O problémoch súčasnej Nigérie a jej tŕnistej ceste k demokracii

Nigéria patrí medzi najväčšie krajiny Afriky a je so svojimi 135 mil. obyvateľmi najľudnatejšou krajinou Afriky. Taktiež patrí medzi krajiny najviac obdarené prírodným bohatstvom, je najväčším producentom ropy v Afrike a je najväčším africkým dodávateľom ropy pre USA.

Napriek svojmu nesmiernemu prírodnému bohatstvu, či už v podobe nerastných surovín alebo podnebia vhodného na poľnohospodárstvo je Nigéria veľmi chudobnou krajinou. V rámci organizácie OPEC je najchudobnejšou krajinou, ktorá patrí do tohto združenia a podľa rôznych zdrojov je 14 až 16 najchudobnejšou krajinou sveta, podľa percenta obyvateľstva žijúceho v chudobe (približne 60 %). Popri veľmi zlej ekonomickej situácii je v krajine i veľmi zlá bezpečnostná situácia. Množstvo vnútorných konfliktov, ktoré sú pripisované etnickým či náboženským rozdielom a stretom je alarmujúce tak ako i počet mŕtvych, ktorí pri týchto stretoch prichádzajú o život. V nasledujúcom texte sa pokúsim poskytnúť prehľad konfliktov za posledné desaťročia a hlbšie rozobrať ich príčiny. Už v roku 1444 sa podarilo Portugalcom zajať a zotročiť 235 miestnych obyvateľov. Tento “úspech” viedol k intenzívnemu obchodu s otrokmi z tejto oblasti po nasledujúce storočia, čo malo ničivé sociálne a ekonomické následky. S koncom otroctva prichádzali nové spôsoby využitia tejto krajiny. Angličania sa začali zaujímať najmä o palmový olej. V záujme kontroly obchodu bola vytvorená kráľovská kolónia v oblasti Lagos v roku 1861, pričom všetky obchodné aktivity boli chránené britskou armádou. V roku 1904 sa podarilo Britom podmaniť si Hausa-fulami kalifát. V roku 1914 boli tri regióny (Lagos, kalifát Hausa-fulami a oblasť delty) spojené do jednej kolónie. Tento moment sa považuje za začiatok existencie Nigérie ako krajiny. Británia vládla v Nigérii až do jej osamostatnenia v roku 1960. V tej dobe bola v Nigérií vybudovaná infraštruktúra, školy, nemocnice a taktiež všetky vládne inštitúcie, ktoré mali zabezpečiť hladký prechod k samostatnosti. Spolu s významnými náleziskami ropy, objavenými v tej dobe, bola Nigéria na najlepšej ceste k vytvoreniu stabilného a bohatého štátu. Pri hlbšom pohľade sa však vynárali otázky nad schopnosťou miestnej elity vládnuť v národnostne a nábožensky tak rôznorodému štátu, obzvlášť ak nemali žiadne skúsenosti. Nigéria je krajina v ktorej žije 250 kmeňov. Najväčšími sú Hausa a Fulani na severe, Joruba na juhozápade a Ibo na juhovýchode krajiny, tvoria 65% populácie. Samostatná Nigéria vznikla ako republika, jej prvým prezidentom bol Namdi Azikiwe. Už krátko po vzniku samostatnej Nigérie sa však začala objavovať nespokojnosť s usporiadaním krajiny. V roku 1964 sa uskutočnil generálny štrajk, v ktorom menšie etnické skupiny vyjadrili svoju nespokojnosť s ich postavením a dominanciou väčších skupín. Napätie medzi regiónmi stúpalo a v roku 1966 sa objavili prvé regionálne konflikty. V januári preberá pri vojenskom prevrate moc generál Aguiyi-Ironsi a neskôr prehlasuje Nigériu za unitárny štát. Vládne inštitúcie a vojenský velitelia, patriaci do kmeňa Ibo, získali moc nad ostatnými etnikami. Na severe sa začali objavovať snahy o odtrhnutie a dôstojníci z kmeňa Hausa-fulami sa začali búriť. Na severe i západe krajiny začali útoky na príslušníkov kmeňa Ibo, tisíce ich utiekli do ich pôvodnej oblasti na východe krajiny. V júli došlo k ďalšiemu prevratu, v ktorom získal moc plukovní Yakubun Gowon, kresťan a príslušník jedného z menších kmeňov. Reprezentoval Nigériu ako celok a podporovali ho najmä menšie kmene, ktoré sa báli útlaku zo strany väčších. Svoje kroky konzultoval so zástupcami viacerých kmeňov a plánoval udržať vojenskú vládu len dočasne, kým nebude krajina pripravená na civilnú vládu. Vláda sa snažila o väčšiu centralizáciu a administratívne prerozdelenie krajiny. V roku 1967, generál Ojukwu, hlava Východného regiónu, odmietol odovzdať vláde vyzbierané dane a vyhlásil štát Biafra. Nasledovala krutá vojna