Ľútosť

Zámok zapraskal, skrútil sa a dopadol na chladnú zem. Dvere sa potichu odchýlili a dva tiene sa nehlučne prešmykli do šopy. Vonku na plote clivo zamňaukal sivý kocúr. Dvere sa pootvorili ticho a nehlučne. Cez štrbinu skúmavo civelo oko, pohliadlo na kocúra a na dvor, zaliaty mesačným svetlom. Neďaleko z tmy vystupovala silueta malého dvojposchodového domu. Na dvore rástlo niekoľko okrasných kríkov a jeden vyšší strom. Z jeho koruny sa k zemi spúšťala detská hojdačka. V noci pôsobil dvor desivo, no hojdačka pozorovateľovi prezradila, že vo dne sa tu hráva detské srdce. Fantázia načrtla rodinnú idylku. Mamička sa hrabe v záhonoch, ruky má špinavé takmer po lakte, usilovne pracuje, pot jej steká po tvári. Usmieva sa, práca jej prináša potešenie. O kúsok ďalej sa v piesku zabáva malý chlapček. Stavia veže, hradby, nádvoria. Detské oko nevidí neforemné kôpky, prikrášľuje ich a mení podľa svojej fantázie. Keď už stavbu dokončí, ľúto mu je ju zničiť, a preto len poodstúpi a sadne si do zelenej trávy. Celý dvor hovorí o harmónii a pokoji.

Niečo však tento pokoj naruší, pretože z ulice sa ozve zvuk motora a matka i dieťa znehybnie. Načúvajú, očakávajú. Buchnú dvere, otvorí sa bránka a cez ňu vojde muž. Ustatá tvár, pomalé pohyby. Doma. Chlapček sa rozbehne, padne oteckovi do náručia. Mužov výzor sa mení. Jasný pohľad a široký úsmev nahradia únavu. Prichádza mamička. Pohľadí muža po tvári a nežne ho pobozká na líce. Krása, nádhera. Tieň vo dverách sa stiahne.

Dvere sú opäť zavreté. Vnútri zažmurká svetlo dvoch bateriek. Tiene sa zmenia na dvoch chlapov. Nie sú ani starí ani mladí. Jeden má vlasy farby slamy, to je ten od dverí, a druhý krvavočervené. Ryšavec sa už pustil do prehliadky. Prehľadáva, prehadzuje, no všetko opatrne, bez najmenšieho hluku. Šopa je plná náradia, už starého a miestami hrdzavého. Slúžila hlavne ako garáž. Slama zatiaľ skúmal auto. Určite i ono zažilo svoje lepšie časy. Možno aspoň vo vnútri niečo bude. Bolo odomknuté a už aj len to znižovalo nádej na dobrý lup. Slama sa nevzdával. Hľadal, snoril, ale aj keď sa snažil, nič cenné neobjavil. Prekliata smola. Ryšavec zasipel. Tiež mal prázdne ruky i vrecká. Musia niečo získať. Nikdy nemali veľkú korisť, ale vždy aspoň niečo. Makali spolu už dlho, a preto si porozumeli aj bez slov. Zhasli baterky, hybko sa pretiahli cez dvere a zavreli ich. Priplazili sa k domu. Kradmo, tíško popri stene. Dohmatkali sa k zadnému vchodu. Ryšavcova ruka zalovila vo vrecku, zaštrngali pakľúče. Ruka sa priblížila k zámke. Na ulici sa strhol hluk. Zlodeji si z plechového hrmotu a zúrivého mňaukania domysleli, že sa strhla smetiaková bitka o zvyšky. Viac-menej im to vyhovovalo, pretože to zakrylo iné zvuky. I tak bol však Ryšavec opatrný. Skúsený i rýchly. Už na tretí pokus sa zámka podvolila. Ryšavec naznačil Slame, aby vyčkal. Do súkromia domu prenikol sám.

