Rodová podmienenosť násilia a možnosti jej eliminácie
V tomto článku sa postupne pokúsime objasniť pojmy ako je násilie, týranie, rodovo podmienené násilie – s tým súvisiace násilie páchané na ženách, rodová rovnosť a
Čo teda pojem násilie vyjadruje?
Výstižnú charakteristiku uvádza P. Ondrejkovič v knihe Sociálna patológia „Znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek aktoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti.
Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou.“
Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia – ide o podrobenie si obete.
Aby sme sa však vrátili k samotnému násiliu, uvedieme ešte charakteristiku, ktorú možno nájsť na internetovej stránke www.alianciazien.sk:
• „Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku.
• Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci.
• Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach.
• Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky.
• Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím.
• Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie.
• Násilím je aj nezabránenie násiliu.“
Pre úplnosť ešte objasníme pojem, ktorý si ľudia často mýlia s násilím – a teda týranie. Základný rozdiel spočíva v dĺžke – pri násilí ide o jedno rázový akt, kým pod týraním môžeme rozumieť dlhodobejší proces, ktorého podstata tkvie v nespravodlivom využívaní fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným (konkrétne voči tým, ktorí nie sú schopní brániť sa).
Keď sa ale vrátime k násiliu, možno sem zaradiť kriminalitu, násilie v rodine, násilie voči ženám, voči cudzincom, násilie v školách, v armáde, na ulici, ďalej násilie skryté, otvorené a pod.
V nadväznosti na názov tohto článku – Rodová podmienenosť násilia a možnosti jej eliminácie – a na fakt, že podľa sociologického výskumu o výskyte násilia páchaného na ženách na Slovensku (J. Filadelfiová, Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, Bratislava, 2003) je v našej spoločnosti každá piata žena obeťou násilia v partnerskom vzťahu, ďalšiu časť našej práce budeme venovať hlavne tomuto problému.
Domáce násilie je podľa www.aspekt.sk násilie páchané v domácnosti alebo v rámci rodiny; predpokladá blízky vzťah medzi násilníkom a obeťou (zahŕňa aj násilie medzi súrodencami, násilie rodičov voči deťom, násilie voči seniorom a pod.). V súvislosti s násilím páchaným na ženách uvádzajú: „Takto sa v Deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách, schválenej Valným zhromaždením OSN v roku 1993, označuje „akýkoľvek násilný čin, založený na rodovej nerovnosti, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote“. OSN chápe násilie na ženách ako rodovo podmienené násilie, teda ako násilie spôsobené a umožnené rodovou nerovnosťou, čiže nadradenosťou mužov a podriadenosťou žien.“
Taktiež za dôležité považujeme spomenúť aj formy násilia páchaného na ženách:
„Článok 2 Deklarácie OSN uvádza, že definícia násilia v článku 1 sa týka fyzického, sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa v rodine a spoločnosti — vrátane bitia, sexuálneho zneužívania dievčat, vymáhania vena, znásilnenia v manželstve, obriezky žien a iných tradičných zvykov poškodzujúcich ženy, mimomanželského násilia, násilia spojeného s vykorisťovaním, sexuálneho obťažovania a zastrašovania v práci, vo vzdelávacích inštitúciách a inde, obchodu so ženami, nútenej prostitúcie a násilia páchaného alebo prehliadaného štátom -, ale neobmedzuje sa len naň. Je dôležité, že táto definícia uznáva aj telesnú, aj duševnú ujmu a hrozbu takouto ujmou aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére.
