Cudzí

V časoch, keď ešte prériám vládli Indiáni a bizóny nežili len v rezerváciach, sa pri táborových ohňoch rozprávali príbehy o odvahe, cti, statočnosti a láske. Vynikali v nich hrdinovia, ktorí sú neraz známi aj dnes nám. Jeden z týchto príbehov hovorí o tom, ako beznádej, nešťastie a závisť nedokázali zlomiť jediného muža. Muža smelého a statočného. Prenesme sa teda do tých čias, keď česť a odvaha neboli len prázdne slová, ale znamenali úctu a rešpekt. Keď citáty biblie neklamali. Prenesme sa na západ. Divoký Západ. Oko za oko, zub za zub.

Dvere salónu sa nehlučne otvorili. Prítomní obrátili svoje zvedavé tváre. Vysoká postava vrhala na drevenú podlahu dlhý tieň. Muž bol odený v bežnom obleku, aký sa nosieval v kraji, kde niet ničoho len suchého vetra, prachu a kamenia. Zahaľoval ho tmavý plášť lesknúci sa kde-tu mastnotou. Bol zaprášený a tvár mu tienil kovbojský klobúk. Keď vykročil, zaštrngali ostrohy. Neznámy sa pobral k baru, kde barman pohotovo pripravil pohár a lial doň akúsi brečku. Cudzinec mu rukou naznačil, že je to márne. Ozval sa jeho tichý hlas. Mrazil. Barman prestrašene odskočil. "Neviem o ňom nič!" Cudzincova ruka sa posunula po pulte, zašuchotali doláre. Barman vrhol pohľad k jednému zo stolov. Potom sa zahľadel na peniaze, odhadujúc sumu. "Jeho ranč je na sever od mesta..." Vrhol sa na odmenu a okamžite sa stratil za barom. Zaškrípalo drevo o drevo, odsúvali sa stoličky. Od stola sa dvíhali štyria divo vyzerajúci muži. Najmenší z nich sa hneď aj ozval: "Čo ťa je do pána Smitha? Takým ako si ty almužny nedáva. Ako sa môže vôbec taký prašivý kojot volať,há?" Muž sa pomaly, nenútene otočil k hovoriacemu. "Pre potkanov ako si ty som len Cudzí." Malého to zrejme vyviedlo z rovnováhy, pretože sčervenal. Tento žobrák si ho dovolil uraziť, aj keď mal pri sebe ďalších troch chlapov. Pohľadom ich skontroloval. Znechutene zistil, že sú do jedného hlúpo prekvapení. "Naučte ho, správať sa!" Traja hrdlorezi sa vrhli na osamelého pútnika. Podnik sa takmer okamžite vyprázdnil. Malý tiež vyšiel von. Na tvári mu žiaril spokojný úsmev. Zo salónu sa ozvali zvuky bitky. Lámalo sa drevo, rozbíjalo sklo. Cudzí to má zrátané. Malý sa už chystal do sedla. Udivené tváre obrátené k vchodu do krčmy ho donútili obrátiť sa. Údiv bol na mieste. Vo dverách stál neznámy a napravoval si plášť. Malý zrúkol a tasil. Zaznel výstrel. Nejaká pani skríkla. Neznámy prešiel popri ležiacom tele. Nasadol na koňa a vyrazil na sever. Neponáhľal sa. Pomsta bola priveľmi blízko. Nemienil ju predbehnúť. Zamyslene si siahol do vrecka a k perám priložil prameň hnedých vlasov. Osamelá slza stiekla do hustého strniska. Slnko pálilo a rýchlo vymazalo túto jedinú stopu hlbokého žiaľu.

