Živly III. => Oheň
Ide o výrazný duchovný prvok v slovanskej kultúre. Najznámejší zvyk spojený s posvätnosťou ohňa sú jánske ohne, ktoré sa kladú na oslavu letného slnovratu (4 vatry sa rozložia na všetky svetové strany - cez ne sa potom skáče a ten, koho oheň nepopáli, je duchovne čistý). V starších dobách patrilo k týmto slnovratovým oslavám aj tancovanie v pahrebe (dodnes sa zachovalo u Bulharov). Zimný slnovrat mal tiež svoj ohňový obrad, kedy sa pálil kmeň (v súčasnosti z toho zostali len vianočné sviečky).
Typickým zvykom boli aj jarné obrady, pri ktorých malo veľký význam očistné využitie ohňa a dymu. V tomto období sa zapaľoval v peciach nový oheň trením driev. Takto vzniknutý oheň bol udržiavaný aj v lete a ak vyhasol, gazdiná nezaložila nový, ale išla k susedom po uhlíky, aby bol v dome pôvodný posvätný oheň. Ak sú doma dve pece, treba oheň preniesť z jednej do druhej, aby mal oheň v obidvoch rovnakého ducha.
Oheň využívali Slovania na veštenie, čarovanie a liečenie. Svojich mŕtvych spaľovali rovnako ako Indovia a ľud popolnicových polí, ktorí žil na našom území pred Slovanmi. K pôvodným zvykom našich predkov patrí aj kladenie ohňa (obyčajne veľké vatry) na hroboch počas "Dušičiek" príp. "Zádušičiek" (dnes Sviatok všetkých svätých, počas ktorého sa pália iba sviečky).
Oheň nechýba v našich ľudových piesňach, rozprávkach a povestiach. Ako hovorí rozprávka "O dvanástich mesiačikoch", ktorí sedia okolo ohňa, oheň bol využívaný na rozjímanie (pozeranie do ohňa pôsobí upokojujúco a dáva priestor na očistu duše). Povesť o Jánošíkovej skúške mužnosti, v ktorej musel udržať žeravý uhlík pod pupkom, poukazuje na duchovné postupy staroslovanských duchovných, ktorým ani priamy dotyk s ohňom neublížil. Bohužiaľ, kresťanom sa podarilo zahubiť v nás aj túto schopnosť našich predkov (veď už v Starom zákone sa píše: ... nenecháš sa previesť vedomcom cez oheň ...).
Za živý alebo svätý oheň sa v ľudových zvykoch považuje práve oheň urobený starým spôsobom - drievkami, kresadlom, kremeňom a hubkou. Ohnisko muselo byť pozametané čistou metlou. Po rozložení ohňa sa mu dával pokrm a nápoj v podobe polena a hrnčeka s vodou, ktorý sa k nemu staval.
Ohňu sa pripisovala očistná a liečivá moc. Chránil pred démonmi a preto sa mu prinášali obete: cesto, masť, zrno a iné pokrmy. Nikto nesmel na oheň pľuť ani sa s ním hrať. Hasiť sa smel iba chlebom a soľou. Očistnú funkciu zdieľal aj dym - obradné vydymovanie a zaháňanie búrkových mrakov.
Oheň a dym slúžili na veštenie. Pri ňom sa spaľovali kosti a zvyšky obetného zvieraťa. Veštilo sa z plameňa, z praskotu, zo smeru, z farby a z hustoty dymu. V Poľsku a Rusku bolo zvykom zapaľovať kúsky kúdele, vyhadzovať ju do vzduchu a hádať z jej letu.
Oheň využívali Slovania na veštenie, čarovanie a liečenie. Svojich mŕtvych spaľovali rovnako ako Indovia a ľud popolnicových polí, ktorí žil na našom území pred Slovanmi. K pôvodným zvykom našich predkov patrí aj kladenie ohňa (obyčajne veľké vatry) na hroboch počas "Dušičiek" príp. "Zádušičiek" (dnes Sviatok všetkých svätých, počas ktorého sa pália iba sviečky).
Oheň nechýba v našich ľudových piesňach, rozprávkach a povestiach. Ako hovorí rozprávka "O dvanástich mesiačikoch", ktorí sedia okolo ohňa, oheň bol využívaný na rozjímanie (pozeranie do ohňa pôsobí upokojujúco a dáva priestor na očistu duše). Povesť o Jánošíkovej skúške mužnosti, v ktorej musel udržať žeravý uhlík pod pupkom, poukazuje na duchovné postupy staroslovanských duchovných, ktorým ani priamy dotyk s ohňom neublížil. Bohužiaľ, kresťanom sa podarilo zahubiť v nás aj túto schopnosť našich predkov (veď už v Starom zákone sa píše: ... nenecháš sa previesť vedomcom cez oheň ...).
Za živý alebo svätý oheň sa v ľudových zvykoch považuje práve oheň urobený starým spôsobom - drievkami, kresadlom, kremeňom a hubkou. Ohnisko muselo byť pozametané čistou metlou. Po rozložení ohňa sa mu dával pokrm a nápoj v podobe polena a hrnčeka s vodou, ktorý sa k nemu staval.
Ohňu sa pripisovala očistná a liečivá moc. Chránil pred démonmi a preto sa mu prinášali obete: cesto, masť, zrno a iné pokrmy. Nikto nesmel na oheň pľuť ani sa s ním hrať. Hasiť sa smel iba chlebom a soľou. Očistnú funkciu zdieľal aj dym - obradné vydymovanie a zaháňanie búrkových mrakov.
Oheň a dym slúžili na veštenie. Pri ňom sa spaľovali kosti a zvyšky obetného zvieraťa. Veštilo sa z plameňa, z praskotu, zo smeru, z farby a z hustoty dymu. V Poľsku a Rusku bolo zvykom zapaľovať kúsky kúdele, vyhadzovať ju do vzduchu a hádať z jej letu.
03.03.2007