Násilie sa môže vyskytnúť v hociktorom období života ženy.“
Konkrétne možno uviesť nasledujúce príklady:
Pred narodením
umelé prerušenie tehotenstva na základe výsledkov pohlavnej selekcie plodu (Čína, India, Kórejská republika), bitky počas tehotenstva (citové a telesné účinky na ženu, vplyv na plod), nútené tehotenstvo (napr. masové znásilňovanie vo vojne)
v dojčenskom veku
vraždenie novorodencov ženského pohlavia, psychické a fyzické týranie, odlišné poskytovanie stravy a zdravotnej starostlivosti dievčatám
v detstve dievčat
detské manželstvá, mrzačenie genitálií, sexuálne zneužívanie členmi rodiny a inými, odlišné stravovanie a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, detská prostitúcia
v dospievaní
vynútené známosti a dvorenie (napr. oblievanie kyselinou v Bangladéši, znásilnenie na schôdzke v Spojených štátoch), ekonomicky vynútený sex (africké stredoškoláčky, ktoré sa musia schádzať s „milými starčekmi“, aby mali na školné), sexuálne zneužívanie na pracovisku, znásilnenie, sexuálne obťažovanie, nútená prostitúcia, obchod so ženami
v reprodukčnom veku
týranie žien intímnymi mužskými partnermi, znásilnenie v manželstve, vymáhanie vena a vraždy pre veno, vražda partnerky, psychické týranie, sexuálne zneužívanie na pracovisku, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, týranie telesne postihnutých žien
v staršom veku
týranie vdov, týranie ľudí vo vyššom veku (v USA, v jedinom štáte, kde sú údaje k dispozícii, týranie ľudí v staršom veku sa týka väčšinou žien).“
Zarážajúcim faktom pritom zostáva, že niektoré ženy prežijú počas života viacero foriem násilia a jeho následky často závisia od miesta a hlavne veku týranej ženy (či všeobecne ľudí). Nepochopiteľným taktiež zostáva aj fakt, že najbežnejšou formou násilia na ženách je týranie ich manželmi alebo inými partnermi (pričom nemusí ísť len o fyzické, ale vo veľkej miere o psychické týranie, čo mnohé ženy označujú za horšiu formu).
„Tiež je dôležité si uvedomiť, že ženy sú týrané nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti, a muži týrajú nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti.
Do kategórie rodovo podmieneného násilia možno zaradiť aj kultúrne zvyky poškodzujúce ženy, ako sú napr. mutilácia (mrzačenie) genitálií, detské svadby a iné škodlivé zvyky a aktivity bežné vo vyspelých spoločnostiach, ktoré sú motivované túžbou urobiť zo žien prijateľné, príťažlivé sexuálne partnerky pre mužov. Patria medzi ne patologické stravovanie (anorexia a bulímia) a vysoko rizikové kozmetické operácie. Skutočnosť, že svet čoraz častejšie uznáva rodovo podmienené násilie za dôležitý problém, je predovšetkým výsledkom snahy druhej vlny feministického hnutia, ktoré sa najmä od 70. rokov 20. storočia sústredilo na detabuizovanie a pomenovanie násilia páchaného na ženách.“
Pre zaujímavosť uvedieme ešte ďalšie príklady rodovo podmieneného násilia: „Štúdie z USA napr. ukazujú, že každá piata až siedma žena v USA sa v živote stane obeťou dokonaného znásilnenia. V dejinách boli ženy opakovane vystavované aj mimoriadne brutálnym znásilneniam počas vojen. V nedávnej minulosti bolo masové znásilňovanie zdokumentované v Bosne, Kambodži, Libérii, Peru, Somálsku a Ugande. Výskumná skupina Európskeho spoločenstva odhaduje, že v Bosne bolo od začiatku bojov v apríli 1992 znásilnených viac ako 20 000 moslimských žien. Mnohé z nich boli zavreté v „znásilňovacích táboroch“, kde boli opakovane znásilňované a nútené proti svojej vôli nechcené deti porodiť. Aj tieto príklady svedčia o tom, že znásilňovanie vo vojnách nie je nový fenomén a nevyskytuje sa len v rozvojových krajinách. Údaje získané z medzikultúrnych prieskumov v krízových centrách pre obete znásilnenia odhaľujú, že 40-58 percent prípadov sexuálnych útokov je spáchaných na 15-ročných a mladších dievčatách, vrátane dievčat mladších ako 10 či 11 rokov. Väčšinu znásilnení spáchajú rodinní príslušníci alebo iné osoby, ktoré obeť pozná. Súdne štatistiky a údaje z krízových centier pre obete znásilnenia ukazujú, že viac ako 60 percent znásilnených obetí páchateľa poznalo.“
