnej práce sa pri prevencii a riešení problémov zaoberá fungovaním časti a celku, v tomto prípade jednotlivca a celej spoločnosti a ich vzájomným pôsobením.
Prvé úvahy o tejto problematike sa objavujú už v dielach starovekých antických filozofov (napr. Platóna a Aristotela).
Vychádzajú z matematickej definície, ktorá tvrdí, že „systém (v našom prípade celok, spoločnosť) je definovaný ako súbor elementov (častí, jednotlivých ľudí) navzájom závislých, ktoré sú vo vzájomnej interakcii (pôsobení). Vzájomná závislosť medzi jednotlivými prvkami spôsobuje, že každá zmena jedného prvku vyvoláva zmenu všetkých ostatných prvkov v celom systéme, z čoho vzniká snaha systému o udržanie rovnováhy, príp. znovuobnovenie rovnováhy.“
Podobné poučky nájdeme vo všetkých vedných odboroch, avšak podané iným spôsobom. Dôvod je jednoduchý. Je to zákonitosť prírody, a preto sa prejavuje vo všetkých oblastiach ľudského života, len forma jej prejavu sa mení. Veda skúma len to, čo je od večnosti dané. Každá vedná disciplína to však skúma zo svojho hľadiska.
Ako je teda možné, že jednotlivé časti celku na seba tak silno vzájomne pôsobia?
Vysvetlenie spočíva v deji, ktorý sa neustále, v tisícorakých obmenách opakuje. Uveďme ako príklad citové a myšlienkové pôsobenie človeka.
Veľmi citlivo prispôsobená nervová sústava človeka je prijímačom a zároveň aj vysielačom určitého druhu frekvencií a impulzov. Podobne ako je to napr. pri rozhlasovom alebo televíznom prijímači.
Každé cítenie, myšlienka, slovo alebo čin vytvára určitý druh vibrácie, ktoré síce nevidíme, ale s istotou môžeme povedať, že ich vnímame a majú významný vplyv. Zákon zachovania energie všetky tieto vibrácie uchováva v „archíve stvorenia“.
Podobne ako sú v každom archíve jednotlivé elementy roztriedené a uložené podľa druhu, tak aj v „archíve stvorenia“ sa myšlienky, slová a činy všetkých ľudí uchovávajú podľa rovnorodého druhu, navzájom sa spájajú, kombinujú a posilňujú a zákonom spätného pôsobenia sa ku každému „prispievateľovi“ spravodlivo vracia späť posila a „nové nápady“ takého druhu, aký sformoval a vyslal. No nielen to. Môže prijímať „rady a nápady“ z každého druhu, uschovaného v „archíve“, na ktorý sa naladí. Ak však človek nie je svojou vnútornou podstatou naladený na prichádzajúci druh, ten sa mu jednoducho vyhne. Tak ako to prebieha pri ladení rádia. Konkrétny druh vysielania môžeme nájsť len na konkrétnej vlnovej dĺžke. Okrem toho, každý druh pôsobí nielen na človeka samého, ale aj na celé jeho okolie a prostredie, v ktorom žije.
Poďme však ďalej.
Podľa „príspevkov“ do „archívu“ sú určité druhy silno alebo slabo zastúpené. Slabo zastúpené druhy potom nemôžu svojich „prispievateľov“ posilňovať a pôsobiť na ostatných členov „archívu“ v takej miere, ako je to pri silno zastúpených druhoch. Potom dochádza k uplatneniu účinku zákona, ktorý môžeme jednoducho nazvať „silnejší vyhráva“. Silno zastúpené druhy vo veľkej miere nielen posilňujú „svojich“, ale veľmi silno pôsobia aj na tých, ktorí sú na inej vlnovej dĺžke. Tí v nedostatku prílivu sily zo svojho druhu sú proti takej presile veľmi oslabení. Sprvu odolávajúc, postupne strácajú „pohon“ a svoju pôvodnú vlnovú dĺžku, až sú napokon príťažlivou silou silnejšieho vytiahnutí zo svojich dráh a pritiahnutí na dráhy, ktoré patria silno zastúpenému druhu.
