Kruh deväťdesiatdeviatky

Jedného dňa si ho dal kráľ zavolať.
-Sluha, - opýtal sa ho. - V čom je tvoje tajomstvo?
- Aké tajomstvo, vaše veličenstvo?
-V čom je tajomstvo tvojej veselosti a dobrej nálady?
-Žiadne tajomstvo v tom nie je, veličenstvo.
-Neklam, sluha. Za oveľa menšie prehrešky som už dal ľudí sťať.
-Ja vás neklamem, veličenstvo. Nemám nijaké tajomstvo.
-Tak, prečo si stále veselý a šťastný, no? Prečo?
-Pane, nemám dôvod byť smutný. Vaše veličenstvo ma poctilo tým, že mi dalo možnosť slúžiť mu. Mám ženu a deti a žijem v domčeku, ktorý nám pridelila koruna. Šatíte a živíte nás a okrem toho ma vaše veličenstvo z času na čas odmení nejakým tým dukátom navyše, za ktorý si dožičíme nejaké to potečenie. Ako by som nebol šťastný?
-Ak mi okamžite neprezradíš svoje tajomstvo, prídeš o hlavu, vyhrážal sa kráľ. - Nikto predsa nemôže byť šťastný len z vecí, ktoré si mi tu vymenoval.
- Ale veličenstvo, ja naozaj nemám žiadne tajomstvo. Nič ma neteší viac, ako slúžiť vám k vašej spokojnosti a skutočne pred vami nič neskrývam.
-Zmizni! Zmizni mi z očí skôr, ako dám zavolať kata!
Sluha sa usmial, poklonil sa a vyšiel z miestnosti.

Kráľa to priam rozčúlilo. Stále si nevedel vysvetliť, ako je možné, že ten sluha je taký šťastný, hoci ani len dom, v ktorom žije nie je jeho, nosí staré šaty a živí sa zvyškami z panského stola.

Keď sa upokojil, dal si zavolať najmúdrejšieho zo svojich radcov a prerozprával mu svoj ranný rozhovor so sluhom.
-Ako to, že ten muž je taký šťastný?
-Ach, veličenstvo, to preto, lebo je von z kruhu.
-Von z kruhu?
-Presne tak.
- A to ho robí takým šťastným?
-Nie, pane, to ho nerobí nešťastným.
-Ak tomu správne rozumiem, ... keď je človek v kruhu, je nešťastný?
-Presne tak.
-A on nie je.
-Nikdy v kruhu nebol.
-Čo je to za kruh?
-Je to kruh deväťdesiatdeviatky.
-Priznám sa, že tomu vôbec nerozumiem.
-Len vtedy to pochopíte, ak mi dovolíte predviesť vám názornú ukážku.
-Prosím?
-Dovoľte, aby váš sluha vstúpil do kruhu.
-Áno, prikážeme mu vstúpiť tam.
-Nie, veličenstvo. Nikto nemôže nikomu prikázať, aby vstúpil do kruhu.
-Tak ho budeme musieť nejako oklamať.
-To nie je potrebné, veličenstvo. Ak mu dáme príležitosť, vojde tam dobrovoľne.
-A nepríde na to, že to znamená stať sa nešťastným?
-Áno, príde na to.
-Potom tam nevkročí.
-Nebude mať na výber.
-Hovoríš, že si uvedomí, že ak vstúpi do toho kruhu, bude nešťastný. A napriek tomu ta vkročí a nebude sa môcť vymaniť?
-Presne tak, veličenstvo. Ste ochotný stratiť vynikajúceho služobníka len preto, aby ste pochopili štruktúru kruhu?
-Áno.
-Výborne. Dnes v noci prídem po vás. Pripravte si kožený mešec s deväťdesiatimi deviatimi zlatými dukátmi. Ani o dukát menej, ani o dukát viac.
-Čo ešte? Nemám pre istotu zobrať so sebou svojich strážcov?
-Iba kožený mešec. Do večera ho musíte mať, veličenstvo.
-Do večera.