Ocitol sa v temnej kuchyni. V strede bol stôl a štyri stoličky. Pri stene bežné vybavenie. Tu nič cenné nenájdeme, pomyslel si muž. Zaškrabkal nechtom na dvere. Odchýlili sa, objavila sa plavá hlava. Nasledujúca miestnosť bola vybavená nábytkom, v ňom bol vsadený starý televízor. Bolo tu dokonca video. To aj ihneď skončilo v Ryšavcovom vreci. Na poličkách sa nachádzali hlavne zarámované fotografie. Slama neodolal a skúmavo si ich prezeral. Svadobná fotka - dvaja šťastní a veselí novomanželia. Akési malé holohlavé bábätko v modrej perinke. Fotka štyroch sivovlasých ľudí, istotne starých rodičov dojčaťa. Obrázky pokračovali. Dojča rástlo, no bolo čímsi zvláštne. Muž nemohol zistiť prečo, ale zmocnil sa ho zvláštny pocit. Ryšavec zakašlal. Slama vedel, že ho poháňa do práce. Zabavil sa. Jeho spoločník už mal vrece o niečo plnšie. Začal sa obracať a vo vreci mizli hodinky, šperky, keramika. Nenásytná ruka hltala jednu vec za druhou. Bezcitne, bez svedomia. Slama sa odhodlal ďalej. Pracovňa. Malá miestnosť páchnuca papierom a drinou. Ozdobné perá privábili hmatajúcu končatinu. Nešikovne vrazila do vázy. Tá sa začala kotúľať po stole. Oči sa nalakane rozšírili. Slama zadržal dych a vrhol sa za čačkou. Váza sa prehupla cez okraj a padala smerom k zemi. Tesne nad ňou ju zachytila spotená a trasúca sa ruka. Muž si vydýchol. V stole objavil nejaké papiere a doklady. Aj nimi nakŕmil hladné vrece.

 Keď opäť vyšiel von z miestnosti, narazil na Ryšavca. Nevyzeral obzvláť spokojne, ale aj jeho vrece neovísalo prázdne. Lepšie niečo než nič. Už sa obracali na odchod, keď tu zrazu hrozivo zavŕzgalo drevené schodisko. Ich pohyb zamrzol. Zamrzli ruky tuho zvierajúce vrecia, znehybneli nohy odhodlané na odchod. Kroky. Šuchotajúce, váhavé. Z tmy sa vynorila detská postavička. Utekajme, napadlo Slamu. Kým ten fagan krikom nezobudí rodičov. Ale chlapec nekričal. Hľadel na mužov a tí naňho. Zúfalo a plní strachu. Chlapčiatko sa otočilo a zmizlo v kuchyni. Ryšavý sa nechápavo zahľadel za ním. Mykol plecom a rukou urobil gesto. To gesto vždy znamenalo len jedno. Niekto to nemá v hlave v poriadku. Chlapi sa pohli vpred. V kuchyni bol niekto, koho museli odpratať z cesty. Ticho a nehlučne. Vplazili sa do miestnosti ako dva jedovaté hady, loviace a stále hladné.