Blížil sa, bol neodvratný ako kroky osudu. Nik ho nepoznal. Bol tu cudzí. Ohnivá guľa sa blížila k vrcholu svojej púte, keď muž uzrel ranč. Bola to jediná usadlosť široko ďaleko. Obohnaná bola pevným múrom so strieľňami pre zaistenie bezpečnosti. Pred ním ho neuchráni ani ten. Zatiaľčo pozoroval stenu, ťažké vráta sa otvorili a v ústrety sa mu vydal oddiel jazdcov. Neznámy sa pousmial a odopol si opasok s koltom a nábojmi. Táto hra sa mu začala páčiť. Ozbrojená hliadka ho zajala, voviedli ho do dvora. Nasledovala malá tmavá miestnosť, kde ho priviazali na drevenú stoličku. Niekto už o ňom musel podať správu. Hneď sa ho pýtali na meno, no nepovedal nič. Mohutný Mexikánec mu päsťou ukázal, že mlčanie nie je správna odpoveď. Po rane sa naňho milo usmial. "Cudzí." Ďaľšia rana. "Pán s týmto nebude spokojný!" Muž zbystril pozornosť. "Je tento tvoj pán doma, krásavec?" Prásk. "Je a príde sa na teba pozrieť, keď s tebou skončíme." Cudzí sa uškrnul. "Radšej za ním pôjdem hneď!" Postavil sa. Nechápavému Mexikáncovi otrčil pred oči rozrezané lano. Mexikánec sa chvíľu udivene pozeral na putá, ale potom jeho pozornosť zaujal nôž trčiaci z hrude. Ešte kým padol na zem, zacítil bolesť. Zajatec mu bleskovo vytrhol kolt. Stoličku kopol pod nohy ďaľšiemu väzniteľovi. Nastala prestrelka. Blesková, rýchla. Z prístrešku vykročil vysoký tieň. Zafúkal vietor a nadvihol jeho tmavý plášť. Smeroval priamo k pekne upravenému domu uprostred. Dvere tvrdo a s rachotom dopadli na leštenú podlahu. V ústrety mu vybehli ešte dvaja žoldnieri pripravení brániť svojho pána. Dva výstrely zaplnili svojim rachotom chodbu. Cudzí rozvážne prekročil chladnúce telá a vstúpil do jedálne. Prekvapil tu malú rodinku pri večeri. Chlapec sa vylakane tisol k mame. Za vrchstolom sedel postarší pán. Strhol sa a siahol k opasku. "To nech ťa ani nenapadne." Hlas opäť mrazil. V očiach sa zablískalo. Revolver mieril rovno na mužovu hlavu. "Prišiel som si po teba." Žena zavzlykala. Muž pri stole zbledol. "Dám vám čokoľvek. Peniaze, šperky, moc..." Hlas sa mu triasol. "Nič z toho ti nepomôže. Toto je osobné." Muž nervózne zakašlal. "Ja vás nepoznám..." Tichý smiech. "Ale poznáš. Pred desiatimi rokmi, farma neďaleko Greenwood City. Bol si chamtivý, príliš chamtivý. No tí ľudia ti ju nechceli predať. Ty si z toho urobil osobnú záležitosť, nie ja." "Budete mi musieť osviežiť pamäť, pretože vô-vôbec ne-neviem..." Úškrn z cudzincovej ošľahanej tváre zmizol. "Okej." Začal načrtávať pokojný život na farme. Drevená stavba, nie taká honosná ako táto, ale stále dobre vyzerajúca a účelná. Ženie sa k nej mrak prachu. Jazdci. Samá surová tvár, okrem jednej. Jedine tá pôsobila inteligentne, hoci prefíkane. Muži vtrhli do domu. Ozval sa krik. Vystrašený, panický. Výstrely. Krik utíchol. Keď jazdci odchádzali, z drevenej budovy začal vystupovať dym. Ohnivé jazyky rýchlo strávili bezbrannú stavbu. "Moju dcéru ste zastrelili hneď. Žene ste najprv zlomili nohy, potom ruky. Čo ste s ňou robili potom, to ti nemusím opisovať. Keď si ju zastrelil, bolo to pre ňu len oslobodenie. Mňa ste sa snažili presvedčiť nožmi. Nepomohlo. Tak si ma jednoducho poslal za ženou. Ale nemieril si dosť presne. Dostal som sa z tej prekliatej hranice. Uzdravil som sa a začal som vás loviť. Na vaše tváre nikdy nezabudnem. Za desať rokov som pomstil dve nevinné obete. Ty si ako vodca posledný. Mal som smrť na jazyku, ale prisahal som, že ty sa zahryzneš do zeme prvý." Hlas sa mu netriasol, bol chladný, pevný, rozhodný. Z vrecka vylovil prameň vlasov. "Toto je jediné čo zostalo z tých, čo som miloval..." Zahľadel sa do kúta, kde sa krčila matka so synom. "Neoplatím ti rovnako." Pristúpil k nemu. Chladná oceľ sa dotkla vrahovej hlavy. Triasol sa, skoro plakal. Vonku sa ozvalo zaškrečanie nejakého zvieraťa. Muž vrhol roztrasený pohľad na ženu. V jej očiach videl hrôzu. Asi nevedela čomu veriť. Hlava sa mu odrazu prečistila. Obrátil zrak na Cudzieho. "Už viem..." Ozval sa výstrel.