trvajúca tri roky, ktorá si vyžiadala viac ako milión mŕtvych, zväčša civilistov. Vznik štátu Biafra bol podporovaný hlavne kmeňom Ibo, väčšina iných kmeňov žijúcich v tomto regióne však bola zásadne proti a podporovala centrálnu vládu. Vojna sa skončila v roku 1970 porazením zástancov štátu Biafra. Gowon ohlásil, že vojenská vláda potrvá ešte šesť rokov, ktoré boli potrebné na stabilizáciu a rekonštrukciu krajiny. V roku 1969 vydala nigérijská vláda dekrét, podľa ktorého sa stala jediným vlastníkom všetkých ropných ložísk v krajine. V nasledujúcich rokoch sa stala väčšinovým vlastníkom všetkých ropných spoločností v krajine. Vláda založila Nigérijskú národnú ropnú spoločnosť, pomocou ktorej kontrolovala veľké ropné spoločnosti ako Shell a Chevron. Samotné riadenie a fungovanie ťažobných spoločností zostalo v rukách týchto spoločností vláda však inkasovala obrovské sumy v podobe daní a dividend. Ich použitie však bolo viac ako otázne (zväčša sa prejedli a rozkradli). V roku 1974 generál Gowon ohlásil, že vojenská vláda bude trvať neurčito dlho. Už v roku 1975 sa však moci chopí generál Murtala Mohammad a podniká kroky na zavedenie civilnej vlády. Znížil rozpočet pre armádu a administratívu. Prepustil tisíce úradníkov a zredukoval armádu. V roku 1976 však bol zavraždený pri pokuse o prevrat a na miesto prezidenta sa dostáva Olusegun Obasanjo. V októbri 1979 vzniká druhá republika na čele s Shehu Shagarim. Napriek počiatočným ambíciám o zlepšenie postavenia všetkých sociálnych a etnický skupín sa z novej vlády stala vláda bohatých pre bohatých (Graf, 1988). I keď HDP p.c. bolo v roku 1980 vyššie ako kedykoľvek predtým sociálna a ekonomická situácia väčšiny obyvateľov sa výrazne zhoršila a korupcia nevídane rástla. Po poklese cien ropy i množstva vyvážanej ropy sa krajiny stávala z roka na rok chudobnejšou. S cieľom odstrániť chudobu sa v roku 1983 k moci dostal generál Muhammad Buhari. I on prisľúbil návrat civilnej vlády akonáhle sa vyriešia najdôležitejšie otázky. V roku 1985 bol však zvrhnutý a nahradený generálom Ibrahimom Babagidom (nazývaným aj 12 miliardový muž, pretože sa mu podarilo počas jeho úradovania získať, resp. ukradnúť, majetok v hodnote 12 miliárd USD), ktorý si moc udržal až do roku 1993. Babagida sa rozhodol riešiť problém obrovskej zadĺženosti krajiny, keď až polovina príjmov z exportu ropy bola použitá na splácanie zahraničných dlhov. Boli uskutočnené nevyhnutné reformy, ktoré požadoval IMF. Generál pripravoval voľby nového prezidenta, pritom však naďalej upevňoval svoju moc a striktne kontroloval prípravu volieb, pričom znemožnil účasť najhorúcejších miestnych kandidátov v nich. Vo voľbách vyhral bohatý obchodník M.K.O. Abiola, generál však tieto voľby anuloval, čoskoro však Babagira odišiel do dôchodku a moc odovzdal dočasnej vláde. V krajine sa šírila nespokojnosť, obrovská nezamestnanosť, pokles reálnych príjmov za poslednú dekádu o polovicu. Vláda minula nemalé prostriedky na presun hlavného mesta do Abudže. Vojenská ako i hospodárska elita (teda I generál Babangida) nevídane bohatli. Na severe krajiny sa objavili prvé pokusy o zavedenie moslimského práva šaríja. V oblastiach delty rieky Niger začali miestny obyvatelia protestovať proti pôsobeniu ropných spoločnosti a devastácii ich životného prostredia. Viaceré protesty boli násilné a vyžiadali si straty na životoch, zväčša na strane protestujúcich, proti ktorým boli nasadené ozbrojené vládne zložky, chrániace záujmy ropných spoločností a zisky najvyšších štátnych predstaviteľov. V roku 1990 bol popravený spisovateľ a aktivista za práva a ochranu životného prostredia ľudí kmeňa Ogoni, žijúceho v oblastiach ťažby ropy, Ken Saro Wiwa. Vláda pokračovala s útokmi na tento kmeň, pričom argumentovala, že išlo etnické boje medzi Ogoni a susednými kmeňmi. V novembri 1993, získal vo vojenskom prevrate moc generál Sani Abacha a koncentroval sa na upevnenie svojej moci. V roku 1995 bola zavraždená manželka M.K.O. Abiolu, viac ako 40 bývalých politikov bolo