 Dieťa sa domotkalo k linke. Z police si vzalo pohár. Pohyby malo pomalé a neisté. Chlapček otvoril rovnako pomaly chladničku. Hrkotal, no hnevalo ho to. Na detskej tvári sa objavili chmáry. Naozaj chcel všetko vykonať čo najtichšie a dokonca si ani nerozsvietil. Dvaja muži zatiaľ nerozhodne čupeli pri dverách. Na ich prekvapenie vylovil chlapček z chladničky mlieko. Zavrel ju, z fľaše odskrutkoval štupeľ. Narazil do stola, pohár zahrkotal. Onedlho sa prúd mlieka prelieval z nádoby do nádoby. Chlapec si naplnil pohár vrchovato. Milovník mlieka. Starostlivo uzavrel fľašku. Už ju vracal späť, ale nešikovne ňou vrazil do pohára. Ten sa prevrhol, zgúľal zo stola a roztrieštil sa na dlážke. Rinčanie švihlo vzduchom ako zapráskanie biča. Ryšavec zasyčal nadávku. Chlapčiatko vnímalo len svoj čin. Padlo na kolená a hmatkalo po úlomkoch. Slama si všimol strieborného ligotu na plných líčkach. Plakal. Ľutoval. Nedávalo to zmysel. Pre jeden pohár. Na poschodí sa ozvali hlasy. "Zlatko, si v poriadku?" Ženský hlas. Z miesta, kde stál chlapec, sa ozval osamelý vzlyk. Vtedy Slama pochopil. Slepý. Chlapec bol slepý. To bolo vysvetlenie všetkého. Prešiel mu po chrbte mráz. Toto nie je spravodlivé. I deti sú... Situácia sa vyhrotila. Schody ožiarilo jasné svetlo. Ryšavcove nervy povolili. Vyskočil na nohy, ale narazil do stoličky. Chlapec sa strhol. "Je tu niekto?" Vstal. Zlodejom sa postavil do cesty. Ich jedinej únikovej cesty. Kroky po vŕzgajúcom dreve. Slama chcel dieťa obísť, Ryšáň ho predbehol. Vrazil do slepca. Surovo, bezohľadne. Nestihol ani vykríknuť. Slama ešte od dverí pozoroval padajúce dieťa. Nekričalo, nevidomé oči upieralo smerom k nemu. Ten pohľad ho strašil. Pád. Narazil hlavou na ostrú hranu linky. Na zemi znehybnel. Krv. To už bolo priveľa. Matka sa zhrozene vrhla k svojmu dieťaťu. Buchli dvere. Slama zmäteno vybehol na ulicu. Akási ruka ho strhla do kríkov. Videl usmiatu ryšavú hlavu. Prišlo mu zle. Čakali, kým sa situácia upokojí. O chvíľu dorazila sanitka. I poliši. Za pár sekúnd vynášali z domu na nosidlách slepé chlapča. Z kriačia muži videli, že aj mamička nasadla do sanitky.

Keď bolo po všetkom, dva tiene sa opäť vydali na cestu. Postupovali rýchlo. Do svojej skrýše sa dostali ešte v skorých nočných hodinách. Žili sami. Ani jeden z nich nemal ženu či deti. Svoje spojenie s rodinami už dávno, úmyselne alebo neúmyselne, zničili. Vrecia s lupom odhodili do kúta. Ťažko dopadli na dve polorozpadnuté postele. Strhaní telesne i duševne. Objavil sa rozdiel. Ryšavec zaspával unavený, ale s vedomím dobre odvedenej práce. Nešťastník. Slama nemohol zaspať. Videl chlapca. Kalný zrak. Malá postava. Zahaľuje ju krv. Červený rubáš skrýva dieťa dokonalejšie, než by to dokázala prastará mať noc. Mizne mu z dohľadu. V ťažkom sne hrôza pokračuje. Z tmy vychádza ľútostivé kňučanie. Je hlasnejšie a hlasnejšie. Kvíli, škrieka. Zvuk trhá bubienky. Slama si chytí uši a cíti vlhkosť. Zhrozený hľadí na zakrvavené dlane. Kráča temnotou, hľadá. Chlapca nikde nevidí. Je ho len počuť. Hrozne počuť. Bolesť. Hlava mu ide prasknúť. Zrazu nastane neprirodzené ticho. A muž uzrie chlapca. Leží na podlahe. Nehýbe sa. Zavolá naňho. Nič. Krok za krokom sa k nemu blíži, nohy mu oťažejú. Chlapec leží v mláke krvi. Muž pokľakne. Telo. Nedýcha. Tep žiadny. Okolo sa pozdvihnú stovky hlasov. Vrah! Vrah! Vrah! Zo šera sa vynárajú tiene strašných postáv. Muži a ženy, všetci bez rozdielu. Slepí. Ich ohavné oči meravo hľadia jedným smerom. Na lupiča. "Nie, ja nie..." Jeho hlas nemá silu. Nikoho nepresvedčí. Kruh sa zužuje, niet kam ujsť. Už naťahujú ruky, je v pasci. Niekto ho zrazí na zem. Dav zahučí, zavrie sa nad svojou obeťou. Nasleduje bolesť, strašná bolesť.

