Čachtický hrad
Patrí medzi hrady, ktoré sú známe vďaka povestiam i skutočným historickým postavám. Pri prvej zmienke o ňom nemožno nespomenúť meno najznámejšej masovej vrahyne na svete \"čachtickej pani\" Alžbety Báthoryovej, ktorá tento hrad vlastnila od roku 1604. Za tieto skutky bola roku 1611 odsúdená na doživotné \"domáce vezenie\". Dnes o takejto minulosti iste veľmi málo hovoria múry zrúcanín Čachtického hradu z 13. storočia.
Hrad sa nachádza na vápencovo-dolomitickom vrchu medzi obcami Čachtice a Višňové. Prvý krát sa spomína ako pohraničná pevnosť v prvej polovici 13. storočia. Staviteľom hradu bol Kazimír z rodu Huntpazmán. Už roku 1273 ho ťažko poškodili české vojská. Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska a preto bol budovaný ako mohutná pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým panským sídlom. Bývanie na hrade bolo nepohodlné a jedinou aspoň trochu zdobenou stavbou bola kaplnka.
Mal už v 14. storočí mohutnú podkrovnú vežu. Pod vežou bolo väzenie a niektoré sklady potravín. Na severnej strane sú pozostatky opevnenia pri kaplnke. Na západnej strane sú pozostatky obranných múrov, ktoré boli v neskoršom období nadstavované. Vstup do hradu bol orientovaný na západnú stranu. Mal padací most, po ktorom zostali na múre konzoly. Pred vstupom bola priekopa.
V 15. storočí patril medzi majetky Stibora, pána Beckova. Pravdepodobne vtedy prikročili k prestavbe jestvujúceho pôvodného hradu a rozšíreniu o veľké renesančné nádvorie s gotickou kaplnkou, hospodárskymi budovami, dielňami a tunelovitým vchodom. Panovníci, aj Stiborovci, dôsledne dbali o to, aby hrad bol pevnosťou, ktorá odolá náporom všetkých nepriateľov.
Kráľ Žigmund daroval hradné panstvo v roku 1436 Michalovi Orsagovi de Gut, tento rod sa tiež staral o hrad a jeho vybavenie. Keďže bol v jeho rukách 130 rokov, zanechal na ňom stopy v podobe ďalších úprav. Keď posledný príslušník rodu Orságovcov - Krištof Orság zomrel bez potomkov, pripadlo hradné panstvo kráľovi Maximilianovi I., ktorý ho dal v roku 1569 do zálohu Uršule Kanižajovej. Jej syn František I. hradné panstvo od panovníka odkúpil v roku 1602. Po jeho smrti v roku 1604 zdedila panstvo manželka Alžbeta Báthoryová. Tá zomrela r. 1614, 3 roky po odsúdení na doživotie.
Neskôr boli jeho majiteľmi Nádašdyovci. Tí sa zo začiatku udržiavania hradu veľmi nevenovali. Mužskí príslušníci rodu sa viac zdržiavali na svojich majetkoch na juhu a keď prišli do Čachtíc, oveľa lepšie im svojou útulnosťou vyhovoval priestranný kaštieľ v mestečku. Pri delení panstva medzi Nádašdyovcov a Drugetovcov v roku 1617 bol hrad už pomerne málo používaný a udržiavaný. Obe strany sa preto dohodli, že hrad spoločne opravia. Keď v roku 1663 prepadli Turci Považie, uvedomil si František Nádašdy II. výhodu mať po ruke bezpečný hrad ako útulok v prípade potreby a dal príkaz na jeho opravy. A tak v rokoch 1664 - 1670 sa tu striedali rôzni remeselníci. Vtedy sa stal jednou z najznámejších hradných pevností Považia, a preto mal aj pomerne rozsiahle dolné nádvorie, nad ktorým sa dvíhali ostatné (najmä obytné) budovy horného hradu. Napriek opevňovaniu hradu aj pristavovaním ďalších oporných múrov, vývoj vojenskej techniky napredoval tak, že streľbe z ťažkých kanónov nemohli dlho odolávať žiadne múry. V 17. storočí sa hradný páni presťahovali do kaštieľa v mestečku Čachtice.
