Hrdina

Klop. Prázdny pohár sucho dopadol na vyleštenú barovú dosku. Zvuk, sám o sebe nepríjemný, znamenal pre mladíka zborenie ďalšieho predsavzatia: Nikdy nepiť. Zasmial sa tomu, po strate vysnívanej práce sa mu všetko zdalo ako hlúposť. Nalieval sa a míňal posledné peniaze, čo mu ešte zohrievali deravejúce vrecká. Čo urobil zle? Sám nevedel. Povedali mu: uč sa, je to správne, ak sa budeš dobre učiť, budeš žiť dobrý život, pretože tak je to správne. A on sa učil, často si nevidel koniec nosa, pretože dlho do noci civel na nezáživné riadky tej, či onej knihy. Radili: nekamaráť sa s ním, je to vagabund, nie je to správne, dobrí ľudia sa priatelia len so správnymi typmi. A naozaj stýkal sa len s ľuďmi, ktorí vedeli, čo je \"správne\", hoci veľa zábavy si s nimi neužil. Očakával dobrý život, pretože robil len správne veci ako správny človek. Správnym ľuďom sa predsa nemôžu stať veci horšie, ako zmeškať autobus, či potknúť sa na schodíku. Zachechtal sa a zahľadel sa na svoj matný obraz v barovom zrkadle. Bol jasným dôkazom toho, že táto teória kríva na obe nohy. Rozgajdaný dvadsaťročný človek bez práce, opitý, bez groša, nevediaci, čo s pokazeným životom.

Keď prechádzal parkom, nadával na drzého barmana, ktorý ho vyhodil nad ránom z výčapu. Svetlo ešte neobšťastňovalo prázdne chodníky a zapáchajúce ovzdušie neprebudeného mesta, a tak sa potkýnajúc vliekol tmavými uličkami zelenej džungle uprostred džungle betónovej. Nechcel ísť domov za rodičmi, ktorých nenávidel, pretože oni boli teraz tí správni a úspešní. Nerád sa im ukazoval na oči po svojich neúspechoch, stále si ešte pamätal, ako sa tvárili, keď im povedal, že sa s ním rozišla jeho dokonalá priateľka. Otec vyzeral, že by si najradšej odpľul, ale keďže to správni ľudia nerobili, tak len nasadil svoj kyslo-oficiálni výraz a mlčal. Avšak mama nie. Jeho drahá mamička mu okamžite vybranými slovami vyfarbila jeho konanie ako konanie hlupáka a nútila ho volať a ospravedlňovať, prosiť a vnucovať sa. Neurobil to, nie, kvôli takej krave zo seba neurobí hlupáka. A to bola chyba, pretože tá krava, presnejšie jej správny otec, poznal dosť vplyvných ľudí v meste na to, aby sa v okamihu vinník stal nezamestnaným. Tak či onak bol teraz opustená troska s minimálnou chuťou do života. Zamieril k mostu. Vykračoval si so spokojným pohvizdovaním, pretože konečne vedel, čo urobí. Nebola to správna vec...

 Most stál taký, ako ho poznal už dve desiatky rokov: Mohutná a vysoká stavba s železným zábradlím. Nahol sa a pohľad do hĺbky ho fascinoval, pohol sa ďalej. Ruka sa dotýkala zábradlia a hladila každý jeho záhyb, čím bol mladík bližšie k stredu mostu, tým sa usmieval temnejšie, až sa jeho tvár rozťahovala do nepeknej grimasy. Zarazil sa. Na mieste, kam smeroval, sa pohybovali tienisté postavy. Začul tlmený ženský výkrik a zároveň jedna z postáv tvrdo dopadla na zem. Ďalšia z postáv sa zohla a uštedrila ľudskému balíku na zemi pár buchnátov. Dočerta, to tu musia byť ľudia ešte aj v túto neskorú hodinu, správni slušní ľudia dávno spia vo svo...počkať, toto nebudú asi tí správni slušní ľudia. Rukou okamžite vydrapil mobil a horúčkovito ťukal do klávesnice: jedna, päť, krátke zaváhanie- osem. Áno, prepadnutie, hej Most Červenej hviezdy, samozrejme, že počkám, dovi. Samozrejme? No, nie som žiadny hrdina, tú ženu nepoznám. Zahľadel sa na skupinku. Jeden muž chytil brániace sa dievča pevne do rúk a znemožnil mu akýkoľvek pohyb. Jeho spoločník šmátral na páse a nocou sa ozval strašidelný zvuk rozopínajúceho sa zipsu. Mladíka striaslo, otočil sa chrbtom k mostu a vracal sa do parku. Kde sú tí poliši? To určite stihnú... Musia!