Pri uvedomení si zákonitosti tohto deja by človek mohol zmalomyseľnieť a stratiť všetku nádej na lepšiu budúcnosť; ale obavy sú zbytočné. Napriek tomu, že dnešná spoločenská situácia je v búrlivom stave a stále sa zhoršuje, čo si môžeme vysvetliť uvedenými objasneniami, nič nie je stratené.
Sila druhu totiž nie je závislá od množstva „prispievateľov“, ale od intenzity prijímaného druhu do „archívu“.
Slabý druh sa potrebuje len vzchopiť, pridať na intenzite; na základe toho mu príde pomoc, on zosilnie a môže dobehnúť, ba dokonca úplne prevážiť pôvodne silný druh.
Tak aj človek sa musí len vzchopiť v túžbe po zmene, po náprave, po dobre a ušľachtilosti a hneď z toho vzíde nová nádej na lepší svet... nie nadarmo sa v ľudových rozprávkach hovorí, že „dobro víťazí nad zlom“. To nie sú len upokojujúce, prázdne slová. Je v nich ukrytá múdrosť. Odpoveď na to je jednoduchá.
Sila, ktorú používame na svoju existenciu, je vo svojej podstate svetlá, budujúca a tvorivá, poháňajúca všetko vpred. Celá príroda, celý vesmír i celé Stvorenie sa udržiava vďaka tejto Prasile. Ako sme uviedli, aj človek žije a pôsobí jedine vďaka nej. V nej sú obsiahnuté Zákony Stvorenia v ich všeobsiahlej pôsobnosti, ktoré pri každom rozhodnutí človeka hneď samočinne pôsobia a spracovávajú „údaje“. Rozhodnutím sa myslí každá myšlienka, slovo a čin.
Človeku bola od prírody daná možnosť slobodne sa rozhodnúť; na základe toho túto silu teda používa a usmerňuje dobrými alebo zlými cestami, podľa druhu rozhodnutia, podľa druhu chcenia. Tak vznikajú vibrácie rôznych druhov.
Nie je namieste hovoriť, že v dnešnej dobe je „pokus o dobro ako kvapka v mori“, že „človek proti tomu nič nezmôže“.
Spomenuli sme, že sila druhu v „archíve“ nie je podmienená množstvom „prispievateľov“, ale intenzitou príspevkov. Treba preto povedať, že intenzívny pokus o dobro je ako „horiaca iskra v kope sena“. Nezáleží na množstve ľudí, ale na intenzite svetlých vibrácií, ktoré človek dokáže vysielať do Stvorenia. Svetlá sila sa potom svetlým, pozitívnym pôsobením človeka zintenzívni, a naopak, sila, používaná na zlé účely sa zakalí a tým aj oslabí.
Preto človek musí len prestať nedôverovať, prestať sa báť a silou svojho dobrého chcenia musí preraziť prvotnú bariéru, ktorú spôsobil svojimi nesprávnymi rozhodnutiami a ktorá ho chce zastaviť v jeho svetlých túžbach.
Intenzita svetlých vibrácií závisí od vnútornej čistoty, ktorú je možné nadobúdať dobrým chcením a vrúcnou modlitbou (www.ao-institut.cz, / O mozku 1./ Modlitba) a ktorá jediná môže dať citu, myšlienkam, slovám a skutkom správny smer a silu. Čím väčšia je vnútorná čistota, tým účinnejšie pôsobí cítenie, myšlienky, slová a činy človeka pre dobro jednotlivca i celku.
Vnútorná čistota sa dosahuje pohybom a prácou ducha, jeho včlenením sa do Zákonov Stvorenia, teda túžbou po uskutočňovaní dobra, ušľachtilosti a po vytváraní krásy celým pôsobením.