 Spotený muž sa prebudil, no neuvedomil si hneď, kde sa nachádza. Prekvapene sa poobzeral po tmavej miestnosti. Neďaleko ticho odfukoval jeho spoločník. Bezpečie. Pocit viny zostal. Zranené dieťa mu neschádzalo z mysle, lebo sa vedel vžiť do jeho situácie. Tma, všade. Vpredu i vzadu, vpravo i vľavo, nad ním i pod ním. Ako dieťa ho často zatvárali do úzkej, nepohodlnej miestnosti bez svetla. Rodičov za to nenávidel. Neznášal hru na slepú babu. Desili ho výťahy. Úplná slepota musela byť tisíckrát horšia, pretože neexistovalo oslobodenie. Zajatý v temnote si nemohol vyberať. Nepoznal farby, nedokázal si predstaviť slnko. Hmat prinášal len slabú útechu. Takýto človek najlepšie pozná bezmocnosť. Je odkázaný na pomoc iných. Sám takmer nič nezvládne. Nik mu nič nevyčíta. Slepí sa odsúdia sami. Nenávidia sa, nenávidia ohľady iných. Keď niečo pokazia, nechtiac, ale pokazia, trápi ich to a ničí. Slepá duša je určite doráňaná až príliš. A potom príde niekto ako oni. Prinesú len ďalšiu bolesť. Hnus.

 Slama vstal. Podišiel k zrkadlu, rozsvietil malú lampičku v kúte. Tma sa mu sprotivila. Z iného sveta naň hľadela cudzia tvár. Nevydržal sa na seba dívať a znechutene si odpľul. Ryšavec sa pomrvil. "Zhasni!" Jeho šomranie dráždilo. Ako môže tak spokojne spať. Veď to bol on, kto zranil človeka. Dieťa. Slepé. Nespravodlivosť. Má dušu diabla. Zahrešil, pričom nedusil hlas ani emócie. Spiaci sa strhol. "Čo si na nervy? Hulákaš tu v noci, ako keby ti ubzikli všetky včely." "A čo keď áno?" Odpor, ktorý je základnou ľudskou črtou, povstal z popola výčitiek. Nezmieri sa s tým. V blonďavej hlave sa rodila ušľachtilá myšlienka. "Nemôžeš zabudnúť na toho slepca, čo?" Zachechtanie. "Prestaň! Ťažko si ho zranil a možno aj zabil. To ti nevadí?" Ryšáň uprel na muža krvavý pohľad. "Nie." Osudné slovo. Vyslovil ho chladne, bez trošky citu. V Slamovi sa niečo zlomilo. Ruka schmatla vrecia, v ktorých spočíval čerstvý lup. Mieril ku dverám. "Čo... čo to robíš, zbláznil si sa?" Spáč už nebol spáčom, ale šelmou pripravenou brániť svoju korisť. Slama odpovedal: "Aspoň vrátim tie veci. Rodičia i tak majú dosť starostí. Spi ďalej." Ale Ryšavec nemal v úmysle zaľahnúť. Vrhol sa k vreciam. Zlostne, náhlivo. Slama sa mu postavil. Sotil ho, až dopadol na posteľ. Zaprašťalo. Lupič, teraz už rozzúrený, sa vrhol na plavovlasého dobrodinca. Chvíľu sa váľali po špinavej zemi. Obaja voľačo utŕžili, no nakoniec sa Slama zdvihol, vzal vrecia a vykročil. Jeho sok zadychčane ležal na zemi. Nevzdával sa. Vo svetle lampy sa zablýskala čepeľ. Slamov chrbát predstavoval vynikajúci terč. Bodnutie. Zachrčanie. Na prekvapeného útočníka padala rana za ranou ako hrozné hromobitie. Ryšavec cítil bolesť. Určite má aj niečo zlomené. Kým sa prepadol do temného bezvedomia, stihol ešte útočníka v duchu prekliať. Keď Slama videl, že mu muž nebude ďalej odporovať, vytrhol si nôž z rany a narýchlo si ju ošetril. Teraz vpred, lebo cesta je dlhá. Túto vec urobí, aj keby to malo byť to posledné, čo vo svojom prekliatom živote vykoná. Pohltila ho noc.