 Surovec sa blížil k dievčine, ktorá v pevnom zovretí jeho druha bezmocne hľadela na blížiace sa zviera. Jej nervy to nevydržali a omdlela, čo však chlapom len pomohlo. Nevidela už ako odhalený muž dostal nepríjemný kopanec od mladíka, ktorí svižne vyskočil z tieňov. Úchyl sa okamžite zvalil na zem a z úst mu tiekli sliny zmiešané s krvou- asi si zahryzol do jazyka. Druhý chlap neváhal a jeho tvrdá päsť narazila do mladíka. Niečo nepríjemne zaprašťalo, ozvala sa nadávka, chlapec sa chytil za zlomený nos, ale ranu okamžite vrátil. Ktovie, ako by boj skončil, keby sa z diaľky neozvali zvuky sirén? Dvaja chlapi sa okamžite pratali, podopierajúc jeden druhého. Mladík, celý zakrvavený, ich sledoval s pocitmi víťazstva a radosti. Predsalen je na niečo, je statočný a hrdina ktomu. Možno dostane odmenu, bude slávny. Možno je to dievča celkom pekné. Chcel sa obrátiť, aby to zistil, keď vtom dostal tvrdý úder do zátylku a zvalil sa na zem ako mech zemiakov. Jeho vedomie odlietalo...

 AU! Ach, tá neznesiteľná bolesť spôsobila, že musel chvíľu premýšľať, kým si spomenul, čo naposledy robilo jeho telo. Áno, vie, zachraňoval nevinné dievča, bil sa za ňu ako lev a vyhral! Je hrdina! Vyskočil a hlavou narazil do postele nad ním. Kde to dočerta je? Poschodová posteľ, divný obrovitý chlap v čierno-bielom pruhovanom pyžame a to nemôže byť pravda...MREŽE!!! Hrdinovia predsa nepatria do basy. Pretrel si oči, nie nebol to sen, lež tvrdá skutočnosť. Sklamanie ho skoro vrhlo na tvrdú zem, priskoro. Za čo sa sem mohol dostať? Veď len robil opäť správnu vec. "Hej, ty, obor, áno, kamoš, nevieš prečo som tu?" Hneď ako začul hrdelné zavrčanie vedel, že nepoužil ten správny tón. "Nie som tvoj kamoš, zavaril si si to už dosť, tak si to nekaz ešte viac. Viem byť dosť nepríjemný!" Mladíkovi pripadal ako rozzúrený nosorožec, a práve preto ho udivovalo, že dokázal dať dohromady dve súvislé vety. "No dobre ukľudni sa. Ja len chcem vedieť, ako som si to zavaril?" Zachechtanie mu ako odpoveď nestačilo. "Počúvaj, ty hora mäsa, chcem odpoveď, lebo inak budem nepríjemný ja." Chlapec sa snažil do svojho hlasu vložiť, čo najviac výhražného tónu. "Si myslíš, že si nejaký borec, keď si chcel znásilniť ženskú? Há? Takých ako ty si dávam na raňajky." "Znásilniť? Ja, ja som ju zachránil, ja som nevinný."Lapal po dychu, takáto nespravodlivosť ani nemôže byť pravda. "Samozrejme, že si nevinný, všetci sme nevinný. Chachacha..."Jeho výsmešný hlas a drsný smiech ho dráždili. Vrhol sa naňho, avšak už počas skoku si uvedomil, že toto pokašlal. Narazil do svalnáča ako do steny z mäsa a kostí. Ani sa nenazdal a už sa vznášal po cele a narážal do stien, jeho kosti praskali. Bil obra päsťami, ale nebolo to nič platné. Konečne po chvíli, ktorá sa mu zdala večnosťou, sa chodbou ozvali píšťalky a do cely vbehli strážnici. Hrdina dopadol na podlahu, zatiaľčo obra ukľudňovali obušky. Všetko ho bolelo, cítil sa akoby ho prešiel parný valec. Miestnosť okolo neho černela, ale ešte stihol uzrieť pôvabné dievča, ktoré hľadelo dnu. Potom už tma pohltila všetko.