Nadobudnime teda odvahu túžiť po tom, usilovať sa o tieto ideály a bojovať za ne! Prispeje to k postupnému nenásilnému riešeniu mnohých sociálnych problémov, ktorými sa zmieta súčasná spoločnosť.
A dobro zvíťazí!
Text je úpravou článku Sprievodné javy celkového úpadku spoločnosti a bol stiahnutý z www.zdruzenie-ludskost.sk .
Stav súčasnej spoločnosti je naozaj vážny. V kontraste s vedecko-technickým rozvojom, prinášajúcim široké možnosti využitia vo svete informácií, mikroelektroniky, energetických zdrojov, vo svete lekárskej vedy či vesmírnych výskumov, prežívame súčasne nespokojnosť, nezamestnanosť, nevyliečiteľné choroby a závislosti, ničenie životného prostredia a prírodné katastrofy, havárie, javy, ohrozujúce bezpečnosť ako kriminalitu, hrozbu terorizmu či bezohľadnosť, nedôveru, nezodpovedný prístup voči budúcnosti a celkové znehodnotenie pojmov, predstavujúcich najvyššie princípy plnohodnotného života.
Celosvetovo rozvetvená sieť masmediálnych technológií a informačných systémov každodenne prináša správy o nečakaných nešťastných udalostiach, postihujúcich ľudí na celom svete bez ohľadu na rasu, spoločenskú vrstvu, vierovyznanie, vek. Ľudia prichádzajú o „hodnoty“, o blízkych alebo o to, čo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou ich života. Pritom nečinne sledujú, ako sa im „obracia naruby“ celý ich doteraz zaužívaný spôsob života. Cítiac bezmocnosť si kladú otázky, na ktoré nepoznajú odpoveď, sťažujú sa, žalujú na Spravodlivosť a zatrpknúc na všetkých a na všetko, vyjadrujú svoju bolesť slovami, že „človek proti tomu nič nezmôže“.
No pri hlbšom spoznaní dokonalých Zákonov Stvorenia, prejavujúcich sa tiež ako dokonalé zákonitosti v prírode, mieste, ktoré si napriek dnešnej zruinovanej dobe vďaka spomínaným zákonitostiam ešte stále zachováva svoju krásu, pokoj a harmóniu a nepochybne sa dá nazvať rajom na Zemi, človek zistí, že problémom a nešťastným udalostiam nie je vydaný len tak „napospas“.
Príslovie: „Každý si je strojcom svojho vlastného osudu“, vyjadrujúce múdrosť, ktorú naši múdri predkovia, oveľa silnejšie spätí s prírodou a bytostnými silami, vypozorovali z pôsobenia prírody, to len potvrdzuje.
Človek má možnosť aj silu ovplyvňovať priebeh svojho života a zároveň vplývať na vývoj celospoločenských udalostí. Vyplýva to z pôsobenia Zákonov Stvorenia, ktoré sú základom fungovania nielen prírody, ale všetkého, čo patrí do tohoto sveta. A človek môže skutočne úplne zmeniť súčasný stav v spoločnosti, ak využije pôsobenie týchto neomylných a dokonalých Zákonov pre blaho ľudstva, tak ako sa to deje v prírode, čo je vlastne aj jeho úlohou.
Ako je to teda možné?
Okrem iných odborov, aj systémová teória sociálnej práce sa pri prevencii a riešení problémov zaoberá fungovaním časti a celku, v tomto prípade jednotlivca a celej spoločnosti a ich vzájomným pôsobením.
Prvé úvahy o tejto problematike sa objavujú už v dielach starovekých antických filozofov (napr. Platóna a Aristotela).
