Život je pes

(Cvičné umelecké rozprávanie)
Bolo jedno z tých mrazivých rán, keď sa človeku nechce z postele, a keď uvažuje o tom, čo ho v ten deň čaká. Sneh sa lenivo rozvaľoval po oboch stranách cesty, po strechách, no nafúkalo ho aj za nejeden plot. Ticho nerušene splývalo. Pokojné, ale aj smutné. Nie je ešte veru čas na dupotajúce kroky pracujúcich, ani na šantivý a veselý cupot detských nôžok. Deň musí trpezlivo čakať. Ticho trvá. Jedna za druhou vyhasínajú pouličné lampy. Už ich netreba.

Rannú tíšinu narušil psí brechot. Jeho pôvodca zúrivo cerí zuby na tmavú postavu, ktorá sa objavila na opačnom konci ulice. Postava sa kníše pomaly vpred. Neisté a kolísavé sú jej kroky. Zatacká sa, zamáva rukami, hľadajúc neexistujúcu oporu. Tlmené žuchnutie prezrádza, že mliečny sneh aspoň máličko stlmil pád. Neznámy odovzdal vetru nezrozumiteľné mrmlanie, azda kliatbu. Povzbudený chladným dotykom snehu sa muž zviechal zo zeme a počal sa tackať ďalej. Po chvíli vyvráti hlavu k nebu, kalné oči akoby prosili nebesá o zľutovanie. Avšak ak ho aj niekto tam hore pozoruje, či dokonca ľutuje, nedáva to vôbec najavo. Sklamanú hlavu onedlho nasleduje ruka, držiaca sklenú fľašu. Ale dnešný deň nie je chudákovi naklonený. Fľaša je nemilosrdná. Nemilosrdná a prázdna. Muža opäť zasiahol kopanec života. Nebol prvý a nebude ani posledný, kým zloží svoje kosti do vďačnej zeme. Stále sa nevzdával. Niečo hlboko vo vnútri mu dodávalo silu. A preto pokračoval vo svojej púti. Slnko ho dostihlo o hodný kus ďalej. Práve stál pred výkladnou skriňou akéhosi obchodu so šatstvom. Skriňa vytvárala pravý opak jeho zovňajšku. Elegantné odevy sa vysmievali, ba vyškierali mužovým roztrhaným nohaviciam, deravým topánkam a špinávému plášťu, nespomínajúc potom raziacu košeľu. Je možné, že by si muž povzdychol? Áno. Nik iný tu predsa nie je...

