Kto sme, akí sme alebo akí boli naši predkovia?
"SLOVO" je jedna z podstatných čŕt duchovna. Je to niečo hlbšie než materiálne hodnoty. Možno sme práve my - Slovania - predurčení na odovzdanie duchovnej sily celému svetu!!!
V dávnych dobách naši predkovia používali pre svoje označenie názov Wáni (roľníci). Dozvedáme sa o tom zo starých rún (napr. pylská tabuľka z 12. stor. p. n. l. - ... stíra nás Wány zjevujíc ...).
V prvých storočiach n. l. náš národ používal názov Sloveni a to až do konca prvého tisícročia. Zatiaľ netušíme, kedy došlo k zmene z Wán na Slo-wán až po Sloven (muži boli Sloveni a príslušníčky ženského pohlavia sa nazývali Slovenkami).
Označenie Slovania sa začalo používať (možno opätovne) až po príchode Cyrila a Metoda na základe staršieho chybného výkladu hlaholického staroslovanského písma. Chyby vznikli, keď sa tvrdé jer začalo interpretovať ako "i" a ďalšie verzie označenia našich predkov sa deformovali od slov Sloväni, cez Slovieni, Slovani až po dnešné Slovania (čo by podľa jazykovej príbuznosti mohlo byť staršie označenie ako Sloveni, keďže Slo-wán bol asi medzistupeň medzi Wán a Sloven).
Ťažko povedať, kde hľadať prameň názvu nášho národa. O označení slovom Wáni je písané vyššie (Wán = roľník), ale čo s názvom Slo-wán?
Odvodenie od slova sláva asi nemá význam, lebo Slovania, či Sloveni, neboli slávni (boli jednoduchými, mierumilovnými ľuďmi žijúcimi v súlade s prírodou). No odvodenie od slova "slovo" by dávalo zmysel, keďže sme patrili medzi národy, ktoré mali svoje písmo (na rozdiel od kočovníkov, ktorí prichádzali ako analfabeti). Čiže Slo-wán by mohol byť roľník používajúci napísané slová (gramotný roľník).
Ešte je tu možnosť, že rovnako ako Wán aj slovo Slovan bolo odvodené od roľníckej zameranosti našich predkov. Sěljánin je totiž rusko-bulharský názov pre dedinského roľníka. Ak tam pridáme písmeno o, miernou obmenou vytvoríme názov Sěloján (čítaj sjeoján), čiže roľník, poľnohospodár. No a teraz si vyberte z toľkých možností, ktorá teória je správna!
Jediné dva slovanské národy, ktoré si ponechali základ z pôvodného názvu predkov, sú Slováci (žijúci na Slovensku) a Slovinci (žijúci v Slovenii - po slovensky v Slovinsku). Obidva národy označujú svoj jazyk ako slovenský a svoje ženy ako Slovenky. Ale teraz už prejdime k charakteristike nás Slovanov.
Pred príchodom kresťanov mali Slovania celé veky prevažne poľnohospodársku prírodnú kultúru, ktorá maximálne vyhovovala týmto uvedomelým ľuďom. Nemali problémy so samosprávou, lebo vedomie a viera zabezpečovali súladné vnímanie sveta. Z viery vyplýval duchovný náboj, potrebný na udržiavanie súladnej spoločnosti, súlad medzi ľuďmi a inými bytosťami (rastlinami, zvieratami ...), človekom a prírodou, mužom a ženou, mladými a starými ...
Tak ako ľud popolnicových polí aj Slovania napriek zákazom spaľovali svojich mŕtvych až do 11. storočia. Nepochovávali mŕtvych s ich majetkom lebo vedeli, že materiálne statky sa cez bránu smrti neprepchajú. Možno práve preto nie je podľa dobových zmienok u našich predkov známa hrabivosť. Spaľovanie mŕtvych, ich pochovávanie na krížnych cestách, pod starými dubmi a lipami zakázalo až kresťanstvo.
Viera Slovanov navyše ani nestavala múr medzi spoločnosť Slovanov a iné národy. Nezotročovala ducha živého človeka pred strachom zo smrti a bola to zároveň viera, ktorá neuvrhla človeka do šialeného boja o získanie majetku.