Tak sa aj stalo. Večer mudrc prišiel po kráľa. Obaja potajme prebehli cez všetky nádvoria, prešmykli sa cez bránu a ukryli sa pod hradbami pri chalupe, v ktorej býval sluha s rodinou. Tam čakali až do západu slnka. V domčeku sa zažala prvá svieca. Mudrc priviazal na kožený mešec lístok s týmto odkazom:
Tento poklad je tvoj!
Je to odmena.
Za to, že si dobrý človek. Uži si ju v zdraví.
A nikomu nepovedz, ako si k nej prišiel.

Potom hodili mešec predo dvere sluhovej chalupy. Zakričali a znova sa schovali.
Keď sluha vyšiel von, mudrc a kráľ ukrytý v hustom kroví sledovali, čo sa bude diať. Sluha zbadal mešec, prečítal si odkaz, potom mešec poťažkal, a keď počul kovový zvuk, ktorý vychádzal zvnútra, zachvel sa, pritisol si poklad na hruď, poobzeral sa okolo seba, aby sa uistil, že ho nikto nevidí, a rýchlo sa vrátil do domu. Zabarikádoval dvere svojho domu. Obaja špehúni sa prikrčili pod oknom. Počúvali, čo sa bude diať vnútri.
Sluha hodil na zem všetko, čo ležalo na stole, okrem sviečky. Sadol si a vysypal na stôl obsah mešca. Nemohol uveriť vlastným očiam.
Pred ním ležala kopa zlatých dukátov.
On, ktorý nikdy v živote nedržal v ruke zlatú mincu, ich mal teraz celú hŕbu.
Sluha sa ich dotýkal a robil z nich kôpky. Hladkal ich a sviecu postavil tak, aby lesk zlata čo najviac vynikol. Zhŕňal a rozhŕňal dukáty a staval z nich vežičky.
Ako sa tak pohrával s mincami, podvedome začal robiť stĺpiky po desiatich dukátoch. Jedna kôpka s desiatimi zlatými dukátmi, druhá kôpka, tretia kôpka ... štvrtá, piata, šiesta ...
A pritom počítal: desať, dvadsať, tridsať ... Až kým neurobil poslednú kôpku ... a na tej bolo deväť zlatiek!
Najprv pohľadom prebehol po stole a hľadal poslednú mincu. Potom sa pozrel pod stôl a nakoniec ju hľadal v mešci.
„To nie je možné,“ pomyslel si. Prisunul poslednú kôpku k ostatným a utvrdil sa v tom, že je naozaj nižšia.
-Okradli ma! - skríkol.
-Okradli ma! Zlodeji!
Znova začal prehľadávať stôl, dlážku, mešec, ba i vlastné vrecká, hľadal pod ostatnými kusmi nábytku ... Ale to, čo hľadal, nenašiel.
Na stole na kôpkach ležalo a akoby sa mu vysmievalo deväťdesiatdeväť zlatých dukátov. Iba deväťdesiatdeväť.
„Deväťdesiatdeväť dukátov. To je veľa peňazí,“ pomyslel si.
„Ale chýba mi jeden dukát. Deväťdesiatdeväť nie je celé číslo.“ - rozmýšľal ďalej. „Sto je celé číslo, ale deväťdesiatdeväť nie.“

Kráľ a jeho radca ho cez okno pozorovali. Sluhova tvár už nebola taká, ako predtým. Mal zvraštené obočie a črty jeho tváre mu stvrdli. Oči mal privreté, zrenice zúžené, jeho pootvorené pery odhaľovali zaťaté zuby.
Sluha schoval dukáty do mešca, potom sa poobzeral okolo seba, aby sa ubezpečil, že ho nik nesleduje, a schoval mešec do kopy kurivového dreva. Potom zobral papier a drevo a začal počítať.
Koľko mu potrvá, kým našetrí jeden zlatý dukát? Ten stý ...
Sluha sa nahlas rozprával sám so sebou.
Bol pripravený tvrdo pracovať, aby ho zarobil. A potom už do smrti možno nebude musieť robiť.
So sto zlatými dukátmi vo vrecku človek predsa nemusí pracovať.
So sto zlatými dukátmi bude boháčom.
So stovkou zlatých dukátov si bude spokojne žiť.