 Ak by sme však mohli nazrieť do úbožiakových spomienok, zistili by sme, že nie vždy žil v takýchto krutých podmienkach. Už aj len návrat o pár rokov späť by nám ho ukázal v úplne odlišnom svetle. Nevideli by sme ho v dotrhaných handrách, ale v slušnom značkovom oblečení. Nezvieral by fľašku najľacnejšieho alkoholu. V jeho ruke by svietil krištáľový pohár so šampanským. Jeho ruky by neboli drsné ako šmirgľový papier, ale jemné, sťa by nikdy nespoznali manuálnu prácu. No najväčšiu zmenu by sme pobadali na jeho okrúhlej tvári. Vrásky by sa čarovne vyhladili. Tmavé kruhy pod očami by boli len blednúcou spomienkou. A oči...oči by stratili tupý, odovzdaný výraz a zmenili by sa na živú súčasť tváre. Určite by sa smiali. Muž, pán by sa zázrakom ocitol v spoločnosti. V spoločnosti, ktorá by ho uznávala. Veľkí by s ním diskutovali a malí mu podliezali. Predstaviť si to ani nie je také ťažké. Lustre svietia, strieborné príbory cinkajú tým okuzľujúcim zvukom, hodným zaľúbenia. Spoločnosť sa zabáva, čašníci sa šikovne prepletajú pomedzi štebotajúce skupinky. Možno sa zhovárajú o akciách na burze, snáď o najnovších divadelných predstaveniach. Ktovie. Zrazu tou masou prebehne vlna. Niekto kričí. Niekto volá jedno meno. Známy pán sa prebíja za hlasom. Pred budovou sa niečo deje. Davom zašumí. Muž si nikdy nevšimol teraz tak zreteľnú podobnosť davu s rozbúreným morom. Vedel, že sa stalo niečo nedobré. Volali totiž jeho meno. Ľudia mu ustupovali z cesty. Ich zraky padali na zem ako jesenné lístie. Nemal rád jeseň. Konečne prišiel, kam mal. Alebo možno radšej nemal. Nič by ho nedokázalo pripraviť na tento osudný pohľad. Zazrel ju. Ju - slnko svojho života, ležať v kaluži krvi na chladnom chodníku. Skláňal sa nad ňou akýsi muž, asi doktor. Pozrel smerom k nemu a pokýval hlavou. Nie, nie je už nádej. Padol na kolená ako podťatý strom. Zovrel manželku v objatí. Pevno. Nie on ju nikomu nedá. Ani tej strašidelnej, príšernej smrti. Slzy, slané a horké, zaplavili jeho bolesťou skrivenú tvár. Nepriniesli nič, len trpkosť. Keď sa mu prihovorili, mal hroznú chuť poslať všetkých do pekla. Čo ho je po tom, čo sa stalo. To mu milovanú osobu nevráti. Mal pocit, akoby ľudia chceli jeho bolesť jatriť, vidieť ho úplne zničeného. Na dne. Krvácajúceho, polomŕtveho. Takto sa dozvedel, že jeho ženu prepadol nejaký tulák. Bránila sa. Ale ako sa neubráni oheň vode, neubránila sa ani ona. Okradol ju. Bodol ju. Nechytili ho. A ani ho nechytia pomyslel si muž. Sedel v prázdnom byte. Neozýval sa tu detský smiech, či plač. Nebolo im dožičené tejto radosti. Na stene tikali hodiny. Tik. Tak. Čas sa vliekol. Tik . Tak. Muž pustol. Nemal ho kto podporiť, podržať, či inak mu pomôcť. S ľuďmi sa prestal stýkať. Videl ich len ako démonov, živiacich sa jeho bolesťou. Odrazu zistil, že nemal takmer žiadnych priateľov. Mal len pätolízačov. Keď sa stiahol z verejného života, upadal do zabudnutia. Prehĺtal ho tieň. Nezaujímal sa už o nič. Radosť zmizla zo sveta spolu s jeho láskou. A ako to už býva, začal piť. Chcel sa zničiť. Duševne i telesne. A pravdupovediac darilo sa mu to. Klesal po schodkoch civilizácie až sa z neho stalo niečo veľmi blízke zvieraťu. Prepustili ho z práce, do ktorej jeho noha aj tak málokrát vstúpila. No bolesť sa nedala utopiť v alkohole. Vždy sa vrátila, vyplávala na hladinu. Pripomenula sa. Naučila ho báť sa noci. Neustále prežíval tú strašnú chvíľu. Niekedy mal sám ruky od krvi. Nedala sa zmyť. Po čase sa mu v mysli zjavovalo len jediné slovo. Keby. Keby som toto...keby som len...Nemohol takto žiť naveky. Vedel to, a preto ho neprekvapilo, keď za ním prišla domovníčka a on už nemal čím zaplatiť nájom. Všetky veci, cennosti akoby vzala voda, alebo alkohol. Prepil ich. Domáca mu chcela pomôcť a ponúkla mu lacný jednoizbový byt na poschodí. Muž vedel, že to myslí dobre. Neprijal a odišiel. Na pitie si peniaze vždy nejako zohnal. Predával svoje veci, kým mu nezostal len odev, ktorý mal práve na sebe. Potom to už bolo horšie. Keď prvýkrát žobral celého ho oblievala červeň. Dokonca sa prehrabával v odpadkových košoch. Najviac ho zasiahlo, keď ho raz stretol bývalý spolupracovník. Hodil mu drobné, nespoznajúc ho. Tak veľmi sa zmenil.

 Teraz ten istý muž postával pred výkladom. Uvažoval, premýšľal a kalkuloval. Minul posledné peniaze. Žobrať tu nemohol, už ho poznali. Pijan. Zrak mu padol na nádherné auto. Vystúpila z neho krásna žena, nie nepodobná žene zo spomienky. Mužovi sa z hrdla vydral kvílivý nárek. Vrhol sa k neznámej. Zakopol, padol. Fľaša sa rozbila. Ešte vždy ju však držal za hrdlo. Žena sa obzrela a uzrela žobráka. Zhrozene, panicky ustupovala. Vrhol sa na ňu. Chcel ju objať. Istotne ho nespoznala. Veď on jej pošepká. Spozná ho. Ale žena ho nespoznala. Bránila sa. Muž sa zarazil. Pohľadom skĺzol na svoje ruky. Krv. Boli krvavé. Žena v jeho zovretí ochabla. Pomaly, pomaličky ju uložil na chodník. Venoval ranenej posledný smutný pohľad. V tom pohľade sa na okamih zjavilo jeho staré ja. Potom sa obrátil a utekal. Keď sa k zranenej sklonil prvý okoloidúci, v diaľke práve utíchal šialený smiech.