Balada o smutnom rytierovi

V nám neznámej krajine, možno blízkej, možno vzdialenej, žil chlapec snívajúci o hrdinských činoch. Hádam, že za to mohli rozprávky starého otca, alebo to snáď bola len snaha upútať pozornosť a vypadnúť zo stereotypného života slovenského sedliaka, žijúceho v období feudálneho útlaku.
Chlapec sa snažil pomáhať, kde sa dalo - na poli, na ceste, pri dome a vo voľnom čase obchádzal susedov. Vedel, že pomôcť furmanovi vytiahnuť voz z priekopy nie je žiadny obdivuhodný čin, avšak vedel aj to, že každý hrdina musí začať s niečim menším, kým sa dostane k lovu drakov. Nanešťastie sa chlapcovi nedostávalo zaslúženej podpory a pochopenia a jeho okolie ho pokladalo skôr za čudáka ako za dobrodincu. Chlapec sa domnieval, že je to práve kvôli ich, takrečeno, obmedzenému chápaniu sveta a kvôli zmiereniu sa s ťažkými životnými podmienkami. Vedel, že ak sa chce stať hrdinom, musí opustiť rodný kraj, rodnú piecku.

A tak nečudo, že keď dovŕšil osemnásty rok a dospelosť naň začala klásť svoje ruky, dal zbohom svojej mamičke, chlapským zovretím rúk sa rozlúčil s otcom a vydal sa do sveta. Prešiel nejedno mesto a nejednu dedinku, nohy zmáčal v potokoch i riekach, zliezol najvyššie končiare a navštívil najhlbšie rokliny. Všade konal skutky dobroty a láskavosti. Pomáhal biednym, ošetroval zranených a strážil bezzbranných. Všetko činil nezištne a bol rád, ak mal kde hlavu zložiť a čím ústa nasýtiť. Nikdy si nekonal nárok na odmenu, stačilo mu obyčajné ďakujem a ak ho niekto obdaril vzletným "Pán Boh zaplať.", bola to preňho najväčšia odmena.

Dni striedali týždne, týždne mesiace, roky leteli sťa splašené kone Héliove. Z mladíka vyrástol muž, muž zvučného mena a povesti. Známy bol takmer všade a jeho srdce plesalo šťastím. Ešte stále pomáhal, a kdekoľvek sa naskytla príležitosť, vždy priložil pomocnú ruku. No pomaly začal vyrastať z mladíckych ideálov, videl okolo seba priveľa nešťastia a už si nenamýšlal, že on, sám a jediný, dokáže zbaviť svet všetkých trápení. Zúčastnil sa mnohých bojov, zabíjal, aby nebol zabitý, jeho telo poznačili jazvy. Ale horšie než jazvy a rany boli vrásky, vrásky, ktoré nezmiznú. Videl ľud meniť sa na zver, driapať sa, trhať sa na kúsky, potom trpieť v krátkom období mieru nedostatkom a chudobou a potom sa o to málo, čo pretrvalo, znovu pobiť. A smútok zahalil jeho čelo, život ho už netešil, neveril totiž, že sa ľudstvo niekedy zmení a prestane sa zabíjať aj pre najmenšie omrvinky moci.

Stále sa však nevzdával, vytrvával v boji a naprával krivdy. No úsmev už len málokedy zaihral na pekne krojených perách. Trápili ho veci horšie ako hlad a smäd. Trápila ho vlastná neschopnosť a nemožnosť zmeniť svet. Naozaj je jeho snaženie márne? Bojuje boj, ktorý nikdy nemôže vyhrať? Boj, ktorý nemá zmysel a je zbytočný? Odpovede neprichádzali a on zotrvával v neistote a smútku. Po zemi sa stal známy ako Smutný rytier, pomáhajúci každému, kto potrebuje pomoc, ale bez úsmevu a radosti.

A tak prišla ďalšia vojna a bitky nivočili zem, ktorá sa ledva spamätala z posledného pochovávania tisícov osudov. Rytier vytiahol do boja, v ktorom nevidel zmysel a ktorý nič nevyrieši. A ako to už býva, každý hrdina musí raz zomrieť a smrť určila práve tento deň, práve tento boj na odchod nášho rytiera. Spadol na zem zasiahnutý nepriateľským šípom, ležal, život z neho pomaly unikal a on sa už nedokázal ubrániť chmúrnym myšlienkam a zatrpknutosti. Posledné sily mu ledva pomohli odplaziť sa do bezpečia. Žil zbytočne, všetko, čo vykonal, pohltí piesok času, ľudia sa budú naďalej nelogicky zabíjať.

Prichádzal večer a on tam stále ležal. Posledný krát sa rozhliadol, nie preto, aby hľadal pomoc, ale preto, aby sa rozlúčil so svetom, ktorý sa nikdy nepoučí. Zrak mu padol na dvoch malých chlapcov. V rukách držali palice a šermovali. Ich hru pretínali výkriky: "Ja som Smutný rytier! Nie, ja som Smutný rytier!" Neďaleko, na ceste sa zjavil voz, ktorý sa skoro vzápätí zaboril do blatistého járku. Furman zoskočil a snažil sa dostať voz znova na cestu, čo zjavne nebolo v jeho silách. No chlapci, ihneď ako zbadali jeho trápenie, ďaleko zahodili palice - myslené meče - a rozbehli sa mužovi na pomoc.

Rytier spokojne zatvoril oči. Pocítil ohromnú úľavu a pokoj, o akom doteraz ani nesníval. Jeho život nebol márny. Pretože ak svojim konaním a činmi dávame dobrý príklad iným a oni ho nasledujú, náš život nebol zbytočný. Prispeli sme svojou trochou k zlepšeniu toho mohutného kolosu menom svet.

Avšak beda nám, ak vymiznú hrdinovia...