Podľa www.alianciazien.sk je násilie na ženách: „závažným sociálnym problémom, ktorý ohrozuje bezpečnosť, telesnú a duševnú integritu žien. V súvislosti s násilím panuje veľa nesprávnych, ale pevne zakorenených predstáv, napr. že násilie je dôsledkom alkoholu, chudoby, nezamestnanosti, vyskytuje sa len v istých sociálnych vrstvách, že je to duševná choroba. Ešte aj dnes je rozšírená domnienka, že ženy provokujú, tolerujú, alebo dokonca potrebujú istú dávku násilia. Takéto mýty, ktoré legitimizujú určitú mieru násilia, formujú postoje spoločnosti, ale aj profesionálnych pracovníkov a pracovníčok, ktorí a ktoré sa stretávajú s týranými ženami. Skutočnou príčinou násilia je nerovnocenné postavenie žien voči mužom v spoločnosti, v rodine, pretrvávanie rodových stereotypov a tradičných patriarchálnych vzorov správania. Násilie páchané na ženách veľmi úzko súvisí s históriou inštitúcie manželstva a rodiny, s nerovnocenným postavením ženy, so zákonmi, kultúrnymi a náboženskými normami, ktoré tento stav regulovali a udržiavali, resp. udržiavajú. Na Slovensku je silná tendencia klásť dôraz na význam "rodiny", najmä tradičnej rodiny. Právo na súkromie rodiny je vysoko uznávanou a zdôrazňovanou hodnotou, preto nezvykneme zasahovať do toho, čo sa všeobecne považuje za súkromnú vec medzi mužom a ženou, aj keď vieme, že v rodine dochádza k násiliu. Právo na súkromie rodinného a manželského života neznamená, že manžel má právo zločinne napádať svoju manželku, ani to, že okolie a profesionálni pracovníci a pracovníčky môžu tento problém ignorovať. Aj keď v teoretickej rovine násilie odsudzujeme, v praxi je páchateľ málokedy potrestaný. Predchádzanie násiliu páchanému na ženách a zasahovanie proti nemu je vecou nás všetkých.“
Výstižnú charakteristiku uvádza P. Ondrejkovič v knihe Sociálna patológia „Znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek aktoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti.
Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou.“
Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia – ide o podrobenie si obete.
Aby sme sa však vrátili k samotnému násiliu, uvedieme ešte charakteristiku, ktorú možno nájsť na internetovej stránke www.alianciazien.sk:
• „Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku.
• Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci.
• Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach.
• Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky.
• Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím.
• Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie.
• Násilím je aj nezabránenie násiliu.“
Pre úplnosť ešte objasníme pojem, ktorý si ľudia často mýlia s násilím – a teda týranie. Základný rozdiel spočíva v dĺžke – pri násilí ide o jedno rázový akt, kým pod týraním môžeme rozumieť dlhodobejší proces, ktorého podstata tkvie v nespravodlivom využívaní fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným (konkrétne voči tým, ktorí nie sú schopní brániť sa).
Keď sa ale vrátime k násiliu, možno sem zaradiť kriminalitu, násilie v rodine, násilie voči ženám, voči cudzincom, násilie v školách, v armáde, na ulici, ďalej násilie skryté, otvorené a pod.
V nadväznosti na názov tohto článku – Rodová podmienenosť násilia a možnosti jej eliminácie – a na fakt, že podľa sociologického výskumu o výskyte násilia páchaného na ženách na Slovensku (J. Filadelfiová, Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, Bratislava, 2003) je v našej spoločnosti každá piata žena obeťou násilia v partnerskom vzťahu, ďalšiu časť našej práce budeme venovať hlavne tomuto problému.