Vychádzajú z matematickej definície, ktorá tvrdí, že „systém (v našom prípade celok, spoločnosť) je definovaný ako súbor elementov (častí, jednotlivých ľudí) navzájom závislých, ktoré sú vo vzájomnej interakcii (pôsobení). Vzájomná závislosť medzi jednotlivými prvkami spôsobuje, že každá zmena jedného prvku vyvoláva zmenu všetkých ostatných prvkov v celom systéme, z čoho vzniká snaha systému o udržanie rovnováhy, príp. znovuobnovenie rovnováhy.“
Podobné poučky nájdeme vo všetkých vedných odboroch, avšak podané iným spôsobom. Dôvod je jednoduchý. Je to zákonitosť prírody, a preto sa prejavuje vo všetkých oblastiach ľudského života, len forma jej prejavu sa mení. Veda skúma len to, čo je od večnosti dané. Každá vedná disciplína to však skúma zo svojho hľadiska.
Ako je teda možné, že jednotlivé časti celku na seba tak silno vzájomne pôsobia?
Vysvetlenie spočíva v deji, ktorý sa neustále, v tisícorakých obmenách opakuje. Uveďme ako príklad citové a myšlienkové pôsobenie človeka.
Veľmi citlivo prispôsobená nervová sústava človeka je prijímačom a zároveň aj vysielačom určitého druhu frekvencií a impulzov. Podobne ako je to napr. pri rozhlasovom alebo televíznom prijímači.
Každé cítenie, myšlienka, slovo alebo čin vytvára určitý druh vibrácie, ktoré síce nevidíme, ale s istotou môžeme povedať, že ich vnímame a majú významný vplyv. Zákon zachovania energie všetky tieto vibrácie uchováva v „archíve stvorenia“.
Podobne ako sú v každom archíve jednotlivé elementy roztriedené a uložené podľa druhu, tak aj v „archíve stvorenia“ sa myšlienky, slová a činy všetkých ľudí uchovávajú podľa rovnorodého druhu, navzájom sa spájajú, kombinujú a posilňujú a zákonom spätného pôsobenia sa ku každému „prispievateľovi“ spravodlivo vracia späť posila a „nové nápady“ takého druhu, aký sformoval a vyslal. No nielen to. Môže prijímať „rady a nápady“ z každého druhu, uschovaného v „archíve“, na ktorý sa naladí. Ak však človek nie je svojou vnútornou podstatou naladený na prichádzajúci druh, ten sa mu jednoducho vyhne. Tak ako to prebieha pri ladení rádia. Konkrétny druh vysielania môžeme nájsť len na konkrétnej vlnovej dĺžke. Okrem toho, každý druh pôsobí nielen na človeka samého, ale aj na celé jeho okolie a prostredie, v ktorom žije.
Poďme však ďalej.
Podľa „príspevkov“ do „archívu“ sú určité druhy silno alebo slabo zastúpené. Slabo zastúpené druhy potom nemôžu svojich „prispievateľov“ posilňovať a pôsobiť na ostatných členov „archívu“ v takej miere, ako je to pri silno zastúpených druhoch. Potom dochádza k uplatneniu účinku zákona, ktorý môžeme jednoducho nazvať „silnejší vyhráva“. Silno zastúpené druhy vo veľkej miere nielen posilňujú „svojich“, ale veľmi silno pôsobia aj na tých, ktorí sú na inej vlnovej dĺžke. Tí v nedostatku prílivu sily zo svojho druhu sú proti takej presile veľmi oslabení. Sprvu odolávajúc, postupne strácajú „pohon“ a svoju pôvodnú vlnovú dĺžku, až sú napokon príťažlivou silou silnejšieho vytiahnutí zo svojich dráh a pritiahnutí na dráhy, ktoré patria silno zastúpenému druhu.
Pri uvedomení si zákonitosti tohto deja by človek mohol zmalomyseľnieť a stratiť všetku nádej na lepšiu budúcnosť; ale obavy sú zbytočné. Napriek tomu, že dnešná spoločenská situácia je v búrlivom stave a stále sa zhoršuje, čo si môžeme vysvetliť uvedenými objasneniami, nič nie je stratené.