Nemenej dôležité je podotknúť, že neuvrhla Slovanov, napriek prevažne poľnohospodárskemu životu, do poddanského stavu. Ak už boli ohrození a nebolo iného východiska, boli obávanými protivníkmi. Zvedovia vedeli za pomoci trstiny stráviť pomerne dlhý čas pod vodou. Naši predkovia výborne poznali lesy, takže v nich boli prakticky neporaziteľní. Výhodné bolo aj strategické rozmiestnenie sídiel, ktoré si stavali neraz v močiaroch a na riečnych ostrovoch. Schopnosť prebrodiť rieku alebo močiar im závideli mnohí bojovníci, ktorí sa dostali na naše územie (túto schopnosť sme si vybudovali pravdepodobne už v pravlasti počas života pri veľtoku Amudar´ja).
Medzi charakteristické vlastnosti našich predkov patrila pohostinnosť a spoločenské cítenie, ktoré nedovoľovalo nechať súkmeňovcov v biede. Ak nechal Sloven v zime pocestného o hlade pred dverami, bolo to považované za hanebnosť a dokonca aj trestuhodnosť. Sú zmienky o tom, že lakomcovi súkmeňovci zapálili dom, aby vedel, aké to je byť bez strechy a jedla. Sloveni dokonca nechávali pred odchodom z domu na stole jedlo pre prípad, že by niekto cudzí prišiel, aby sa mohol najesť. Tento zvyk zostal živý aj v súčasnosti na Vianoce, keď sa prestiera o jeden tanier naviac pre prípadného pocestného.
Ďalším znakom bola demokracia, ktorá fungovala na verejných zhromaždeniach ešte pred Veľkou Moravou. Zhromaždenia sa nazývali VECE (teda akési veci - súvisí to aj so slovom vety). Boli to staroslovanské verejné "upanišády", na ktorých rozprávali v dobách rodového zriadenia staršinovia, vedomci ale aj všetci tí, ktorí mali čo povedať.
Na záver sa ešte zamyslime nad názvom "Slovania" príp. "Sloveni". Sme národom, ktorého názov má jeden zo základov v slove "SLOVO". Sme jedinečným úkazom na Zemi, kde väčšina národov používa na svoje označenie názov súvisiaci so slovom "ľud" či "ľudia" v ich reči. Niektoré národy majú názov odvodený od uctievaných zvierat, iné od riek či územia, na ktorom žijú. A je aj mnoho národov, ktoré sa označujú názvom s neznámym pôvodom a významom.
V prvých storočiach n. l. náš národ používal názov Sloveni a to až do konca prvého tisícročia. Zatiaľ netušíme, kedy došlo k zmene z Wán na Slo-wán až po Sloven (muži boli Sloveni a príslušníčky ženského pohlavia sa nazývali Slovenkami).
Označenie Slovania sa začalo používať (možno opätovne) až po príchode Cyrila a Metoda na základe staršieho chybného výkladu hlaholického staroslovanského písma. Chyby vznikli, keď sa tvrdé jer začalo interpretovať ako "i" a ďalšie verzie označenia našich predkov sa deformovali od slov Sloväni, cez Slovieni, Slovani až po dnešné Slovania (čo by podľa jazykovej príbuznosti mohlo byť staršie označenie ako Sloveni, keďže Slo-wán bol asi medzistupeň medzi Wán a Sloven).
Ťažko povedať, kde hľadať prameň názvu nášho národa. O označení slovom Wáni je písané vyššie (Wán = roľník), ale čo s názvom Slo-wán?
Odvodenie od slova sláva asi nemá význam, lebo Slovania, či Sloveni, neboli slávni (boli jednoduchými, mierumilovnými ľuďmi žijúcimi v súlade s prírodou). No odvodenie od slova "slovo" by dávalo zmysel, keďže sme patrili medzi národy, ktoré mali svoje písmo (na rozdiel od kočovníkov, ktorí prichádzali ako analfabeti). Čiže Slo-wán by mohol byť roľník používajúci napísané slová (gramotný roľník).
Ešte je tu možnosť, že rovnako ako Wán aj slovo Slovan bolo odvodené od roľníckej zameranosti našich predkov. Sěljánin je totiž rusko-bulharský názov pre dedinského roľníka. Ak tam pridáme písmeno o, miernou obmenou vytvoríme názov Sěloján (čítaj sjeoján), čiže roľník, poľnohospodár. No a teraz si vyberte z toľkých možností, ktorá teória je správna!
