List dcére

Moja milá dcéra,
tvoj list ma značne znepokojil. Dnes máš štrnásť rokov a prekračuješ prah, za ktorým sa rodia ženy. Kladieš mi otázku: „Otec, čo to je láska?“ Pri myšlienke, že dnes už nehovorím s malým dievčatkom, ale s dospelou ženou, sa mi rozbúšilo srdce a zrýchlil tep. Preto to ti prajem šťastie a pevný krok cez tento prah. Však skutočne šťastnou budeš iba vtedy, keď budeš rozumná.

Už milióny žien – takých mladých, štrnásťročných so záchvevmi srdca rozmýšľali o tom, čo je to láska. Túto skúsenosť každá spoznávala po svojom. O tom istom rozmýšľa aj každý mládenec, keď sa v ňom prebúdza muž. Odteraz, dieťa moje drahé, moje listy budú trochu iné, ako boli doteraz. Mojím úprimným želaním je odovzdať ti túto životnú múdrosť, ktorá nazývame,: umenie žiť. Veľmi túžim po tom, aby z každého rodičovského slova ako z malého semiačka, klíčili výhonky tvojich vlastných pohľadov a vlastného presvedčenia.

Cez túto otázku „Čo je láska? „ som dajako pokojne nepreplával ani ja. V rokoch rannej mladosti mi bola veľmi blízkym človekom moja stará mama Mária – fantastický človek, ktorému som vďačný za všetko, čo naplnilo moju dušu krásou, rozumom a cťou. Zomrela vo veku sto sedem rokov, tesne pred začiatkom vojny. Ona otvorila predo mnou svet rozprávok, svet rodnej reči a svet ľudskej krásy. Mal som šestnásť rokov, keď v jeden tichý večer skorej jesene sme spolu sedeli pod košatou jabloňou a sledujúc bociany odlietajúce na teplý juh som sa opýtal: „Starká čo je to láska?“

„Čo je láska ... Keď Boh stvoril svet, naučil všetky živé stvory vytvárať na seba podobné bytosti – pokračovateľov svojho rodu. Muža a ženu zaviedol do poľa. Naučil ich postaviť chatrč, mužovi dal do rúk lopatu a žene – hrsť obilia.

- Žite si a prenášajte svoj rod, povedal Boh, - a ja si idem poobzerať hospodárstvo. Vrátim sa o rok, aby som sa pozrel, ako sa vám darí. -

Presne o rok zavítal k ľuďom Boh aj s archanjelom Gabrielom. Prichádza skoro z rána, pri východe slnka. Pozerá. Muž a žena sedia pri chatrči, pred nimi na poli dozrieva zrno, vedľa nich stojí kolíska a v kolíske spí dieťa. Muž a žena sa kochajú pohľadom, raz na červenú oblohu, raz jeden druhému do očí. A v tej chvíli, keď sa ich pohľady stretávali, Boh v nich uvidel akúsi nevídanú silu, krásu, akú sám nikdy nepoznal to bolo krajšie ako obloha a slnko, zem a pšeničné polia, bolo to krajšie ako všetko, čo vymodeloval a stvoril On. Bolo to krajšie ako on sám. Táto krása Boha omráčila a prekvapila ho tak, že jeho božská duša sa zachvela od strachu a závisti:

- Ako je to možné, že ja som stvoril zem, ja som z hliny spravil človeka a vdýchol do neho život, ale nedokázal som vatvoriť túto nádheru. Skade sa zobrala? A čo to vlastne je tá nádhera? -

- To je láska. – povedal archanjel Gabriel. -

- Čo to je tá láska? – opýtal sa Boh. Archanjel mlčky zodvihol plecia. Boh podišil ku človeku, dotkol sa jeho pleca svojou stareckou rukou a začal prosiť: – Nauč ma milovať, človek. – Človek skoro nepostrehol dotyk jeho božskej bytosti. Zazdalo sa mu, že na plece mu sadla mucha. Hľadel svojej žene do očí.

Tu sa boh prejavil ako bezmocný ale krutý a pomstychtivý starigáň. Nahneval sa a zaburácal:

- Aha tak ty Človeče ma nechceš naučiť milovať? Tak za to si ma budeš pamätať. Od tejto chvíle budeš starnúť. Nech každou hodinou sa po kúsku kráti tvoja mladosť a sila. Ja sa prídem pozrieť o päťdesiat rokov a potom uvidíme, čo sa zachovalo v tvojich očiach. -

Tak ako sľúbil, prišiel Boh aj s archanjelom Gabrielom o päťdesiat rokov. Tam, kde kedysi stála chatrč, stojí dom. Na sihoti krásna záhrada s ovocnými stromami, na lánoch dozrieva pšenica, synovia orú polia, dcéry žnú pšenicu a na lúke sa hrajú vnuci. Na priedomí si sedia starček so starenkou a prenášajú svoje pohľady, raz na červené ranné zore a potom jeden druhému do očí. V týchto pohľadoch ľudských očí uvidel Boh krásu, ktorá bola nie len dokonalejšou, ale aj večnou. Boh uvidel nielen Lásku, ale aj Vernosť. Nasrdil sa ešte viac ako predtým, až sa mu ruky roztriasli a z úst mu prskali sliny.

- Tak tebe Človeče, nestačí staroba? Nuž, tak umieraj! Umieraj v trápení a mukách! Vráť sa do zeme a premeň sa na prach a popol. A ja sa zasa prídem pozrieť na čo sa premenila tvoja láska. -

O tri roky sa Boh znovu vrátil v sprievode archanjela Gabriela. Pozerá. Starček sedí nad neveľkým náhrobným násypom. Oči má smutné, ale v nich žije ešte mohutnejšia, nepredstaviteľná a pre Boha strašná ľudská krása – nádhera. Už nielen Lásku, nielen Vernosť, ale aj Pamäť Srdca uvidel teraz Boh. Od strachu a bezmocnosti sa mu zatriasli ruky. Podišiel ku starcovi, padol pred ním na kolená a začal modlikať:

- Prosím ťa Človeče, daj mi tú krásu. Pýtaj si za ňu, čo chceš, len prosím ťa, daj mi ju. -

- Nemôžem. – odpovedá Človek. – Túto krásu som dostal veľmi draho. Táto krása má cenu smrti a o tebe hovoria, že si nesmrteľný. -

- Zober si nesmrteľnosť, zober si mladosť, ale odovzdaj mi, prosím ťa, lásku. – zaryčal Boh.

- Nie nepotrebujem. Ani večná mladosť ani nesmrteľnosť sa nedajú porovnať s láskou. – odvetil všemohúcemu Človek.

Boh vstal, v pästi zovrel svoju briadku, odišiel od starca, ktorý sedel pri malom hrobe. Obrátil sa tvárou k pšeničným lánom, ktoré zalievali červené ranné zore, pri ktorých videl mladého muža a mladú ženu, pozerajúc sa raz na červenú oblohu a potom uprene jeden druhému do očí ...

Tak, teraz už vieš, čo je to láska, vnúčik môj. Láska – je viac ako boh. Je to večná krása a ľudská nesmrteľnosť. My sa zmeníme na hrsť prachu, ale láska tu zostáva.“

Tak, už teraz vieš, čo je to láska, dcérenka. Na zemi žije tisíce živočíšnych druhov, ktoré sa rozmnožujú, tvoria pokračovateľov svojho rodu, ale miluje iba Človek. A iba vtedy, keď človek vie milovať ľudsky – iba vtedy je Človekom.