Domáce násilie je podľa www.aspekt.sk násilie páchané v domácnosti alebo v rámci rodiny; predpokladá blízky vzťah medzi násilníkom a obeťou (zahŕňa aj násilie medzi súrodencami, násilie rodičov voči deťom, násilie voči seniorom a pod.). V súvislosti s násilím páchaným na ženách uvádzajú: „Takto sa v Deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách, schválenej Valným zhromaždením OSN v roku 1993, označuje „akýkoľvek násilný čin, založený na rodovej nerovnosti, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote“. OSN chápe násilie na ženách ako rodovo podmienené násilie, teda ako násilie spôsobené a umožnené rodovou nerovnosťou, čiže nadradenosťou mužov a podriadenosťou žien.“
Taktiež za dôležité považujeme spomenúť aj formy násilia páchaného na ženách:
„Článok 2 Deklarácie OSN uvádza, že definícia násilia v článku 1 sa týka fyzického, sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa v rodine a spoločnosti — vrátane bitia, sexuálneho zneužívania dievčat, vymáhania vena, znásilnenia v manželstve, obriezky žien a iných tradičných zvykov poškodzujúcich ženy, mimomanželského násilia, násilia spojeného s vykorisťovaním, sexuálneho obťažovania a zastrašovania v práci, vo vzdelávacích inštitúciách a inde, obchodu so ženami, nútenej prostitúcie a násilia páchaného alebo prehliadaného štátom -, ale neobmedzuje sa len naň. Je dôležité, že táto definícia uznáva aj telesnú, aj duševnú ujmu a hrozbu takouto ujmou aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére.
Násilie sa môže vyskytnúť v hociktorom období života ženy.“
Konkrétne možno uviesť nasledujúce príklady:
Pred narodením
umelé prerušenie tehotenstva na základe výsledkov pohlavnej selekcie plodu (Čína, India, Kórejská republika), bitky počas tehotenstva (citové a telesné účinky na ženu, vplyv na plod), nútené tehotenstvo (napr. masové znásilňovanie vo vojne)
v dojčenskom veku
vraždenie novorodencov ženského pohlavia, psychické a fyzické týranie, odlišné poskytovanie stravy a zdravotnej starostlivosti dievčatám
v detstve dievčat
detské manželstvá, mrzačenie genitálií, sexuálne zneužívanie členmi rodiny a inými, odlišné stravovanie a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, detská prostitúcia
v dospievaní
vynútené známosti a dvorenie (napr. oblievanie kyselinou v Bangladéši, znásilnenie na schôdzke v Spojených štátoch), ekonomicky vynútený sex (africké stredoškoláčky, ktoré sa musia schádzať s „milými starčekmi“, aby mali na školné), sexuálne zneužívanie na pracovisku, znásilnenie, sexuálne obťažovanie, nútená prostitúcia, obchod so ženami
v reprodukčnom veku
týranie žien intímnymi mužskými partnermi, znásilnenie v manželstve, vymáhanie vena a vraždy pre veno, vražda partnerky, psychické týranie, sexuálne zneužívanie na pracovisku, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, týranie telesne postihnutých žien
v staršom veku
týranie vdov, týranie ľudí vo vyššom veku (v USA, v jedinom štáte, kde sú údaje k dispozícii, týranie ľudí v staršom veku sa týka väčšinou žien).“
Zarážajúcim faktom pritom zostáva, že niektoré ženy prežijú počas života viacero foriem násilia a jeho následky často závisia od miesta a hlavne veku týranej ženy (či všeobecne ľudí). Nepochopiteľným taktiež zostáva aj fakt, že najbežnejšou formou násilia na ženách je týranie ich manželmi alebo inými partnermi (pričom nemusí ísť len o fyzické, ale vo veľkej miere o psychické týranie, čo mnohé ženy označujú za horšiu formu).
„Tiež je dôležité si uvedomiť, že ženy sú týrané nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti, a muži týrajú nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti.