Sestra bežala ku dverám. Priviezli ho. Volali, že ho privezú. Dvaja muži už vnášali jeho malé telo na nosidlách dnu. Nemocnica svietila v tme ako maják, pevný bod, ktorý ponúka pomoc každému, kto ju potrebuje. Chlapca okamžite previezli na sálu. Sestra si všimla chirurgovu ustarostenú tvár. Na chodbe nerozhodne stála žena. Alebo to bol len prízrak ženy? Takto mohla vyzerať len matka, ktorej jediné dieťa je v ohrození života. Vie, že jeho život visí na vlásku, ale vie aj to, že mu nemôže nijako pomôcť. Sestra nemala vlastné deti. V podobných chvíľach uvažovala, či má vôbec zmysel priať si ich. Deti sú ako živé striebro, neobsedia na mieste. Nikto na nich nedokáže neustále dávať pozor, či držať nad nimi ochrannú ruku. Potom sa niečo stane. Asi by ju zabil strašný pocit bezmocnosti. A mohlo sa prihodiť veľa vecí. Až príliš veľa. Pri svojej práci v nemocnici videla na vlastné oči následky rôznych nehôd, úrazov a zranení. Priniesla smútiacej šálku kávy. Vďačne ju prijala, ale usmiať sa nedokázala. Sestra sa vrátila k svojmu stolu. Noc bude dlhá. Po niekoľkých hodinách previezli chlapčeka z operačnej sály na jednotku intenzívnej starostlivosti.

 Medzitým dorazil aj chlapcov otec. Jeho vážna a vráskami zbrázdená tvár prezrádzala, že sa mu trápenia nevyhýbajú. Sestra k manželom priviedla unaveného chirurga. Vysvetlil im, že ich syn si pri páde poškodil istú časť mozgu a situácia je veľmi vážna. Chlapec je v ohrození života. Pri operácii nenastali našťastie žiadne komplikácie a v pomerne krátkom čase sa im podarilo zastaviť krvácanie, ktoré mohlo byť osudné. Netreba sa vzdávať nádeje. Potom odišiel. Žena sa neubránila slzám. Muž si ju chlácholivo privinul na hruď i keď bol sám nešťastný. Sestra im súcitne ponúkla jednu z izieb na tom istom poschodí, kde ich syn bojoval o život. Mohli tam prečkať túto noc a byť nablízku, ak by sa objavili nejaké nové skutočnosti. Prijali.

 Sestra opäť osamela. Nemocnica stíchla, neozývali sa kroky, len na jednej zo stien tikali nástenné hodiny. Do ich pravidelného zvuku sa primiešal cudzí dupot. Po chodbe sa blížil muž. Hlučne a tackavo. Mal nepokryté plavé vlasy a obnosené šaty. Sestričke v prvej chvíli napadlo, že je opitý, no keď sa priblížil, žiadny alkohol necítila. Bol síce spotený a vyzeral aj unavený, ale zmysly mu pracovali správne. V ruke držal vak. Zdvorilo sa jej spýtal na slepého chlapca, ktorého mali priviezť pred pár hodinami. Pomyslela si, že to bude príbuzný, a preto mu povedala, čo vedela. Pochopiteľne, ani on nebol správami nadšený. Chcela ho zaviesť za rodičmi dieťaťa, keď si všimla, že na čistú nemocničnú podlahu dopadla z jeho rukáva tmavočervená kvapka krvi. Ten muž bol ranený. Otočila sa a rozbehla sa po doktora.