 Tma bola všade, nič nevidel, ale k jeho sluchu sa doniesli hlasy. Ako jasneli rozoznával jeden mužský a jeden dievčenský hlas. Dievča vysvetľovala: "...potom ich odohnal. Bola som v bezvedomí, prebrala som sa a uvidela nad sebou tmavú siluetu. Hneď som zareágovala a ovalila ho. To už tam dobehli policajti a odviedli ho. Keď som ho videla na stanici, hneď som vedela, že to nebol on. Tak som sa oňho bála, keď ho ten šialenec tak doriadil. Skoro som opäť omdlela, keď sa našiel ten bezdomovec, čo videl, ako ma zachraňoval. Ach, doktor, dúfam, že prežije..." Starší mužský hlas nato: "Bol na tom dosť zle, keď ho priviezli. Pohmoždeniny a odreniny vyzerali zle, ale to nie je problém. Mal polámaných niekoľko rebier a jedno z nich prebodlo pľúca a spôsobilo rozsiahle krvácanie. Robili sme, čo sme mohli... Nasledujúcich niekoľko dní rozhodne. Jeho rodičia sa ešte neozvali?" Mladík vedel, čo dievča odpovie. "Nie, volali im z polície a doteraz sa neukázali. Je to zvláštne... Ale ja ho neopustím" Hlas mala pevný a rozhodný, zaznievalo v ňom niečo nepomenovateľné, príjemné a sladké. Zrazu cítil jej blízkosť, nakláňala sa nad ním. Bolesť začala silnieť, trhala mu zmysly a telo na kúsky a rozhadzovala ich ako bábky naokolo. Predtým než upadol do tmy, zacítil ešte na svojich ústach jej medové pery...

 Vytrhol sa zo spánku, prudko otvoril oči. Nie, nebol to sen, či bohužiaľ alebo našťastie, to nevedel. Ležal na nemocničnom lôžku. Trčalo z neho niekoľko hadičiek vedúcich do rôznych prístrojov. Cítil sa pod psa, no aj tak sa rozhliadol po miestnosti, postupne zaostroval a uvedomil si, že nie je sám. Bolo tu dievča, dievča, ktoré videl v base, než odpadol. Stoličku malo pritiahnutú tesne k jeho posteli, ležala na jeho nohách a kľudne, unaveno spala. Mladíka jej prítomnosť zelektrizovala, keď na ňu hľadel, niečo mu v hrudi splašene bilo ako o závod. Ak by mal popísať lásku na prvý pohľad, bolo to toto. Opatrne, hoci s bolesťou, zdvihol ruku a dievča jemne pohladil po dlhých vlasoch. Nechcel ho zobudiť, no napriek tomu sa jej zelené oči otvorili. Usmiala sa, v tomto prejave bolo toľko radosti a nehy až to bolelo. Jej ruka vkĺzla do jeho, vedel, že ju už nikdy nechce pustiť. Sedeli minútu, či hodinu, neviem, čas akoby pre nich neexistoval. Len sa držali a hľadeli si do očí. Dievča sa nakoniec rozhodlo a priblížilo sa k jeho doráňanej tvári. "Zaslúžiš si bozk, hrdina môj!" Usmiala sa tým svojim okuzlujúcim úsmevom, ktorý by dokázal odzbrojiť aj boha vojny. Mladík sa zamračil: "Len jeden?" Zamračené čelo vystriedal lišiacky úsmev. Pritiahol si ju k sebe a ich pery sa spojili. Napriek bolesti zažíval najkrajšiu chvíľu svojho života. A to bolo správne...