A tak, keď v roku 1708 prišli pod hrad vojská Františka Rákociho II., sústredenou paľbou rozbili časť hradného opevnenia a za tri dni hrad dobyli. Bránila ho iba 50-členná posádka. Pri dobýjaní hrad vyhorel (1772), a to bol začiatok jeho konca. Viac ho nik neopravoval. Niekoľko desiatok rokov ešte slúžil ako väznica a vtedy si podľa potreby núdzovo opravili strážnici poškodenú strechu. Ešte raz hrad vyhorel v roku 1799, to už bol opustený. Dielo skazy urýchlili obyvatelia okolitých obcí, pre ktorých sa stal pomerne ľahko prístupný hrad výdatným zdrojom stabvebného materiálu.
V každom smere má trvalú hodnotu, ktorú treba zachrániť. Pokusy o záchranu hradu boli už v minulom storočí. Majitelia Však nemali záujem investovať, chceli na hrade zarobiť. V roku 1992 dostal sa hrad do zoznamu kultúrnych pamiatok, ktoré potrebujú záchranu.
V 15. storočí patril medzi majetky Stibora, pána Beckova. Pravdepodobne vtedy prikročili k prestavbe jestvujúceho pôvodného hradu a rozšíreniu o veľké renesančné nádvorie s gotickou kaplnkou, hospodárskymi budovami, dielňami a tunelovitým vchodom. Panovníci, aj Stiborovci, dôsledne dbali o to, aby hrad bol pevnosťou, ktorá odolá náporom všetkých nepriateľov.
Kráľ Žigmund daroval hradné panstvo v roku 1436 Michalovi Orsagovi de Gut, tento rod sa tiež staral o hrad a jeho vybavenie. Keďže bol v jeho rukách 130 rokov, zanechal na ňom stopy v podobe ďalších úprav. Keď posledný príslušník rodu Orságovcov - Krištof Orság zomrel bez potomkov, pripadlo hradné panstvo kráľovi Maximilianovi I., ktorý ho dal v roku 1569 do zálohu Uršule Kanižajovej. Jej syn František I. hradné panstvo od panovníka odkúpil v roku 1602. Po jeho smrti v roku 1604 zdedila panstvo manželka Alžbeta Báthoryová. Tá zomrela r. 1614, 3 roky po odsúdení na doživotie.
Neskôr boli jeho majiteľmi Nádašdyovci. Tí sa zo začiatku udržiavania hradu veľmi nevenovali. Mužskí príslušníci rodu sa viac zdržiavali na svojich majetkoch na juhu a keď prišli do Čachtíc, oveľa lepšie im svojou útulnosťou vyhovoval priestranný kaštieľ v mestečku. Pri delení panstva medzi Nádašdyovcov a Drugetovcov v roku 1617 bol hrad už pomerne málo používaný a udržiavaný. Obe strany sa preto dohodli, že hrad spoločne opravia. Keď v roku 1663 prepadli Turci Považie, uvedomil si František Nádašdy II. výhodu mať po ruke bezpečný hrad ako útulok v prípade potreby a dal príkaz na jeho opravy. A tak v rokoch 1664 - 1670 sa tu striedali rôzni remeselníci. Vtedy sa stal jednou z najznámejších hradných pevností Považia, a preto mal aj pomerne rozsiahle dolné nádvorie, nad ktorým sa dvíhali ostatné (najmä obytné) budovy horného hradu. Napriek opevňovaniu hradu aj pristavovaním ďalších oporných múrov, vývoj vojenskej techniky napredoval tak, že streľbe z ťažkých kanónov nemohli dlho odolávať žiadne múry. V 17. storočí sa hradný páni presťahovali do kaštieľa v mestečku Čachtice.
A tak, keď v roku 1708 prišli pod hrad vojská Františka Rákociho II., sústredenou paľbou rozbili časť hradného opevnenia a za tri dni hrad dobyli. Bránila ho iba 50-členná posádka. Pri dobýjaní hrad vyhorel (1772), a to bol začiatok jeho konca. Viac ho nik neopravoval. Niekoľko desiatok rokov ešte slúžil ako väznica a vtedy si podľa potreby núdzovo opravili strážnici poškodenú strechu. Ešte raz hrad vyhorel v roku 1799, to už bol opustený. Dielo skazy urýchlili obyvatelia okolitých obcí, pre ktorých sa stal pomerne ľahko prístupný hrad výdatným zdrojom stabvebného materiálu.
V každom smere má trvalú hodnotu, ktorú treba zachrániť. Pokusy o záchranu hradu boli už v minulom storočí. Majitelia Však nemali záujem investovať, chceli na hrade zarobiť. V roku 1992 dostal sa hrad do zoznamu kultúrnych pamiatok, ktoré potrebujú záchranu.
10.02.2007
Fotogaléria
Čachtický hrad