Sila druhu totiž nie je závislá od množstva „prispievateľov“, ale od intenzity prijímaného druhu do „archívu“.
Slabý druh sa potrebuje len vzchopiť, pridať na intenzite; na základe toho mu príde pomoc, on zosilnie a môže dobehnúť, ba dokonca úplne prevážiť pôvodne silný druh.
Tak aj človek sa musí len vzchopiť v túžbe po zmene, po náprave, po dobre a ušľachtilosti a hneď z toho vzíde nová nádej na lepší svet... nie nadarmo sa v ľudových rozprávkach hovorí, že „dobro víťazí nad zlom“. To nie sú len upokojujúce, prázdne slová. Je v nich ukrytá múdrosť. Odpoveď na to je jednoduchá.
Sila, ktorú používame na svoju existenciu, je vo svojej podstate svetlá, budujúca a tvorivá, poháňajúca všetko vpred. Celá príroda, celý vesmír i celé Stvorenie sa udržiava vďaka tejto Prasile. Ako sme uviedli, aj človek žije a pôsobí jedine vďaka nej. V nej sú obsiahnuté Zákony Stvorenia v ich všeobsiahlej pôsobnosti, ktoré pri každom rozhodnutí človeka hneď samočinne pôsobia a spracovávajú „údaje“. Rozhodnutím sa myslí každá myšlienka, slovo a čin.
Človeku bola od prírody daná možnosť slobodne sa rozhodnúť; na základe toho túto silu teda používa a usmerňuje dobrými alebo zlými cestami, podľa druhu rozhodnutia, podľa druhu chcenia. Tak vznikajú vibrácie rôznych druhov.
Nie je namieste hovoriť, že v dnešnej dobe je „pokus o dobro ako kvapka v mori“, že „človek proti tomu nič nezmôže“.
Spomenuli sme, že sila druhu v „archíve“ nie je podmienená množstvom „prispievateľov“, ale intenzitou príspevkov. Treba preto povedať, že intenzívny pokus o dobro je ako „horiaca iskra v kope sena“. Nezáleží na množstve ľudí, ale na intenzite svetlých vibrácií, ktoré človek dokáže vysielať do Stvorenia. Svetlá sila sa potom svetlým, pozitívnym pôsobením človeka zintenzívni, a naopak, sila, používaná na zlé účely sa zakalí a tým aj oslabí.
Preto človek musí len prestať nedôverovať, prestať sa báť a silou svojho dobrého chcenia musí preraziť prvotnú bariéru, ktorú spôsobil svojimi nesprávnymi rozhodnutiami a ktorá ho chce zastaviť v jeho svetlých túžbach.
Intenzita svetlých vibrácií závisí od vnútornej čistoty, ktorú je možné nadobúdať dobrým chcením a vrúcnou modlitbou (www.ao-institut.cz, / O mozku 1./ Modlitba) a ktorá jediná môže dať citu, myšlienkam, slovám a skutkom správny smer a silu. Čím väčšia je vnútorná čistota, tým účinnejšie pôsobí cítenie, myšlienky, slová a činy človeka pre dobro jednotlivca i celku.
Vnútorná čistota sa dosahuje pohybom a prácou ducha, jeho včlenením sa do Zákonov Stvorenia, teda túžbou po uskutočňovaní dobra, ušľachtilosti a po vytváraní krásy celým pôsobením.
Nadobudnime teda odvahu túžiť po tom, usilovať sa o tieto ideály a bojovať za ne! Prispeje to k postupnému nenásilnému riešeniu mnohých sociálnych problémov, ktorými sa zmieta súčasná spoločnosť.
A dobro zvíťazí!
Text je úpravou článku Sprievodné javy celkového úpadku spoločnosti a bol stiahnutý z www.zdruzenie-ludskost.sk .
01.12.2006