uväznených, vrátane prezidenta Olesuna Obasaja (neskôr boli odsúdení na trest smrti), niektoré odbory boli vyhlásené za ilegálne. Brutalita vlády S. Abacha je zjavná i z faktu, že počas jeho rok a pol trvajúcej vlády bolo uväznených viac ľudí ako počas piatich desaťročí vlády Britov Situácia kmeňa Ogoni sa ďalej podstatne zhoršila. Zasadanie predstaviteľov kmeňa bolo napadnuté vojenskou jednotkou, pričom boli zabitý štyria z predstaviteľov. Svoju bezohľadnosť, cynizmus a zverskosť vláda vystupňovala keď z ich smrti obvinila a odsúdila skupinu mladých Ogoni ľudí. Došlo i k útokom na miestne dediny, ktoré boli pustošené. Niektorí pozorovatelia označili túto situáciu za etnickú čistku. V roku 1997 sa začali politicky angažovať I ľudia kmeňa Idžav, v podobe protestov. Nespokojní boli najmä s prerozdelením ziskov z ropy, keď len 3% išli lokálnym vládam a zbytok si nechala centrálna vláda. V júni roku 1998 generál Abacha náhle zomrel. Nahradil ho generál Abubakar, ktorý pripravil krajinu na voľby v roku 1999, v ktorých vyhral bývalý diktátor Olusegun Abasajo. Urýchlene boli zavedené mnohé reformy. Zmenil distribúciu ziskov z ropy keď oblastiam s ťažbou ropy pripadlo 13% namiesto 3 %, oslobodil politických väzňov a založil komisiu na prešetrenie korupcie z minulosti. (Bloomington,2003) V prvých štyroch rokoch po nastolení demokratickej vlády v roku 1999 zomrelo v Nigérii minimálne 10 000 ľudí pri občianskych nepokojoch. Tragédiou Nigérie je, že napriek masívnemu demografickému rastu a enormným ziskom z ťažby ropy ekonomika upadá a Nigérijčania sa stávajú z roka na rok chudobnejší. Neschopnosť štátu poskytnúť aspoň základné vzdelanie väčšine obyvateľov produkuje veľkú skupinu frustrovaných a nahnevaných nezamestnaných mladých ľudí. Práve túto skupinu vyhľadávajú a zneužívajú politici a duchovní vodcovia aby si zabezpečili podporu a moc. I keď sa všetky konflikty zdajú byť konfliktmi náboženskými či etnický, v skutočnosti ide o politickú moc a ekonomické zisky z nej plynúce. Stačí sa pozrieť na distribúciu ziskov z ropy. Všetky zisky putujú vo forme kontraktov na dodávku vody, elektriny a podobne do vreciek „vyvolených“. Väčšina ekonomickej aktivity sa deje týmto spôsobom. Tí čo majú moc, majú aj bohatstvo a tí čo ju nemajú ju chcú o to viac. Obeťou toho sú bežný občania, ktorých miestne spory sú cynicky zneužívané politikmi, ktorí sú pripravený finančne odmeniť skupiny ľudí za vyvolávanie násilností. Po vyvolaní prvých násilností sa spúšťa reťaz ďalších. Ak sa moslimovia dozvedia, že kresťania v jednej časti krajiny zabili moslima, sami vyjdú do ulíc a začnú zabíjať kresťanov. Nasleduje reakcia kresťanov v iných častiach krajiny a tak ďalej. Napriek nesporne zlému riadeniu krajiny, je súčasný prezident stále silno podporovaný a považovaný za hrdinu. Chudoba a nesmierne utrpenie je zo strany štátu pripisované medzinárodnému spisknutiu proti Nigérii. Olusegun Obasanjo hral významnú úlohu pri oslobodení krajiny spod nadvlády Veľkej Británie. Veľké sympatie získal znárodnením nigérijských pobočiek ropného impéria BP. Pravdou však zostáva, že všetky pobočky ropných spoločností pôsobiacich v Nigérii sú minimálne z polovice znárodnené, ropné spoločnosti vykonávajú riadenie a zabezpečujú chod a maximálnu profitabilitu ťažby. Všetky však majú zmluvu s nigérijskou vládou, podľa ktorej smú ťažiť ropu a vláda im poskytne policajnú i vojenskú ochranu, pričom sa zisk z ťažby delí 50/50 pre ropné spoločnosti a vládu. I napriek rekordným nárastom v ťažbe ropy sa životná situácia obyvateľov Nigéria nijak nezlepšuje, obzvlášť zlé podmienky sú v oblastiach výskytu a ťažby ropy. Následkom ťažby ropy došlo k devastácii životného prostredia, čím prišli miestny obyvatelia o svoje tradičné spôsoby obživy (rybolov, poľnohospodárstva). Situácia v týchto oblastiach sa miestami javí ako vojna medzi vládou, brániacou ťažobné spoločnosti a svoje zisky a miestnymi obyvateľmi, ktorí sa bránia proti devastácii svojej krajiny a rozkrádaniu ziskov z ťažby ropy.