Dokončil svoje výpočty. Keď bude tvrdo pracovať a svoj zárobok odkladať, keď k tomu dostane aj nejaký ten groš navyše, za jedenásť - dvanásť rokov sa mu podarí našetriť jeden zlatý dukát.
„Tucet rokov je veľmi dlhý čas,“ pomyslel si.
Možno by mohol požiadať svoju ženu, aby si na nejaký čas našla v dedine prácu. Okrem toho: on svoju prácu v paláci končieva o piatej popoludní, takže by ešte niečo mohol robiť do neskorého večera a dostať za to ďalšiu plácu.
Opäť začal rátať: spočítal čo je schopný zarobiť, koľko môže v dedine zarobiť jeho žena, a vyšlo mu., že pri takomto nasadení sa mu azda podarí našetriť potrebné peniaze už za šesť rokov.
Ale aj to je pridlhý čas!
Možno by mohol každý večer nosiť do dediny jedlo, ktoré zvýši v kráľovskom paláci, a predať ho. A čím menej ho doma zjedia, tým viac toho bude môcť predať.
Predať, predať ...
Začalo mu byť horúco. Načo im je toľko teplých zimných šiat? Načo im je viac ako jeden pár topánok?
Bude to obeť. Ale pri maximálnom odriekaní našetrí svoj stý zlatý dukát aj za štyri roky.
Kráľ a múdry radca sa vrátili do paláca.
Sluha vstúpil do kruhu deväťdesiatdeviatky ...

V nasledujúcich mesiacoch sluha realizoval svoje plány tak, ako si to v osudnú noc vyrátal a predsavzal. Ráno zabúchal na dvere kráľovskej komnaty zachmúrený a v zlej nálade.
- Čo ti je? - opýtal sa ho kráľ naoko nevinne.
-Nič mi nie je, nič sa mi nestalo.
-Ešte nedávno si sa smial a ustavične si si pospevoval.
-Robím si svoju prácu, či nie? Čo odo mňa ešte chcete, veličenstvo? Aby som bol aj váš šašo a trubadúr?
Neprešlo veľa času a kráľ sluhu prepustil. Nepáčilo samu mať vo svojej blízkosti ustavične zachmúreného človeka.

Poučenie: ... Všetci sme boli vychovaní uvažovať takto hlúpo. Vždy nám k spokojnosti niečo chýba, pričom aj spokojnosť je v našom chápaní vždy iba výrazom toho, že čosi máme. A preto sme sa naučili, že šťastní budeme len vtedy, keď získame to, čo nám chýba ... A pretože nám vždy niečo chýba, v myšlienkach sa k tomu znova a znova vraciame. A tak si nikdy nevieme vychutnať život ...


Ale čo by sa stalo,
keby náš život niečo osvietilo
a my by sme si odrazu uvedomili,
že aj tých našich deväťdesiatdeväť mincí
je už kompletný poklad?
Že nám nič nechýba,
že nám nikto nič nezobral,
že číslo sto nie je o nič okrúhlejšie
ako deväťdesiatdeväť.
Že je to iba pasca,
dlhý nos, ktorý na nás urobili,
aby sme sa cítili hlupákmi,
aby sme ťahali svoju káru
unavení a mrzutí,
nešťastní a zlomení.
Lákadlo, aby sme nikdy neprestali ťahať tú káru
a aby všetko zostalo po starom.
Vždy rovnaké!
Koľko vecí by sa zmenilo,
keby sme dokázali vychutnávať
naše poklady také, aké sú.