Do kategórie rodovo podmieneného násilia možno zaradiť aj kultúrne zvyky poškodzujúce ženy, ako sú napr. mutilácia (mrzačenie) genitálií, detské svadby a iné škodlivé zvyky a aktivity bežné vo vyspelých spoločnostiach, ktoré sú motivované túžbou urobiť zo žien prijateľné, príťažlivé sexuálne partnerky pre mužov. Patria medzi ne patologické stravovanie (anorexia a bulímia) a vysoko rizikové kozmetické operácie. Skutočnosť, že svet čoraz častejšie uznáva rodovo podmienené násilie za dôležitý problém, je predovšetkým výsledkom snahy druhej vlny feministického hnutia, ktoré sa najmä od 70. rokov 20. storočia sústredilo na detabuizovanie a pomenovanie násilia páchaného na ženách.“
Pre zaujímavosť uvedieme ešte ďalšie príklady rodovo podmieneného násilia: „Štúdie z USA napr. ukazujú, že každá piata až siedma žena v USA sa v živote stane obeťou dokonaného znásilnenia. V dejinách boli ženy opakovane vystavované aj mimoriadne brutálnym znásilneniam počas vojen. V nedávnej minulosti bolo masové znásilňovanie zdokumentované v Bosne, Kambodži, Libérii, Peru, Somálsku a Ugande. Výskumná skupina Európskeho spoločenstva odhaduje, že v Bosne bolo od začiatku bojov v apríli 1992 znásilnených viac ako 20 000 moslimských žien. Mnohé z nich boli zavreté v „znásilňovacích táboroch“, kde boli opakovane znásilňované a nútené proti svojej vôli nechcené deti porodiť. Aj tieto príklady svedčia o tom, že znásilňovanie vo vojnách nie je nový fenomén a nevyskytuje sa len v rozvojových krajinách. Údaje získané z medzikultúrnych prieskumov v krízových centrách pre obete znásilnenia odhaľujú, že 40-58 percent prípadov sexuálnych útokov je spáchaných na 15-ročných a mladších dievčatách, vrátane dievčat mladších ako 10 či 11 rokov. Väčšinu znásilnení spáchajú rodinní príslušníci alebo iné osoby, ktoré obeť pozná. Súdne štatistiky a údaje z krízových centier pre obete znásilnenia ukazujú, že viac ako 60 percent znásilnených obetí páchateľa poznalo.“
Podľa www.alianciazien.sk je násilie na ženách: „závažným sociálnym problémom, ktorý ohrozuje bezpečnosť, telesnú a duševnú integritu žien. V súvislosti s násilím panuje veľa nesprávnych, ale pevne zakorenených predstáv, napr. že násilie je dôsledkom alkoholu, chudoby, nezamestnanosti, vyskytuje sa len v istých sociálnych vrstvách, že je to duševná choroba. Ešte aj dnes je rozšírená domnienka, že ženy provokujú, tolerujú, alebo dokonca potrebujú istú dávku násilia. Takéto mýty, ktoré legitimizujú určitú mieru násilia, formujú postoje spoločnosti, ale aj profesionálnych pracovníkov a pracovníčok, ktorí a ktoré sa stretávajú s týranými ženami. Skutočnou príčinou násilia je nerovnocenné postavenie žien voči mužom v spoločnosti, v rodine, pretrvávanie rodových stereotypov a tradičných patriarchálnych vzorov správania. Násilie páchané na ženách veľmi úzko súvisí s históriou inštitúcie manželstva a rodiny, s nerovnocenným postavením ženy, so zákonmi, kultúrnymi a náboženskými normami, ktoré tento stav regulovali a udržiavali, resp. udržiavajú. Na Slovensku je silná tendencia klásť dôraz na význam "rodiny", najmä tradičnej rodiny. Právo na súkromie rodiny je vysoko uznávanou a zdôrazňovanou hodnotou, preto nezvykneme zasahovať do toho, čo sa všeobecne považuje za súkromnú vec medzi mužom a ženou, aj keď vieme, že v rodine dochádza k násiliu. Právo na súkromie rodinného a manželského života neznamená, že manžel má právo zločinne napádať svoju manželku, ani to, že okolie a profesionálni pracovníci a pracovníčky môžu tento problém ignorovať. Aj keď v teoretickej rovine násilie odsudzujeme, v praxi je páchateľ málokedy potrestaný. Predchádzanie násiliu páchanému na ženách a zasahovanie proti nemu je vecou nás všetkých.“
15.02.2007