Odkiaľ a kedy sme prišli do Európy ?

Archeologické objavy (hlavne staré runové písmo) nám dokazujú prítomnosť Slovanov v Európe už niekoľko tisícroči pred našim letopočtom. Ba čo viac, ukazuje sa, že pôvodnými indoeurópskymi obyvateľmi Turecka neboli Chetiti, ale Praslovania.
Po skončení doby ľadovej sa pravlasť Slovanov rozprestierala pri brehoch rieky Amudar´ja (Turkmensko a Uzbecká republika). Po preľudnení sa postupne naši predkovia začali presúvať do Európy. Časť pravdepodobne odbočila smerom na Rusko (možno až na Sibír), časť preplavila Kaspické more a pozdĺž Čierneho mora sa dostala do Európy a časť išla na Iránsku vysočinu, cez Mezopotámiu do Malej Ázie. Odtiaľ sa do Európy zrejme preplavili cez Egejské more.
Z práce lúštitela staroslovanského písma Antonína Horáka vyplýva, že otrokmi v antickom Grécku boli Wáni = roľníci (ľud, ktorý sa v neskorších dobách začal nazývat Slo-wáni). Stopy nášho písma sú na keramike, doštičkách a iných predmetoch z ostrovov Lesbos, Chios, Sámos, Kós, Ródos, Kréta, Théra a Lémnos. Niektoré runy sú až z druhej polovice ôsmeho storočia pred našim letopočtom.
Wáni, ako grécki otroci, stavali pravdepodobne antické chrámy, sochy a iné pamiatky. Na území bývalej Mezopotámie severne od Damašku (Sýria) objavili Francúzi v 30-tych rokoch 20-teho storočia Grécku pevnosť, na bráne ktorej bol staroslovanský nápis "ČU HÁRIČ TÓ TJÍ TUHÍJ DOURA" = chcem brániť tento pevný dvor (podľa jazykovedných dôkazov boli naši predkovia v tejto oblasti dokonca súčasníkmi, ba možno aj predchodcami Sumerov - 5000 p. n. l. a viac).
Iný dôkaz o prítomnosti Wánov v antickej Európe je v Národnom archeologickom múzeu v Aténach, kde sa nachádza Lémnoská stéla s tromi nápismi vo wánskom jazyku (omylom sú tieto nápisy považované za etruské). Keď Etruskovia začali prenikať do Itálie, narazili tam na pôvodné roľnícke obyvateľstvo. Dnes ho poznáme pod názvom Italikovia. Podľa písomných nálezov môžeme tvrdiť, že to boli Wáni. Toto písmo je rovnaké ako na ostrove Lémnos. Pôvodní obyvatelia boli zotročení, no neasimilovali sa, ale ich potomkovia si uchovali identitu až do 20-teho storočia. Svedší o tom sčítanie ľudu roku 1900, kedy talianske úrady zistili, že uprostred Talianska v molisanských horách žije národnostná slovanská menšina s vlastným archaickým jazykom v počte asi pol milióna ľudí. Po nástupe fašizmu boli násilne asimilovaní.
Stopy po Slovanoch nachádzame aj v iných častiach Európy (od Kaspického mora po Grónsko a od Kréty po Ladošské jazero). Napríklad (údajne) keltský meč nájdený v lokalite La Téne (Švajčiarsko) má na sebe vyrytý krátky nápis, ktorý sa wánsky číta TJÓ RÍDIÓČ = tou (zbraňou) vládnúc. Pravdepodobne budeme teda musieť prehodnotiť názor, že tu boli Kelti pred nami. Skôr to bude tak, že sme boli súčasníkmi keltských kmeňov a ľudu popolnicových polí, ktorého národnosť nie je dodnes zistená.
Na našom území je známy nález kosti s praslovanským nápisom, ktorá bola nájdená v Mikulčiciach (južná Morava - ČR). Je to územie, kde sa rozprestieralo sídlo Veľkomoravskej ríše. Nález sa nachádzal v predveľkomoravskej vrstve, čo svedčí o tom, že naši predkovia tu boli oveľa skôr ako sa nám doteraz vtĺkalo do hlavy. Tvar kosti dáva dojem, že ukazuje smer. Nápis bol rozlúštený ako: "ÚkaŽÓ" = ukážem alebo ukazujem.
Stopy po našich predkoch nachádzame aj v Škandidávii. Texty škandidávskych rún už nie sú čistou praslovančinou. Vyskytujú sa tu mnohé prvky vikingskej germánčiny => miesto "našč" je tu "natio", miesto "atoč" je tu "apa" a pod. Obyvatelia Škandidávie sa kedysi delili na dve skupiny:
1. Asovia (Ázijci) - ázijskí Tatári, predkovia Germánov
2. Vanna - to by mohli byť Slovania (Wáni)
Vo 4. knihe dejin Históriés apodexis z 5. storošia pred n. l. Hérodot píše, že oblasti východnej a strednej Európy tvoria nekonečné lesy popretkávané riekami. Nedostupnosť (alebo ťažká dostupnosť) týchto krajov je príčinou, prečo boli Slovania pre zvyšok sveta veľkú časť svojich dejín neznámi.
Zo správ rímskych a gréckych autorov z 1. – 2. storočia n. l. sa dozvedáme o veľkom národe Venedov. Sídlili za Vislou medzi Baltským morom a Karpatmi. Na rozdiel od kočovných kmeňov Venedi chodili peši a stavali si domy. Názov Venedi sa pre Slovanov používal až do 6. storočia. V nemčine zostalo dodnes „die Wenden“.
V šiestom storočí sa začína o Slovanoch písať viac. Mnohí historici sa uchyľujú k tvrdeniu, že Slovania sa až v 4. – 6. storočí objavujú ako nový historický činiteľ. Podľa nich postupujú vo veľkých masách zo Zakarpatia do strednej a juhovýchodnej Európy. Nikto z nich už neodpovedá na otázky: Kde žili pred tým? (spadli z neba?); Ako sa mohli rozšíriť v priebehu dvoch storočí na také obrovské územie, keď neboli kočovníkmi ale roľníkmi?; ...
Jedným z hlavných informátorov v tejto dobe bol Jordanes. O Slovanoch, ktorých nazýva Venedi či Veneti, sa zmieňuje ako o početnom ľude deliacom sa na mnoho kmeňov, ktorý zaberá nesmierne priestory. Bol to národ roľníkov a chovateľov dobytka žijúci v čiastočne zahĺbených príbytkoch (štvorcového pôdorysu) s ušliapanou podlahou a pecou v severozápadnom (najchladnejšom) kúte.