Jediné dva slovanské národy, ktoré si ponechali základ z pôvodného názvu predkov, sú Slováci (žijúci na Slovensku) a Slovinci (žijúci v Slovenii - po slovensky v Slovinsku). Obidva národy označujú svoj jazyk ako slovenský a svoje ženy ako Slovenky. Ale teraz už prejdime k charakteristike nás Slovanov.
Pred príchodom kresťanov mali Slovania celé veky prevažne poľnohospodársku prírodnú kultúru, ktorá maximálne vyhovovala týmto uvedomelým ľuďom. Nemali problémy so samosprávou, lebo vedomie a viera zabezpečovali súladné vnímanie sveta. Z viery vyplýval duchovný náboj, potrebný na udržiavanie súladnej spoločnosti, súlad medzi ľuďmi a inými bytosťami (rastlinami, zvieratami ...), človekom a prírodou, mužom a ženou, mladými a starými ...
Tak ako ľud popolnicových polí aj Slovania napriek zákazom spaľovali svojich mŕtvych až do 11. storočia. Nepochovávali mŕtvych s ich majetkom lebo vedeli, že materiálne statky sa cez bránu smrti neprepchajú. Možno práve preto nie je podľa dobových zmienok u našich predkov známa hrabivosť. Spaľovanie mŕtvych, ich pochovávanie na krížnych cestách, pod starými dubmi a lipami zakázalo až kresťanstvo.
Viera Slovanov navyše ani nestavala múr medzi spoločnosť Slovanov a iné národy. Nezotročovala ducha živého človeka pred strachom zo smrti a bola to zároveň viera, ktorá neuvrhla človeka do šialeného boja o získanie majetku.
Nemenej dôležité je podotknúť, že neuvrhla Slovanov, napriek prevažne poľnohospodárskemu životu, do poddanského stavu. Ak už boli ohrození a nebolo iného východiska, boli obávanými protivníkmi. Zvedovia vedeli za pomoci trstiny stráviť pomerne dlhý čas pod vodou. Naši predkovia výborne poznali lesy, takže v nich boli prakticky neporaziteľní. Výhodné bolo aj strategické rozmiestnenie sídiel, ktoré si stavali neraz v močiaroch a na riečnych ostrovoch. Schopnosť prebrodiť rieku alebo močiar im závideli mnohí bojovníci, ktorí sa dostali na naše územie (túto schopnosť sme si vybudovali pravdepodobne už v pravlasti počas života pri veľtoku Amudar´ja).
Medzi charakteristické vlastnosti našich predkov patrila pohostinnosť a spoločenské cítenie, ktoré nedovoľovalo nechať súkmeňovcov v biede. Ak nechal Sloven v zime pocestného o hlade pred dverami, bolo to považované za hanebnosť a dokonca aj trestuhodnosť. Sú zmienky o tom, že lakomcovi súkmeňovci zapálili dom, aby vedel, aké to je byť bez strechy a jedla. Sloveni dokonca nechávali pred odchodom z domu na stole jedlo pre prípad, že by niekto cudzí prišiel, aby sa mohol najesť. Tento zvyk zostal živý aj v súčasnosti na Vianoce, keď sa prestiera o jeden tanier naviac pre prípadného pocestného.
Ďalším znakom bola demokracia, ktorá fungovala na verejných zhromaždeniach ešte pred Veľkou Moravou. Zhromaždenia sa nazývali VECE (teda akési veci - súvisí to aj so slovom vety). Boli to staroslovanské verejné "upanišády", na ktorých rozprávali v dobách rodového zriadenia staršinovia, vedomci ale aj všetci tí, ktorí mali čo povedať.
Na záver sa ešte zamyslime nad názvom "Slovania" príp. "Sloveni". Sme národom, ktorého názov má jeden zo základov v slove "SLOVO". Sme jedinečným úkazom na Zemi, kde väčšina národov používa na svoje označenie názov súvisiaci so slovom "ľud" či "ľudia" v ich reči. Niektoré národy majú názov odvodený od uctievaných zvierat, iné od riek či územia, na ktorom žijú. A je aj mnoho národov, ktoré sa označujú názvom s neznámym pôvodom a významom.
20.01.2007