 Slama sa chvíľu nerozhodne pozeral za náhliacou sa sestrou. Mlčal. Pevnejšie si stiahol zakrvavený obväz a poobzeral sa okolo. Ukazateľ na stene mu prezradil, ktorým smerom sa má vybrať, ak sa chce dostať k jednotke intenzívnej starostlivosti. Vrece, prehodené cez plece, ho ťažilo, no napredoval vcelku rýchlo. Ponáhľal sa, pretože nechcel, aby ho dostihla sestra s doktorom. Jeho ošetrenie môže počkať. Teraz musí vrátiť, čo vzal. Opäť zacítil bolesť. Krv zase tiekla z rany a zvlhčovala chrbát i pravú ruku. Z nej sa potom, kvapku po kvapke, dostávala na dlážku. Konečne dorazil k vytúženým dverám. Spokojný i utrápený ich otvoril a vstúpil. Chlapec vyzeral strašne. Samý obväz, hadičky trčiace z jeho tela sa strácali v rôznych zložitých prístrojoch, ktorým nerozumel. Muž sa postavil k posteli najbližšie, ako sa odvážil. Zahľadel sa na chlapcovu bledú tvár. Narýchlo prehltol hrču v hrdle a prehovoril tichým hlasom, akoby sa bál, že chlapec sa môže prebudiť: " Prepáč... Priveľmi ľutujem náš čin, než aby som dokázal vyjadriť bolesť, ktorú cítim, keď sa na teba teraz pozerám. Okradli sme mnoho ľudí. Niektorí z nich potrebovali peniaze viac ako my sami. Ľutujem aj ich, ale až ty si prebudil vo mne svedomie. Dotieravé, až nepríjemné. To tvoja slepota." Zakašlal a položil vrece ku stene. " Slepí na niečo sú. Potrebujeme ich, aby sme zistili, akí sme my. Ľudia a či zvieratá? Videl som ťa dnes prvýkrát. Aj za tých pár hodín som sa obohatil, teda duševne. Nie je podstatné, kto si, koľko máš rokov alebo čo robíš... Dôležité je, či sa riadiš tým dobrým vo svojom vnútri. Na tom naozaj záleží. Je jedno, či si slepý, hluchý alebo kradneš. Niektorí túto pravdu nájdu skôr, iní neskôr a niektorí ju nenájdu nikdy. Zistil som, že žijem zlý život a viem, že zaň budem potrestaný. Tvrdo alebo primálo? Sám by som si vybral to prvé..."

 Oči pod slamenými vlasmi sa naplnili slzami. Zlodej sa zasmial. " Neplakal som od svojho detstva a zisťujem, že to bola chyba." Nohy sa mu podlomili, padol na zem. Zavrel oči, no neprestával hovoriť. " Vidieť nie je dar, je to kliatba. Videnie nám odhaľuje rozdiely, rozdiel je predchodcom závisti, závisť je sprevádzaná nenávisťou. A nenávisť spôsobuje násilie. Preto verím, že pravá láska nezávisí od krásy ani od ničoho, čo môžeme vidieť. Dôležité je cítiť. Citlivá slepá duša kráča ďaleko pred akoukoľvek krásnou vidiacou tvárou. Ďakujem..." Jeho hlas postupne zatíchal. Pri lôžku sa vytvárala karmínová kaluž. Ozvali sa kroky. Náhlivé, nervózne. Muž ich nepočul. Ocitol sa uprostred mora tmy. Našiel chlapca ležať na zemi ako vo sne. O chvíľu sa priblížil dav. Ozvalo sa známe: Vrah! Vrah! Slama pokojne stál pri chlapcovi. Smelo sa zahľadel na postavy. "Áno, ale oľutoval som a ľutujem!" Hlasy stíchli. Vtom ho niekto zaťahal za kabát, obrátil sa a uvidel chlapčekovu usmiatu tváričku. Jeho oči už neboli slepé, ale žiarili šťastím. Do tvrdej dlane mu vkĺzla drobná ručička. Slama mu odpovedal úsmevom. V tme zažiarilo svetlo. Bolo ako strieborný tunel. Čisté a nepoškvrnené. Dve dokonalé a šťastné duše sa mu ruku v ruke vydali v ústrety. Pohltilo ich a v tme sa ešte naposledy ozval ich smiech.